Tak si sedím doma pri pohári vína a dostal som chuť spísať moju letnú cestu na bicykli. Chcel som niečo dlhšie a náročnejšie. Po dlhom hľadaní prišla inšpirácia. Pôjdem na Mt. Ventoux! Tá hora má fascinovala od momentu ako som ju prvý krát videl na obrázku v reportáži z Tour de France. Holý skalnatý vrchol podobný mesačnej krajine. Legenda v stúpaniach na Tour, vysoká horúčava a nastúpaných cca 1 600 výškových metrov na 22 km. Ideálny cieľ pre výlet.
Moja cesta viedla cez maďarské roviny, slovinské kopce, Triest a ponad benátsky záliv severným Talianskom, cez mestá Miláno a Turín. Až som nakoniec prekonal francúzske hranice a dorazil do mestečka Bédoin, k samotnému Mt. Ventoux. Spiatočná cesta viedla cez Marseille, po francúzskej riviére a mestá Cannes, Nice a Monaco až do Janova. Potom som zamieril na sever opäť cez Miláno, až k Alpám a cez Švajčiarsky St. Moritz do Mníchova a Passau. Posledná fáza po Dunajskej cykloceste späť do Bratislavy bola už pohodlná rovinka. Celková dĺžka okolo 3 500 km za 20 dní. Sám sebe som neveril, že to dám. Nikdy som také tempo tak dlho neudržiaval. Sex sa nepočíta :)
Aby som to stihol a zvládol aj kopce, rozhodol som sa ísť naľahko na cesťáku. Jediná batožina, ktorú som bral, bol stojan na sedlovku a malá taška naň. Plus letný spacák a pre prípad dažďa bivak. Spal som pod širákom.
Cesta z Bratislavy do Triestu
Z Bratislavy som odchádzal pod silným bočným vetrom a po niekoľkých rakúskych dedinách som prekonal hranicu čípoš klobások. Maďarsko je krajna zabudnutých ciest cez ešte zabudnutejšie dedinky, ale našťastie nehrozia žiadne kopce. Tie prišli až v Slovinku a kým som sa prebojoval do Ljubljane mal som v nohách už niekoľko sotviek výškových metrov a rovnaké množstvo piva :). Tie najťažšie kopce ma ale ešte iba čakali smerom do Triestu. Smad, horúčava a blúdenie po horských lazoch boli únavné. No výhľad, ktorý sa mi po tejto nekonečnej ceste odhalil v kopcoch nad Triestom na celé mesto a priľahlý záliv stál za to. Dolu Triest a na obzore Grado a Lignano a more. Tyrkysové, posiate loďkami s bielymi plachtami a v diaľke obrovské nákladné lode.
Z Triestu cez severné Taliansko
Severné Taliansko je krajina nekonečných rovín a v čase môjho putovania aj 38 stupňových horúčav. V dialke na severe ma sprevádzali Alpy, no tu boli kamiónmi preplnené cesty, ktoré sa navyše často z ničoho nič zmenili na diaľnicu. V jednej chvíli pred mestom Verona už nebolo cesty späť a niekoľko minút som fičal 40tkou po dialnici, aby som mal tento úsek čo najskôr za sebou. Okrem Verony som si obzrel aj Miláno. Najkrajší zážitok z tohto miesta som mal vďaka krásnemu zelenému stromu za katedrálou, ktorá je dominantou mesta. Ten kúsok zelene pôsobil osviežujúco. Hoci ma bavilo strikovať medzi autami v zápchach, vymotať sa z veľkomesta obklopeného dialnicami bol problém a tak som sa za mesto vyviezol par kilometrov vlakom. Táto časť Talianska nie je pripravená na cykloturistov. Absentovali akékoľvek kempy, cykloservisy a čo je najhoršie, všadeprítomné zavlažovacie kanály so stojatou vodou sú rajom komárov. Nie raz som musel spať v noci napriek teplu hermeticky zakuklený v bivaku.
