Backpacking za krásami juhovýchodnej Ázie

Myslím že môj sen sa začal jednoducho dvoma filmami, ktoré na mne zanechali silný dojem. Prvý sa volal Magická Hlbočina a opisoval životný príbeh dvoch športovcov ktorí boli priateľmi a rivalmi v jednom. Obom učarovala hlbočina mora a ja som si podobne ako oni zamiloval pohľad do nekonečnej modrej.

Od útleho detstva som chodieval takmer každý rok k moru kde ma otec viedol k priateľstvu medzi týmto divokým živlom a krehkým človekom. Môj strach sa pomaly menil v čoraz väčší záujem spoznávať krasy ktoré sa nachádzajú v tom druhom svete, tam pod vodou. Začal som šnorchlovať a skúšal som sa dostať čo najhlbšie a vydržať tam nejaký čas. Postupne som sa vedel dostať do siedmych metrov a bol som rad že sa mi takto darí. Začal som sa viac zaujímať o tento druh vyžitia a zistil som že sa to nazýva - freediving. Voľne potápanie mi učarovalo. Človek ma voľnosť pohybu, beztiažový pocit, obklopený tmavou modrou hlbinou a je na jeho zvážení kedy je čas návratu späť k životu nad hladinou. Jedine čo ho obmedzuje je zadržanie dychu alebo strach.

Film Pláž

Prešiel nejaký ten rok a ja som až po presťahovaní sa do Bratislavy zistil že existuje na Slovensku freedivingovy tím a že sa môžem zúčastniť tréningov. Stal som sa členom a postupne som spoznával pomocou skúsenejších členov a cez kurzy čo znamená ponor do hlbiny. Zisťoval som aké úskalia, ale aj radosti sa za tým všetkým skrývajú. Takto nejako ma ovplyvnil prvý film ktorý ma priviedol k nádychovému potápaniu a zároveň ma inspiroval vycestovať do Ázie a preskúmať krasy bohatého podmorského sveta.

Druhou inšpiráciou bol pre mňa film "Pláž". Bol to príbeh človeka ktorý sa vybral za dobrodružstvom s túžbou nájsť dokonalú pláž a okúsiť ako chuti zakázaný raj tu na zemi. Film zobrazoval krasy Ázijských ostrovov spolu s neooddelitelným pocitom dobrodružstva a možnosťou objavovania skrytej a zakázanej exotiky. Rozhodol som sa že sa raz vyberiem do Thajska a navštívim tieto nádherné ostrovy a tím spojím tieto dve túžby v jeden výlet. Počkal som si nejaký ten rok a až keď som mal 31, vybral som sa prvý krát do krajiny úsmevov.

Backpacking

Precestoval som tam Andamánske pobrežie a navštívil populárne ostrovy Koh Phi Phi, a videl miesta ktoré boli zobrazene v mojom inšpiratívnom filme. Bola to práve zátoka Maya Bay, z filmu Pláž, kde som po prvý krát tvárou v tvár šnorchloval s útesovými žralokmi ktorí pokojne a majestátne brázdili svoje teritórium v hĺbke siedmych metrov podo mnou. Navštívil som ich a hoci sa mi vzrušením rozbúchalo srdce, snažil som sa upokojiť a zotrvať s nimi v ich svete čo najdlhšie. Zvedavo krúžili okolo mňa. Postupne ich pribúdalo a ich vlastná zvedavosť ich približovala smerom ku mne. Ich krúženie a pohľad vzbudzoval rešpekt aj napriek ich 1,5m veľkosti. Po niekoľkých ponoroch sa zvedavosť oboch strán nasýtila. Po návrate na loď som si pochutnával na morských špecialitách a v duchu ďakoval za nezabudnuteľný zážitok. Boli to krásne pocity a ja som si odniesol mnoho skúsenosti a zážitkov z tejto cesty a sľub že sa sem opäť vrátim.

A čo sa stalo s mojou vysnívanou plážou?

