Smiešno–poučné, snáď aj užitočné čítanie pre záujemcov o potulky po Balkáne

Je možné tajne prejsť cez vonkajšiu schengenskú hranicu? Prepašovať niečo? Ale áno, dá sa to. Potrebné je mať čosi na pašovanie vhodné, napríklad, ponožky. Ďalej štipku nedbanlivosti a hromadu drzosti, presnejšie, presvedčenia, že kto si verí, prejde.

Ako Biela pani cez steny.  Alebo ako chlapík, čo v roku 1960 prešiel opitý do Rakúska. Ten prepašoval aj sánky a na nich sediace dievčatko.

Zistili sme, že najvhodnejším spôsobom presúvania sa počas nelegálneho prechodu hranice je pešia chôdza. Sánky, či v našom prípade bicykle môžu byť na obtiaž.

cieľ textu: vytvoriť smiešno–poučné, snáď aj užitočné čítanie pre záujemcov o potulky po Balkáne. cieľ expedície: vrch  Bosenski Maglić (BIH) - splnený, vystúpiť na vrch Midžur (SRB), nájsť ústie kaňonov SušicaTara (MNE) – nesplnené počet účastníkov: 2 vzdialenosť: 2821 km prevýšenie: 19912m najvyšší bod: Bosenski Maglić, 2386mnm (BIH) najnižší bod: Petrovac, 0mnm (MNE) najsevernejší bod: Trenčín (SVK) najjužnejší bod: Petrovac (MNE) časové údaje: júl, august, 31 dní presúvanie sa na bicykli, 10 dní pešie túry, oddych, návštevy známych

Slovensko – najťažšie je začať

Začať spať, teda zaspať na poli blízko Leopoldova sa veru nedalo. Vietor bol taký silný, že človek ledva stál na nohách. Celú noc „kmásal“ akúsi škaredú strašidelnú búdku. Ráno bola rozmetaná všade navôkol. Vetrisko nám uchmatlo nejaké papiere a zrejme aj zvyšky zdravého rozumu. Nasledoval najnepríjemnejší úsek celého putovania – cesta 573 medzi Šaľou a Kolárovom. Je úzka, v obidvoch smeroch má vyjazdené hlboké brázdy a neprimerane veľkú premávku. Tu sme napodiv lepili jediný defekt. Aj tá duša gumená sa bála. Kamióny, ktoré „lietali vo válovoch“ boli desivé. Okrem nás tadiaľto prechádzal na bicykli len starší pán s nepríčetným výrazom. Zastavil a chcel pomáhať. Nebolo s čím, tak radil ísť na kompu cez Váh a nejakými „motavými“ cestami. V mapách žiadnej kompy niet, neskôr sme sa pýtali, no nikto o nej nepočul. Oblasť dolného toku Váhu má aj ďalšiu geografickú záhadu. Dvojjazyčné tabule nám neprekážajú, lenže uvádzajú nepravdivé údaje o vzdialenostiach. Na etape Leopoldov – Nesvady sa prejavil rozdiel 37 km. V Nesvadoch sme navštívili kamaráta Tima, ktorý nám túto trasu odporučil.

Z týchto zážitkov sme sa spamätali až okolo obeda. Pokračovali sme po hrádzi poza Gutu a Kavu. Ľavú stranu Váhu lemujú nepekné obydlia. Pravdepodobne patria našim rómskym spoluobčanom. Bola horúčava, žiadna voda, žiadna káva, po Komárno  nikde nikoho. Nenápadne sme sa prešmykli po moste. Vymenili eurá za celé húfy maďarských HUF–ov a dúfali, že nepríjemnosti zostali za Dunajom. Nebolo to tak. Začala nás naháňať búrka.

Aj v Maďarsku sú kopce

Radšej sme sa vzdali a skryli na podstienke domčeka v chatovej osade za dedinou Mosca. K záhradkám viedla cesta s 12% stúpaním. Vinič, kukurica a kvety boli pekne upravené. Starostliví záhradkári asi ušli pred búrkou domov. Z vŕšku sme pozorovali blesky nad jemne zvlnenou krajinou, hnedý potok, pohyb na diaľnici a lokálnej ceste. V hodinových intervaloch po nej prechádzal rozheganý dedinský autobus. Bol biely s prehrdzavenými ornamentmi. Napriek nečasu bol veľmi spoľahlivý. Večer aj ďalšie ráno išiel presne každú hodinu a 24 minút smerom na Bokod. Neskôr nás obiehal na tejto hrboľatej ceste druhej triedy. Pekne pribrzdil, veľký oblúk vytočil... týmto pozdravujeme pána vodiča.

Dopravná situácia sa zhoršila za mestečkom Oroszlány. Určite preto, že jeho partnerským mestom je Šaľa! Cesta cez pohorie Vértes sa podobá na horský prechod Machnáč v Trenčianskom okrese. V sedle stojí zopár domov a kostolík. Prekvapilo nás množstvo drevených tabúľ a tabuliek. Boli všade, na plote, na stene, na lavičke, na strome, aj na kole. Na každej bola napísaná nejaká veta. Niektoré končili výkričníkom. Pri kostolíku bol predavač kvetov, ale bohužiaľ, vedel len po maďarsky. Domnievame sa teda, že išlo o požehnania na cestu, možno výstrahy. A ten dedo predáva kvietky na hroby obetí dopravných nehôd, ktoré sa tu prihodili!

Nad jazerom Velencei – tó sa zase zamračilo a ochladilo. Podľa niektorých názorov je na letné radovánky vhodnejšie než Balaton. Jazero je 10 km dlhé, 3 km široké, bahnové a liečivé. Neskúsili sme čo a ako lieči, lebo severná strana je rybárska lokalita. Brehy sú tu obrastené trstinami a voda temná. Na tomto mieste sa končí zóna vinohradov a nastupuje slnečnica, kukurica, slnečnica, kukurica...

Hlavná cesta do Dunaujvároš spočiatku pôsobila ešte nebezpečnejšie ako tá za Šaľou. Vystresovaní sme sadli do kukurice a špekulovali o zmene trasy. A vtom sa objavil traktor. Výstražne blikal a ťahal akési zariadenie špirálovitého tvaru. Ihneď sme sa „zavesili“ za toto čudo.  Skrývali sme sa za ním asi 40 kilometrov. Potom sa guľatý fúzatý šofér vyklonil z okna, zakýval, pribrzdil a zvrtol do poľa. Tabuľa s nápisom Dunaujvároš už bola na dohľad. Dnešné Dunajské Nové Mesto sa v nedávnej minulosti volalo Stalinovo. Žije v ňom asi 50.000 ľudí. Hneď prvý oslovený nám obstojnou angličtinou opísal cestu k ubytovni miestneho futbalového klubu. Je to jedna z najvyšších stavieb mesta. „Športový hotel“ bol zafajčený a zanedbaný. Pani na recepcii hovorila len maďarsky. Zavolala si na pomoc dôchodcu s tenisovou raketou v jednej a s cigaretou v druhej ruke, ktorý vedel jediné ruské slovo „sivódňja“. Výsledkom takejto komunikácie bolo, že sme dostali izbu na 15. poschodí v desaťposchodovom hoteli. Z tejto výšky sme ale nevideli Dunaj, a to bolo podozrivé. Na druhý deň sme sa ho vybrali hľadať, pretože sme chceli prejsť na jeho ľavý breh. V meste sa konali protesty proti prepúšťaniu zamestnancov veľkého železiarskeho závodu. Mladý železiar cudzie jazyky neovládal, ale ochotne sadol na bicykel a zaviedol nás na správnu cestu. K rieke sa bolo treba spustiť asi 4 km dolu strmým kopcom cez tmavý, vlhký les. Most tam nebol. Vraj tu v budúcnosti bude stáť konštrukcia podobná Apollu v Bratislave. Kto ho ale postaví, keď tých demonštrantov vyhodia z roboty? V našej „skvelej“ mape bola okrem mosta zakreslená aj kompa. Našli sme len ošarpané sídlo vodáckeho klubu. Vodáci nosili kajaky či kanoe do vody aj von z vody. Mali ošúpanú kožu na predlaktiach a lýtkach a vedeli komunikovať jednoduchou angličtinou. Prekvapilo ich, že chceme použiť kompu, lebo tá nepremáva už asi 10 rokov.

Na výber sme mali tri možnosti: risknúť prejazd po diaľničnom moste, prejsť asi 30 km po ceste so zákazom pre cyklistov do Dunaföldvár alebo využiť ponuku vodákov. Prevoz dvoch ľudí aj s bicyklami a vecami považovali za dobrú zábavu. Nakúkali sme do kalnej vody plnej vírov, obzerali obité lodičky. O takúto zábavu sme veru nestáli. Pre prípad stretu s políciou či inými problémami nám dali telefónne číslo. Most v Dunaföldvár nikdy nevideli, tak sme im poslali jeho fotografiu. Vďaka, chlapci, nech vám nebo zošle štedrého sponzora, ktorý nové plavidlá zakúpi!

Most-híd-bridge v Dunaföldvár je oveľa dlhší ako ten v Komárne. Inak sú veľmi podobné, pekné zelené. Na tomto je napísané: 1932 Beszédes József híd. Uprostred má čudesné závažie a počas prejazdu kamiónov sa hýbe. Pozdĺž pruhu pre chodcov a cyklistov boli navešané vence a kvety.

Južný úsek cesty 51 je už pokojný, miestami popri nej vedú aj cyklotrasy. Cesta prechádza dosť zaujímavým mestečkom Kalocsa. Je to mesto kresťanských symbolov, papriky a starých modrých autobusov Karosa. Sám kráľ Štefan tu založil prvé biskupstvo. Rástlo, prekvitalo, potom zasiahli komunisti. V cirkevných budovách zriadili výskumný ústav papriky, múzeum papriky a ženskú väznicu.

Mesto Baja, ktoré sa nachádza ešte južnejšie, má už také srbské meno. Veľmi sme sa naň tešili. Cyklotrasa nás ale doviedla na poľnú cestu a mesto sme obišli. Dodnes nerozumieme, kde sa stala chyba. Onedlho sa situácia zopakovala. Cyklotrasa sa vzdialila od cesty, zmenila sa na poľnú cestu. Prešli sme okolo kríkov, trstín, smetí, tabule Nemzeti park Duna-Dráva a... a šok...boli sme v Srbsku. Obišli sme hraničný prechod Hercegszantó – Bački Breg! Cez hranice EU sme prešli bez toho, aby sa niekto čo len pozrel na nás!

