Irán: Krajina s čiernym závojom

„Do Iránu??!!“ – udivene reagoval každý, komu som naznačila naše dovolenkové plány. Počet otáznikov a výkričníkov sa menil v závislosti od toho, aké momentálne prevládali v médiách správy o postupe a praktikách Islamského štátu, o teroristických útokoch alebo o iránskom nukleárnom programe...

V 6. storočí p.n.l. vytvoril achajmenovský kráľ Kýros Veľký ríšu, akú dovtedy svet nevidel. Bol to jeden z najväčších územných celkov v antike. Avšak na Perzskú ríšu – kvôli jej obrovskému bohatstvu a významnej strategickej polohe – neustále niekto útočil: Alexander Veľký, arabskí susedia, tureckí a mongolskí vládcovia. Preto krajinu často ovládali cudzie mocnosti. Ale perzská reč aj kultúra odolali týmto inváziám. Pamiatky zašlej slávy staroperzskej ríše boli aj pre nás veľkým lákadlom.

Perzepolis – najbohatšie mesto pod slnkom

Je 21. marec roku – dajme tomu – 499 pred naším letopočtom. Na 111 schodoch oboch krídel slávnostného schodišťa pred vstupom do Perzepolisu sa zhromažďujú delegácie, aby pri príležitosti sviatku Nového roka pozdravili svojho kráľa Dareia I. a odovzdali mu vzácne dary zo svojej krajiny. Šesťčlennú skupinku Skýtov poznať podľa ich špicatých čiapok. Elamiti v plisovaných plášťoch upokojujú levicu, ktorá sa nervózne otáča za svojimi dvoma mláďatami. Etiópčania privádzajú pralesnú žirafu okapi, v ďalších skupinkách vidno kone, býkov alebo ťavy. Tieto zvieratá pribudnú kráľovi do jeho stajní a poľovného parku. Všetci vyslanci sú oblečení v slávnostnom alebo jazdeckom odeve, len delegácia z Indie pôsobí prosto – jej členovia sú bosí a majú okolo pása ovinutú jednoduchú sukňu. Ale aj oni prinášajú kráľovi vzácny dar – malé, zato ťažké, vrecká naplnené zlatým práškom z povodia Indu. Prišli aj Tráci, Lýdovia, Asýrčania, Babylončania, Egypťania, Ióni... nechýba žiaden z 28 národov ríše. V rukách nesú rôzne nádoby, šperky, zbrane, drahocenné látky. Ich figúry, rozpoznateľné podľa typu oblečenia, čiapok a zbraní, ešte aj dnes defilujú na reliéfoch v Perzepolise. V presne určenom poradí kráčajú do audienčnej siene Apadana, kde na nich čaká veľkokráľ Dareios I., v ľavej ruke drží lotosový puk – symbol svojho postavenia. Na mnohých reliéfoch sú na jeho podobizniach zreteľné veľké diery – pamiatka na vojakov Alexandra Veľkého, ktorí zo stien vytŕhali zlaté ornamenty. Áno, bol to ten istý Alexander, ktorý inde zakladal nové mestá a ktorý v roku 331 p.n.l. zničil Perzepolis ohňom. Dodnes sa vedú spory, či išlo o nešťastnú náhodu, alebo o pomstu za zničenie Atén počas grécko-perzských vojen. A tak len s veľkou dávkou fantázie sa snažím predstaviť si bohatú výzdobu stien a stĺpov, pozlátený nábytok, ale hlavne poklady nazhromaždené v kráľovskej pokladnici, čo bola menšia pevnosť, a nie len nejaká almara na kľúčik. Na odnesenie jej obsahu potreboval Alexander Veľký tritisíc tiav a veľký počet koní a mulíc. Čo nevyrabovali vojaci, to zničil požiar...

