Sviatok Día de los Muertos v mestečku Copacabana na brehoch jazera Titicaca

Pod názvom Copacabana si väčšina ľudí predstaví slnkom zaliaty horúci piesok, modré vody Atlantického oceánu, ľadový koktail v ruke, šialený karneval a najkrajšiu pláž v Brazílii. Ale tentokrát to tak nebude! V tomto článku sa naopak pozrieme na brehy najvyššie položeného jazera v Južnej Amerike - Titicaca a tradičné bolívijského mesto s pokojnou atmosférou.

Copacabana, malebné mestečko na brehoch jazera Titicaca, je skvelým miestom na spoznávanie miestnej kultúry. Mesto samotné je situované v nadmorskej výške 3 841 m na rovnomennom polostrove, ktorý sa síce pripája k pevnine v Peru, ale napriek tomu patrí Bolívii.

Copacabana je hlavným mestom provincie Manco Capac a nachádza sa približne 9 km od peruánskych hraníc a asi 155 km od bolívijského La Pazu. Je tiež dôležitým turistickým a významným náboženským centrom, kde sa koná mnoho mariánskych pútí k Virgen de Copacabana. Samotné jazero Tititcaca je najvyššie položeným splavným jazerom sveta a po stovky rokov je domovom etnika Aymara, ktoré sídli na území dnešných štátov Bolívia a Peru. Jazero je posadené do nadmorskej výšky 3 812 m na andskom altiplane.

Pôvod názvu Copacabana

Čo vlastne označuje názov Copacabana? Dodnes nie je úplne jasné, či pomenovanie pochádza z miestneho jazyka aymar alebo quechua (kečua). Najčastejšie sa však odborníci prikláňajú k verzii, že jeho pôvod je z dvoch kečuánskych slov, a to capa cahuana. Capa môžeme preložiť ako jasný, kľudný veselý a cahuana ako miesto, odkiaľ je krásny výhľad.

Alebo Cahuana označujúca vyhliadku a coppa označujúca modrú farbu, teda „modrá vyhliadka“ (odkazujúca pravdepodobne na modré farby jazera Titicaca).          Názov sa postupom času „pošpanielčil“ a upravil do podoby ako ho poznáme dnes, teda Copacabana. Aj najznámejšia pláž v brazílskom Rio de Janeiro nesie svoje meno práve po tomto bolívijskom meste.

Čo na návšteve nevynechať

Samotné mestečko Copacabana je zasadené medzi dva kopce Calvario a Kesanani, z ktorých sa naskytajú prekrásne výhľady na pokojné vody jazera Titicaca. Známejšia vyhliadka sa nachádza na Cerro Calvario (3 973 m), na ktorého vrchol vedie strmá cestička s nezameniteľnými pohľadmi na okolitú prírodnú scenériu a lodný prístav.

Na kopci je situovaný obrovský kríž s niekoľkými menšími svätyňami a otvormi, kde miestni veriaci pália obety alebo sviečky, aby sa im splnili ich priania. Tak sme si aj my od señory, ktorá si pochrapkávala za svojim stolíkom, kúpili pár sviečok. Farba každej sviečky znamenala niečo iné (napr. biela - zdravie) a zapálili sme ich v malom kamennom výklenku.   Na Cerro Calvario sa koná viacero pútí počas celého roka. Tou najvýznamnejšou je procesia počas Veľkej Noci, kedy veriaci na vrchol vynesú Virgen de Copacabana v sviečkovej procesii. Jediným negatívom na Cerro Calvario sú všadeprítomné odpadky a grafity na skalách, ktoré kazia dojem z celkovej atmosféry tohto posvätného miesta.

Na námestí Plaza 2 de Febrero sa nachádza honosný kostol Basílica de Nuestra Señora de Copacabana. Patrí k najdôležitejším a najnavštevovanejším chrámom v celej Bolívii a je známy aj ako „maorská katedrála“, a to vďaka mudejarskému vplyvu s bielymi kamennými stenami a kupolami zdobenými tmavomodrými dlaždicami (azulejo). Výstavba chrámu prebiehala v rokoch 1601 až 1619 v renesančnom a koloniálnom barokovom štýle. Odporúčam návštevu chrámu, pretože interiér zdobí majestátny oltár zo zlata.

K Bolívii dozaista patria aj miestne trhy v uliciach, na ktorých je možné nájsť rôznorodý tovar od hygienických potrieb cez odevy, potreby do domácnosti, súčiastky do áut, suveníry, potraviny, čerstvé ovocie a zeleninu či hotové jedlá. Tu, ako i na iných juhoamerických trhoch, sa dá cena zjednávať, a tak aj jednoduchšie nadviazať rozhovor s miestnymi ľuďmi. Tí sú samozrejme najradšej, keď hovoríte aspoň trochu španielsky, pretože drvivá väčšina z nich sa anglicky nedohovorí.