Tak nás to zmiatlo, že sme si nepozreli, koľko metrov sme nastúpali na maďarských cestách. Mohlo to byť okolo 2000. Nie je to veľké číslo, ale dokazuje, že aj v Maďarsku sú kopce.

Severozápadné Srbsko

Z porastu sme sa vynorili za obcou Bački Breg pri ceste a opustenom vlakovom depe. Čo teraz? Vrátiť sa tou istou cestou? Vrátiť sa po asfalte a vysvetľovať strážcom hranice, ako sme sa sem dostali? Ukázať im „pašerácky chodníček“? Rozhodli sme sa nestrácať čas. Keď sa na ďalšej hranici budú dopytovať, ako sme sa z EU dostali, pokúsime sa ich popliesť pečiatkami z minulých rokov. A elektronická evidencia? Pche, aj tak veľmi nefunguje.

Medzi BezdanomSomborom je hrboľatá cesta z ružovej škváry. V srbskej mape ju označili noblesným názvom E660.

Mesto Sombor získalo svoje meno podľa vlastníkov tohto regiónu, ktorí sa tu „rozťahovali“ v 14. storočí. Vzniklo z maďarského slova Czobor a slovanského Ctibor. Zvláštne je, že takmer 50 000 obyvateľov tohto mesta v sčítaní ľudu v roku 2011 uviedlo 21 rozličných národností. Nachádzajú sa tu mnohé kultúrne inštitúcie: univerzity, galérie, divadlá, organizácie národnostných menšín, katolícke aj pravoslávne chrámy.  Stánkari na hlavnom námestí nepredávali žiadne čačky, ale knihy v cyrilike aj v latinke. Obrovské, ťažké, hlavne o náboženstvách a histórii. Pre nás úplne nemožné previezť takúto knihu čo len  krížom cez námestie. Samé skvosty a za dobré ceny. Vzali sme aspoň odporučenie na lacnú ubytovňu Cvrčak, čo znamená cvrček. Do starobylého domu sa vchádzalo ešte starobylejšou bránou s nápisom 1778. Za ňou bolo rozkopané nádvorie. Pani domáca neskrývala radosť, že zarobí aj počas stavebných prác, tak sme vyjednali ešte nižšiu cenu. Mala tenké ruky, tenké nohy a velikánske brucho. K tomu hlavu s tmavými vlasmi ostrihanými podľa hrnca, cez polovicu tváre okuliare v hrubom ráme. Jednoducho, podobala sa na chrobáka. Cvrček to ale nebol. Skôr nejaká divná mucha. Po úzkych točených schodoch nás zaviedla na zaujímavé podkrovie. Obdivovali sme poctivé, zrejme dosť staré, 46 cm hrubé trámy a vtedy sa ozval. Dedo spustil na husliach! A hral a hral, hoci už bola noc. Vyberal samé smutné skladby, väčšinou neznáme. Cez múry znel koncert v primeranej hlasitosti. Hudobnú produkciu na dobrú noc sme nevládali pozorne počúvať. Boli sme unavení, asi po hodine sme obaja zaspali. Keď sme sa zobudili, dedo už (alebo ešte) hral. Zazreli sme ho len letmo cez pootvorené dvere. Sedel na invalidnom vozíku pri stole. Na stole boli husle a šálka, taký starožitný kúsok. Na rozlúčku nám zakýval. Potom nás pani Mucha vypustila na ulicu. Bŕŕ, až sa nám chlpy naježili. Až tu sme si uvedomili „ducha“ interiéru starej stavby a nočnej hudby. Starý huslista bol... bol to cvrček!  A nemal nohy!

Hoci bolo ešte len pár minút po siedmej, kaviarničky na hlavnom námestí už boli otvorené. Do jednej sme zasadli, objednali si kávu a pokúšali sme sa spracovať zmätené dojmy. Museli sme pri tom vyzerať čudne, lebo čašníčka – tiež cyklistka – sa nás opýtala, čo sa nám stalo. Tmavá, štíhla pani dochádza do práce na bicykli z dediny Lugovo. Potrebuje uživiť tri deti, preto autobusom ide len vtedy, keď je veľká zima. Všetko sme jej povedali. O hranici nevedela, nikdy tam nebola. O „Chrobákovcoch“ ale vedela presne. Ide o starú umeleckú rodinu hudobníkov a tanečníkov. Vojnu prežili len títo dvaja. Prvé roky po vojne sa nemali zle. Starý pán, uznávaný huslista, hrával po okolí. Z vystúpení sa často vracal pešo, až raz stupil na mínu. Našli ho na druhý deň. Kvôli rôznym operáciám a rastúcim dlhom museli predať polovicu domu. Huslista sa zbláznil, zničil niekoľko vzácnych kusov hudobných nástrojov. Prestal vychádzať medzi ľudí a hrá len v noci. Susedia vravia, že tam občas strašia ostatní zosnulí umelci. Penziónu sa veľmi nedarí. Nám sa tam vlastne páčilo. Ešte viac sa nám páčili „protekčné“ palacinky, ktoré čašníčka pridala k príbehu.

Obraz vysokej kultúrnosti obyvateľov Somboru ale  pokazila krádež. Pravdepodobne k nej došlo, keď sme sa fotografovali so spomínanou čašníčkou. Ukradnutý šilt visel na volante, bol čierny, už niekoľko rokov používaný. Nie je jasné, prečo ho niekto vzal. Nebol cenný, ale veľmi užitočný. Slnečné okuliare v týchto končinách nestačia, lebo rozpálené cesty sa odrážajú a správajú ako voda. Neprítomnosť tejto pomôcky bola zistená až za mestom, z ktorého sme odchádzali juhovýchodným smerom. V ďalšom, 18 km vzdialenom, meste Apatin musel byť urýchlene zakúpený nový šilt. Nebolo to ľahké. Prešli sme veľa obchodov a nič. V jednom z nich, v  akejsi obdobe „našich Číňanov“, sme stratili trpezlivosť. Vybrali sme čiapku so šiltom. Po zaplatení, sme si od predavačky požičali nožnice a priamo na pokladni odstrihli vrchnú časť. Vrátili sme nástroj na strihanie, pekne poďakovali aj pozdravili. Pani nepovedala nič.

Módny doplnok šilt tu síce nepoznajú, ale od roku 1756 produkujú pivo v pivovare Apatinska pivara AD. Na okraji mestečka sú kúpele Banja Junaković s liečivými vodami, ktoré majú podobné zloženie ako slávna voda v Karlových Varoch.

Severné Chorvátsko

Hraničný prechod Bogojevo – Erdut nie je možné potajme cez kríčky  obísť, pretože je to most cez Dunaj. Srbom bolo úplne jedno odkiaľ a kam  ideme. Chorváti na druhej strane mosta skúmali naše doklady asi 30 minút, ale nepovedali nič. Vlastne celý deň nás niekto zdržoval. Po rovine sme prešli len 77 km.

Na Borovo už padala tma. Je to mesto dedinského typu, samé rodinné domy, záhrady a poľnohospodárske stroje. Prekvapila nás tabuľa označujúca Vukovar. Stojí na zákrute za posledným domom Borova. Zvrtli sme doprava a hľadali miesto na prenocovanie. Spevnená cesta viedla k neoploteným záhradám a ovocným sadom. Potme sme si vybrali jeden zanedbaný a neúrodný. Akési kostrnky nám prepichli stan, ale aspoň tu bola hrdzavá vŕtaná studňa. Hneď zrána prišiel jeden usilovný hospodár a pumpoval vodu z tej studne ako o život. Čudoval sa, prečo sme si vybrali také nepríjemné miesto, keď jeho záhrada je pekne pokosená. Vodu zo studne vraj pije celý život. Pripravili sme z nej kávu, čaj, pánko zatiaľ popolieval a prijal pozvanie na ranný piknik. Porozprával nám všeličo zaujímavé. Podľa neho sú miestni ľudia oveľa väčší „bordelári“ ako cudzinci. Kedysi na jeho pozemku stanovali holandskí motorkári. Išiel sa na nich pozrieť, ale stála medzi nimi jazyková bariéra. Z miesta odniesli nielen svoje, ale aj pôvodné smeti. Nepovedali si ani, ako sa volajú a nečakal, že ich ešte niekedy uvidí. Motorkári však prišli asi o rok. Priniesli vnukom nejaké drobnosti, prespali a zase pekne poupratovali.

Fotili sme si tabuľu Vukovar a špekulovali sme, prečo ju umiestnili asi 3 km pred samotným mestom. Zrazu nás volal náš známy hospodár. Cez plot nám podával broskyne. Býva v tom poslednom dome pred tabuľou.

V tomto meste sa zvyčajne nevaria vlky, ako by sa mohlo zdať. Voľne preložený názov je Mesto na rieke Vuka. Aj takmer 20 rokov po vojne sa tu varia skôr rozličné vášne. V polovici júla to bol problém s tabuľami, vrieť začal v septembri. Zákony EÚ prikazujú dvojjazyčné nápisy tam, kde národnostná menšina obýva jednu tretinu. Vo Vukovare žije 37% Srbov, a teda je potrebné rýchlo inštalovať tabule s nápismi v cyrilike. Tie ale chorvátska väčšina nechce. Podobné to bolo  u nás s maďarskými nápismi. Raz sme videli reportáž o tom, že jedna tabuľa pri ceste stojí 162€. Nech je už na nej napísané čokoľvek, vynára sa otázka: nejde o zbytočne vyhodené peniaze?

Na pôde Vukovaru sú takéto „ťahanice“ nebezpečné, lebo obidve strany si majú čo vrátiť. Známa Vodná veža, rozstrieľané domy v meste aj v jeho okolí tu stále stoja ako varovanie. Pozostatkom z dávnejšej a veselšej minulosti je obuvnícky podnik, ktorý založil Baťa. Produkuje hlavne koženú pracovnú obuv. Vyzerala kvalitne a nezničiteľne.

V obci Lipovac nás most ponad diaľnicu E70 nasmeroval na makadam. Nedalo sa inak, len sa 20 km „hrkotať“ súbežne s diaľnicou. Aspoň, že tu nepálilo slnko. Kamenná cesta prechádzala lesíkmi a boli tu označenia poľovných revírov.  Stan sme rozložili za dedinou Vrbanja a trpeli nedostatkom vody.

Ráno sme sa ponáhľali do Drenovci s úmyslom vypiť všetko, čo uvidíme. Z krčmičky nás odviedol pán v uniforme. Bol to zamestnanec dedinskej pošty, fanúšik cyklistiky. Pozval nás ku kamarátom – pekárom, ktorí nás dobre napojili, nakŕmili, ba aj poriadnu výslužku nabalili. Rožky, pagáče, koláče, asi 60 kusov. Mohutná pani pekárka sa nedala odmietnuť. Ona vytrvalo odmieta bicyklovanie s poštovým úradníkom.

