Rozhodli sme sa ísť piati v osobnom aute, no a keď sa k nám pripočítala aj batožina a zásoby jedla na týždeň (bol to nízko nákladový výlet, čiže na lokálnu stravu v reštauráciách sme si až tak nepotrpeli), cestovalo sa nám síce veselo, no pohodlie bolo na poslednom mieste a podvozok Peugeotu bol v prvých dňoch taktiež neprirodzene nízko. Nevadí, aspoň sa nám znížia náklady na cestu, keď ideme piati, vraveli sme si, no možno to nebola tak úplne pravda, keďže autíčko žralo s takouto záťažou podstatne viac nafty.
To, že bude s batožinou problém, zisťujeme, keď sme naložení štyria a kufor je už plný. Rozmýšľame, či ísť aj pre Paťa, ale predsa, bude to kameraman a takého člena je vždy dobré mať. Nejako sme si poradili (spacáky, karimatky a iné drobnosti sú popichané medzi prednými sedadlami, pri nohách a pod zadným oknom) a odchádzame zo Zvolena.
.JPG)
Zastávka v Maribore
Naša prvá zastávka je Maribor. Je tu len malé historické centrum a tak si trochu ponaťahujeme stuhnuté nohy z cesty a ideme ďalej. Mesto Ptuj je už krajšie, prechádzame sa starými uličkami pomedzi kostoly a na okolie sa pozeráme z vyhliadky pri hrade. Počasie je stále kadejaké a trochu sa obávame o to, kde budeme dnes spať. Sledujeme mapu v okolí našej trasy, intuitívne schádzame z diaľnice a hľadáme miesto na stanovanie. Naskytne sa nám pohľad na hrad Žovnek vynárajúci sa z hmly v malebných kopcoch, opustené miestečko pod ním je naše prvé táborisko.
Na druhý deň ráno smerujeme k hlavnému mestu Slovinska. Centrum Ljubljany je napodiv celkom pekné (oproti okrajovým štvrtiam, ktoré, ako vo väčšine veľkých miest, nie sú veľmi vábivé pre naše oči). Chceme si pozrieť aj hrad, no ocitáme sa skôr v turistickom komplexe, kde síce sú nejaké múzeá a expozície, no prevládajú tu skôr obchody so suvenírmi a kaviarne. Pomotáme sa ešte chvíľu v uliciach mesta, pripojíme sa na wi-fi v McDonalde a kým sa ešte dá, posielame správy domov. Na záchodoch v podzemnom parkovisku, kde sme nechali auto, naberáme potajme vodu do našej bandasky a vyrážame do Triglavského národného parku.
Jazero Bled je jednou z najväčších turistických atrakcií Slovinska. Uvedomujeme si to veľmi rýchlo, keď prichádzame a vidíme množstvo turistov, plných parkovísk, drahých hotelov, či dokonca kasína. S malou nádejou hľadáme ešte nejaké miesto na parkovanie, kde by sme nemuseli platiť, no túto myšlienku po chvíli zavrhujeme. Na jazere dokonca platí zákaz kúpania pod pokutou, no ak by sme chceli, sú tu vybudované platené kúpaliská. Peťo s Nikou volia bezpečnejšiu alternatívu a my sme si našli miesto, kde nás vo vode nie je až tak vidno a trochu sa kúpeme pri brehu s labuťami.
Jazero Bohinj a Alpy
Pri odchode z Bledu si Nika nechala na streche auta peňaženku, no včas nás na to pri spomalenej doprave upozornil šofér z auta za nami. Má teda celkom šťastie, no peňaženka nie je jediná vec, čo sme na streche počas celého tripu zabudli. Boli to okuliare (viackrát), jedlo, pitie, či rôzne iné veci a stalo sa nám to dokonca aj pri ceste späť na Slovensko, kedy by si človek povedal, že už budeme poučení a pred odchodom vždy strechu skontrolujeme.
Pohýňame sa z Bledu a smerujeme k ďalšiemu neďalekému jazeru – Bohinj. Toto jazero je väčšie, zasadené v krásnej scenérii Julských Álp a hlavne tu neplatí zákaz kúpania (aspoň o ňom nevieme). Voda je nádherne priezračná, no prichádzame už podvečer a na kúpanie je trochu zima. Treba nám ešte nájsť miesto nášho nocľahu. To sa nám podarilo na konci cesty od Bohinjského jazera, pri chate neďaleko vodopádu Savica. Po večeri sa skoro ukladáme spať – Peťo s Nikou poskladaní v aute a my traja na štrkovom parkovisku na zemi. Treba totiž nazbierať sily na zajtrajšiu túru.