Francúzsko
Prvé kopce prišli už za Turínom. Po dňoch horúčav a rovín som sa z nich celkom tešil. Ťažké stúpania sa mi odmenili výhľadmi na okolitú prírodu. To najťažšie však prišlo až na hraniciach s Francúzskom. Serpentíny do 1 800 m n. m. Následný zjazd bol dokonalý. Krásne serpentíny, hladké francúzske cesty. Švihal som si to dole zarovno s motorkármi. Pri predbiehaní áut som tesne minul oproti idúci ružový Peugeot. V 60tke by to bola rana a epitaf by znel "Zabil ho ružový Peugeot". Bike však poslúchal každé ťuknutie do riadítok a držal pekne stopu. Francúžsko bolo oproti Taliansku rozdielne. Roviny a dialnice vystriedali horské údolia, prázdne cesty a celkovo priateľskejšia atmosféra pre cyklistov. Všade boli kempy, studničky na vodu a oveľa viac príležitostí na bivakovanie na divoko.
Pri jednej pauze, keď som unavený jedol poslednú čokoládu v tieni stromov, som stretol Francúzku. Spúšťala sa dole kopcom na asi na 40 kg plne naloženom bicykli. Pristavila sa a dali sme sa do reči. Holka pochádzala z Lyonu a sama putovala po miestnych Alpách a kopčekoch. Tiež mala trojtýždňovú tour ako ja. Na bicykli mala všetko. Od hojdacej siete, cez večerné šaty, viac párov topánok, až po jedlo na týždeň dopredu. Úplný kontrast so mnou, čo som mal vždy len vodu vo fľaške, dáku žemľu v kapsičke a na oblečenie len to, čo som mal práve na sebe.
Trvalo to 8 dní, ale konečne som dorazil ku Kopcu. Mt. Ventoux s typickým profilom a vysielačom na vrchole. Bol tu, na dohľad. Obor, ktorý vysoko prečnieval všetky okolité kopce a akoby sem vôbec nepatril. Večer v Bédoine som si dal najväčšiu pizzu akú tam mali. K tomu Martini a džbán rose. A potom opäť Martini a ďalší džbán rose. Užíval som si, že som to dokázal a po 1 500 km som dorazil do cieľa.
Mt. Ventoux - sobota, 5. augusta
Zobudilo má slnko o 7 ráno. Keďže som spal uprostred dediny, rýchlo som zbalil spacák a karimatku a tváril sa, že len oddychujem. Zjedol som konzervu fazuli a o pol 8 som sa už spúšťal dole dedinou do Carrefouru. Potreboval som sa pred výstupom najesť výdatnejšie. Kúpil som si čokoládu, syr a pivo. Pivo aj do zásoby, pretože som vedel, že hore budem smädný.
Presne o 9.29 som zahájil výstup od kruháču v strede Bédoinu. Cestou som stretával cyklistov, ktorí sa už spúšťali dolu a mal trochu výčitky, že vyrážam, neskoro do najväčšej páľavy. Prvý kilometer mala cesta len mierny sklon a predbehol som dvoch cyklistov. Za zákrutou začalo stúpanie pritvrdzovať, ale stále to boli pohodlné 3%. Takto to pokračovalo prvých pár kilometrov. Bolo horúco a cítil som v nohách únavu predošlého týždňa, no bol som motivovaný a chcel som dať stúpanie pod 2 hodiny. Profíci tento kopec dávajú za hodinu aj niečo, amatéri okolo 2 hodín.
Po asi 5 km sa kopec ukázal v plnej kráse. Sklon sa zmenil na serióznych 8% a v tomto profile pokračoval až na vrchol. Cesta viedla lesom. Ak by ste čakali serpentíny, ktoré si ľahko odrátavate a v otočke si odpočiniete, ste na omyle. Cesta sa len zvoľna zatáčala a bolo deprimujúce stúpať po nekončiacej rovinke a za každou jemnou zákrutou zbadať ďalších pár sto metrov rovného stúpania. Navyše v tom teplé, bez výhľadov, všade naokolo len les. K tomu všetkému popri ceste boli míľniky, ktoré akoby sa chceli človeku vysmiať: 17 km k vrcholu...o ťažkých 20 minút neskôr ďalší míľnik 14 km a takto to šlo ďalej. Fučať hore bez šance na odpočinok, s naloženým bikom, batohom na chrbte a v teplote 35 ̊C a do toho vidieť, že vám chyba už len 17 km je veľmi povzbudzujúce. Najmä keď si to v hlave prepočítate, že pri aktuálnej rýchlosti 9 km/h sú to ešte takmer dve hodiny neutíchajúcej driny. Neveril som, že ten kopec dám bez odpočinku. Ak by som bol čerstvý, tak by som ho vybehol s radosťou a dal do toho všetko. Ale po ceste zo Slovenska a s vidinou rovnako dlhej cesty späť som sa snažil nezavariť hneď na začiatku a stúpať kľudným, rozvážnym tempom tak, aby som ešte dokázal bikovať aj v najbližších dňoch.
