Princíp bol jednoduchý. Pôvodný plán ísť s cestovnou kanceláriou sme nakoniec nezrealizovali. Jedného dňa prišiel kamarát Peťo a vraví: „Počuj, keď sme boli teraz na Mt. Blancu, zarozprával som sa tam s jedným horským (z)vodcom a navrhol, že vôbec nemusíme využívať cestovku. On už tam bol, vraj nás za cestovné plus niečo na deň zoberie. Tak si vravím, že to je dobrý nápad! Vykašlime sa aj na neho a poďme tam sami za seba!“ Pivo dalo pivo a bolo dohodnuté.
You will never drink alone
- Za víza s pozývacím dekrétom sme zaplatili okolo 100 eur, za lajster do Príelbrusia a odvoz k Elbrusu 50 eur, za letenky 400 eur – 550 eur a boli sme vybavení. Plus nejaké tri stovky ako vreckové, aby bolo aj čo popíjať, keď už sa samému piť nepatrí.
- Samotnú letenku sme mali cez Aeroflot. Z Viedne do Moskvy a odtiaľ do Mineralnje Vody.
Bolo krásne vidieť rozdiel medzi medzinárodnou a vnútroštátnou linkou toho istého prepravcu. Kým do Moskvy leteli letušky a „letušiaci“, ktorí mali ledva maturitu, do Mineraljne Vody letel personál, ktorých deti mali maturitu. A tam ma zaujal „letušiak“, za ktorého by sa nemusela hanbiť žiadna bezpečnostná služba. Keď sa neborák s tou skriňou namiesto pliec, hlavou bez krku a mužskými mierami 90+60+90 snažil ladne plávať uličkami, začal som mu v duchu hovoriť „báťuška Ivan“. Osloviť som si ho netrúfol. Len raz sa pri plavbe uličkou zastavil aj pri mne s podnosom karameliek v ruke ako lopata na sneh a spýtal sa ma, či si jednu neprosím hlasom takým nežným, až mi začalo zvoniť v ušiach tak, že letuška zdvihla telefón. Hneď som si radšej zobral dve, aby chudák nemeral cestu ku mne nebodaj aj druhýkrát.
Expedícia
Vážení, ja viem, že vás to hlboko v srdci veľmi trápi a nejednu noc ste kvôli odpovedi preplakali, ale nechajme teraz otázky ohľadom toho, či je Elbrus najvyšší vrch Európy alebo nie. Ak si niekto chce „odfajknúť“ čiaročku a ide tam len za účelom zdolania toho najvyššieho, čo Európa má, nech sa páči. Ja to beriem športovo. Buď som na najvyššom vrchu Európy, alebo som navštívil Áziu. Tak či tak som rád. Spokojnosť, úsmev a bruško poškrabkané.
- Čo sa týka samotného výstupu, Elbrus je vysokohorská turistika bez technických pasáží. Jeden deň sme vyčlenili na vrch Čeget (3 461 m n. m.), ktorý nám poslúžil ako aklimatizácia.
- Z doliny zhruba v 2 200 m n. m. vedie na Elbrus buď lanovka do 3 600 m alebo si „lupsnete“ zo dve vodky, tuhšie utiahnete vibramu a „vyprdkáte“ za pol dňa ranné dobroty. Lanovka stojí 600 rubľov a prekonáte ňou kamenistú morénovú pasáž. V kombinácii s tým, že tam v tom čase upravovali zjazdovky pre olympiádu v Soči a vyzeralo to ako mesačná krajina, moja turistická duša neutrpela a spokojne si „rochnila“ v lanovke.
Lanovka má v strede prestupnú stanicu. Vopred nás upozornili, že miestni „podnikatelia“ sa rozhodli vyberať poplatok za výstup na vrchol. Tisíc rubľov na osobu. Kritériá boli jednoznačné. Máš veľký batoh, ideš hore, zaplatíš. Ľudí bez batohov púšťali. Nakoniec nás naviedli, ako „podnikateľov“ ochudobniť o zárobok. Nahovorili sme im, že vedúci našej skupiny išiel o lanovku pred nami a má aj potvrdenia. Chvíľu niečo drmolili, pýtali telefónne čísla na zodpovedné osoby a podobne. Keď sa po nejakom čase za nami začal tvoriť rad nespokojných ľudí, ktorí chceli prestúpiť do druhej lanovky a robili dusno a hurhaj, tak nás vystresovaní „podnikatelia“ pustili ďalej.