Myslím že som našiel miesto ktoré sa najviac podobalo na filmovú predstavu. No tak ako to bolo vo filme, to miesto si zaslúži ostať ukryté pred masovým turizmom a preto som sa rozhodol to miesto neprezradiť. Možno k nemu raz nakreslím mapu. Rok na to som sa vybral do Nepálu a po 15 dnovom treku som zakotvil na 12 dni na Andamánskych Ostrovoch. To že človek o takýchto ostrovoch nepočul nieto aby si vedel na mape predstaviť kde sú nie je ničím zvláštne. Ja som na nich naďabil počas letu do Thajska a z vtáčej perspektívy vyzerali nádherné. Na mape som si pozrel ako som to letel a dal som si predsavzatie že sa tam raz vyberiem. Tak sa aj stalo. Keďže z Nepálu do Indie je čoby kameňom dohodil, rozhodol som sa odletiet po absolvovaní zlatého trojuholníka, Delhi, Agra, Jaipur, do mesta Port Blair, hlavného centra ostrovov perál a kanibalov. Strávil som tam 12 krásnych dni plných slnka, zážitkov a dobrodružstiev. S rešpektom som obdivoval divokú a panenskú krásu týchto pred mäsovým turizmom skrytých perál ktoré sa rozkotúľali po povrchu Indického Oceánu takmer na pol ceste medzi Indiou a Thajskom. Územné patria Andamánske a Nikobarské ostrovy Indii a dostať sa tam dá z niekoľkých Indických miest. Na mne zanechali tieto ostrovy hlboký dojem nedotknutej a divokej krásnej prírody. Tieto sopečné výtvory odolali tsunami a spolu s pôvodným kmeňovým obyvateľstvom hrdo odolávajú až do dnes turistickému ruchu, globalizácii, internetu, výdobytkom vedy a techniky a ktovie čomu všetkému. Ja som tam bol svedkom panenských západov slnka, stôp morských krokodílov, divokých slonov, pohostinných a priateľských ľudí, nízkych cien a žiarivej nočnej oblohy.   Pod morskou hladinou to bolo podobne ako v Thajsku. Koral tam cez zuby trpí otepľovanie vody a pod nánosmi piesku spôsobených tsunami sa len pomaly preberá k životu. V spojení s rizikom slanovodných krokodílov to nebolo najlepšie miesto na relaxačný freediving a tak som rok nato nenechal nič na náhodu a rozhodol sa navštíviť mekku pestrofarebného koralového raja, Indonéziu. Sú to dva týždne čo som sa vrátil z poslednej cesty po Ážií, ktorá bola najdlhšia a v ktorej som prebehol ale aj prešprintoval niektoré z mojich vybraných cieľových krajín. Bola to únavná cesta s množstvom zážitkov a emócii a tak ako to väčšinou býva si počkám ešte nejaký ten mesiac kým sa všetko usadí a kým si vtom celom urobím poriadok.

Backpacking

Japonsko

Navštívil som svoju vysnívanú destináciu, Japonsko. Najexotickejšiu krajinu či lepšie povedané planétu akú som kedy navštívil. Je to iná galaxia. Všetko sa tu zdá odlišné a zaujímavé. Človek má pocit že lietadlo ktorým pristál prešlo cez čiernu dieru počas chvíle ked každý spal a pristáli sme 100 rokov v budúcnosti, v krajine Blejd ranera. Nočné ulice Akihabary, prechadzka v okoli stanice Harajuku to všetko svedčilo o tom že cestovanie v čase je skutočne možné. Anime, cosplay, vytunované skajlajny a notoricky znama otaku kultúra sa mixovala s pokojnými záhradami a pestrofarebnými parkami plnými starobylých pamiatok a tradícii. Všetko to akosi do seba zapadalo a ja som mal pocit že nato aby som pochopil túto krajinu potrebujem viac ako len 6 dní. Po Tokyu som navštívil Kyoto a privoňal som stáročia starej tradícii vpísanej do stien starobylých chrámov.