Časom prišlo to, na čo som sa spoliehal od začiatku. Zapol sa vrchársky mód. Poznám sa a viem, že začiatky všetkých kopcov sú pre mňa ťažké, ale časom telo pochopí, že to myslím s tým stúpaním vážne a naladí sa. Tak to bolo aj teraz. Prišlo to asi 11 km pred vrcholom. Na ceste začali pribúdať cyklisti. Netvrdím, že má dvaja, traja borci na ľahučkých karbónoch nepredbehli, drvivú väčšinu som však začal predbiehať ja. A to má vždy baví. Obiehať fučiacich spolubojovníkov s vedomím, že mám za sebou pol Európy je povznášajúci pocit. Stále som držal rýchlosť okolo 9 - 10 km/h, ale psychika už bola na mojej strane. Odpočívať som nepotreboval, nohy sa stíhali regenerovať a dych sa spomalil. Teplo s nadmorskou výškou klesalo. Vedel som, že hoci nejdem rýchlo, dokážem ísť týmto tempom až na vrchol a je to tempo rýchlejšie, ako majú ostatní popri mne. Navyše som zistil, že jeden borec, ktorý má dole predbehol už stojí pri zaparkovanom karavane a nakladá bicykel na nosič. Od tohto momentu som vedel, že ten kopec dám a šlo už len o to stihnúť to za dve hodiny. Začalo má to baviť a tak som pridal. Cyklistov pribúdalo a na asfalte boli povzbudzujúce nápisy s menami cyklistov od fanúšikov Tour. Jeden patril aj Peťovi Saganovi. Niektorí sa ešte trápili, iní už odpočívali pri kraji, ďalší tam mali aj povzbudzujúci fanklub z odparkovaných karavanov. Väčšina šla na cesťáku na ľahko, no našli sa aj tety na crosákoch alebo jeden chlapík na mestskej skladačke. Vyzeral, že zomrie každú minútu. Každopádne, najnaloženejší bike som mal ja. A jediný som hore trepal ešte v ruksaku liter piva.
8 km od vrcholu les začal ustupovať a miestami bolo cez stromy už vidno typický mesačný vrchol s vysielačom. Navyše, cesta sa začala príjemné kľukatiť. Asi 5 km pred vrcholom bola nejaká budova a v nej reštaurácia, obchod so suvenírmi a pod. Tu som videl oddychovať ďalšieho borca, ktorý má pred chvíľou hrdo predbehol. Za týmto miestom už to šlo ľahko. Okolo boli len samé skaly. Krajina presne ako z obrázkov. Serpentíny síce neprišli, ale cesta bola dosť kľukatá, aby to neubíjalo psychiku. Už som si dovolil trochu zatlačiť a zrýchliť na 13 – 14 km/h. Míľniky už odrátavali každý kilometer a v hlave som si prepočítaval čas. Mal som ho dobrý a stíhal som to pri aktuálnej rýchlosti za dve hodiny. Štyri kilometre, tri kilometre a ďalších pár obehnutých cyklistov. Asi som ich dosť iritoval, že ich obieham s naloženým bikom a ruksakom.