Vynikajúce pekárske výrobky sme mali všade a blížili sme sa k hraničnému prechodu Gunja – Brčko. Čo keď nás obvinia z pašovania rožkov?! Všetky ich zjedia a prikážu nám o incidente vypracovať aspoň stodesaťstranovú zápisnicu?!

Je to nezvyčajný hraničný prechod. Z vidieka sa prechádza po moste rovno doprostred veľkého mesta. Chorvátski colníci, takí mladí chalani, prejavili záujem o naše rožky. Pekárstvo je v kraji obľúbené a my nie sme lakomí. Dovolili nám poobzerať si most. V decembri 2011 sa pod ním našla 1,3 m dlhá a 118 kg ťažká letecká bomba. Vraj v hĺbke 4 a pol metra. Tá hĺbka sa zdala neuveriteľná. Strážcovia prežúvali a tvrdili, že na jar sa Sáva pravidelne rozvodňuje až do výšky 10 metrov. Vtedy most zatvárajú. O bombe v rieke hovoriť nechceli.

Bosna je najviac zamínovaná krajina na svete

Možno je tá bomba stále vo vode. Tu sa nikto neponáhľa, navyše vyťahovanie takej ozruty je určite komplikované. Zákernejšie sú však míny, o ktorých sa nevie, kde presne sú. V čase balkánskeho konfliktu ktokoľvek zamínoval čokoľvek, dokonca aj vlastný pozemok. Dialo sa to nelogicky, rýchlo a bez záznamov. K červeno – bielym upozorneniam PAZI MINE určite treba mať rešpekt. Ale báť sa vykonať potrebu na poli či pri ceste? Pche, to je smiešne.

Ktosi vydelil plochy povojnových krajín predpokladaným počtom v nich rozmiestnených mín a zistil, že najviac zamínovanou krajinou je Bosna. Na druhom mieste je Afganistan.

Po hlavnej ceste 14-1 chodilo veľké množstvo áut, tak sme sa na nej zbytočne nezdržovali. Za Vršanj sme z nej odbočili na Dragaljevac, ZabrđeUgljevik, čo sú lazy ako sa patrí. Kedysi tu prekvitalo baníctvo, kraj je kopcovitý s mnohými stúpaniami a klesaniami v rozmedzí 8-18%. Došlo aj na tlačenie po kamenistých cestách, aj na kŕmenie túlavých psov rožkami. Boli také vyhladované, že hltali aj mak.

Ugljeviku na križovatke stojí strašný stroj na kolesách. Vyzerá ako dvojposchodová budova. Technický exponát sme dôkladne poobzerali zo všetkých strán a zistili sme tieto údaje: Kamion Faun K 85,8, motor 811 koní, váha 55 ton, nosnosť 77 ton, max. rýchlosť 50,5km/h, min. rádius zatáčania 11m. Bol vyrobený v Nemecku a stojí tu od 19.3.2009. Príjemné a vtipné osvieženie v záplave pamätníkov na tri vojny, ktoré prehrmeli krajinami bývalej Juhoslávie. Vynechali sme štvorhviezdičkový hotel stojaci neďaleko tohto stroja a spali sme na príjemnej roli s ďatelinou.

V meste Zvornik žijú hlavne moslimskí Bosniaci. Pochádza odtiaľto veľa futbalistov, ktorí hrajú po celom svete. Volalo sa Zvonik, čo znamená zvonica. Kto, kedy a prečo pridal do názvu r, sme nezistili. Pred povodňou ho chráni betónový múr, miestami dosť zničený. Pod ním je kamenná pláž. Pri vode relaxovala hŕstka ľudí, malé deti sa čvachtali vo vode. Drina tu nie je hlboká, ale búrlivá a studená. Mala asi 7°C.

Ďalšia cesta popri rieke prechádza veľkým množstvom kratších tunelov. Rozstrieľané domy sme v tejto oblasti nevideli. Už ich stihli nahradiť nové, tehlové, ešte neomietnuté. Viaceré boli postavené narýchlo a nakrivo.

Bratunac tiež obýva prevažne moslimské obyvateľstvo. Rozhodli sme sa skúsiť ubytovanie vo vratkom moteli. Stál tesne pri ceste na zákrute. Spočiatku sme si mysleli, že sa tu prevrátil kamión plne naložený ohorkami z cigariet. Ale nie, na cestu ich nahádzal majiteľ tejto „papierovej“ budovy. Fajčil a gánil na nás. Nepáčilo sa mu fotografovanie „originálne riešeného vstupu“ do podniku a zrejme aj kadečo iné. Najviac sa mu nepáčilo chichotanie troch zahalených dievčat pracujúcich v moteli. Moslimovia v Bosne a Hercegovine sú takou „demokratickejšou vetvou“. Pod plachtou ukrytá žena tu nie je bežná, zvyknú mať len šatky. Tieto tri sú jeho dcéry a nezvládli pohľad na mužskú časť našej expedície v cyklonohaviciach. Drobná blondína v úlohe hlavného vyjednávača sa mu tiež nepozdávala. Trochu ho upokojila pokročilá úroveň zvládania miestneho jazyka. Keď sa oboznámil s priebehom cesty a zámerom navštíviť pamätný cintorín Potočari, sám ponúkol zľavu. A nielen to, pozval nás na večierok!

Stavba má tenké papierové steny. Po osprchovaní dvoch ľudí zostala v spoločnej kúpeľni pre hostí potopa po členky. Ešteže tu žiadni hostia neboli, ešteže sme si oprali v Drine pod Zvornikom. Vybrali sme slušné oblečenie, vzali pašované chorvátske pečivo a kvalitnú slovenskú slivovicu. Uvidí sa, či moslimský hotelier pije. Po zotmení sa neveľká reštaurácia naplnila. My sme zasadli do záhrady, kde už starý pán pripravoval kávu v medenej džezve. Najviac ho zaujali suché koláče. Podobné zvykla piecť jeho žena. So slivovicou sme čakali na ďalšieho návštevníka. Bol to bývalý mezuin, nedávno ho vymenili za elektronického „krikľúňa“. Hostiteľ Asim nám hrdo ukazoval svoju záhradku. Peknú botanickú zbierku hyzdila kopa špakov okolo ohniska. Medzitým odišli hostia z reštaurácie a tri dievčatá s nezapamätateľnými menami sa pridali k posedeniu. Správali sa nesmelo a ticho. Asim nás požiadal o ukážku záberov z Vukovaru, potom o nafotenie svojho motela. Večierok bol v panike ukončený o 22.24, z fľaše takmer neubudlo. O pol jedenástej sa ozvala večerná modlitba. Živý mezuín po požití 0,2 cl domácej slivovice zo Slovenska by bol určite pôsobivejší.

Zobudili sme sa skoro a potichučky sme sa zbalili, aby sme nerušili ranné modlenie. Hneď po ňom sme pozametali ohorky z cesty, nafotili motel zvonku, zvnútra a pridali aj Asimove obľúbené rastliny. Chvíľu tieto činnosti pozoroval, potom kamsi odbehol, asi kúpiť popolník. Počas raňajok a kopírovania fotiek do počítača sa dievčiny osmelili. Vypytovali sa na cyklistické nohavice, svetlé vlasy a diskotéky pri mori. Sestry majú krásne havranie vlasy, ale  otec nedovolí ukazovať ich na ulici. Zakázal aj zobrať od nás peniaze. Toľko sme domŕzali, že nám povedali, kde je. Bol v rodinnom kvetinárstve za rohom. Dojedal tie koláče a rázne odmietol podávané bankovky. Máme vraj na cintoríne vyhľadať kameň označený istým štvorciferným číslom a postáť chvíľu pri ňom. No dobre teda.

Groblje Potočari je asi na pol ceste z Bratunca do Srebrenice. Areál je oplotený, upravený, dohliada naň strážnik. Autá dovnútra nemôžu, ale bicykle mu nevadili. Opýtal sa, odkiaľ prichádzame a išiel sa skryť pred slnkom. Bolo horúco ako v pekle. Chvíľu sme sa chladili na mramorovej podlahe v modlitebni. Tento prístrešok nemá steny. Povaľovali sa v ňom knižky a rôzne predmety, hlavne moslimské. Na pamätnom mieste nebolo veľa ľudí, ale stále niekto prichádzal a odchádzal. Neďaleko sedeli dve ženy. Jedna plakala, druhá si nás obzerala. Požiadali sme ju, aby dohliadla na naše bicykle. Zaujímalo ju, odkiaľ sme a či máme niekoho na cintoríne. Povedali sme, že plníme želanie jedného starého pána. Na to sa rozplakala aj druhá. Nechali sme ich tak. Načo vysvetľovať, že pán býva 6 km odtiaľto a hovorili sme s ním pred štvrť hodinou?

Potom sme pobehovali hore – dole po zvlnenej lúke, z ktorej vytŕča 8372 stĺpikov. Prevládajú biele, zelené sú v menšine. Číslo nadiktované Asimom sme našli náhodou v spodnej časti pod brezami. Aha, jeho jediný syn! Do špáry medzi kameň a zem bola vložená nálepka s obrázkom mesta Trenčín. Hádam mu neprekáža, že sa jeho kameňa dotkla neveriaca ruka. Veď sme sa narodili v rovnakom roku! V Trenčíne prebiehali pomaturitné oslavy, keď ten chalan zomrel!

Nie je možné to pochopiť. Nie je možné odfotiť celý múr s menami obetí v abecednom poradí – je pridlhý. Nie je to jednoliaty múr, ale päť blokov usporiadaných do jemného oblúka. Panoráma by bola komplikovaná a vyžadovala by asi 12 snímkov. Najlepšou voľbou sa zdalo video. Záznam trvá 8 minút. A aj tak všetky mená nemáme, ruky držiace prístroj boli roztrasené.

Mesto Srebrenica je rozmiestnené po kopcoch. Po jeho úzkych uliciach pobehovalo ešte viac túlavých psov ako inde. Uprostred sa skveli dva novučičké minarety, za nimi ledva stojí 15 poschodový žltooranžový panelák. Há, ďalšia podobnosť s našou domovinou! Len o málo lepší technický stav má budova stojaca medzi Priorom a Domom armády v Trenčíne. Nikoho netrápi, že čoskoro spadne, ani že horí. V horách, ktoré obklopujú mesto čosi horelo, dokonca na viacerých miestach. Len starší páni v krčme pozorovali dym a mudrovali. Hasiť sa nezberal nikto. Sú to hory s hustým listnatým porastom, strmé a zamínované.

