Už po príchode do Kutaisi človek vidí, že je to iný svet. Žiadne letiskové autobusy, či chodby vedúce z lietadla do letiskovej haly. Dnu nás ihneď víta slečna a radí nám, kde si kúpiť lístky na autobus do mesta. Zamieňame si pár drobných a taxikár nás po malom odmietaní hravo presvedčí, že teda ideme s ním. To sme si vlastne kúpili lístky na taxík, žiadny autobus zjavne nechodí. Zvykáme si pomaly ale isto na Gruzínske pomery.
Pri taxíku sa dávame do reči s Peruáncom, ktorý zrejme iba cestuje po svete, aspoň podľa toho čo vraví. Je zaujímavé, no už si nespomínam, kde všade bol a kam mieri. Vravíme taxikárovi, že chceme ísť do Kutaisi na trh – market. Dočítali sme sa o ňom niekde na internete, vraj to má byť zaujímavá atrakcia mesta. Okrem toho si vždy rád pozriem miestny trh, nech som kdekoľvek. Je to miesto, kde ma baví pozorovať prebiehajúce obchody so surovinami typickými vždy pre danú krajinu či mesto. Všetkých ostatných pasažierov taxikár vyhodí niekde na stanici a my zastavujeme v meste, ktoré je ešte celkom mŕtve, pri obchode.
Pre prvú časť kliknite sem
„Market – jeden, druhý. Neviem, čo tu chcete robiť, mohol som vás vyhodiť na stanici, tam je tiež market.“
Zrejme ešte existuje nejaká jazyková bariéra medzi nami a Gruzíncami. Po rusky nevieme až tak perfektne a slovíčka si skôr domýšľame, než ich poznáme. Druhou možnosťou je, že trh neexistuje, alebo ešte o šiestej ráno jednoducho nie je rozložený. Koho by to bolo napadlo?
Okrem toho, že nás taxikár zaviezol, kam sme nechceli, sa nám ešte snaží zmeniť náš plán a odhovára nás od mesta Poti, kam máme namierené.
„Poti?! A što vy tam?? Eto plochoj gorod, tam ne plaž, toľko port. Batumi – eto chorošoe! Jesli chcete, ja vas vazmu v Batumi!“
Tak si aspoň zamieňame peniaze a berieme ďalší taxík na stanicu. Chlap sa nás hneď vypytuje a presviedča, že nás kľudne hodí do Poti, no vyberáme si lacnejšiu alternatívu – maršrutku, teda dodávku, jeden z najbežnejších spôsobov dopravy v Gruzínsku. Tak teda iba na stanicu, tam nám už hneď berie batohy maršrutkár a vyčkávame na ďalších pasažierov. Vyrážame o chvíľu iba my dvaja so šoférom a postupne naberáme ľudí. Snažíme sa zistiť, ako to vlastne chodí. Ľudia postávajú pri ceste a stopujú si maršrutky, hocikedy, hocikde nejaká bábuška so sliepkou v kabelke pristúpi a keď chce vystúpiť, ohlási sa: „Tu mi zastaň!“ Hodí šoférovi mincu a poberie sa vlastnou cestou. Tak tu vyzerá bežná ľudová doprava. Žiadne zastávky, žiadne presné odchody autobusov, vlastne žiadne autobusy.
Cesta do Poti vedie popri letisku. Keby sme skôr vedeli, že do Kutaisi sme išli vlastne zbytočne, mohli sme si chytiť maršrutku aj tu a nestratili by sme zo dve hodiny času a nejaké peniaze. Nikto to však nemohol vedieť a neberieme to ako stratený čas, práveže sme sa trochu oťukali a zistili, ako to chodí. Na to sme vlastne tu – objavovať neznáme, zažívať nové a ochutnávať miestne.
Cesta do priemyselného mesta je dlhá a únavná – stále sme ešte zničení z polo prebdenej noci a časového posunu. Oči sa mi zatvárajú, no nechcem spať, pretože som zaujatý tým všetkým okolo a snažím sa vnímať novú krajinu. Po ceste či železnici sa prechádzajú kravy a prasce, a šoféri si z toho nič nerobia – jednoducho počkajú, kým sa zviera odstúpi, alebo ho obídu. Takisto v kľude obchádzajú aj autá za zvuku svojich klaksónov, ktoré slúžia v podstate ako pozdrav či pripomenutie: „Nazdar, idem ťa predbehnúť!“ Hneď v prvý deň máme možnosť byť v maršrutke predbiehajúcej policajné auto so zapnutým majákom. V Gruzínsku platí pravidlo – kam sa vopchám so svojím autom, tam idem. Žiadne rešpektovanie stredových čiar, či prerušovaných, či plných, ak vôbec nejaké sú.