Ráno už stúpame po serpentínach skalnou stenou Komarča a popri plese Črno jezero smerujeme k Doline Triglavských jazier. Na celú dolinu a návrat späť na parkovisko však nie je čas a tak po načerpaní vody na Koči pri Triglavskih jezerih stúpame na vrch Mala Tičarica (2071 m). Začína nám dochádzať jedlo, fungujeme na prídel a vážime si každú omrvinku posledného chleba. Z doliny sa však nevraciame tou istou trasou, ale volíme okľuku popri chate Dom na Komni a odtiaľ prudkými serpentínami krížom krážom s boľavými kolenami schádzame k parkovisku. Dnešná večera je najluxusnejšia z celého výletu: Varené zemiaky so slaninou a cibuľou jemne opraženou na panvici a k tomu kyslé uhorky. Samozrejme nejaké to pivo. Rozhodli sme sa, že budeme spať na tom istom mieste ako minulú noc a tak sa pomaly ukladáme, no vtom prichádza ranger národného parku a nás, ako aj zopár ľudí, ktorí sa usalašili vo svojich karavanoch a dodávkach, vyhadzuje – v národnom parku sa očividne nesmie nocovať mimo kempov dokonca ani v aute. Rýchlo balíme všetky veci, aj zabudnuté topánky pod autom a trochu nervózni (každý z nás si dal aspoň pivo a tak Peťo riskuje vodičák, no nič iné nám nezostalo) sa vydávame hľadať provizórne miesto na spanie. To sme našli v náhodnej dedine už mimo národného parku, na mieste, kde dokonca vidíme rozložený jeden stan a tak unavení konečne zaspávame.
V koži utečencov
Na ďalší deň sa zobúdzame na šuchotanie okolo stanu a hlas policajta: „Dobro jutro!“. Keď videl, že z nás ozaj veľké sumy nevymámi, pokutu sa Mojovi podarilo ľahšie zjednať na celkom prijateľnú sumu asi 40€ dokopy pre všetkých, takže dnešný nocľah nás vyšiel možno aj lacnejšie ako kemp. A ešte aj s dobrodružstvom. Po tejto skúsenosti už vieme, že miesta na spanie si budeme musieť hľadať nenápadne a viac sa skrývať. Ďalšie dni to väčšinou robíme tak, že sa navečeriame pri aute na parkovisku, kde ho necháme cez noc a za tmy sa presunieme na vopred sčasti preskúmané miesto. Niekedy sme ozaj mali pocit ako utečenci skrývajúci sa pred svetlami áut bežiaci popri ceste niekam do kriačiny. Ale máme z toho aspoň srandu.
Je štvrtý deň a chceme si ešte trochu oddýchnuť. Ostávame teda pri Bohinjskom jazere a našli sme si mólo, na ktorom sa trochu vyhrievame, hráme karty a skáčeme do čistej vody (sprcha po včerajšej túre). Okolo obeda vyrážame smerom k mestu Bovec, niekde v tejto lokalite by sme dnes chceli nocovať. Po asi polhodinovom státí v zápche na diaľnici v tom najväčšom teple obchádzame Triglavský národný park z druhej strany a náhodne sa dostávame k miestu Jasna. Je to umelo vybudované jazero z horskej rieky, kde je drevená veža, z ktorej sa skáče do vody a tak neodoláme. Dlho sa však nekúpeme, lebo je ozaj riadne studená, bystrá. Autom prechádzame ďalej horskými serpentínami a za Bovcom hľadáme miesto na spanie. Dnes to bude v lese nejakých 200 m od cesty. Pomaly sa nám už všetkým vybíjajú mobily a pokazila sa aj naša jediná čelovka a tak rozkladáme stany v húštine po tme. Aspoň nie sme takí nápadní.