Horelo aj naším smerom, ale  prejsť sa dalo. Najskôr do sedla s výškou 1037mnm, potom nepríjemným klesaním okolo potoka Zeleni Jadar a do ďalšieho, o málo nižšieho sedla. V tom druhom je na plošine vysypanej štrkom niekoľko opustených domov a malý obchod. Ktože chodí na nákupy na takéto bohom zabudnuté miesto? Na okraji plošiny sme sa čudovali ešte viac. Ponad Perućačko jezero sme sa dívali na dnešný cieľ – domček nášho kamaráta Nenada Petrovića. Vzdušná vzdialenosť mohla byť tak 4 km, po ceste však 39. Cez hraničný most v Bajinej Bašte sme prechádzali potme.

Na návštevu do Srbska

V meste sa práve končila Drinska regata. Hlučný koncert, trhy, davy ľudí nás vôbec nelákali. Radšej sme sa z posledných síl vliekli hore kopcom do Perućacu. Drinska regata je tradičná slávnosť. Ide o plavbu opitých posádok po Drine doplnenú o vyššie uvedené atrakcie. Štart je v Perućaci pod priehradou. Niektorí účastníci sa obliekli do kostýmov, iní do plaviek. Snažili sa plaviť asi 16 km dolu prúdom a pristáť v Bajinej Bašte pod mostom. Akú –takú úroveň a stabilitu dosahovala len jedna dedinská dychovka. Z ostatných plavidiel sa ozýval falošný spev, rachot a rev. Občas niekto padol do studenej vody. Je neuveriteľné, že sa tu nikto neutopil!

U rodiny Petrovićovcov sme sa zdržali tri dni. Ich milá babička stratila hlas. Zvládala len šepot a aj ten ju stál veľa námahy. Ani lekári v hlavnom meste neprišli na to, čo jej vlastne je. Na návšteve boli práve jej sestra s manželom a ďalšie dve vnúčatá.  Prvý deň sme sa povaľovali. Druhý sme išli skoro ráno do Bajinej Bašty na nákupy a úradovanie. Úradovanie spočívalo v zistení odpovede na otázku: Môžeme prejsť do Bosny po ceste, ktorá nemá v mape vyznačený hraničný prechod? Colníci na moste nechápavo hľadeli do mapy a pochybovali o existencii tej cesty. Pritom tá mapa je srbská. Ochotu im ale uprieť nemožno. Zavolali šéfovi, ten predsa vie všetko a príde o dve hodiny. Chlapík naozaj prišiel a odporúčal inú trasu. Nepáčila sa nám, lebo tadiaľ sme išli minulý rok. Neveriacky krútil hlavou a presviedčal nás, že tam s bicyklami nevylezieme. Dozvedeli sme sa aspoň, že tam bol raz na džípe a že srbskú stranu nikto nestráži. Záver debaty bol takýto: Buď prejdeme alebo im prinesieme pozdrav od Bosniakov, ktorí nás vrátia. Podriadení hraničiari si želali, aby sme prešli. Bolo im to jasne vidno na očiach. Keď šéf odišiel, posmeľovali nás, že Bosniaci nás určite nevrátia. Veď máme  pasy nápisom EÚ. Jój, chalani, to naozaj nemáte čo závidieť. Vy máte o polovicu lacnejšie farby, okrem (všetkého) iného!

Farby sme potrebovali na výrobu reklamnej tabule pre našich známych. Z maľovania na dvore mali najväčšiu radosť deti. Dospelí uverili, až keď bola reklama na prenájom izieb hotová. Po vysušení bola slávnostne pripevnená na tyč pri ceste.

Nečakali sme, že tak skoro priláka hosťa. Večer prišiel samotársky cestovateľ z Innsbrucku. Čudný päťdesiatnik mal výstroj vhodný na nejaký výstup v Himalájach. Ubytoval sa na tri dni a odmietol pozvanie na naše rozlúčkové posedenie. Zo zvyšných farieb vzniklo niekoľko kolektívnych diel s poetickými názvami Divni slapovi, Pevačica, Napila se kuča, Čudo na jezeru. Najviac sa snažil desaťročný Saša.

Pred obedom nás naši hostitelia odhovárali od odchodu, lebo sa mračilo. Mračil sa aj malý nádejný umelec. Dali sme mu píšťalku, nech nie je smutný, a to sme nemali robiť. Povedal, že bude vytrvalo pískať, aby sme sa v tých horách nebáli. Dolu na ceste ho bolo ešte zreteľne počuť. Nadobudli sme dojem, že tá píšťalka privoláva dážď. Pri kostolíku v Rastište už pršalo dosť. Keď sme prišli na miesto domácimi volané Predov Krst, začalo liať ozajsky. Tým hvízdaním určite pripravil svojich dobrých rodičov o rozum!

Predov Krst je križovatka štyroch ciest. Tá, ktorou sme prišli by mala pokračovať na hranicu. Pretína ju cesta od Zaovine jezera a končí sa v horách nad Drinou. Skryli sme sa v horskej chate, najedli sa, posedeli. Dážď nie a nie prestať. Od Perućača sme sa vzdialili 16 km do diaľky a 870 m do výšky. Nie že by sme boli lakomí zaplatiť v prepočte asi 12€ za osobu, ale prečo? My sme predsa chceli prenocovať v Bosne. Chatárovi to bolo jedno. Ale vyfintení Slovinci, ktorí sa sem vyviezli autom, tvrdili, že tu táboriť nemôžeme. Príde vraj kontrola, ktorá nás vyhodí, ba aj pokutu uloží. Kto by sem v takom lejaku chodil a čo by kontroloval!? Či prší rovno?

Na noc sme sa utiahli pod zastrešenú verandu nedokončenej drevenej budovy. Vyzerala ako kostol. Bolo dosť chladno, tak sme na podlahe rozložili stan. Chvíľu sme aj ľutovali, že sme nezostali v chate, lebo sa tu trhali akési psy. Po niekoľkých napomenutiach prestali. Ráno boli havkáči poukladaní okolo stanu. Malý, oranžový s múdrymi očami prekĺzol aj dovnútra. V stane sa správal slušne. Dali sme mu meno Azor. Spoločne sme išli na raňajky do chaty. Slovinci zazerali, chatárovi to stále bolo jedno. Psík dostal zvyšky a predvídavo si ľahol pod bicykle. Na krátkych nožičkách ale nevládal za nami bežať. Škoda, cez hrebeň pohoria Zvijezda sme mohli prepašovať aj psa. Kúsok za chatou sa začína 15 km úsek bez cestného koberca. Vedie popod Veliki Stolac, najvyšší vrch v okolí, ktorý je vysoký 1675m. Vliekli sme sa po kameňoch aj po blate. Pritom sme sa tešili, že nemusíme niesť aj mačky ako ten divný Rakúšan!

Srbi položili krížom cez blatistú cestu betónový panel. Je to účinná ochrana štátnej hranice. Obchádzanie prekážky cez mokré kríky nás nahnevalo aj zdržalo. Kilometer od neho sa nachádza bosniacka rampa. Nedala sa zdvihnúť, tak sme ju podliezli. V hraničnom pásme sme nikoho nevideli. Prvé fľaky betónu sa objavili za sídlom Kapetanovići , prví ľudia až vo Višegrade.

Bosna

Znova sme išli po brehu pokrútenej Driny a súrne sme potrebovali prestávku. Nevyhľadávame noblesné penzióny, toto ale bola výnimočná situácia. Chceli sme si dať veľmi neskorý obed a po ňom sa rozhodnúť, či pokračujeme alebo zostaneme. Ešte nebol na stole a už sme boli otrávení! Lámanou angličtinou nás oslovil podnapitý hulvát. Odpoveď asi bola nad jeho chápanie, lebo nám dal pokoj. Kým sme zaplatili a odišli, stihol tieto výčiny: slovné aj fyzické obťažovanie čašníčky, odhodenie fľaše do rieky, provokovanie veľkého čierneho psa na reťazi, vulgárne pokrikovanie na neznámeho pána, znečistenie obrusa nejakými „brblinami“, rušenie hostí chvastúnskymi rečami. Nerozumeli sme akurát, prečo ho niekto nevyhodil. Nezvládnutej gramatike jazyka srbochorvátskeho s veľkým množstvom nižších hovorových a neslušných slov zo slovnej zásoby slovenčiny sme rozumeli až priveľmi dobre. Bol to Pavol, príslušník slovenskej mierovej misie! Počas tridsiatich minút to vykríkol asi tridsaťkrát. Znechutení sme prefrčali starým kamenným mostom cez Drinu a rýchlo sme upaľovali preč. Kvôli tomuto „magorovi“ sme ani neobdivovali most, okolo ktorého sa sústreďuje dej slávneho románu Iva Andrića.

Cesta kopírujúca rieku prechádza cez mnohé tunely. Bolo ich asi 50, premávka riedka. Pred polnocou sme prišli do Goražde. Bohužiaľ, nestihli sme Festival Prijatelstva, skončil sa pred dvoma dňami. Ani rozhliadnuť sme sa tu nestihli. Z jedného domu odchádzala početná návšteva. Počkali sme, kým sa rozlúčia. Potom sme sa spýtali, kde by sa dalo nájsť lacné ubytovanie. Vedeli o takom, bol to ich nový, ešte nedokončený a prázdny dom. Ráno sme si stavbu dôkladne prezreli a našli sme niekoľko nedostatkov. Najsmiešnejší z nich bol bleskozvod ukotvený o plynovú trubku. Stará pani videla, že si to fotíme a zavolala nás na kávu. Zišli sa aj ostatní členovia rodiny. Pred vojnou ušli do Švédska, teraz žijú striedavo v oboch krajinách. Z nového domu bude čoskoro výnosný penzión. Upozornili sme na zistené závady. Jeden z pánov vyskočil od stola a vyzval nás na spoločnú obhliadku. Potom niekam nahnevane telefonoval. Hrozilo, že nás na ďalšiu cestu nepustia a nechajú si nás ako stavbyvedúcich. Prespali sme totiž u jednej z najbohatších moslimských rodín v kraji. Nikto iný nemal bránu s diaľkovým ovládaním. 

V noci sme si nevšimli „partizánsky most“, ktorý visí pod kamenným mostom. Stavitelia súčasného mosta zachovali provizórne premostenie, čo slúžilo počas vojny. Po prehnitých doskách pospájaných prehrdzaveným drôtom sme sa odvážili prejsť asi do tretiny. Mosty nemajú len praktický význam, ale boli povýšené na pamätník. Informuje o tom kváder z bieleho kameňa. Je na ňom napísané, že mosty sa stavajú preto, aby spájali.

