V posledných rokoch sa na Slovensku začali ferraty (zaistené lezecké cesty) tešiť mimoriadnej popularite. Kým v našej krajine máme len tri lokality, kde si možno vychutnať lezenie rôznej obtiažnosti, v susednom Rakúsku je pomaly ťažšie nájsť holú skalu bez oceľového lana či kramlí. Pritom nemusíte za nimi cestovať ani príliš ďaleko. Mnoho z nich je dostupných do 2 hodín autom z Bratislavy.
Takto som aj ja využila jeden slnečný septembrový piatok a vybrala sa kúsok za Viedeň do populárneho prírodného parku Hohe Wand.
Hohe Wand – náhorná plošina s množstvom aktivít pre celú rodinu
Masív Hohe Wand sa nachádza približne 50 km juhovýchodne od Viedne. Ide o vápencovú bohato zalesnenú náhornú plošinu s najvyšším bodom vo výške 1132 m (vrch Plackles). Pohorie je hlavne z juhu a juhovýchodu tvorené kolmými takmer 150 m vysokými skalnými stenami s ideálnymi podmienkami na lezenie s odmenou v podobe krásnych výhľadov.
Okrem lezenia ponúka Hohe Wand aj možnosť príjemnej turistiky po vyznačených trasách krížom krážom po vrchole. A človek tu nemá šancu ani vyhladnúť. Horské chaty rozvoniavajú klasickými rakúskymi dobrotami ako Wiener Schnitzel ozrutnej veľkosti, klobásky či parené buchty.
Pre milovníkov výhľadov sa nad údolím týči vyhliadka Skywalk s priehľadnou podlahou, Felsenpfad – oceľový chodník zavesený pozdĺž juhovýchodnej skalnej steny hory či Aussichtsturm – 18 m vysoká vyhliadková veža.
A nezabudlo sa ani na deti, ktoré sa môžu vyšantiť na detských ihriskách či nakŕmiť zvieratká v mini zoo.
Len ja, skala a výhľady
O pol desiatej ráno prichádzame k penziónu Seiser Toni, odkiaľ to mám ešte asi pol hodinku (smerovník ukazuje 40 minút) k nástupu na ferratu. Dnes leziem sama, zvyšok našej trojčlennej výpravy sa presunul autom na vrchol hory navštíviť vyhliadkovú vežu a nakŕmiť zvieratká v mini zoo.
Značenie k ferrate je vcelku prehľadné, aj keď som na chvíľu zapla aj navigáciu. Tá ma však napokon posielala na iné miesto pod skalou a tak som rada, že som sledovala hlavne značenie v teréne.
Nad sebou vysoko na skale počujem iného lezca, inak je široko ďaleko ticho. V kľude si pripravujem ferratový set, v krátkosti preštudujem informačnú mapu trasy, ktorá je na začiatku ferraty a pomaličky leziem nahor.
Podľa niektorých zdrojov má Gebirgsvereinssteig obtiažnosť D, inde sa uvádza C/D. Každopádne na moje lezecké schopnosti je to asi maximum, na ktoré momentálne mám. Celá trasa je pokrytá oceľovým lanom. V niektorých úsekoch sú kramle, inde musíte liezť po holej skale. Trasa ponúka aj prechod po visiacom oceľovom moste (s možnosťou obchádzky, ak sa na to necítite) a oceľovom rebríku.
Hneď po pár metroch od začiatku prichádza prvý C/D úsek. Výškové metre rastú jedna radosť. Pod sebou počujem ľudské hlasy. Ide o mladý párik, ktorý ma neskôr aj dobieha. Keďže lezú s ľahkosťou kamzíka, púšťam ich pred seba. Zároveň si môžem vychutnať prvý výhľad po náročnejšom úseku. Vytrasiem všetky končatiny a pokračujem ďalej. Pred sebou mám ďalší C/D úsek a neskôr ďalší kratší s obtiažnosťou B, ktorý je skvelý na malú prestávku pred posledným C/D úsekom. Na tejto ferrate sa mi páči práve rozdelenie do troch náročnejších úsekov, ktoré sú oddelené miestom, kde si človek môže oddýchnuť alebo len tak vychutnávať krásny výhľad. Teda, ak nezavadziate iným lezcom. Ja mám šťastie a okrem mladého párika už nikoho nestretávam.
Po hodine a pol vrátane užívania si výhľadov prichádzam na vrchol odkiaľ je to doprava kúsok k chate Hurbertushaus. Odtiaľ vedie trasa späť dole, ja však pokračujem na opačnú stranu Hohe Wand, kde ma čaká rodinka. Šľapem asi 5 km po turistických značkách. Prekvapuje ma, že musím ísť aj dole a hore kopcom a rozhodne nie miernym. Strmé klesanie ma vedie do úzkej dolinky pokrytej hustou zeleňou, kde začujem revať nejaké zviera. Netuším, čo to môže byť, ale keďže široko ďaleko nik nie je, následné strmé (skutočne riadne strmé) stúpanie vybieham s tepom asi 200 v rekordnom čase.
Keď sme sa konečne bez telefónneho signálu našli, prišiel čas na obed. Pri mini zoo je príjemná reštaurácia s úžasným usmievavým personálom. Vidieť, že sme mimo Slovenska. Celkovo všade kam sme sa pohli, boli príjemní ľudia, všetci sa navzájom zdravili, usmievali, dokonca mladí párik, ktorý ma na ferrate predbiehal, sa uistil, že som v poriadku. Z tohto miesta odchádzame naozaj nadšení a som si istá, že tu nie sme posledný krát.
Tipy na záver
- Na vrchol Hohe Wand sa možno dostať aj autom po spoplatnenej ceste medzi obcami Stollhof a Maiersdorf. Poplatok je 1,80 EUR na osobu, 1 EUR na dieťa. V piatok, sobotu a nedeľu sa navyše platia 2 EUR na celé auto. Nahor vedú slušné serpentíny a tak aj samotná cesta je celkom zážitok.
- Gebirgsvereinssteig nie je jedinou ferratou na Hohe Wand. Je ich tu niekoľko rôznej hlavne menšej obtiažnosti, ale napríklad aj s obtiažnosťou D/E (ferrata HTL).
- Neďaleko pohoria sa nachádza aj množstvo iných pekných miest ako napríklad rokliny Johannesbachklamm (v ktorej sa počas adventu konajú vianočné trhy), Steinwandklamm, vodopády Myrafalle či najvýchodnejšia alpská dvojtisícovka Schneeberg.