Od konečnej stanice lanovky vás vyvedie jednomiestna sedačka ostatných 150 výškových metrov a ste pri spodnom konci ľadovca. Tu sa nachádza jednak ubytovanie v bývalých bareloch na ropu (vážne, sú ako veľké kovové sudy, po bokoch majú zvnútra prične, stále posmrdkávajú a stoja 500 rubľov), potom depo ratrakov, stožiar vysokého napätia, pohádzané pestré odpadky, turistky v podpätkoch, bikinách, školy na výlete a stružka ľadovcovej vody s prímesou ratrakových olejov. Idyla. V tomto momente som začal považovať Elbrus za to najhoršie, čo som kedy v horách videl...
- Od tohto miesta sa vyššie nachádza bývalý horský hotel Prijut 11 (4 100 m n.m.). Kedysi bol pre cca 250 ľudí, dnes z neho stojí už len búdka na sklad paliva a na základoch hotela postavená drevená podlaha, na ktorej si viete postaviť stan.
Tam sa rovno nad vami nachádzajú Pastuchove skaly vo výške 4 800 m. Tam je aj posledné miesto, na ktoré vás vedia, ak si to zaplatíte, vyviezť ratraky. Áno, je tam aj takáto služba. Od vrchnej stanice lanovky po tieto skaly jazdia ratraky po ľadovci. Na cenu si nespomínam, neviem či to nevychádzalo nejakých 10 dolárov na osobu, keď bol plný. My sme ním nešli, pekne sme si to vyšliapali hore a keď nás míňali usmievajúci sa turisti na korbe a mávali nám, mal som chuť im ten krám... ach, veď vlastne aj my sme mávali z lanovky dvom turistom.
- Od Pastuchových skál cesta pokračuje ešte asi 200 výškových metrov hore, a potom začne traverzovať popri východnom vrchole do sedla v 5 100 m.
- To oddeľuje nižší východný vrchol (5 622 m n.m.) a vyšší západný a hlavný vrchol Elbrusu. V ideálnych podmienkach a v dobrej kondícii viete vyšliapať na obidva v jeden deň.
Celkovo je teda výstup technicky nenáročný. Najväčšiu hrozbu okrem výšky tvorí spomínaný traverz do sedla. V tejto oblasti je značné množstvo trhlín v ľadovci, do ktorých môžete v zlom počasí zablúdiť. Na takéto prípady je cesta pre istotu v tejto oblasti vyznačená červenými stĺpikmi pre lepšiu orientáciu.
Náš celkový postup teda bol:
-
Aklimatizácia Čeget, oddych, polihovanie, debaty o transcendentálnosti bytia a úlohe rajčinovej polievky pre francúzsku revolúciu.
-
Vývoz lanovkou na vrchnú stanicu, prechádzka na Prijut 11, návrat naspäť k stanom v 3 750 m.
-
Presun do Prijut 11.
-
Vyštartovať počas noci na vrchol, dobiť ho, odfotiť, poplakať si, zanadávať, návrat na Prijut 11. Vyštartovanie počas noci na vrchol, jeho dobitie, odfotenie, poplakanie si, zanadávanie, návrat na Prijut 11.
-
Zgúľať sa do doliny na šašlik a vodku (keď si ju budete objednávať, tak pozor na zmeny v objemových mierach v Rusku. Objednávka: „dáme si 6 vodiek“ znamená na fľaše, nie na poldecáky). Zgúľanie sa do doliny na šašlik a vodku (keď si ju budete objednávať, tak pozor na zmeny v objemových mierach v Rusku. Objednávka: „dáme si 6 vodiek“ znamená na fľaše, nie na poldecáky).
