Medzi pamiatkármi sa špecialistom na hrady hovorí hradári. Milé slovo, za ktoré by nás asi jazykovedci utĺkli. Pre naše rozprávanie je však dôležitejšie, že hradári nie sú ani zďaleka homogénna zmes myšlienkovo jednotnej komunity. Oni sa medzi sebou vedia pekne posekať. Kvôli metodike obnovy našich ruín, kvôli technológiám, ktoré majú byť použité pri obnove a veľmi málo a to naozaj málo a zriedkavo o tom, kde sa zastaví obnova hradu.
Povedané na čisto: obnovíme naše hradné ruiny do podoby pôvodného stredovekého hradu? Obnovíme ich ako romantické sídlo s novodobými prvkami? (hovoríme o konzervačnej a rekonštrukčnej metodike). Na Slovensku platí odpoveď: v žiadnom prípade! Ako presne sú na tom v súčasnosti naši juhozápadní susedia, Rakúšania, neviem. Pozrieť si u nich môžete viac hradov, ktoré na prelome 19. a 20. storočia prešli romantickou, trošku cukríkovou, obnovou. Možno tam nájdeme odpoveď na otázku: oplatí sa to?
Kreuzenstein ako z rytierskeho románu
Hrad Kreuzenstein vyzerá ako vystrihnutý z hrdinských príbehov statočného rytiera Ivanhoea (román Waltera Scotta Ivanhoe). Vybudovali ho na nevysokom kopci pri dedinke Leobendorf, pár kilometrov severne od Viedne. Pôvodná stavba vznikla zhruba v rovnakom období v akom sa románový hrdina preháňal po Britských ostrovoch, teda v 12. storočí. Páni z grófstva Formbach využili pôvodný vodný hrad, ktorý prebudovali na pevnosť s dobrým výhľadom na rovinu Korneuburgskej panvy. Už o storočie neskôr vďaka Přemyslovi Otakarovi II., českému kráľovi, prešiel hrad do vlastníctva Habsburgovcov. Ďalší osud nie je zaujímavý.
V 18. storočí hrad vyzeral ako naša torzálna architektúra, rozumej ako ruina. Ján Nepomuk Wilczek, vlastník uhoľných baní, finančný oligarcha, začal v roku 1874 hrad prestavovať. Vedením prác poveril architekta Carla Gangolfa Kaysera a neskôr Humberta Walchera von Molthein. Komplex nadobudol podobu rozprávkových kulís. Pozitívne je, že tá podoba je stále historicky uveriteľná. Zaujímavejší pohľad ako na vežičky a veže, bašty a hradby je do interiéru hradu. Pán Wilczek sa ukázal ako osvietený zberateľ pôvodného stredovekého inventáru a to čo dostal do svojho hradu je možné len obdivovať a obdivovať! Ak ste po návšteve x hradov nadobudli presvedčenie, že všade je to isté, tu zistíte, že je to trochu iné. Nebudem sa zaoberať bývaním, toaletami, zbrojnicou, kaplnkou, ale kuchyňa, krásna stredoveká kuchyňa, so všetkými kotlami, kotlíkmi, stolom ako z jedného kusa obrovského stromu, ražňami na opekanie, mlynmi a mlynčekmi, to je skutočná hmotná maškrta s nehmotným pochutnaním pre oči. To uvidíte asi len na málo miestach celej Európy! Údajne aj sám nemecký cisár Viliam II využil možnosť, už 6. júna 1906, v deň slávnostného znovu sprístupnenia hradu, hrad navštíviť.
Hrad filmová hviezda
Toto je úplne osobitná kapitola. Zvyčajne Rakúšania vás „ohromia“ informáciou, že na ich hrade sa nahrávali pornoscény k filmu Die Stoßburg (1974) a že štatistov si zahralo viacero obyvateľov z Leobendorfu. Prvým filmom, ktorý zvečnil krásu hradu je film Kaiserjäger (1956) rakúskeho režiséra Willi Forsta. Od tých čias to už šlo ako ... ako by ste točili kľukou na kamere. Taliansky horor Baron Blood, v roku 1979 časti k filmu The Fifth Musketeer, so Sylviou Kristel (áno, áno s hlavnou predstaviteľkou erotického trháku Emmanuelle), nemecký film Die Einsteiger s hviezdou Thomasom Gottschalkom, televízny seriál The Pillars of the Earth (slov. Piliere Zeme, známe najmä ako knižný bestseller Kena Folletta) a naposledy Season of the Witch (slov. Hon na čarodejnice) s Nicolasom Cageom.
Z histórie hradu naozaj vážne
V roku 1527 bol na hrade zatknutý a držaný vo väzbe významný protestantský kazateľ Balthasar Hubmaier (1485 – 1528). Za všetkým stojí Cisár Ferdinand I Habsburský (1503 – 1564). Obdobie jeho vlády ovplyvnili dve významné udalosti stret s Osmanskou ríšou, ktorá začala svoju veľkú expanziu do strednej Európy po roku 1526 a protestantská reformácia, ktorá vyústila do niekoľkých vojenských náboženstiev. Ferdinandovo motto Fiat iustitia a pereat mundus: „Nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zhynúť celý svet,“ v tomto prípade šlo úplne do dôsledkov. Hubmaier bol po zatknutí mučený, súdený za herézu (kacírstvo) a odsúdený. 10. marca 1528 ho vo Viedni verejne upálili. "Môžem sa mýliť - som človek, ale nemôžem byť hercom, pretože neustále žiadam o poučenie v Božom slove," sú slová, ktoré sa často citujú v súvislosti s týmto človekom. Potvrdzujú jeho neochvejné presvedčenie o svojej pravde. Dokonca aj manželka ho ani na chvíľu počas procesu neopustila a v deň popravy ho vyzvala, aby zostal vo svojom učení verný. Tri dni po vykonaní trestu smrti, sa s kameňom uviazaným okolo krku, utopila v Dunaji.
Kreuzenstein dnes
Romantický až do chute sladkých Kroviek. Ibaže ja tie poľské cukríky, Krovky, mám rád. S týmto hradom je to čosi podobné. Obnova z 19. storočia je až cukríková. Ale uveriteľná. Vďaka sivým kameňom ako stavebnému materiálu, vďaka hrubo tesanému drevu a dreveným šindľom, vďaka veľkému počtu originálnych doplnkov ako sú sošky, plastiky, dvere, lavice, okenné výplne... Nakoniec to nie je ani zďaleka zlé. Ak poznáte bretónske stredoveké mestá, nič, ale vôbec nič vás nebude rušiť na nádvorí hradu.
Na sklonku 2. svetovej vojny v roku 1945 bol hrad na viacerých miestach poškodený. Zhorela časť archívu a knižnice, mnohé exponáty boli ukradnuté. Našťastie, po tomto nešťastí, tu nieto ani stopy.
Aktuálne informácie http://www.kreuzenstein.com/the-castle/
