Išla som taxíkom po predĺženom víkende strávenom v Pskovskej oblasti, 4 hodiny vlakom z Petrohradu a lámavou ruštinou som sa sťažovala taxikárovi, aké zlé má u nás Rusko PR. Taxikár samozrejme vôbec netušil, o čom rozprávam, nechápal, prečo by mal vedieť po anglicky a už vôbec nechápal, za aké skryté poklady považujem miesta, ktoré som práve navštívila.
Keď som o kláštore v Pechorách našla minimum informácií na anglických weboch, ani sa mi tam veľmi nechcelo. Veď kláštorov som videla už veľa. Teda poučenie prvé, odteraz na turistické informácie v Rusku používam jedine Yandex.
Čo možno vidieť v Pskove
Ale po poriadku. Vlaky do Pskova odchádzajú z Vítebského vakzálu v Petrohrade, cestra trvá 4 hodiny a návšteva Pskova rozhodne stojí za to. Na hotel sa vykašlite, my sme sa ubytovali v paneláku cez web (link na http://realty.yandex.ru/) za 1200 rublov na noc (dali sa nájsť aj za 800), síce to bol nakoniec panelák a la Petržalka a vnútri nebol ani samovar, ani koberec na stene, ale možno budete mať väčšie šťaštie na niečo “ruskejšie” :-) . Hoci sídlisko vyzeralo ako Petržalka, veľmi rýchlo som narazila na milé ruské absurdnosti. Vycpaté medvede a vlkov s trpaslíkmi ako dekoráciu v našich nákupných centrách asi nenájdete. O množstve jedla na výber (5metrový regál iba na majonézy vrátane takých z olivového oleja či prepeličích vajec) ani nehovorím, sankcie nesankcie, Rusi ľúbia žrať a veru majú aj čo, nech si naše média píšu o tunajšom hladovaní koľko chcú.
Zásobení dobrotami sme sa vydali túlať po historickom centre Pskova (starorusky Pleskova). Toto mesto má vyše 1100 rokov, ide teda o jedno z najstarších miest v Rusku, no istý čas patrilo pod Litvu. Hoci má vyše 200 000 obyvateľov, centrum bolo úplne vyľudnené, skoro ako v horore. Neviem, či to bolo pre nízku teplotu vonku (mínus 7) alebo sú staré drevené domčeky proste neobývané. Centrum má zvláštnu atmosféru. Na jednej strane vyše 300 krásnych historických pamiatok, v parkoch staručký lunapark a drevené medvedíky a hríbiky ako v rozprávke, na druhej strane na stenách panelákov sprejom napísané “Chceme späť SSSR”, obrázky Lenina (toto bolo jedno z jeho najobľúbenejších miest) či “Rusko rusom”. Pri poslednom som sucho pregĺgla, lebo napriek ušianke na hlave sme tu boli tŕňom v oku úplne všetkým a vďaka ruskej prvotnej rezervovanosti sa tu človek niekedy necíti úplne komfortne. Úprimne ľutujem každého, kto sa sem vyberie bez aspoň základnej znalosti azbuky. Predsalen toto nie je ani Moskva ani Píter. Na druhú stranu sú tu ľudia vďační za každú kopejku a turistom radi pomôžu (vraj aj rukami a nohami ak nevedia po rusky).