O 35 km ďalej, v meste Foča, majú tiež dva mosty vzdialené od seba asi kilometer. Priaznivci Republiky srbskej tu neprijali myšlienku o ich spájacej funkcii a vyvesili srbské zástavy. Práve sa chystala slávnosť Dani borovnice – Dni čučoriedky. Vo Foči sme prvýkrát namerali teplotu nad 50°C, presne 53! Mestské kúpalisko bolo preplnené, z čoho sme usúdili, že nepriateľstvo medzi Srbmi, Chorvátmi a Moslimami nie je až také veľké. Alebo sa tri rozhnevané etniká chystajú na veľkú prestrelku, v ktorej budú lietať lesné plody?! Tí poslední boli v bývalej Juhoslávii ústavne uznaní za národ, preto v názve dostali M. Budú účastníci strieľať čučoriedkami každý proti každému? Alebo uzavrú spojenectvá proti tomu tretiemu? Kiež by to bolo také jednoduché! Štát je umelý zlepenec, ktorý si jeho obyvatelia neželajú. Vznikol po vojne podpisom dohody v Daytone (USA). Na plnenie tejto dohody dohliada medzinárodné spoločenstvo. Zmeniť by ju mohli len vnútorné politické sily, tie sa však nedokážu dohodnúť na ničom. Aj štátnu zástavu navrhol a podstrčil Rakúšan. A ktože dohliada na neustále šírenie psychovojny? Dlho sme takto uvažovali na sútoku studenej  čistej Driny s hnedou teplou Ćeotinou. Nečakali sme na začiatok slávnosti, ale na pokles teploty aspoň na 40°C.

Neďaleko sa nachádza dôležitá križovatka a posledný bosniacky most na Drine. Napodiv sa toto miesto volá Brod, teda loď. Nasledovalo stúpanie po ceste plnej výtlkov a záplat až na prudkú zákrutu v sedle. Miesto s výhľadom na druhú stranu horstva sa nám hneď zapáčilo. Na ľavej strane stojí zopár domov, na pravej je cintorín a horská cesta cez lúku. Lúka bola dobytkom upravená a jeho trusom označená. Medzi hnedými kôpkami sa vlnila akási žltá stuha. Žeby presne označovala miesto vhodné na postavenie stanu? Práve to sme hľadali. Bola to dodriapaná igelitová páska s opakujúcim sa nápisom NE PRILAZI MJESTO ZLOČINA POLICIJA .Teda predsa dobré miesto.  Zločin sa tu už raz stal, ďalší sa teda stane niekde inde. Do rána všetko obalila hustá mastná hmla. Zbalili sme svoje veci aj policajnú pásku. Zničené časti medzi smeti, zachované medzi veci. Tá usadlosť sa volá Okrom alebo Kosman.

Zjazdovanie po rieku Hrčavka bolo plné zákrut, dlhé, prsty z neho boleli a brzdy horeli. Odtiaľ cesta začala jemne stúpať do Tjentište. Dedinu tvoria rodinné domy, dve reštaurácie, čerpacia stanica, obchod s nelogickou otváracou dobou, prázdny komplex rekreačného zariadenia Mladost, schátraný hotel Sutjeska. Bolo jasné, že niekde máme odbočiť doľava a prudko hore, len sme tú odbočku nevedeli nájsť. Po radu sme zašli do ružového komplexu Mladost. Chlapík z recepcie nám ukázal starú umastenú vojenskú mapu. Tvrdil, že mapa NP Sutjeska sa v okolí kúpiť nedá. Hľadaná odbočka sa nachádza takmer oproti čerpacej stanice. 20 km dlhé stúpanie sa začína fľakmi asfaltu. Tiahnu sa po drevený prístrešok lesného strážnika. Vstup do NP sme nezaplatili. Strážca si nás síce zapísal do ušmudlaného zošitka, ale úprimne sa tešil, že tu nesmradíme splodinami z motora.  Keďže na tomto území zvyknú miznúť Francúzi, v pralesovitom poraste sme sa cítili bezpečne. Nikdy predtým sme nevideli také mohutnú kmene ihličnanov a vysoké paprade. Pod sedlom Dragoš (1295) je ešte kúsok asfaltu, ktorý sa definitívne končí veľkým parkoviskom. Na miesto nazývané Prijevor sme dotlačili pri západe slnka. V altánku, čo stojí kúsok pod táboriskom výdatne popíjala skupina Čechov. Po pás vysokou vatrou porušovali zákaz zakladania ohňa. Svojou komunikáciou pri pekelnom ohni porušovali aj pravidlá slušného vyjadrovania. Radšej sme sa maskovali rozhovormi v srbochorvátčine. Náš pôvod neodhalili a neotravovali. Zmiatli sme aj Zorana, sezónneho obyvateľa jedného z okolitých salašov. Objasnili sme mu, kto sme a prečo to robíme. Opití českí turisti sa ani jemu nepáčili. Jeho rodina trávi pod Maglićom tri – štyri mesiace z roka. V polovici septembra sa zvyčajne presúvajú do dediny pri Bileći. Starajú sa o veľké stádo kráv a zopár koní. Z pastierskej rodiny nás najviac zaujal dedko so sympatickým menom Anđelko. Veľmi pekne rozprával o horách a  liečivých bylinkách. Ráno nám schovali veci do koliby na prudkom svahu, bicykle za kolibu. Dedko Anđelko sa tváril vážne, horlivo vysvetľoval cestu, palicou ukazoval do steny nad ich príbytkom. Akýsi Slovinci to prednedávnom vyliezli za hodinu. Nám to trvalo dve. Výstup lámavou stenou vzhľadom na naše „technické nevybavenie“ hodnotíme ako príliš odvážny. Nemali sme ani len batoh. Nevyhnutné veci sme niesli v cyklotaške na vetchom provizórnom popruhu. V stene sú vyznačené  dve cesty. Nová a stará, ktorá sa už nemá používať, lebo je rozbitá. Po oboch sa plazia roztrhané hliníkové spletence. Poblúdili sme, špekulovali a vyliezli sme kombináciu starej a vlastnej cesty. Treba liezť viac vľavo. Na vrchole je betónový kváder pomaľovaný troma srbskými farbami, v ňom zaliata tyč, na tyči hrubý plech, ktorý predstavuje srbskú zástavu. Ak fúka vietor, zástava sa otáča dokola. Zostup rovnakou cestou by bol výsledkom rozhodnutia hlavy po údere plechovou  zástavou rovno doprostred čela. Zvolili sme dlhšiu, ale relatívne bezpečnú cestu okolo Trnovačko jezero. Nachádza sa na území Čiernej Hory. V mapách má tvar srdiečka, v realite tak nevyzeralo, bolo v ňom podozrivo málo vody. Z hrebeňa sme si vyhliadli niekoľko zaujímavých ilegálnych ciest. Bez bicyklov by bol takýto prechod možný. Čo by si ale o nás pomysleli pastieri? Na brehoch jazera je niekoľko chatiek a niekoľko kôpok smetí. Ešteže cestu medzi jazerom a Prijevorom zničila lavína. Neprejde ani terénne vozidlo, teda sa sem dostane menej ľudí aj smetí. Dedko a pani koliby nás čakali. Okruh sme prešli za 8 hodín.  Vraj pozorovali naše zúfalé lezenie a vydýchli si, keď videli, ako poskakujeme po vrcholovom kvádri. Pani tam nikdy nebola, lebo ju trápia žily na nohách. Len pre ňu sme z vrchola uchmatli kamienok. Objavil sa aj chlapec, ktorý nemá záujem o dedkove poučné reči. Zato prejavil obrovský záujem o bicyklovanie. Po Prijevore lietal na požičanom bicykli ako čert. Niekoľkokrát zrazil vlastného ryšavého psa, niekoľkokrát spadol. V ten deň bol určite najvyššie sa pohybujúcim cyklistom v celej Bosne.

S nevôľou sme tlačili aj dolu z Maglića, pretože sme sa báli, aby nadskakujúce náklady neodtrhli nosiče. Strážnik si zaznamenal náš odchod z národného parku. S nechuťou sme tiež šľapali naspäť do sedla na zákrute, kde sa stal zločin a spúšťali sa ku križovatke v mestečku Brod. Museli sme sa vrátiť kvôli mostu. Z neho sme išli ďalej po ceste E 762 na hraničný prechod Hum – Ščepan Polje. Je to most cez Taru, taký skladaný drevený, čo narýchlo stavajú ženijné jednotky.

Čierna Hora v Čiernej Hore

Rieka Drina sa na území Čiernej Hory volá Piva. Cesta popri nej je z krajinárskeho hľadiska veľmi zaujímavá. Prechádza cez mosty, tunely, okolo čudného vodného diela s mostom do neba. Voda je tyrkysová, skaly rozoklané. Z kochania sa nás prebralo označenie odbočky na Trsu Žabljak. Fíha! Treba vojsť do tmavej diery vystrieľanej v skale. V diere je dokonca križovatka v tvare písmena Y. Cesta sa krúti a driape do prudkého vrchu, pričom prechádza aj cez ďalšie diery. Z niekoľkých miest je možné vidieť rieku, most pred mestom Plužine, ba aj tú spodnú dieru pri hlavnej ceste. Asi v polovici stúpania stojí drevený bufet s príznačným názvom Spasa. Mladý muž v ňom ponúkal obmedzený sortiment nápojov. Cyklistov tu ešte nevidel. Dovolil nám pohrať sa a pózovať so staručkým poľnohospodárskym náradím, ktoré tvorilo chaotickú výzdobu chatky. Ďalšie stúpanie do Trsy už nie je také prudké. V reštaurácii a kempe si nás pamätali z minulých výletov. Ponúkli občerstvenie a chceli sa s nami zhovárať. Keď sa zotmelo a výrazne ochladilo, prebrali sme sa. Zachcelo sa nám nočnej jazdy ešte vyššie do Durmitoru. Cesta je nám známa a chvíľu sme si mysleli, že prídeme až do Žabljaku, ale zima nás zahnala do stanu za sedlom Prijespa. Prespali sme nepokojným spánkom, lebo čosi hltavo žralo trávu a dupotalo okolo stanu. Mohli to byť zatúlané kravy alebo polodivé kone, ktoré tu zvyknú pobehovať. Vo svetle nového dňa sa ukázalo, že pohorie je vysušenejšie ako bývalo. Aj krčma s juhoslovanskou zástavou pod sedlom Sedlo zmenila svoj vzhľad. V zime ju zničila lavína.