Indonézia

Po Japonsku som navštívil na viac ako 30 dni Indonéziu, raj potápačov a Austrálskych dovolenkárov. Bol to celkom slušný šok. Po Indii som bol pripravený na čokoľvek, no aj napriek tomu že som vedel čo ma čaká tak som dostal pekné prefackanie. Bol to totiž veľký kultúrny skok. Jedným letom som opustil krajinu kde všetko funguje ako má a dostal som sa do oblasti kde nič nefunguje. Na všetko je tu čas a napríklad také čakanie na spoj sa počíta nie v sekundách ako tomu bolo v Tokyu ale v hodinách. Stým ale človek počíta. Juho-Východná Ázia je nádherná a zaručene sa tu človek nenudí. Po krátkom prestupe v Kuala Lumpur a navštívení notoricky známeho symbolu, Petronas Towers, som odletel na Jávu. Miesto kde si človek môže vybehnúť na činné sopky a vzápätí sa ponoriť do 30 stupňovej vody a vylihovať na dych berúcich plážach. Turizmus je tu poznať takmer na každom kroku. Len ťažko sa tu pred návalmi turistov, rodinných dovolenkárov a flashpackerov unika. Ja som sa vybral na odľahlé ostrovy Maluky, ktoré sa svojou tažšiou dostupnosťou úspešné skrývajú pred dosahom bežných turistov a ostávajú mimo radar batôžkárskych bohémov. Ubytovanie v jednej izbe v dome na konci dediny. Spoločné raňajky, obedy a večere, kedy sa hŕstka dobrodruhov spoločné stretne pri jednom stole a zdieľa svoje dojmy z ciest, to všetko som mohol zažiť na týchto nádherných ostrovoch. Útesový padák zdanlivo bezo dna, ktorý sa nachádzal len 3 metre od brehu, ukrýval najrôznejšie druhy rýb a ponúkal pestrofarebnú koralovú pastvu pre oči. Boli to ostrovy kde sa hromadný turizmus ešte neusídlil a kde si cestu ťažko prebíja každý odhodlaný backpacker. Ja som sa stal súčasťou tejto scény na dva týždne a bola to naozaj nádherná skúsenosť.

Backpacking

Gili Air

Pravdepodobne najbližšie komu čo som tam zažil a cítil som vnímal len na maličkom ostrove Gili Air, kde sa vďaka mimosezónnej prázdnote dalo pokojne relaxovať a popíjať lokálne ovocne drinky pri ohni z palmového lístia do hlbokej noci na prázdnej pláží. Atmošku len dopĺňali chillout a reagge tóny z lokálnych polo prázdnych barov. Malo to svoje čaro a mne sa tam naozaj veľmi páčilo. No ako som spomínal, okrem nádherných pláži a relaxu, Indonézia ponuka množstvo možnosti aktívneho oddychu napríklad výstupom na stále aktívne vulkány ktoré spestrujú horizont západov a východov. Človek môže vystúpiť na najvyššiu sopku Rinjani ktorá s 3726mnm panuje ostrovu Lombok a ponuka nádherné výhľady a garantuje facebukove lajky. Pre tých ktorí majú záujem vidieť neoblomnosť a tvrdú makačku odporúčam navštíviť kráter Ijen, ktorý na mne zanechal hlboký dojem. Toto miesto mi ukázalo svoju tvrdú tvar a privítalo ma svojou neľútostnou štipľavou, dusivou syrovou parou, chladom, vetrom a bleskami.

Backpacking

Hore som sa pozrel do oči novodobých otrokov. Lokálni nosiči ktorí holými rukami lovia, nakladajú a vynášajú z hrdla krátera a v zapätí znášajú po stene sopky hrudy žiarivo žltej syry. Podmienky sú tu tvrdé, zdravie často trpí, plecia sú dolámané a dýchacie cesty poznačené jedovatými výparmi. Rusko z latky často nedostatočné chráni ich pľúca. Pracovná doba je od 2 v noci do 8 rana. Ich pláca je 5 centov za kilogram. Denne znesú 80 až 100 kilogramov a za tuto neľudskú drinu si vyslúžia "spravodlivú" odmenu 4 až 5 eura za deň. Za mesiac majú 120eur. Niekedy keď sa nám nechce do prace alebo horekujeme ako sa nám ťažko pracuje a tak malo dostaneme, je dobre si spomenúť na týchto ukážkových pracantov ktorí po šichte s úsmevom na tvarí nasadajú na náklaďák ktorý ich na vlečke odváža do dedín, kde ich čakajú ďalšie denne povinnosti a často farmárska práca.