2 km pred vrcholom sa začali objavovať fotografi. Týpek sedel na stoličke pri ceste s nachystanou zrkadlovkou a cvakal fučiacich stúpajúcich. Ďalší potom podal do ruky vizitku s webom, na ktorom sa dajú fotky stiahnuť. Kilometer pred koncom sa na mňa začal doťahovať nejaký chrt na cesťáku. Snažil som sa odolať čo najdlhšie, ale asi 500 m pred vrcholom má dohnal. Zjavne ale išiel tiež nadoraz, lebo akonáhle má predbehol tak spomalil a opäť zaostal. Nakoniec som ho nechal za sebou. Hore som dorazil za 1h 58 minút. Prekľučkoval som sa medzi ľuďmi, na vrchole ich bolo veľa, peších aj cyklistov, oprel bike o zábradlie a otvoril si pivo :)
Na vrchole som strávil celkovo tri hodiny. Jednoducho preto, že keď som už bol hore, nechcelo sa mi ísť dole. Bolo tam príjemných 24 ̊C a neopakovateľné výhľady Spravil som si povinnú fotku pri tabuli Mt. Ventoux a potom som sedel opretý o múrik a vychutnával si ten pocit víťazstva. A výhľad. Ten bol úplne dokonalý. Z jednej strany sa do nekonečná rozprestierali Alpy, v diaľke zasnežené končiare. Z druhej strany sa krajina strácala v opare nekonečnej roviny a miernych kopčekov a niekde za nimi sa dalo tušiť more. Bolo vidieť drobných cyklistov, ako zdolávajú meter za metrom cestu na vrchol. Už som sa vedel vžiť do ich pocitov. Pil som pivo a jedol čokoládu. Takto som sedel, kochal sa výhľadom a popíjal asi hodinu. Potom som sa pobral do neďalekého suvenírového obchodu. Kúpil som si multifunkčný nožík s otváracom, vývrtkou a vidličkou. Veľmi praktické na fazule v konzerve a víno :) Môj nosič na sedlovke si vyslúžil pár pohľadov, a jeden chlapík sa ma začal vypytovať, kde som taký zohnal. Ďalší starší manželia sa má začali vypytovať odkiaľ a kam idem a napokon zhodnotili, že som veľmi odvážny. Celý nás rozhovor tlmočil do holandčiny ďalší cyklista. Ale nakoniec som sa zakecal na pol hodinu s Holanďanom, ktorý tiež prešiel celé Francúzsko na bicykli, až sem na kopec. Pôvodne si má všimol už dole pri Carrefoure, tiež kvôli netradičnému stojanu, ale do reči sme sa dali až teraz. Mali sme veľa spoločných poznatkov z cesty, ktoré sme si povymieňali. O pol tretej som sa rozhodol, že pivo už prestalo účinkovať a je možné zjazdiť dole. Asfalt bol hladký a maximálka sa vyšplhala na 68 km/h. S každým metrom zjazdu bolo cítiť ako stúpa teplota. Za 20 minút som bol opäť dole v Bédoine. Vyrazil som na ďalšiu cestu smer Marseille. Na noc som si našiel pekne nenápadne miesto pri bude, ktorú cez deň používajú na predaj ovocia, v mestečku Mallemort. Vo vzduchu som cítil dážď. V noci keď sa spustil lejak som prístrešok ocenil a presunul sa z trávy na síce tvrdý betón, ale zato v suchu. Pršalo zvyšok noci.
Francúzska riviéra (Marseille-Janov)
Po týždni makania, keď sa moje denné objemy pohybovali okolo 200 km mi začínal týždeň oddychu. Čakalo má asi 500 km popri pobreží z Marseille do Janova, ale mal som na to celý týždeň. Počas tejto etapy som sa často zastavoval, aby som sa okúpal v mori a cestu som nehľadal najkratšiu a najľahšiu, ale takú, aby som videl čo najviac prímorsých scenérií. Najkrajší zážitok prišiel po vystúpaní na vrchol malého pohoria Massif du Mai, ktoré sa vypínalo hneď nad morom. V nadmorskej výške 356 m n. m. sa tu nachádza kostolík Notre Dame du Mai. Tento výstup predčil všetky očakávania. Ten výhľad sa ťažko opisuje. Proste vrchol sveta. Bod, z ktorého je 360 stupňový nerušený výhľad. Na jednej strane bolo vidieť celé pobrežie až skoro do Marseille, na druhej strane zas pobrežie, ktoré ma ešte len čakalo smerom na St. Tropez. V pozadí hory. Ale najkrajší výhľad bol smerom na more. Pokrývalo väčšinu obzoru. Nekonečná modrá, sem tam posiata drobnými bielymi plachtami, v hĺbke podo mnou. Obzor splýval s oblohou, modrá s modrou, až sa z toho točila hlava. Ak vás niekedy zaveje do týchto končín, odporúčam zájsť na toto miesto. Až tu je vidieť, aký je človek a všetko čo vybudoval maličké oproti nekonečnému moru.