Žabljak sa v priebehu piatich rokov zmenil. Niektoré z pozorovaných zmien sú, žiaľ, na škodu. (viď predchádzajúce články Hore-dole v Čiernej Hore, Vymením bicykel za somára). Zbytočne sme sa nezdržovali. Vybavili sme návštevy známych, uschovali časť vecí. Odľahčení sme sa vybrali na prieskumný výjazd. Chceli sme nájsť ústie kaňonov SušiceTari.

Zo Žabljaku treba vyšľapať cez Pitomine a okolo horského hotela Momčilov grad. Za ním je vrchná stanica lyžiarskeho vleku. Na terase sedelo plno lenivých snobov, ktorí sa sem vyviezli autom a fotografovali sa na terase s panorámou Durmitoru. Dívali sa na nás, akoby sme prišli z Marsu. Od hotela má cesta horšiu kvalitu. Okolo nej rástli ostrihané maliny. Ktorýže z lenivcov oberal maliny nožnicami či pílkou? Urobil to neporiadne, zostalo dosť aj pre nás. Najkrajšie boli pod Velikim Štuocom. Na jednej z mnohých zákrut sa páslo zvláštne zviera a škaredo zazeralo. Určite to bol kopytník, čosi medzi kamzíkom a malou kravou. Tvor neznámeho druhu mal však aj hrivu a zuby ako lev. Z obavy pred jeho útokom sme fototechniku ani nevyťahovali.

Vymierajúca dedina Crna Gora leží 28 km od Žabljaka. Prevýšenie na spojnici je 790 metrov. Zimnú údržbu cesty si nevieme predstaviť. Najbližšou civilizáciou je Nedajno, ponad kaňon môže byť vzdialené tak 4 km. Prejsť cez kaňon je náročné, v zime nemožné. Zopár starých obyvateľov môže v noci ponad prírodnú prekážku pozorovať elektrické osvetlenie susednej dediny. Oni ho nemajú,  ba nemajú ani vodu. Musia ju dovážať, skladovať v betónových šachtách, zachytávať dažďovú, a hlavne stále šetriť. Väčšina domov je opustená, rozpadnutá. Počas dvoch dní sme videli presne 6 ľudí. S dvomi z nich sme sa zhovárali. Okrem prázdninujúceho študenta všetci vyzerali ako postavy z filmu o stroskotancoch. Budúci lekár nepoznal cestu k miestu, kde sa stretajú kaňony ani nikoho, kto tam bol. Poradil nám však, aby sme prespali v niektorom z neobývaných domov. Ukázal asi 30 objektov. Škoda, že sme to nevedeli skôr. Namiesto stanu by sme priniesli viac vody. Mali sme okolo 12 litrov. Mračilo sa, tak sme si vybrali opustený salaš nad rodným domom národného hrdinu Radoja Dakića. Pri pamätnom dome sa končí betónová cesta. Asi desaťročie v ňom nikto nebol. „Náš salaš“ bol postavený zo starého šedivého dreva. Otvorili sme len malú kolibu v tvare A. Boli v nej pavučiny a obrázok Manastiru Ostrog. Napodiv, chatrná búdka v hustom daždi obstála veľmi dobre. Voda zatiekla len na jednom mieste pod dverami. Bicykle sme zaparkovali v stojatej polohe v otvorenej stavbe, ktorá vyzerala ako latrína. Nemala strechu ani podlahu, možno slúžila na odkladanie nejakého pracovného náradia. Nasledujúci deň bol zase slnečný a horúci. Takmer celý sme ho strávili predieraním sa cez les a rokliny. Našli sme tri zarastené cesty, ktoré končili v lámavých skalách, množstvo vyvalených stromov a zhorenísk. Spúšť pravdepodobne spôsobili blesky. Vyzeralo to, že za každou vyvýšeninou už hľadané miesto musí byť. Ale nie, len ďalšia  roklina a ďalšia vyvýšenina. Žeby to bol koniec sveta? Po 12 hodinách sme prieskum vzdali. Bicykle nás čakali „na latríne“, nemali sme však ani kvapku vody. Otrhaný deduško sa rozdelil aj s málom, dal nám žltú, zapáchajúcu. Na dvore sme z nej varili čaj. Dlho sa zdráhal prijať keksy a cigarety. Je celkom sebestačný, zvyknutý žiť na neúrodnej pôde, plnej kameňov a bodliakov. Chová kravu a tri kozy. V lete je tu všetko vyprahnuté, lebo voda cez kamenné podložie rýchlo stečie do kaňonu. Pamätá si také roky, keď dedina bola kvôli snehu trištvrte roka odrezaná od sveta. Vtedy pálili prázdne domy a odháňali vlky. Obyvateľov je stále menej, domov stále dosť, vlky chodievajú zriedka. Prečo by sa mal odtiaľto odsťahovať? Kam by šiel?

Po krátkom odpočinku v Žabljaku sme pokračovali ďalej na juh. Najskôr po novučičkej ceste, potom cez ŠavnikMokro do príšerného tunela. Výstižnejší názov by bol Potok. V tuneli, ktorý je asi kilometer dlhý a nemá osvetlenie, akýsi tečie. V Jasenovo Polje sme sa vrátili na cestu E 762, čo prichádza z Bosny. Došli sme po predajňu potravín na predmestí Nikšića. Jej majiteľ nám ponúkol miesto na stan. Do zotmenia bolo ešte dosť času, ale chlapík sa nám páčil. Na rozľahlom pozemku sme si zvolili miesto pod stromom pri búde nečesaného huňatého psíka. Obchodník sa volá Ratko a je tiež chovateľom sliepok. Chová ich v stodole, presne tak, ako to nariadenia EÚ zakazujú, v klietkach nad sebou. Na svoj chov bol pyšný a určite ho obráni nielen pred nariadeniami EU, ale pred celým svetom.

Mestu sme sa vyhli starou cestou okolo kanála Zeta, cez Stubicu Povija sme smerovali na Ostrog. Na križovatke s veľkým bielym krížom zrazu cesta zmizla. Mysleli sme, že pôjde až hore, prípadne, že do vrchnej časti povedie len chodníček alebo tam budú schody. Ale kdeže! Široká nová cesta a zástupy, presnejšie kolóny áut s pútnikmi. Na niekoľkých miestach je cesta opravovaná alebo sa rozpadáva. Autom sa dá priviezť až k bráne kláštora. Ale no toto! Z kopca sa nebezpečne rútil kláštorný autobus. Pred slnkom aj premávkou sme sa nejaký čas skrývali pod ohavným potrubím. Prišli traja ozajstní pútnici, jediní, čo v ten deň išli na Ostrog po vlastných. Chalani boli akýsi zmorení. Vymenili sme si niekoľko slov a prenechali sme im miesto v chládku. Suveníry, zväčša riadne šmejdy, sa predávajú nielen pod kláštorom, ale aj priamo v jeho areáli. Stoja v ňom aj automaty na nápoje a sladkosti. Ktokoľvek sem môže prísť a prenocovať, veď patrónom je svätý Vasilij, ochranca pútnikov. Autopútnici sa hádali o parkovacie miesta, rozkladali kráľovské pikniky, fajčili, hrali sa s telefónmi. Po chvíli nás oslovila mladá žena, že naše bicykle musia ísť za bránu. Bicykle, ktoré prešli okolo 1500 km že znesväcujú toto miesto?! To teda nie! Radšej dobre stráž, moja! Ideme sa pozrieť dovnútra, a ak ich tu nenájdeme, pôjdeme domov na tvojom chrbte! Bola to agresivita spôsobená prehriatím organizmu? Alebo ju vyvolal šok  z rozdielu medzi predstavou o tomto mieste a jeho skutočnou podobou? Kláštor je sčasti vytesaný do skaly, sčasti prilepený na nej. Vnútri bolo príjemne. So záujmom sme obzerali ikony, knižky, truhlice a špekulovali o ich význame. Zrazu sa ozval rachot, rinčanie skla a škaredé nadávky. Z dverí pre návštevníkov zakázaných vyletel holohlavý chlapík v ružovej košeli. Zháčil sa a bežal dolu schodmi. Dvere za sebou nezamkol. Neodolali sme. Boli tam prepravky s červeným vínom, odhadom 200 kusov, z nich sa asi 6 až 8 pred chvíľou rozbilo. Keďže v tento deň už došlo k toľkým znesväteniam, rozhodli sme sa  porušiť zákaz fotografovania. Úplne navrchu je drevený kríž veľmi starého vzhľadu. Po tom, čo sme tu videli si dovoľujeme vysloviť pochybnosi o jeho pravosti. Nechceme nikoho uraziť, ale o jednom z najsvätejších miest pravoslávnej cirkvi sme predsa len mali inú mienku. Zádrapčivá žena na nádvorí nevraživo zazerala. Vyslovili sme jej poďakovanie vo všetkých jazykoch, na aké sme si spomenuli. Potom sme sa odobrali za bránu. Pod múrom pri smetiaku sme varili polievku. Počkať na večerné modlenie? Zostať do rána? Výhľad nič moc, nevýrazná modlitba trvala asi 7 minút. Išli sme sa pozrieť, polievka sa zatiaľ chladila. Autopútnici neprestali jesť, piť, fajčiť ani používať telefóny. Pobyt na Ostrogu nás prestával baviť. Kde sú aspoň tí chalani? Nebodaj ich zrazil šialený autobusár prisluhujúci kláštornej mafii? Priletela ukážkovo sfarbená sýkorka belasá. Ľudia nahádzali na zem kôpky jedál, ale vtáčik dobiedzal okolo nás. Zaujímal ho hrniec. Vymysleli sme takú hru. Keď si vtáčik zoberie z ruky posledný slíž, zostávame. A on si ten slíž zobral. Potom začali na nádvorí spievať, stmievalo sa, to bolo celkom pekné. Posledný autobus doviezol ešte nejakých ľudí, no traja mládenci nechodili. Zostali pri pive v stánkoch pod kláštorom? Chalani nakoniec došli. Videli, že nespíme, prišli nás pozdraviť. Až teraz, potme, sa ukázalo, že dvaja majú choré nohy a tretí akúsi pokazenú, pokrútenú ruku. A my sme ich považovali za netrénovaných šmatlákov! Aha, toto sme sa mali dozvedieť!