Borneo

Po hlbokom dojme ktorý na mne zanechala kontrastná Indonézia som sa odobral na Borneo kde som len presadal na ceste na Filipínsky poklad, ostrov Palawan. Palawan je jedným z posledných turisticky menej frekventovaných oblasti Filipín a tak som sa rozhodol preskúmať jeho krasy. Ako každý správny batôžkar som sa ubytoval v hosteli v mestečku El Nido, na severe ostrova odkiaľ sa usporadúvajú denne výlety na okolité ostrovčeky a členíte nádherné pobrežie s dominantami skalných útvarov rastúcich priamo z hlbín mora. Tieto obrátené stalagtiti sú často miestami skrytých zákutí, nádherných pláži a koralových útesov. Podmorsky svet sa nedal veľmi porovnávať s Indonéziou ale zato ten svet nad vodou bol očarujúci.

Backpacking

Bangkok

Po takmer dvoch mesiacoch na cestách som sa dostavil do dekompresnej komory zvanej Bangkok, kde som strávil dva dni privykania si na štýl života ktorý som zanechal za sebou. Exotika Ázie sa tu zmiešava so západným životným štýlom a ako dva odlišné morské prúdy studenej a teplej vody vytvárajú prijemne prostredie pre turistov a batôžkarov na dekompresiu zo západu na vychod alebo naopak.   Prvú noc som dorazil do hotela a zo strechy sa pozrel na ulicu plnú burácajúceho davu, neutíchajúcej duniacej hudby, nekonečných party, zábavy a tanca. Bolo to miesto ktoré zohrávalo úvodnú úlohu vo filme "Plaz". Khao San Road, ulica preplnená back a flashpackermi z celého sveta. Do druhej ráno sa tu ozývali prekrikujúce zvuky nespočetných barových klubov a ja som sa z vtáčej perspektívy pozeral na divadlo ktoré sa odohrávalo podo mnou. Bolo to lákavé predstavenie. Svojou energickosťou vyzývalo k tancu aj mňa a nabádalo ma k zabudnutiu na všetko to menej prijemne čo vo mne doznievalo po niekoľko týždňovej ceste. No ja som nemohol zabudnúť na panenské koralové útesy, na prázdne belasé pláže a mlčiace žiarivé nočné nebo, na tvare ztrhaných nosičov a na utrpenie a chudobu ktorej som sa stal nemým svedkom. Bol to príliš veľký kontrast nato aby som to spracoval počas jednej noci a tak som si radšej šiel ľahnúť do postele. Na druhy deň ráno, počas státia v dlhej rade na raňajky v podobe švédskych stolov, som cez vravu ospalých a po opici stŕhaných účastníkov nočnej zábavy, sa sám seba pýtal o čom to cele je. My sa hrnieme do krásnej Ázie s túžbou zanechať za sebou západnú civilizáciu zatiaľ čo lokálni obyvatelia snívajú o možnosti prace a života na vyspelom Západe. Irónia porekadla že trávnik je vždy zelenší... Načo sa prepletáme s týmto kutom sveta, čo tu všetci hľadáme a prečo je nám tak blízke využiť to čo nám tento kút sveta ponuka a odisť s pokojným svedomím späť do nášho každodenného života? Prečo sa sem neustále vraciame a čo za sebou okrem odpadkov zanechávame? Bezpochyby sa mi vynárajú opäť staré otázky z minulých rokov a isto pribudli aj nejaké nove.   Viem, že sa mi odpovede možno nedostavia hneď ale taktiež viem že sa do tohto krásneho kúta nasej planéty znovu čoskoro vrátim a možno nejakú tu odpoveď časom nájdem.

Na zaver sa mi vynára a oživuje záverečná scéna z filmu Pláž, kde bolo povedané ústami hlavného hrdinu, že stále verí v raj. Zistil a pochopil že to nie je nejaké miesto ktoré sa dá objaviť, ale je to pocit v srdci ktorý si každý z nas môže uchovať a niesť kamkoľvek pôjde. Niečo podobne si odnášam aj ja. Ten pocit ma sprevádza počas letu domov a verím že mi ostane na mojich ďalších cestách naším očarujúcim svetom.