V meste Nice prestala poslúchať technika. Prasknutý rám bicykla CTM ma takmer vyradil z hry. Ale vzdať som sa odmietol. Podarilo sa mi v jednom obchode nájsť jazdený Scott za 200 eur. Oholil som starý bike o všetko. Brzdové páky, brzdy komplet aj s čeľusťami, SPDčka, prešmykač a zadná prehadzovačka aj s kazetou, sedlo, sedlovka, predná karbónová vidla, predstavec, všetko šlo dole. Dokonca som vycvakal aj stredy kolies zo špicov. Z CTMka ostal len na kompletku oholený rám s prednou pílou, kľukami a baranmi, čo sa kvôli rozmerom nedalo zobrať. Musel som pôsobiť komicky pre ostatných zákazníkov. Pred obchodom na kolene rozoberať bike do posledného šróbika. Po 25 000 km teda skončilo moje hliníkové CTM blade 1.0 z roku 2015 v kontajneri v Nice. Bez nostalgie. Ale len jeho rám. Polovicu jeho hodnoty som v odmontovaných komponentoch nabalil do nového, na tento účel kúpeného ruksaku. Nový bike má už čakal pred dverami obchodu a prvé kilometre má presvedčili, že mi bude dobre slúžiť. Krízu s bikom som úspešne vyriešil. Prešil som superluxusné Monaco a hned v Talianku za hranicou ma prekvapil ten kontrast. Taliansko mi prišlo proti neskrývanému luxusu na francúzskej rivére priam chudoné.
Chuť po problémoch s bicyklom som si napravil v Talianskom San Remo. Dobehol som skupinku cestných cyklistov. Obehol som ich a hneď sa ozvalo cvakanie prehadzovačiek ako sa na mna chceli zavesiť. Tahal som im špicu asi 10 km. Potom som sa nechal vystriedať. No hneď v najbližšom kopci keď spomalili, som opäť vyrazil dopredu. A opäť cvakanie prehadzovačiek ako sa snažili udržať. Po pár kilometroch odbočili. Cyklistika je o psychike. Ak je motivácia, aj po 2 000 km človek vládze v 40tke ťahať špicu. Akonáhle odbočili, prešla ma energia a opäť som ledva držal tempo 30 km/h:) 15ty deň som dorazil do Janova, kde som sa rozlúčil s morom.
Prechod Álp
Kým prišli Alpy, čakal ma ešte jeden transportný deň z Janova cey Miláno k jazeru Como. Como bol už úplne iný svet. Prímorskú krajinu vystriedali Alpy. Malebné upravené domčeky, tmavomodrá hladina jazera, loďky, veľa motorkárov a na pozadí alpské štíty. Skôr Rakúsko alebo Nemecko, než Taliansko. No Alpy sa ukázali v plnej sile v priesmyku Majola. Priemerné stúpanie 5% v dĺžke 30 km som šiel na večer a do zimy. Toto stúpanie bolo v konečnom dôsledku ťažšie ako Mt. Ventoux. Na záverečných serpentínach som bol vďačný za 30-kolečko na kazete. Keď konečne prišla Majola bol už večer a teplota 7 ̊ C. Po letných teplotách pri mori to bol šok. Zlá logistika. Skončiť hore bola blbosť. Bolo mi jasné, že kým neuberiem z nadmorskej výšky, v letnom spacáku nevydržím. Nakoniec som prešiel ešte asi 50 km kým som našiel kemp. V lesoch v zime som späť nechcel. V mestečku Zernez mali aspoň horúcu sprchu. Po sprche som na seba navliekol všetko čo som mal. Doslovne. Trenky, kraťase, oboje plienkové gate, tri páry ponožiek, tričko, cyklistickú bundu, dres a ešte cyklistickú šuštiačku aj cyklistické rukavice. Nech kryjem čo najviac tela. Vliezol som do spacáku a ten som navliekol do bivaku. Noc bola chladná, najmä na nohy, no ďakoval som sa to kilo, ktoré som investoval do zdanlivo za tú cenu nehodného bivaku. V tomto prípade má úplne zachránil. Síce je to len tenký kondóm na spacák, ale drží teplo, najmä ak si človek dovnútra nadýcha. Teplota do rána klesla na 4 ̊ C. Spacák bol do 13 ̊ C. Trvalo ešte skoro dva dni, kým som nechal Alpy definitívne za sebou. Našťastie však už žiadna taká nadmorská výška neprišla do cesty.