Konečne sa dostávame do Poti, kde vystupujeme hneď pri trhu. Čo sme teda chceli vidieť v Kutaisi, vidíme prvýkrát v Poti. Kupujeme si tvrdý gruzínsky syr, ktorý je zaujímavý svojou vrstevnatou štruktúrou a pečivo – chlieb alebo skôr suchú placku a podlhovasté pečivo plnené fazuľou. Hľadáme nejaký múrik na sedenie a hneď nám akýsi strýco s úsmevom uvoľňuje miesto na lavici. My, že teda ďakujeme pekne, sadáme si a baštíme. Ujec sa hneď vypytuje, skadiaľ sme, kam ideme a tak. Každý je tu usmievavý, viac otvorený ako u nás a ako sa neskôr ukáže, aj nápomocný a ochotný. No, každý asi nie, nerád takto zovšeobecňujem, ale predsa sa to dá o Gruzíncoch ako o národe povedať. Podľa toho, s čím sme mali skúsenosť. Okrem toho vzbudzujeme dosť veľkú pozornosť, predsa len sme iní, máme batohy a sme v meste, kde turisti veľmi nechodia.
Trh v Poti
Lokálnou maršrutkou sa chceme dostať k nášmu dnešnému ubytovaniu, no netušíme, kde vystúpiť. Pýtame sa na pláž Maltakva, maršrutka je naprataná, takže stojíme a našťastie je tam akási malá dievčina, ktorá vie ako-tak po anglicky a hovorí, že máme vystúpiť tu. Vysadilo nás to pri vstupe do národného parku Kolkheti – asi si mysleli, že keď sme turisti s batohmi, ideme sem. Nie je to však už ďaleko k nášmu bytu a pýtame sa ľudí na cestu. Konečne sme našli našu ulicu – je to akási paneláková štvrť, nevidíme ani len názov nášho hostela napísaný na schránke alebo niekde. Nezostáva nám nič iné, len vojsť dnu do vchodu a nájsť dvere, zaklopať... Prihovára sa nám ujec, keď vidí, že sa tam zakrádame v cudzom vchode. Tento už nie je taký prívetivý, pýta sa, čo hľadáme. Ja mu lámanou ruštinou vysvetľujem, že tu máme mať prenajatý byt, ukazujem mu adresu na telefóne. Tvrdí, že tu žiadne hostely nie sú a posiela nás preč, no odchádza. Ideme teda skúsiť šťastie dnu do vchodu. Akási bábuška tam vešia prádlo, tak sa jej prihovorím a vysvetľujem to isté. Nakoniec ju ešte aj požiadame, aby nám požičala mobil, potrebujeme zavolať panej z bytu, lebo na klopanie nikto neodpovedá.
Zvyknutý na ruštinu sa do telefónu predstavujem a hovorím, že sme prišli. Pani vie našťastie po anglicky a tak sa zrazu cítim, akoby som hovoril materinskou rečou. Pretelefonoval som asi 4 minúty, z čoho nebol veľmi nadšený manžel bábušky, no aspoň sme sa dohodli a vieme, že sme tu dobre. V byte sú ešte nejakí Rusi a my musíme počkať. Čochvíľa ich však prichádza slušne vyhodiť mama panej bytu a upratuje, kým my, už vnútri, čakáme. Prišli sme v podstate neohlásene a skoro, no napriek tomu všetko prebehlo rýchlo a Rusi sa museli pobrať preč. Sme celkom prekvapení touto ochotou, pani, volá sa Nana, nám dokonca doniesla teplé chačapuri – jedno z národných jedál, syr zapečený v chlebovom ceste. Pýtame sa ešte na pláž – vraj 15 minút peši.
O dve hodiny sa ukáže, že to nebola pravda, no nevadí, energiu dopĺňame pivom – je celkom dobré, porovnateľné so slovenským a predávajú ho v obchodoch väčšinou iba v maxi fľašiach, niekedy aj 2,5 litrových, plechovkové som asi ani nevidel. To nám vyhovuje. Na pláži je, aspoň čo naše oči dovidia, jedna slečna a zopár kráv. Je tu síce trochu špina, bordel, viac menej naplavený z mora, no bachnúť sa do mora nám v tejto horúčave padne perfektne. Rozrážame vlny, kreslíme do piesku a utekáme pred vodou na pláži ako za starých dobrých detských čias. Idylka, no vylihovať tu dva dni by nás už nebavilo. Zajtra mierime do hôr.
Čierne more a kravy na pláži
Cestou z pláže nás sprevádzajú kravy a skupinka prasiat, ktorá zjavne nikomu nepatrí a brloh či chliev, no proste obydlie, má niekde v močaristej kriačine. V obchode si kupujeme ďalšie pivo a tzv. ruskú zmrzlinu bez oplátky – vyzerá to ako maslo, len to chutí ako smotanový nanuk. Konečne sprcha v bytíku a oddych. Pozeráme gruzínsku televíziu – rozprávky, relácie, politiku, hudobné klipy, kadečo. Počúvame jazyk, no za celý pobyt som sa naučil po gruzínsky asi len názvy jedál. V televízii je aj veľa programov v ruštine – ako sa zdá, je to pre Gruzíncov taký neoficiálne oficiálny jazyk.