Príchod do Talianska
Ďalší deň máme na programe dedinku Kobarid, presnejšie múzeum Prvej svetovej vojny, ktoré si chce pozrieť Mojo. My ho zatiaľ čakáme a naberáme si do bandasky vodu od veselých slovinských babičiek. Potom nás čaká cesta do mestečka Solkan na rieke Soča, blízko pri hranici s Talianskom. Na rieke sú tu amatérsky, ale veľmi dobre vybudované laná na stromoch, po ktorých sa spúšťame a skáčeme do vody. Chvíľu nám síce trvá, kým sa odvážime, je zima, začína popŕchať a do vody sa dopadá z pomerne veľkej výšky, no potom neodoláme a vyskúšame aj tú najvyššiu hojdačku. Keď prichádzame do Talianska, počasie nám začína robiť vrásky na čele - naše auto kropí výdatný dážď a tak len prečkávame dnu, dohadujeme sa o možnom nocľahu (niekto navrhuje, aby sme spali v aute, ďalší návrh je skryť sa niekde pod mostom) a dopĺňame zásoby cukru. Búrka našťastie ustáva a my máme ešte čas pozrieť si Bibione, no hlavne okúpať sa v mori. Je podvečer a už trochu chladno, no keď pred sebou vidíme prázdnu pieskovú pláž, s radosťou sa vrháme do vody. Na pláži sú aj sprchy a tak sa jediný krát počas celého výletu umyjeme ako slušní ľudia. Večer rozkladáme stany pri lese za poľom, ktoré je od cesty ohraničené hrádzou, takže nás nikto nemôže ani počuť, ani vidieť. Obávame sa iba, že nás nad ránom prejde nejaká poľnohospodárska technika, no to sa už aj tak nezobudíme, takže v kľude, oťapení slovenskou demänovkou a poštípaní talianskymi komármi, zaspávame. Ráno smer Venezia...
Benátky, myslím, netreba nejak zvlášť opisovať – davy turistov prúdiace pomedzi staré domy a kostoly, cez mosty ponad kanály, na ktorých gondolieri prevážajú tých zámožnejších. Námestie sv. Marka s množstvom holubov, ktoré zobú z rúk aj z nôh a bazilika, kde sme si vystáli síce dlhý, no rýchlo postupujúci rad. Stálo to za to – interiér je po stenách a strope vyzdobený mozaikami a podlaha mramorovou intarziou s komplikovanými vzormi. Veľkoleposť a kľud chrámu trochu kazia spomínané davy, no to je v dnešnej dobe osudom majstrovských architektonických skvostov. Z predmestia Benátok, kde sme nechali auto, sa vyberáme na cestu do Chorvátska. Ešte zobrať zo strechy zabudnutý pohárik s olivami, na ktorý nás upozornil milý vysmiaty černoch a ide sa. Stále sa vyhýbame diaľniciam a tak prechádzame cez Terst, kde na chvíľu zastavujeme kochajúc sa panorámou západu slnka nad mestom a morom. Ideme ďalej popri slovinskom pobreží a v Chorvátsku už po diaľnici – je neskoro a nemalo by zmysel hľadať staré cesty. Večera na odpočívadle a príchod do Premantury. Vystúpil som z auta a ovalila ma typická vôňa chorvátskych borovíc, tak dobre známa z početných rodinných dovoleniek. Mojo, Paťo a ja rýchlo vchádzame do lesa a celí od živice si konečne líhame spať.
Posledný deň tripu
Raňajkujeme na myse Kap Kamenjak, ktorý je najjužnejším bodom Istrie. Vietor v tomto prašnom prostredí znamená okrem totálne špinavého auta napríklad aj odfúknuté raňajky či veľké vlny narážajúce na bralá, kvôli ktorým sme sem prišli. Zoznamujeme sa trochu s prostredím a keď sa tu k obedu nazbiera viac ľudí, dodáva nám to odvahu, aby sme aj my vyskúšali, aké je skočiť si z 20 metrového útesu do mora. Fantastické. Dávame si siestu v tieni pod borovicami a poobede ešte skáčeme, chalani skúšajú aj liezť. Po vybláznení a strávení dňa na tomto polostrove odchádzame, v stredisku pred Pulou popíjame zvyšný rum na lavičke a kempujeme sa v najväčšej húštine nášho výletu, kde sa poriadne nedá ani vystrieť.
Je tu posledný deň a sme už celkom vyčerpaní, máme dosť cestovín, paštík, sáčkových polievok a spania na zemi. Priznajme si, aj keď bolo super, tešíme sa domov. Na cestu máme ešte z včerajšej večery za hrniec „džugy“ (ryža s morca-dellou, fazuľami a kečupom). Prechádzame autom popri koloseu v Pule (pôvodný zámer bol pozrieť si mesto, no rýchlo sme sa zhodli na tom, že nám ho stačí vidieť jedným okom v rýchlosti z auta), dávame si „benzínkové panini“ (chlieb s cibuľou a kečupom) a vyrážame na dlhú cestu cez Maďarsko. Niečo šuchne – vraciame sa po okuliare spadnuté zo strechy a ide sa!
V zdraví sme dorazili a energiou nabili seba aj mobily. Prešli sme asi 2500 km za 8 dní, spoznali malý kúsok sveta, spali každú noc na inom mieste a celé nás to stálo smiešnu sumu, ktorá by nám nestačila ani na týždňovú dovolenku v apartmáne pri mori. Takýto typ výletu vrelo odporúčam!