Dnešné ruiny

Napriek tomu, že sa pred nami rozprestieral Perzepolis dobytý a vypálený, otrasený početnými zemetraseniami a po dvadsaťpäť storočí erodovaný dažďom a vetrami, aj tak sme pociťovali akúsi posvätnú úctu pred jeho bývalou majestátnosťou. Namiesto delegácií z provincií ríše sem teraz prichádzajú skupiny turistov z celého sveta, aby takisto vyjadrili svoj obdiv k staroperzským panovníkom, ktorí svojou múdrosťou a toleranciou zatienili iných starovekých vládcov. Bolo mi veľmi sympatické, že som na žiadnom reliéfe nenašla hrdinské vyobrazenia kráľa ako víťazného bojovníka, vznášajúceho sa nad bezvládnymi telami svojich protivníkov tak, ako to poznám napríklad z egyptských monumentov. Perzská ríša sa vyznačovala tolerantnosťou voči zvykom i náboženstvám, veď ani prichádzajúci delegáti nemuseli odložiť svoje zbrane, boli to slobodní ľudia, žiadne zotročené národy. Ríša mala vypracovaný komplex zákonov a nariadení, bankovnícky systém (slovo „šek“ pochádza z perzštiny!), poštu. Ženy mohli pracovať aj vo vyšších funkciách (šéfky kráľovských manufaktúr), ich pracovný deň bol kratší, aby stihli aj domáce práce a dokonca mali aj materskú dovolenku. Alexander Veľký čoskoro prišiel na to, že jeho grécki ani macedónski nasledovníci nebudú schopní spravovať takúto ríšu, preto mnohým perzským úradníkom vrátil ich pôvodné funkcie, zaodel sa do perzského šatu, oženil sa s perzskou princeznou a aj svojim generálom prikázal svadby s tamojšími ženami. Po pamätnom požiari nebol však Perzepolis už nikdy viac osídlený, dnes sa tu občas nečakane objaví jašterica, ponad ruiny preletí orol a z prachu dávnych storočí klíčia fialové krókusy. Sadli sme si do tieňa akácií a objednali si zmrzlinu, ktorú nám natočili priamo do pohára s džúsom z granátového jablka. Sladká zmrzlina vytvorila s horkastou chuťou nápoja celkom chutnú kombináciu. Sedíme a rozmýšľame, ktoré z opatrení staroperzských kráľov pretrvávajú aj v dnešnom Iráne.

Na návšteve

Prví achajmenovskí králi vyznávali kult boha Ahuru Mazdu – zoroastrizmus. Podľa rozborov starých textov posvätného spisu Avesta sa vedci domnievajú, že je to najstaršie monoteistické náboženstvo na svete. Na viacerých reliéfoch v Perzepolise je vyobrazený jeho symbol – faravahar: ľudská postava na roztiahnutých krídlach, ich tri rady znázorňujú tri hlavné princípy: dobre myslieť, dobre hovoriť a dobre konať. Dobro teda človeka povznáša, zatiaľ čo dolná časť – akoby chvost z troch radov peria, symbolizuje zlo, ktoré sťahuje človeka smerom nadol a vrhá ho do nešťastia. Dobro a zlo nemôžu existovať oddelene, sú to dve sily, ktoré medzi sebou neustále zápasia. Človek má morálnu zodpovednosť za svoje konanie, sám sa musí rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Správne by mal nastaviť svoju tvár dobru ako stuha dobrej sily na tomto symbole, a zlu by mal nastaviť chrbát ako druhá stuha. Túto cestu naznačuje aj pozdvihnutá ruka postavy. Hoci väčšina vyznávačov zoroastrizmu emigrovala do Indie, v Iráne sa ich počet odhaduje na 25 tisíc. Sprievodca nám dohodol návštevu v zoroastrickej domácnosti v dedinke Čam s jedenástimi obyvateľmi. Nízkymi dverami vchádzame do hlineného domu, staršia žena kývne hlavou na pozdrav a vovedie nás do veľkej, svetlej miestnosti, ktorej jednu časť tvorí vyvýšené pódium, pokryté kobercami. Tu sa prijímajú hostia, tu sa je i spí. Na stene rodinný obrázok a fotka hrobky Kýra Veľkého – teda aspoň podľa tety. My sme to miesto navštívili deň pred tým a sme si istí, že vyzeralo úplne ináč. Ale neodporujeme, načo kaziť tej žene niečo, čomu verí celý svoj život? Aj tak sa netvári veľmi nadšene. Na svoj vek má veľmi peknú tvár, ale neukazuje žiadne emócie. Ponúkne nás čajom a maličkými kardamonovými guľôčkami. Urobíme si spoločnú fotku, ešte si trochu vzájomne pomlčíme a potom sa s pocitom votrelcov vytratíme von. V Iráne sme okrem tety navštívili aj pár zoroastrických chrámov, v ktorých sa uctieva oheň ako symbol dobra, svetla a čistoty.