Día de los Muertos

V čase, keď sme navštívili Copacabanu, prebiehali oslavy Día de los Muertos, teda naše „dušičky“. Jedna señora nás poslala pozrieť sa na miestny cintorín, ako to v Bolívii vyzerá, keď sa oslavuje tento sviatok. Z centra mesta je to pešo len kúsok k Cementerio General, ako sa nazývajú všetky hlavné cintoríny v bolívijských mestách. Príjazdová cesta k hlavnej bráne cintorína bola pre autá uzatvorená, pretože sa tam už od skorého rána rozkladali pouličné stánky s jedlom, sviečkami a živými kvetinami.

Señore mali na sebe oblečený sviatočný odev so širokými sukňami, na hlavách klobúky a na chrbtoch farebné aguayo (alebo aj llijlla). Aguayo je ručne vyrábaná tkanina, ktorú používajú najmä ženy v Bolívii, Peru a v niektorých častiach Argentíny a Čile. Vyrába sa z vlny lám, alpák alebo oviec a farbí sa prírodnými farbivami. Takáto tkanina sa využíva na nosenie detí, osobných vecí či potravín, ale taktiež aj ako prikrývka, obrus a tak pod.        Samotný cintorín hral pestrými farbami živých kvetín, všade bolo počuť veselú vravu, rodiny sa schádzali na hroboch svojich blízkych, kde rozkladali jedlo a uchu lahodili tóny folklórnej hudby.

Koncept smrti v juhoamerických kultúrach je odlišný, než ho poznáme my v európskom priestore. Pre Aymarov nie je prirodzená smrť tragédiou, ale bežnou súčasťou cyklu života. A preto ak niekto zomrie, tak jednoducho povedia, že „odišiel“. Rovnako veria, že takéto duše prichádzajú každoročne na zem, aby priniesli plodnosť a úrodnosť na nasledovný rok, pretože práve v mesiaci november sa na altiplane začína obdobie výsadby nových plodín. Podľa ich predstáv duše schádzajú z hôr na tento svet o dvanástej hodine, na presné poludnie, dňa 1. novembra. Vo svete živých zotrvajú dvadsať štyri hodín, teda do nasledujúceho dňa. Miestni veria, že počas týchto hodín je zosnulý opäť s nimi na zemi. Preto im pozostalí chystajú akýsi mini oltárik so sladkosťami, nápojmi, ovocím, sviečkami, kvetinami a iným. Najznámejšou sladkosťou tohto sviatku je tantawawa. Je to veľký koláč alebo medovník s ľudskou formou a farebnou tvárou, ktorý predstavuje zosnulého. Častým objektom na hroboch je aj rebrík vyhotovený z chleba, ktorý má pomôcť duši vrátiť sa späť do neba.

Celý sviatok Día de los Muertos sa trávi spoločne s rodinou na cintoríne, kde sa rozpráva, modlí za svojich blízkych a fajčí. Priatelia a známi sú vítaní, aby sa pripojili k modlitbám a často sú pohostení dobrým jedlom.  Spoločne s modlitbou zohráva i hudba kľúčovú úlohu počas tohto sviatku. Tá dodáva duchom energiu pre ich návrat tam odkiaľ sa vrátili na zem. Gitaristi, trubkári a kapely hrajú ľudové melódie, aby sa odvďačili dušiam za ich návštevu a popriali im šťastnú cestu ďalej. Po skončení osláv a ukončení rozlúčkových rituálov sa rodiny vrátia domov a čakajú na ďalší rok, kedy sa budú môcť znova stretnúť so svojimi blízkymi na cintorínoch.    Día de los Muertos je tak pre miestnych obyvateľov oslavou večnosti a jedným dňom v roku, kedy sa môžu stretnúť s tými, ktorí ich opustili.

Kam ďalej...

Ak sa chcete z Copacabany dopraviť do La Pazu, tak je potrebné preplaviť sa loďou cez úžinu Tiquina, ktorá spája toto mesto so zvyškom Bolívie. To však nie je žiaden problém! Cez úžinu neustále pendlujú malé motorové člny, tie prepravujú cez rieku pasažierov a veľké kompy zas prevážajú autobusy, nákladné autá, osobné vozidlá a nadrozmerné náklady.

My sme cestovali z Copacabany miestnym mikrobusom, čo znamenalo vystúpenie z vozidla, kúpu lístkov na čln, následné prepravenie sa na druhý breh, kde sme počkali náš autobus a ten nás odviezol do cieľovej destinácie.       Ak sa chcete z Copacabany dostať do blízkeho Peru, tak prejdete hraničným priechodom Kasani. Colné úrady oboch štátov sú medzi sebou oddelené len niekoľko desiatok metrov, ktoré je potrebné prejsť pešo. Nachádza sa tu aj niekoľko maličkých zmenární, kde si môžete zameniť doláre, eurá, bolivianos a nuevo soles. Z Kasani je to potom do najbližšieho provinčného mesta v Peru, Puna, približne 130 km.