Táto aklimatizácia bola však nedostatočná. Pôvodne sme mali zísť na tretí deň naspäť do doliny a až na štvrtý deň ísť na Prijut. Nakoniec sme to zrýchlili a prejavilo sa to na niektorých členoch výpravy. Preto odporúčam nepodceňovať to.
Dozvuky
Zvyšný čas, ktorý nám ostával do odletu, sme vyplnili prechodom blízkych dolín Adyl-Su a Adyr-Su. Túto turistiku môžem len vrelo odporučiť. Príroda v týchto končinách je neprekonateľná. Za celý čas sme tam nestretli veľa turistov, pohľad na okolité horské masívy, ľadovcovú dolinu s morénami a plesami je úžasný. Oproti Elbrusu príjemná zmena.
Začali sme prechodom doliny Adyl-Su, na jej začiatku sa nachádza húfnica, okrem odpaľovacieho zariadenia funkčná. Plní tu jednak účel v zime, kedy sa ňou z hrebeňa odpaľujú lavíny, a v ostatných prípadoch sa s ňou „hrajkajú“ infantilní turisti... ehm... no, povozili sme sa na hlavni... Kúsok vyššie je občerstvenie, kde sa môžete naposledy najesť miestnych špecialít, a potom ste na 3-4 dni odkázaní sami na seba a „konzervičky“. Prvé prespanie bolo na mieste Zelenaja Gostenica pod prechodovým sedlom medzi dolinami. To miesto malo takú rozprávkovú atmosféru, až sme celý deň nakoniec nikam nepokračovali, len sa prechádzali po okolí, popíjlali zásoby vodky a dobíjali si baterky. Priamo nad vami sa nachádza mohutný hrebeň, vedľa je moréna, za ktorou steká ľadovec do jazierka a smerom na začiatok doliny je v diaľke viditeľný Elbrus ako na dlani. Každú chvíľu počujete skalné a snehové lavíny alebo zosuvy pracujúceho pohoria. A medzitým všetkým sa nachádza váš stan a vy. A pokoj.
Ďalším postupom prekročíte morénu oproti tej pri jazierku a pokračujete hore do sedla. To je vo vrcholnej partii značne suťové z oboch strán, dajte si preto zvýšený pozor. Najmä ak máte nad sebou 20-člennú partiu turistov, ktorí vám zhora sem-tam pošlú kamienkové „pozdravy“.
Za ním sa po pár hodinách dostanete až dolu do doliny Adyr-Su, kde bol druhý „chrápací“ tábor. Odtiaľ vás čaká prechod dolinou, cez brezový háj (2 500 m n.m. :) ), vojenskú hliadku (na túto oblasť nám bolo potrebné vybaviť vstup do prihraničnej oblasti) až po staršiu usadlosť, od ktorej sa kľukatí cesta lesom do úvodu doliny. Tam uvidíte technický unikát: výťah pre autá, prekonávajúci výšku asi 50 výškových metrov.
Záver
No a to je všetko. Bol to výlet, ktorý naozaj stál za to. Za nejakých 850 eur na dva týždne zábavy až dosť. Elbrus by som po tomto výlete nenazval pekným kopcom, ale vyjsť naň niečo znamená. Pre mňa to bol sen. A splnil som si ho. Je mi ľúto tej krásy, ktorá zostala zahrabaná pod ratrakmi, lanovkou, biznisom, železným haraburdím a kopou ľudí. Mohlo by to pri troche snahy byť aj inak a to vždy zamrzí, bez ohľadu na miesto. Človek si však aspoň spraví čiarku, že bol hore. Tie dve doliny, ktoré nahradili všetko, čoho sa na Elbruse nedostávalo, boli nádhernou náplasťou na moju horskú dušu.
Vtedy sa písal rok 2010. Odvtedy sa to aj tam zmenilo a aj my sme sa zmenili. No ako raz napísal Michal Diviak: srdiečka sme mali tie isté čo dnes a hory tu tiež ešte chvíľu budú.
Viac fotiek nájdete vo fotogalérii: Elbrus na vlastnú päsť