Passau - Bratislava
Nemecké okresky sú pomerne prázdne a majú tu výbornú vychytávku Getränkemartky, kde predávajú iba pivo:) Ale už som v meste Passau na sútoku riek Dunaja a Innu. Tok Innu som vlastne sledoval od Passo Majola od horského potoka až po veľtok. Po celej tej dlhej ceste som došiel až sem. 400 km od Bratislavy, k Dunaju, ktorý má povedie až domov. Už len rovina a žiadne frekventované cesty a luxusný cyklochodník. Celkovo na mňa Passau pôsobilo veľmi útulnou atmosférou. A určite sa tam chcem ešte vrátiť. Na cyklochodníku bolo veľa cyklistov, ktorých som spokojne obiehal v rýchlosti cez 30 km/h. Po ľavej strane som sledoval Dunaj. O trase z Passau do Bratislavy som si veľa čítal a tak ma neprekvapil povestný Schlögen – miesto, kde Dunaj mení smer o 180 stupňov. Dunaj postupne menil charakter horskej rieky a menil sa na pomalý rozvážny tok. Žiadna doprava, cyklochodník, rovina, bezvetrie. Ale aby som to nemal jednoduché v Rakúsku bol sviatok. A to znamena žiadne obchody a žiadne jedlo. Zachránil ma jediný otvorený Spar v celom kraji na vlakovej stanici v Linzi. V tejto fáze padol aj maximálny denný rekor prejdených kilometrov 252. Posledná noc vonku na brehu Dunaja. Tri týždne, ked som iba dve noci spal v ubytku a tri v kempe. Zvyšok pod holým nebom.
Posledný, dvadsiaty deň môjho výletu a posledných 200 km. Na ceste som sa naučil presne odhadnúť čas, ktorý mi zaberie prekonanie určitej vzdialenosti. Osvedčil sa mi odhad 20 km/h. Zdá sa to málo, ale dlhodobo mi to presne vychádzalo. Ak som mal dnes v pláne prekonať 200 km, potreboval som na to presne 10 hodín. Samozrejme to nie je čistý čas jazdy, ale sú v tom zarátané prestávky, jedlo, hľadanie trasy a ďalšie zdržania. Ak vyrazím o 7 ráno, tak o 17 som v Bratislave. Cez mestá Melk, Krems a Tulln som doslova preletel plný motivácie a síl, ktoré už nebolo treba šetriť. Ale ešte som nevyhral. Pri jednom zábere do pedálov bicyklom seklo. Zhrdzavené špice na zadnom kolese povolili. Výsledkom bola obrovská osmička, ktorá bránila krúteniu kolesa. Do prdele! Toto vyzeralo na definitívny koniec cesty. Ale ja som nechcel takto hlúpo skončiť cestu doslova pár kilometrov pred koncom. Koleso drhlo najmä o brzdy a zľahka sa trelo aj o zadný rám. Odmontoval som zadné brzdové gumičky a zistil som, že sa krúti. Síce som išiel ako na automatickej práčke pri žmýkaní, ale dalo sa. Rozhodol som sa, že teraz to už nezabalím. S malým srdcom som šiel ďalej a čakal, či sa to koleso nerozpadne úplne.
Opäť doma
Cesta z Viedne už bola v pohode. Čas bol výborný, cestu som dôkladne poznal a cítil som sa ako doma. Z posledných percent baterky v mobile som mal dohodnutý backup, kolegu s autom, v prípade, že to bike nevydrží. Posledná skúška výdrže prišla okolo Orth an der Donau. Cesta tu ide lužnými lesmi. Asfalt je veľmi hrubý, na cesťáku z vás vytrasie dušu. O to viac, že vidíte 10 km pred seba, keďže tam neexistujú prakticky žiadne zákruty. Je to ubíjajúce na psychiku, zadok aj ramená. Ochvíľu prišla Vieden a potom mne už známa cesta z Viedne do Bratislavy. Aj s poškodeným bicyklom, to šlo rýchlosťou 27km/h.