O pol šiestej ráno sa dohrkotal autobus. Takmer nám po nohách prešiel, všetkých zobudil. Podľa vzoru ostatných sme nabrali maximálne možné množstvo svätej a liečivej vody a pustili sme sa s ňou dolu brehom. O deviatej pri teplote 40°C z nej už bola teplá „brča“. Ako sme sa blížili k hlavnému mestu, na ceste E 762 pribúdalo nebezpečných situácií. Stúpajúca teplota si vynútila prestávku v neveľkom meste Danilovgrad. Pred mestským úradom boli vystavené výstredné a smiešne sochy. Neďaleko sa nachádza podivuhodná reštaurácia Obala. Exteriér tvoria betónové terasy a schody. Potrebovali by opravu, no vedú k čistej rieke Zeta. Vo vode sa hmýrilo veľa rybičiek a vodný had so žlto – čiernou kresbou. Interiér je zaujímavo členený. Jednotlivé miestnosti oddeľujú schody. Teda, samé schody. V televízii, v rádiu, v novinách zase samé varovania pred horúčavou. Prejavili o nás záujem dve staršie dámy. Pani majiteľka sa sťažovala na akúsi miestnu lobistickú skupinu, ktorá sa snaží pripraviť ju o túto výnimočnú stavbu. Jej kamarátka, krikľavozeleno odetá právnička, zorganizovala spomínanú výstavu. Žobronila, aby sme jej poslali pohľadnicu zo Slovenska, lebo je ich zberateľkou. Kontakt na ňu sme starostlivo uschovali pre prípad, že by nás niekto zrazil.

Do rozpálenej Podgorice sme prišli o 16.00, teplomer ukazoval neuveriteľných 61°C. Z Ostrogu je to necelých 60km, no mali sme dosť. Pokúsili sme sa nájsť ubytovanie. Ako sa na hlavné mesto patrí, všade chceli nad 50€. Uvažovali sme, že z vriaceho kotla, v ktorom Podgorica leží, ujdeme v noci. Na sídlisku blízko mosta Milenijum sme našli obézneho tvorcu reklám Duška. Poznal najlacnejší nocľah v meste. Pozval nás do zafajčeného klimatizovaného bytu. Asi aj jemu šiblo z nadmerného tepla. Nám, neznámym ľuďom, sa hneď na ulici vyžaloval, že ho opustila priateľka. Situáciu nezvláda, nevie sa sústrediť v práci. V tom byte má večer depresie, teda uvíta spoločnosť. Išli by sme na párty bárs aj s čertom. V pekle je určite konštantná teplota 40°C, teda príjemne. Sprchu a schladenie sme zase uvítali my, lebo už sme boli zrelí na lekársku pomoc.  Chceli sme zaplatiť aspoň proviantom na plánované posedenie. Duško nechcel nič, po naliehaní vypracoval zoznam s názvami rôznych druhov zeleniny. Čosi sme k tomu pridali a priniesli. Potom sa profesionálne zvŕtal po kuchyni. Svätú vodu sme umiestnili na čestné miesto v chladničke. Duško sa z nej tešil. Poučil nás, že voda  z Ostrogu sa nesmie len tak vyliať. To by nám ani nenapadlo, veď v Podgorici je voda smradľavá a hrdzavá. O zámere navštíviť Ostrog sa nemá vopred hovoriť. To sme nedodržali. Súhlasil s našimi postrehmi a názormi na kláštor. Bohužiaľ, aj Ostrog podľahol tlaku doby. Pripravil slepačiu polievku a cestoviny. Ukázalo sa tiež, že je zábavný spoločník. Ruch v byte prilákal suseda, vychudnutého moderátora z lokálneho rádia. Doviedol ešte vychudnutejšieho psíka a skonštatoval, že Duško je konečne v pohode. Dosť sme sa nasmiali. Domáci pán si aj zapísal nejaké nápady na reklamné shoty. Jeho hotové diela hodnotíme ako svieže a nápadité. Riešili sme komunistickú minulosť, neistú prítomnosť, umenie, aj sme si zaspievali miestne ľudové piesne a naučili sme ich jednu našu. Posedenie sa skončilo až o tretej ráno pri vonkajšej teplote 36°C. Ráno bolo zle iba Duškovi, lebo zjedol, vypil a vyfajčil viac ako zvyšní štyria účastníci dohromady. Ešteže zostalo trošku ostrockej svätej vody. Zostali sme v kontakte. O dva dni už nastúpil do práce. Slečna sa nevrátila.

Podgorice sme vykĺzli bočnou cestou podľa ručne kreslenej mapy. Trasu okolo znečistenej rieky Morača cez smetiská, kroviská a štrkoviská sme si vybrali sami. Veľmi sme chceli fotografiu tabule o označením obce Donji Kokoti, čiže Dolné Kohúty. Za výsmech sme museli zaplatiť prejazdom popri nepekných kopách. Niektoré horeli, niektoré hnili. Miestami ich delia len pletené ploty od upravených domov a figovníkov. Zóna odpadu z veľkomesta má južným smerom dĺžku 16 km. Skončila pri sídle Zakovići. Našli sme chládok za malou predajňou potravín. Iróniou bolo, že onedlho sem prišla oddychovať aj partia smetiarov. Zafúľaní sme boli približne rovnako. Na rozdiel od nás mali na aktuálnu teplotu 51°C optimistickejší pohľad. Už vraj neporastie do takých obludných rozmerov ako predchádzajúci deň. Chlapi drúľali litre piva a nadávali. Zamestnávateľ im dal nové žlté tričká a nápisom Neka bude čisto, ale vozidlo sa im rozpadáva. Nič na ňom nefunguje a hrozí, že sa prevrátia do rieky. Alebo vybuchnú a zhoria. Výplatu zase nedostali načas, preto dnes už robiť nebudú. Správne! Slovenskí smetiari by upratovali aj v takýchto podmienkach.

Prechod cestou E 80 medzi Mitrovići Virpazarom sme vydržali so zaťatými zubami. Je to hlavná a najpriamejšia cesta z Podgorice k moru. Zopár kilometrov za Virpazarom sa rozdeľuje, väčšia časť dopravy smeruje do plateného tunela Suzina. Je najdlhší v krajine, chodci a cyklisti doň nesmú a my sme ani nechceli. Radšej sme stúpali do pohoria Paštrovići po ceste dedinského typu. K našej známej, pani Milene, sme prišli až po zotmení. Pani Milena žije na kopci nad Petrovcom. Jej život by bol dobrým námetom na samostatnú napínavú knižku. Pochádza z Čiernej Hory, študovala vo Francúzsku, v oblasti výroby syrov podnikala po celej Európe. Koncom 90. rokov  prišla karavanom na tento kopec. Sama opravila zbombardované budovy, vytvorila veľké hospodárstvo. Každý živý tvor tu má svoje meno. Nedokázali sme si zapamätať ani dvanásťčlennú psiu  svorku. Psiská si mysleli, že sme sa prišli s nimi hrať. My sme ale sľúbili, že postavíme múrik z kameňov. O dva dni bol hotový. Tretí deň sme sa vybrali dolu do Petrovca k moru. Milena nás od toho odhovárala. Ona sama sa na more len zvrchu díva. Nechodí k nemu, hoci je vzdialené 7 km. Po šiestich sa dedinská cesta pripája na Jadranskú magistrálu. Tá bola preplnená, v smere na Bar nepriechodná. V meste nám rekreanti šesťkrát stupili na nohu, vysypali igelitku s nákupom a práve sa ktorýsi z nich utopil. Asi tri hodiny prímorskej kultúry stačili! Naozaj sme tam nemali chodiť. Čas sme mohli zmysluplnejšie využiť na farme pani Mileny, trebárs na dlhšie posedenie s pani farmárkou. Chodieva veľmi skoro spať, lebo každodenná starostlivosť o statok sa začína na svitaní. Stihla pripraviť koláč na rozlúčku aj na cestu. V noci od mora fúkalo silné vetrisko. Pani Milena pokojne spala.

Keďže sme si pozreli premávku na Jadranskej magistrále pod kopcom, vzdali sme sa pôvodného zámeru prejsť po nej kúsok východným smerom. Do Podgorice sme sa vrátili rovnakou cestou ako sme prišli.

Priaznivejšia teplota a Milenin koláč spôsobili, že po ceste E 80 sme sa dostali až do Babljaku. Kaňonom Morače sme naozaj frčali. Po dne okolo rieky vedie široká nová cesta, premávka na nej bola znesiteľná. V minulosti sme kaňon videli z koľají, ktoré sú vysoko v skalách. Teraz sme sa pozerali z dna na železnicu a zazreli sme aj pomalý starý vlak. Po 149 kilometroch sme veľmi neriešili, kde je vhodné miesto na prespanie. Zostali sme za drevenou búdou, ktorú popísali nacionalisti z Beograda a bolo nám to fuk.

Ďalší deň sme sa naopak šuchtali, veľa sme fotili. Na hornom toku rieky Tara je množstvo fotogenických zákutí. Za mestom Mojkovac ich vystriedali podobné scenérie vytvorené riekou Ljubovida. Pred Bijelo Polje, posledným mestom na ceste k srbskej hranici, začala byť dopravná situácia nepokojnejšia, postupne až hrozivá. Miestny mudrlant nám poradil prechádzať cez hranicu v noci. Vyčkávali sme na tmu v kaviarni pri ceste a pozorovali ukážkový príklad priamej úmernosti. Tma hustla a premávka naozaj ustávala. Na čiernohorskej strane stál jediný kamión. Jeho vodič, dlhovlasý chalan, sa rozčuľoval nad nejakými listinami. Od nás si tu vypýtali vodičské preukazy. Vlastníkom takého preukazu bol len jeden z nás. Doklad pohotovo predložil a sľúbil, že cez hraničné pásmo pôjde prvý, ba aj bude vrčať ako motor. Hraničiari sa chichotali na vtipe aj na starom ružovom oprávnení viesť motorové vozidlo. Potom nás vyzvali k veľkej opatrnosti, lebo medzi hraničnými prechodmi je čosi rozkopané. Na niekoľkých miestach naozaj bolo. Nevieme presne, o čo išlo, úsek medzi hraničnými prechodmi nemal osvetlenie. Volá sa Kumanička klistura, teda priesmyk Kumaniča. Je asi 8 km dlhý, z pravej strany lemovaný riekou, z ľavej skalnou stenou. Na ceste boli kamene, voda a blato. Okrem nás prechádzal iba vlasatý kamionista. Pri predbiehaní urobil taký manéver, že oškrel autoplachtu o skaly. Takúto strašidelnú hranicu medzi spriatelenými krajinami sme veru  nečakali.