Veža mlčania

V obývačke našej zoroastrickej hostiteľky bol aj stolík, na ktorom dominovala fotografia jej nedávno zomretého manžela. Domáci oltárik dopĺňala kytica zelených halúzok, kadidlo a vonné esencie Chameli Agarbatti v starodávnej kazete, granátové jablká zrastené ako siamské dvojčatá, miska so zrnkami týchto plodov. Domáci pán odpočíval na novom zoroastrickom cintoríne za dedinou, ktorý je celý podbetónovaný. Ľudské telo je nečisté, aby sa neznečistili štyri hlavné elementy, ktoré sú pre zoroastrickú vieru veľmi dôležité, telo sa nesmie pochovávať do zeme a ani spaľovať. Po našej návšteve sme sa vybrali k zvláštnej okrúhlej stavbe, ktorú bolo vidno už z diaľky. Je to veža mlčania – dachma. Sem vynášali mŕtvych, aby ich telami nakŕmili supov. Vystupujeme na kopček, na ktorom stojí veža, každý zamestnaný vlastnými myšlienkami. Pod nami vidno zvyšky budov slúžiacich na pohrebné rituály, svojím vzhľadom a farbou pripomínajú miniatúrne stavby, aké si deti stavajú na pieskovisku. Ešte pár schodíkov a sme na vrchole veže. Vidíme široký kamenný kruh, po jeho vonkajšom obvode ukladali telá mužov, do stredu ženy a vo vnútornom, najmenšom okruhu ležali mŕtve deti. V strede kruhu je otvor, kam sa do vápna hádzali ohlodané kosti. Z nečistých ľudských tiel tak nezostalo nič. Iba netelesná duša, ktorá dosiahne požehnaný stav v nebesiach až po tridsiatich rokoch! Dnes sa už týmto spôsobom nesmie v Iráne pochovávať, supy dávno odleteli, na vrchole veže len vietor kvíli svoju tichú pesničku: „Neboj sa  a nechvej sa, toto je miesto našich predkov, otcov a matiek, čistých a dobrých ľudí...“ Najsmutnejším miestom v Iráne, ktoré sme navštívili, nebolo však toto pohrebisko, ale opustená dedina Charanak, plná mátožných tieňov rozpadajúcich sa domov, nikam nevedúcich schodov a uličiek zatarasených sutinami. Prečo všetci jej obyvatelia odišli? A kam? Čaká podobný osud aj zoroastrickú dedinku Čam? V jej záhradách sa už teraz ohýbajú stromy pod ťarchou ťažkých granátových jabĺk, ktoré nemá kto obrať...

Zbožňovanie perzských lyrikov

Na zmienenej fotografii u zoroastrickej tety, ako som neskôr zistila, bola hrobka básnika Firadúsího. Obdiv a láska Iráncov k svojim národným poetom ma fascinovali. Viete si predstaviť, že by mladomanželia prichádzali k hrobu Andreja Sládkoviča, recitovali si tam verše z jeho slávnej Maríny a zbožne rozjímali nad harmóniou vesmírneho poriadku? Tak presne toto sa deje v meste Širáz pri hrobke básnika Saadiho a najmä pri mieste posledného odpočinku najväčšieho perzského lyrika Háfiza, ktorého obdivovateľom bol aj Goethe. Paradoxom je, že Háfiz sa vo svojich básňach často vyznáva zo svojej náklonnosti k vínu („a z môjho prachu kiež by urobili džbán, aby som už nikdy nebol bez vína“), a pritom je dnes v celej krajine alkohol zakázaný, hrozno sa smie pestovať len na hrozienka. Takisto je častým objektom Háfizovej lásky chlapec podobný cyprušteku. V súčasnosti je homosexualita trestným činom, od islamskej revolúcie bolo za to vyše štyritisíc mužov odsúdených na smrť obesením. V Iráne neexistujú žiadne gaykluby, nenosia sa AIDS-stužky a nekonajú dúhové parády. Homosexuáli žijú v neustálom strachu, nezriedka aj z vlastných rodičov, pretože niektorí by ich kvôli ich orientácii sami odvliekli do väzenia. K Háfizovej hrobke prichádzajú hlavne mladé dvojice (manželské, lebo páriky môže ešte stále na ulici zastaviť a skontrolovať mravnostná polícia), fotia sa, modlia alebo dokonca spievajú. Háfiz je spoločníkom ich milostných vzplanutí i radcom v ťažkých situáciách. Súbor jeho diel nájdeme doma u väčšiny Iráncov, jeho básne sa učia naspamäť, recitujú ich v slávnostný večer pri odpočítavaní posledných minút starého roka, používajú ich ako príslovia a mnohé verše sú zhudobnené. V perzskej lyrike často nájdeme príbeh ruže a slávika, stelesňujúcich absolútnu krásu a nenaplnenú lásku.