Za Hainburgom som už začal stretávať Slovákov na bicykloch, autá s bratislavskou ŠPZ a dokonca aj nejaké z videnia známe cyklistické tváre, ktoré trénovali na cesťákoch. Opäť zvláštny pocit. Po troch týždňoch ďaleko od domova som si nejako nevedel zvyknúť na to, že som doma. Ťažko ten pocit opísať. Čakal som, že budem zažívať radosť z úspešnej cesty a ohurujúce pocity, ale namiesto toho som mal pocit, akoby som len prechádzal ďaľšie mesto. V bufete pod Starým mostom som sa zastavil na čapovaného štvorsladového Corgoňa. Konečne čapák za euro. Zapil som cestu takmer na ex. Posledné 3 km po hrádzi popod bratislavské mosty boli vo víťaznej a neohrozenej nálade pomedzi miestnych športujúcich. Keď som zosadol pred šiestou večer pred panelákom z bicykla, mal som pocit, že som sa bol len na pár hodín previezť po okolí. Stále mi nedochádzalo, že som prešiel pol Európy a bol 3 týždne preč. Zato doma ma čakalo špeciálne privítanie
Najdlhší výlet v mojom živote
Táto cesta bola najdlhším výletom v mojom živote. Celkovo som prekonal 3 500 km za 20 dní a odbicykloval 140 hodín čistého času. Prešiel som 8 krajín. Zažil som letné horúčavy a nekonečné roviny v Taliansku, ťažké stúpania na alpské sedlá a krásne výhľady na okolité zasnežené štíty vo Francúzsku, luxus, more a piesok na francúzskej riviére, zimu a takmer mráz v Alpách, vo Švajčiarsku krajinu ako z billboardov, veľkomestá Miláno, Marseille, alpské dedinky a jazerá v Taliansku, hlboké lesy v Nemecku a nakoniec lužnú riečnu krajinu popri Dunaji v Rakúsku. Prešiel som pozdĺž celého toku rieky Inn od prameňa pod St. Moritzom až do Passau. Prešiel som 500 km po morskom pobreží. Prešiel som Alpy. Zažil som slnko, zimu, dážď, komáre, kopce, roviny, rieky, jazerá, lesy, polia, more, technické problémy, hlad, smäd a únavu, ale aj pretekanie sa s miestnymi cyklistami, pivo, oddych a opaľovanie na pláži. A čo je najkrajšie, bol som sám sebe pánom celé 3 týždne a mal som úplnú slobodu kedy a kam ísť. Preto táto cesta určite nebola posledná.
Praktické rady
Výbava: pumpa, defektová súprava, montpáky na plášť, 5ks náhradných duší, 1ks náhradného pláštu, univerzálny imbusový kľúč, náhradné kufre na tretry, veľký nôž, malý skladací nôž, otvárač na konzervy, nožničky na nechty, bivak, letný spacák, hliníková fólia ako karimatka, zámok, dve ľahké cyklistické bundy, 1ks náhradných plienkových gatí, 3ks náhradných ponožiek, 1ks náhradných treniek, kraťase, tričko, sandále, opaľovací krém, papierové vreckovky, malý batôžtek, ktorý sa v prípade nákupu zásob dá niesť dočasne na chrbte, repelent, zápalky, 1ks náhradnej baterky do tachometra, vodotesnú ľadvinku na drobnosti, zubnú kefku, pastu, mydlo, 30 000 mAh powerbank, 2ks nabíjačka na mobil, kompaktný foťák a dve SD karty, mobil, doklady, slnečné okuliare.
Veci, ktoré mi chýbali: vývrtka, vidlička, mazanie na bicykel, náhradný dres, nepremokavý vak na spacák v prípade väčšieho dažďa, náradie na výmenu reťaze, náhradná powerbank aspoň 4 000 mAh.
Pivo: zo všetkých krajín bolo najlepšie v Slovinsku
Na záver len toľko – netreba sa báť. Stačí len vyraziť a vyskúšať si to.
Všetky zážitky z mojej cesty nájdete tu:
https://www.mtbiker.sk/clanky/9462/sam-na-dvoch-kolesach-mt-ventoux.html
