Sziklakórház Atombunker múzeum Budapešť, nemocnica v skale

Ramenom sa oprela o moju hruď a zosunula sa na podlahu. Ticho a plynule. Muž, ktorý ju sprevádzal, sa okamžite sklonil a zdvihol jej na nohy. Správny postup pri nevoľnosti. Vrátiť krv do hlavy. Pravdepodobne nešlo o úplne akútny stav, žena mala stále otvorené oči a na perách trochu prihlúply, trochu ospravedlňujúci úsmev. Spolu s neprítomným pohľadom by sa to dalo vysvetliť ako záchvat klaustrofóbie. V stiesnených priestoroch vybetónovanej chodby, desiatky metrov pod zemou, nič neobvyklé. Našťastie sme boli len pár metrov od hlavného vchodu do Sziklakórház Atombunker múzeum.

Čo hovorí sprievodca?

Hradný vrch bol vládnou časťou mesta, a preto primátor mesta Dr. Károly Szendy nechal v podzemí vybudovať Sziklakorház -podzemnú nemocnicu. Táto bola sprevádzkovaná v roku 1944, jej priestory sa zväčša nachádzajú v umelo vytvorených tuneloch, ktoré spájajú pôvodné jaskyne. Nemocnica bola určená pre ošetrovanie vojakov a civilistov. Pôvodná kapacita asi 300 pacientov bola najmä v priebehu Budapeštianskej operácie viac ako dvojnásobne prekročená, v niektorých dňoch sa v podzemných priestoroch tiesnilo viac ako 700 ľudí. Dnes je možné si podzemnú nemocnicu prezrieť v rámci asi hodinovej komentovanej prechádzky (na webových stránkach si zistite, kedy sú prehliadky v angličtine), ktorá vás zavedie do rôznych operačných sál a nemocničných izieb, ktoré sú oživené veľmi realisticky vyzerajúcimi voskovými figurínami – tie sú jedinou nepôvodnou súčasťou expozície. Po 2. svetovej vojne a po potlačenom povstaní v roku 1956 prestala byť nemocnica využívaná pre lekárske účely a v priebehu studenej vojny bola prebudovaná na protiatómový kryt. Interiér bol upravený tak, aby osoby tu ukryté mohli prežiť chemický aj jadrový útok, bol vybudovaný ventilačný a filtračný systém, kryt bol vybavený aj záložným generátorom elektrickej energie. Na niekoľko desaťročí sa tak niekdajšia nemocnica stala krytom civilnej ochrany až do ukončenia tohto statusu v roku 2002. Po päťročnej rekonštrukcii tu v roku 2007 otvorili múzeum, ktoré v Budapešti patrí určite k tým najoriginálnejším a poskytuje návštevníkom pohľad do histórie a osudov mesta v 20. storočí. (Poznejte Budapešť, Nejlepší trasy městem, , Lingea, 2018, str. 33) Toto všetko porozprával knižný turistický sprievodca. Ten skutočný sprievodca, personál múzea, porozpráva viac a podrobnejšie. Ibaže z jej (mali sme sprievodkyňu, mladé dievča J) výkladu si toho veľa nepamätám, bolo nás v skupine veľa, napriek jej výbornej angličtine som toho veľa nerozumel, lebo som sa viac sústreďoval na exponáty a „echo“ v stiesnených priestoroch urobí tiež svoje.

Ako to vidí návštevník?