Cesta E 760 bola aj cez deň dosť rušná. V Novej Varoši sme sa stali svedkami nezvyčajného dopravného incidentu. Na skupinu chodcov nesúcich nábytok sa z ničoho nič vyrútil „magor“ vo veľkom aute. Niekoľkí museli odhodiť náklad a uskočiť do priekopy. Zdalo sa, že to urobil zámerne.

Mesto je stiesnené medzi vrchmi horstva Stari Vlah. V zime je zrejme vyhľadávaným lyžiarskym strediskom. My sme ale prechádzali koncom leta a natrafili sme na problém s výmenou peňazí. Transakcia nakoniec prebehla u robustnej ježibaby v stánku s občerstvením na autobusovej stanici. Tak ju označili viacerí z opýtaných. V meste je jednou z najváženejších aj najnenávidenejších osôb, pretože všetko má a všetko vie.

Neďaleké Zlatarsko jezero má strmé íľovité brehy. Vzniklo prehradením rieky Uvac. Priehrada bolo postavená v 60-tych rokoch a s výškou 83 m patrí k najvyšším v Európe. Pri nej sme opustili nepríjemnú hlavnú cestu. Stúpať do pohoria Čemernica sa oplatilo. Zvrchu sme pozorovali meandre rieky, pohyb energie presne podľa Feng – šuej. Tmavomodrá voda v pravidelne aj nepravidelne zakrivených dráhach pomaly obteká oblé vŕšky. Horské usadlosti Močioci, Ravna Gora a Katići majú každá svoj kostolík aj školu. V poslednej je rekreačné zariadenie s typickými znakmi socializmu. Na rozdiel od podobných stavieb na Slovensku, tu prebiehalo rozsiahle opravovanie a zatepľovanie. Robotníci prekvapení našou prítomnosťou nás pozvali na večeru pripravenú na stavenisku. Skromnú poživeň a ohriatie prstov nad pieckou sme teda neodmietli. Vo výškach 900-1400mnm bolo dosť chladno. Prechod masívmi ČemernicaMučanj sme zaradili k tým náročnejším, preto sme sa potešili rovnejšej hlavnej ceste M-21, ktorá kopíruje rieku Moravica. Smerom na sever sa vŕšky znižujú a krajina narovnáva.

Nad názvom mesta Požega sme ohŕňali nos. Je známe produkciou rakije a slivovice. Predstavovali sme si teda ulice plné opilcov a odpadkov. Ale omyl! Požega je slušné a čisté mesto. Medzi osobami pohybujúcimi sa po jeho centre sme najšpinavší boli my. Počas hľadania nocľahu sme napočítali 63 kaderníckych salónov. Žije tu približne 13 000 ľudí, videli sme len tých s bežnými účesmi. Ubytovať sa je možné len v žltom hoteli Požega. Stojí vedľa hlavnej križovatky v centre mesta. Najlacnejšia izbička na prvom poschodí nám do 5.20 ráno neprekážala. V tomto čase štartovali dva hrkotajúce a smradiace autobusy. Nastupovali do nich samí fajčiaci muži, pričom postupne odhadzovali ohorky pod vozidlá. Nuž čo, zobudili nás, ba aj pripomenuli, že tiež máme pracovné povinnosti. Kvôli nedostatku času sme sa museli vzdať zámeru ísť na vrch Midžur.  Bolo potrebné pokračovať priamo a rýchlo, teda po hlavných cestách. Krivolaké lokálne cesty môžu používať len tí, ktorí sa nikam neponáhľajú. Vo väčšine európskych krajín vedú cesty odniekiaľ niekam. Na Balkáne to tak nemusí byť. Cesty sa niekedy končia pod vrcholom kopca, uprostred údolia alebo uprostred poľa. Pokračovať je možné po poľnej alebo kamennej horskej ceste. Nezmyselné cestná sieť je vraj pozostatkom obrannej stratégie socialistickej Juhoslávie.

Skoro ráno sme sa teda pustili po ceste M-21, ktorá súbežne so železnicou smeruje do Valjeva. V meste sú ohyzdné rozvaliny tovární zbombardovaných letectvom NATO.

Drobné stúpania a klesania sa končia v dedine Riđake. Cesta M – 21 však pokračuje po rovine, po moste cez Sávu a zase po rovine. Prespali sme na lákavom poli pred mestom Ruma. Zabudli z neho pozbierať slamu, tak sme ju použili na kráľovskú podstielku. Kráľovský spánok okolo polnoci narušil zúrivý južný vietor. Lietali chuchvalce slamy, kúdoly prachu aj nejaké veci. Rýchlosť vetra sme odhadovali na 70 km/h. Pred úplným odfúknutím nás uchránilo krovie, ktoré malo plniť len maskovaciu funkciu. Ráno boli kríky celé otrhané. Rovnako aj mesto Ruma. Vietor polámal stromy, strhol elektrické vedenie a strechu motela rovno doprostred cesty. Vedľa železničnej trate postávali hasičské autá a skupinky ľudí. Zvedavosť nás donútila prejsť zopár metrov navyše, aby sme zistili dôvod zhromaždenia. Fíha! Asi sa nestáva často, že vietor prevráti žeriav. Dozvedeli sme sa, že to vetrisko dosiahlo rýchlosť 120km/h a boli pred ním vydané výstrahy. Po úžase nasledovalo posledné stúpanie do sedielka Iriški venac. Z neho sme sa spustili k Dunaju. Na severnej strane pohoria Fruška gora o nočnom vyčíňaní vetra nič nevedeli. Neuveriteľné!

Cez veľtok sme prešli Mostom slobode zo Sremskej Kamenice rovno do centra Nového Sadu. Z veľkomestskej premávky sme sa vymotali pomocou jednoduchého fígľa. Z mosta stále rovno až po železničnú trať, potom popri nej doľava. Pomedzi autá čakajúce na signál semafóru kľučkoval aj koník ťahajúci vozík s rómskou rodinkou. O niekoľko hodín sme stretli navlas podobných. Bola už tma a títo odvážlivci sa bez svetla hrkotali po hlavnej ceste.

Je známe, že oblasť severovýchodne od Nového Sadu obývajú bývalí slovenskí  vysťahovalci. Slovenčinu sme aj niekoľko krát začuli. V jednom pekárstve v obci Kulpin sme prehliadli nápis Vždy čerstvé a komunikovali sme úradným jazykom krajiny. Mladý predavač načúval, ako hovoríme medzi sebou na trávniku pred obchodom. Správne identifikoval slovenčinu a prišiel sa spýtať, prečo hovoríme srbsky v slovenskom obchode. Jeho predkovia prišli z nejakej dediny pri Trnave. Vymenovali sme dlhý zoznam obcí, možno to boli Smolenice, možno Špačince, nevedel. A ten slovenský nápis sa skladal z písmen asi 30cm vysokých! Pozdĺž ďalšej trasy, teda smerom na Vrbas, Mali Iđoš, Bačka Topola už prevláda maďarské etnikum.

Chceli sme sa ponáhľať, no neskoro poobede nás zlákala skupina mohutných stromov, jediná v širokom okolí. Ukazovala k nim aj šípka s nápisom Jezero Zobnatica. Pod stromami sa skrýva príjemný komplex ubytovacích a reštauračných zariadení. Taký obyčajný, ľudový, bez zbytočných príkras. Jazero má temnú vodu a bahnité dno. Presviedčali nás, že je liečivé a výnimočné výskytom ryby terpan. Účinky jeho vody sa neprejavili kladným ani záporným spôsobom. A čo za rybu je ten terpan sa nezistilo. V márnej snahe „dobehnúť čas“ strávený pri jazere sme sa pustili ešte kúsok po vynovenej ceste. Ďaleko sme nedošli, nad rovinou sa rozprestrela tma a novučičký cestný koberec sa skončil. Radšej sme rozložili stan za Malim Beogradom a dúfali, že nebude fučať ako predchádzajúcu noc.

Subotici sme zistili, že naši známi nie sú doma.  Väčšinu vecí sme uložili u susedy a vybrali sme sa k Palićko jezero. Vychvaľovala ho akási srbská  brožúra, ktorú sme našli na zemi v hoteli Požega. Jej autor z nevedomosti alebo zámerne poplietol slová. To jazero nie je liečivé, ale otrávené! Pred kúpaním sa v ňom dôrazne varujú tabule rozmiestnené po brehoch. Zelené chuchvalce a jednoduchý test vody vo fľaši naznačili, že problémom sú sinice. V okolí jazera sa nachádzajú honosné vily, ba až paláce. Svoje najlepšie časy majú už dávno za sebou, zívajú prázdnotou,  chátrajú, mnohé z nich sú na predaj.

Naši známi v Subotici sú častými hostiteľmi podivuhodných návštevníkov. Tento raz to bola operná speváčka, pani Karmela Rašula,  ktorá prišla do mesta za chýrnym veterinárom. Nie kvôli domácemu zvieratku, ale kvôli sebe. Širokánsku, veselú a zachrípnutú speváčku by sme radi niekedy videl v plnej kondícii a paráde na javisku v hlavnom meste. Zo zaujímavého večierka sme si odniesli aj výslužku – čierne klobásy. Obavy o ich kvalitu po niekoľkých dňoch v teple aj obavy z prechodu hranice s  takýmto tovarom zaháňal ich výrobca. Jeho syn sa predsa s rovnakými klobásami bicykloval po Izraeli.

Maďarskí colníci ale čosi zavoňali. Položili niekoľko otázok. Tvárili sme sa, že nerozumieme. Na naše šťastie a na ich hanbu, inak ako maďarsky nehovorili. Pýtali sa, kedy a kde sme opustili priestor EU. Na ich obhajobu možno dodať len to, že nás dosť rýchlo prepustili. Asi po hodine. Nadmieru spokojní s takýmto výsledkom sme sa uškrnuli na plagát s prečiarknutým kuraťom a nápisom: Choroby nepoznajú hranice a vydali sme sa po cestách 2. a 3. triedy smerom na SzékesféhervárGyör. Maďarské lokálne cesty sú zničené častými prejazdmi poľnohospodárskych strojov. Opravovať nemá zmysel, preto každý kilometer – dva stojí pri ceste upozornenie ÚTHIBÁK. Cyklistovi s nákladom sa na nich naozaj všetky údy rozhýbu. Natriasali sme sa po nich dva a pol dňa. Aj s klobásami, z ktorých žiadnemu konzumentovi nebolo zle. Prečo ale hranice EU nie sú ostražito sledované? Ako je možné, že najväčším neokrôchancom, akého sme stretli bol namyslený vojačik zo Slovenska? A kde sa vlastne začína Balkán? Nám sa zdá, že sa začína večer v Bratislave na Hlavnej stanici. Mal by to celé niekto preveriť!