Isfahán – polovica sveta

Koniec rozkvetu perzského ducha a kultúry nosí meno Džingischán. Po mongolskej invázii v roku 1218 boli zničené takmer všetky budovy a umelecké poklady. A keď sa tadiaľto prehnal ešte aj stredoázijský dobyvateľ Timur, z Perzie ostala len zruinovaná krajina. Až o tristo rokov neskôr sa nová dynastia Safíjovcov s elánom pustila do jej znovuobnovy. Stratený lesk získala krajina za vlády šáha Abbása I., ktorý premiestnil hlavné mesto do Isfahánu, kde nechal postaviť toľko nových a nádherných stavieb, že európski cestovatelia nazvali Isfahán polovicou sveta. My sme do mesta dorazili večer. Sprievodca nás viedol cez spleť vyprázdnených bazárových uličiek a na konci tohto labyrintu nám prikázal nedívať sa doprava, až kým nám nepovie. Keď sme na jeho povel otočili hlavy, pred nami bol Nakš-e džahán – druhé najväčšie námestie na svete (560 x 160 m). Na každej strane sa tiahne nekonečný rad jednoposchodových arkád, ktoré prevyšujú len tri dominantnejšie budovy: Šáhova mešita, zalomená  k námestiu v 45-stupňovom uhle, aby bola správne natočená k Mekke, a mešita šejka Lotfolláha, ktorá ma úplne dostala svojou netradične béžovou kupolou. Keďže bola privátnou mešitou šáha, nemá žiadne minarety, veď šáhovi nemusel žiaden muezín určovať, kedy sa treba modliť. Treťou stavbou je jeho palác Ali Qapu – tu pod cédrovými stĺpmi sedával šáh so svojimi hosťami a pozoroval zápasy konského póla na námestí. Dnes tu tiež premávajú kone, ťahajúce kočiare naplnené hlavne turistami, lebo Isfahán je najnavštevovanejším mestom v celom Iráne. V strede námestia je veľké jazierko, celé okolie je pekne upravené. Pojem „perzská záhrada“ sa používa aj v záhradnej architektúre. Už v starej Perzii vedeli, že farba kvetov potešuje oko, ucho zas spev vtákov a šum vody, vôňa kvetov a plodov poteší nos, jemný povrch trávnikov a zamatové kvetné lupienky siahajúcu ruku... Nečudo, že i v túto hodinu je krásne nasvietené námestie plné, domáci posedávajú, debatujú, vychutnávajú si teplý večer.

Čulý ruch cez deň

Počas dňa je námestie zaplnené turistami, ale aj domácimi, ktorí sedia na tráve a piknikujú alebo popíjajú čaj zo samovarov. V arkádach sú samé remeselnícke dielničky, obchodíky, čajovne a malé cukrárne. Zovšadiaľ sa ozýva klepkanie a búchanie, to umeleckí kováči vyklepávajú mosadzné a medené riady, tepú do kovu ozdobné ornamenty alebo inde zas udierajú do drevených razníc, aby tak odtlačili farebné vzory na typické iránske obrusy. Zastavujeme sa pri jednom výrobcovi, poukazuje a porozpráva nám, ako získava prírodné farby z vlašských orechov a granátových jabĺk. Ochota predavačov a tisíce vzorov na látkach rozvešaných nad vchodom i na stenách nás premáhajú a aj my – po nekonečnom vyberaní – si jeden obrus kúpime. Zato v obchode s kobercami sme odolali, neodradila nás ani tak cena, ako skôr predstava, ako sa so zrolovaným kobercom na pleci prepravujeme po Iráne a potom domov. Moja otázka, či predávajú aj lietajúce koberce, obchodníka vôbec nezaskočila. Schmatol krásny koberec z regálu, vyhodil ho do výšky a koberec letel. Či skôr padal k zemi? Zastavíme sa aj pri maliaroch miniatúr, ktorí na starý papier alebo na kúsky ťavích kostí maľujú výjavy z eposov perzských básnikov. Vyberám si príbeh o Farhadovi a Širín (perzskí Rómeo a Júlia) a miniatúru Isfahánu s jeho mešitami, palácmi a holubníkom – ako spomienku na to, že do jedného holubníka (prázdneho!) sme aj vliezli. Neviem, prečo sa hovorí: nerobte mi tu z toho holubník! Ten náš vyzeral veľmi úhľadne, bol plný komôrok pre holubov, od ktorých sa kedysi zbieral trus a používal ako hnojivo. Ešte dlho sme sa prechádzali pod arkádami, nazerali do obchodíkov, kde sa predávali suveníry, ale aj tašky a odevy – modelky na plagátoch vo výklade mali rozmazanú alebo aspoň odvrátenú tvár...