Trochu ako horor. Ak ste mali možnosť navštíviť podzemné priestory moravského veliaceho centra pre nukleárny konflikt v jaskyni Výpůstek, nebudete na toto pripravení.  Prípadne iné podzemné priestory upravené pre vojnové využitie.  Tento krát to myslím už trochu širšie, povedzme bratislavské bunkre v petržalskom predmostí, alebo opustené vojenské základne. Nevidel som, čo majú v Moskve, neviem ako vyzerajú silá pre atómové zbrane na západe Čiech, len sprostredkovane odhadujem, že pôjde o podobne „silný materiál“. Prehliadka začína nemocnicou. Tí „pandrláci“ z vosku rýchlo posunú zážitok z návštevy na úroveň: behajú mi zimomriavky po chrbte. Tisíckrát si môžete povedať, že zakrvavené obväzy nie sú zakrvavené obväzy, ale napriek tomu nahliadnete do odpadkového koša . Čo keby sa tam nachádzal nejaký čerstvo amputovaný ľudský úd? Vôňa podzemia nemá ďaleko k čudesným vôňam pravidelne sterilizovaného prostredia a čuchová pamäť sa s návštevníkom rada zahrá. Oči sprostredkúvajú obrazy nemocničného prostredia trochu zmrazeného v čase, ale v pamäti sa už miešajú spomienky na podobné priestory a v nose sa vynárajú tie nepríjemné vône. Zážitok začína byť čoraz realistickejší. Keď uvidíte izbu plnú „pacientov“, začínate sa cítiť ako oni. Zničený, unavený, ubolený zraneniami a do toho sa miesiaci strach z odhalenia tými, ktorí netúžia po inom ako vás zabiť, strach z priestorov kde sa všetko na vás valí, lebo ste hlboko pod zemou a zo všetkého najviac sa to tu podobá na hrobku. Túžiac sa aspoň raz poriadne nadýchnuť, lebo tu nie sú otvorené okná a závan vzduchu sprostredkuje len hučiaci vzduchosystém prinášajúci vôňu plechu a olejom presýteného kyslíku.

Zlé a horšie

Nič z toho vyššie popísaného by mi dych nevyrazilo. Rozumiem tomu, že ľudia sa tu necítia komfortne. Že mnohí rýchlo blednú a po pár desiatkach minút už túžia byť vonku. Roztavená škatuľka na školskú desiatu dostala aj mňa. Patrila školáčke, ktorá bola na ceste do školy keď nad Hirošimou vybuchla atómová bomba. Viac z toho dievčaťa neostalo.

Aj to tu majú. Ako pripomienku toho, že komunisti prebudovali podzemnú nemocnicu na protiatómový kryt.

Iné expozície

Dnes, už nie sú tieto priestory len o nemocnici a protiatómovom bunkri. V roku 2012 expozíciu rozšírili o špeciálne bojové operácie, záchranné zložky a pripomienku obliehania Budapešti v roku 1945. Akým spôsobom sa podarilo organizátorom dostať do najväčšej podzemnej sály vrtuľník Mi-2 a sovietske terénne vojenské vozidlo GAZ 69, aby mohli ilustrovať vojenský výsadok, neviem. Je to pohľad, ktorý zaujme. Samozrejme, že sa nezabudli pochváliť účasťou na medzinárodných vojenských operáciách na Strednom východe pod vlajkou OSN. Napriek tomu stále ostávajú verní ústrednej téme, ktorou je pomoc ľuďom, pomoc zraneným. Osobne to považujem za veľmi dôležité. Toto miesto neglorifikuje vojnových hrdinov, pripomína skôr obete. To je veľmi dôležité. Byť „oháknutý“ ako vojak z módneho shop-u je perfektné v akčnom filme a na ulici veľkomesta. Je to všetko však na prd, keď pomaly zhasínate s odtrhnutou rukou.

Ísť, či neísť

Ísť, určite, ak viete, že akákoľvek forma klaustrofóbie vám nepodlomí nohy a neskráti dych už v prvých minútach. Všetko sa dá vydržať a ustoja to aj slabšie povahy. Možno budú prvé pocity po prehliadke späté so zlosťou za vyhodené peniaze, ale neskôr sa spomienky utrasú.  Možno málo navštevujeme takéto miesta, možno príliš dôverujeme tým, ktorým odovzdáme hlas v parlamentných voľbách, možno sme prestali byť dostatočne ostražití. Možno už len z týchto dôvodov je fajn, že tieto miesta existujú.

P.S. blbé je, že v expozícii sa nesmie fotiť