Iránska dámska móda

Vo všetkých sprievodcoch píšu, ako sa majú obliecť ženy cestujúce do Iránu: široké nohavice, dlhé rukávy, blúza alebo kabát siahajúce pod zadok, šatka na hlave. Môžem vás ubezpečiť, že takto dohabané sme v Iráne boli naozaj len my – turistky. Iránske ženy si svoje oblečenie skrývajú pod dlhý čador, ktorý si pod bradou pridŕžajú rukami. Vôbec nechápem, ako pri tom ešte dokážu telefonovať, niesť tašku s nákupom a držať za ruku dieťa. Čadory sú čierne, keď sa v úzkej uličke vynorí niekoľko zahalených postáv, tak je to, akoby sa trochu zotmelo, akoby si aj krajina nasadila čierny závoj. Pri návšteve jednej mešity v Širáze nestačili naše šatky, museli sme si vziať erárne čadory, čo boli ako plachta veľké kusy tenkej látky. Vôbec sme nevedeli, čo patrí na hlavu a čo dolu, pripadali sme si ako oblečené v stane, handra za nami plápolala ako natrhnutý závoj. Občas sa pri nás zastavili Iránky a s veľkým chichotom nám plachtu ponaprávali. Aj tak to vydržalo len na pár krokov. Mladé dievčatá, hlavne vo väčších mestách, nosia síce dlhšie kabáty tmavej farby, ale sebavedome si k nim obliekajú úzke, obtiahnuté nohavice, šatky majú nasadené len od polovice temena, nechýbajú veľké slnečné okuliare. Tváre majú namaľované ako z módneho žurnálu – veď je to jediný spôsob, ako môžu na verejnosti prejaviť svoju individualitu. Žiaden div, že si preto nechávajú tvár vylepšiť, najmä nos, aby dosiahli profil gréckych sôch. Len v Teheráne je viac ako tritisíc plastických chirurgov! Plastické operácie sú zároveň aj akýmsi protestom proti predpisom a tlakom všedného dňa. Po uliciach vraj ešte stále premáva mravnostná polícia (my sme ju nestretli), za Chomejního v rokoch 1979 – 1989 stierali dievčatám nápadný rúž britvou a za make-up na tvári hrozilo bičovanie. Momentálne to nie je až také prísne, vždy to však závisí od toho, kto sa dostane k moci. Veľké portréty Chomejního sú ešte aj dnes po celej krajine, tvári sa na nich dosť nevraživo. Nuž veru, nos, ústa alebo prsia sa dajú ľahšie zmeniť ako režim...

Krajina v čiernom

Akoby nestačilo, že sa ženy v Iráne obliekajú do tmavého, asi na tretí deň našej cesty sa do čierneho začala zahaľovať celá krajina. Na lampách, mešitách, mostoch... proste všade zrazu viseli čierne zástavy s husto popísanými alebo povyšívanými nápismi. Niekde sa ešte došívali priamo na ulici. Ocitli sme sa na začiatku mesiaca muharram, čierne zástavy boli súčasťou príprav veľkého smútku, ktorý pripadá na 10. deň (ašura) tohto mesiaca. Iránski šíiti si vtedy pripomínajú zavraždenie svojho tretieho imáma Husajna s celou jeho rodinou v meste Kerbalá v dnešnom Iraku. Obchody na teheránskych uliciach boli preplnené predmetmi nevyhnutými pre smútočné procesie: čierne tričká s nápismi, aj v detských veľkostiach, pretože prítomnosť a plač detí je vítaným doplnkom týchto scén, bubny na udávanie rytmu pochodujúcim, kožené opasky a drôtené biče, ktorými sa šíitski veriaci budú dobrovoľne bičovať. Vo vzduchu už teraz cítiť mystický ošiaľ. Muži obaľujú veľké drevené konštrukcie (naql), napodobňujúce Husajnovu hrobku, do čierneho súkna. Onedlho ju ponesú mestom v procesnom sprievode. Veľmi silným zážitkom bola pre mňa pašiová hra o Husajnovom utrpení v podaní skupiny mladých ľudí, ktorí mali na tvárach a oblečení vrstvu zaschnutej hliny, takže vyzerali ako zombies z amerického hororu. Zatiaľ čo sa jeden z nich za rytmických úderov bubna zvíjal na zemi v smrteľných kŕčoch, naokolo stojace ženy, nehybné a tiež zamaskované ako sochy, sa synchrónne bili jednou rukou do pŕs. Predstavenie ešte dlho rezonovalo v hĺbke môjho podvedomia pri predstave, že v susednom Iraku sunnítski moslimovia z Islamského štátu nemilosrdne vraždia prívržencov šíitizmu. V Iráne by museli vyvraždiť 94 percent obyvateľstva...

Ako sa (ne)dostať do maléru

Všetkých známych, ktorí udivene reagovali na cieľ našej dovolenky, ovplyvnili správy, ktoré stotožňujú Iráncov s fundamentalistami a fanatikmi. Netreba však posudzovať celý národ len podľa správania extrémistickej menšiny. Ľudia, ktorých sme na našej ceste stretli, boli milí, nevtieraví, úslužní. Cítili sme sa bezpečne. Samozrejme, že človek musel rešpektovať určité pravidlá, nielen pokiaľ ide o oblečenie, ale aj zákaz fotografovania určitých objektov. Boli sme si toho vedomí a naše objektívy smerovali len na pamiatky. V Teheráne, v trme-vrme na ulici nás upútala trojica mužov, ktorí sa akosi zvláštne pohybovali. Až keď sme prišli bližšie, videli sme, že sú to väzni, ktorí mali navzájom poprepletané ruky v putách. Fotoaparát som zakryla cípom šatky a takmer nedýchajúc som prešla popri skupinke. Bolo mi jasné, že keby som teraz stlačila spúšť, malér by ma určite neminul, navyše, keď som mala vo vrecku novinársky preukaz. Vydýchla som si a pokračovala k národnej banke, kde sme si v múzeu chceli pozrieť iránske korunovačné klenoty a iné poklady. Niektorí z nás práve odovzdávali tašky a prechádzali kontrolou, keď sa vo dverách zjavil vojak a mlel niečo o zakázanom fotografovaní. Nechápavo sme na neho hľadeli, boli sme si istí, že sme nič nedovolené nefotili, vojak nevedel po anglicky, tlmočila ochranka banky, tak sme sa tam handrkovali, až to vojak vzdal a odišiel. Doma pri prezeraní fotiek som našla fotku nápisu s názvom banky na stene jej budovy. Prešiel mi mráz po chrbte. To bolo to, čo vadilo vojakovi! Národná banka je predsa štátna inštitúcia. Ale tam, vtedy na ulici, som si to vôbec neuvedomovala a bola som skalopevne presvedčená o svojej nevinne...

Videli a zažili sme toho v Iráne naozaj veľa zaujímavého. Napriek tomu mi na tejto krajine stále niečo prekáža, hoci to neviem presne identifikovať. Pri sťahovaní fotiek do počítača som si všimla, že od určitého momentu sa na niektorých fotkách zjavuje akási čierna škvrna a tiež neviem, odkiaľ sa vzala. Je malá, rozmazaná a irituje ma. Irán počas svojej histórie trpel pod rôznymi represívnymi režimami. Niekedy som mala pocit, akoby tam ešte stále zostal kus ťažkého bremena, cíp čierneho závoja alebo čierna škvrna... neviem to pomenovať. Možno, že je to len môj pocit z pozície ženy, lebo tie to v novodobej iránskej histórii nikdy nemali ľahké. Jeden režim im prikazoval nosiť šatky, druhý im ich strhával. Veľmi by som im priala, aby sa raz aj s ich krásnymi vlasmi mohol pohrávať vánok, aby šatku nemali z donútenia, ale len ako módny doplnok, a aby sa so svojimi priateľmi mohli po uliciach viesť za ruku bez strachu z mravnostnej polície. Teraz sú zákazy a príkazy znesiteľné, ale ktovie, čo pri súčasnej situácii vo svete príde zajtra, o rok, o päť rokov? Čo bude potom? Ako by povedal veľký Háfiz: Čo zostane z ruží, keď ich slávik zradí?