Hlavnou atrakciou je Kremlin
Aspoň máme šťastie na počasie – mrzne a to je dobre, lebo v centre je veľa ciest bez asfaltky a ak by pršalo, tak ďaleko nezájdeme. Centrum pretína Velikaja rieka a popri nej sa nachádzajú aj všetky zaujímavé miesta. Hlavnou atrakciou je tunajší Kremľ resp. Kremlin, podobný tomu moskovskému. Obopínajú ho masívne hradby, ktoré sú prítomné v celom centre, niekde viac zachované, niekde menej a v niektorých sú zriadené reštaurácie a puby. Vnútri Kremla je Trojičná katedrála s pozostatkami svätých princov. Bohužiaľ sa vnútri nemôže fotiť. Ženy musia mať samozrejme šatku na hlave a muži v lete nemôžu dnu v kraťasoch. Prišli sme sem až podvečer kedy je kasa zatvorená, takže sme mali celý Kremlin pre seba a zadarmo, navyše so zapadajúcim slnkom v pozadí. Schody na hradbách sú masívne a rozhodne tu človek nemôže cupitať a tak trvalo vyše hodiny, kým sme celý priestor obišli. Celý Pskov ukrýva množstvo rozkošných kostolíkov s cibuľovými vežičkami od výmyslu sveta, žiaľ veľa ich bolo pre verejnosť zavretých. Za návštevu určite stojí Mirozhsky kláštor s byzantskými freskami z dvanásteho storočia a Pogankin palác. Na celé centrum si vyhraďte minimálne jeden deň.
Na výlet do Pechory
Zo Pskova môže návštevník robiť veľa výletov. Obľúbené sú neďaleké Puškinove hory, kde mal básnik sídla a kde zložil Eugena Onegina. My sme sa vybrali do 30minút vzdialeného Izburska autobusom a odtiaľ potom ďalších 30 minút cesty do mestečka Pechory. Izborsk je dokonca ešte starší ako Pskov, údajne ho založil Rurikov brat. Autobus z Pskova nás vysadil uprostred močarísk s pár domami niekde pri ceste. Keďže je to neveľká dedina, dá sa ľahko zorientovať. Pomohli aj túlavé psi, ktoré sa na turistov nalepia a vedú priamo k pamiatkám očakávajúc nejakú maškrtu. Drevené domčeky v žltých či zelených otieňoch zarastené machom a so satelitmi na strechách lemovali celú cestu (chvalabohu asfaltovú) až k pevnosti. Tam už cestu lemujú naobliekané tučné bábušky. Ponúkajú domáci kvas, ryby a čerstvé pečivo. Človek musí mať srdce z kameňa ak dokáže odolať. Ďalšie bábušky ponúkajú pletené ponožky, rôzne drevené čačky a pestrofarebné magnetky. Spoločnosť im robia všadeprítomné mačky. Žiadny žobrák čo oko dovidí, iba poctiví podnikaví miestni.
Množstvo turistov – prevažne ruských, sem mieri kvôli najstaršej západoruskej pevnosti. Nachádzam sa v podstate v “zapadákove” a nestačím sa diviť. Pevnosť je nielen krásna, ale hlavne perfektne udržiavaná. Tráva pokosená, všade ceduľky, osvetlenie funkčné, na nádvorí stredoveké katapulty a iné drevené relikvie. Spomeniem si na Spišský hrad, ktorý som takto pred mesiacom navštívila. Bol polorozpadnutý, časť kvôli zlému technickému stavu neprístupná, pritom ide o UNESCO pamiatku a máme na podobné účely eurofondy. Pýtam sa miestnych, kto tu naštartoval turizmus. Ani starosta, ani žiadna cestovná kancelária. Miestni ľudia sa proste spojili, začali propagovať túto pamiatku a ponúkať komplexné turistické služby. Reštaurácia oproti pevnosti si pýta toľko čo Píterská, pretože môže. Z dreveného domčeka sa kúrilo ako z fabriky, toľko tam mali práce. Vnútri ju zdobil vyrezávaný drevený nábytok, farebné vankúšiky a ruská keramika. Na radiátore sedela mačka a absolútne ignorovala ruch naokolo. Jednostranné menu so všetkými typickými ruskými pochutinami malo na druhej strane inzeráty na všetky služby turistom v okolí, celkom fajn inšpirácia pre iné kantýny v turistických oblastiach. Posilnená blinami (palacinkami) som pokračovala ďalej.
Uprostred pevnosti stojí nevýrazný kostolík. Teda na ruské pomery je fádny a iba dvojfarebný. Vojdite dnu a všetko sa zmení. Farár tu odriekava niečo v staroruštine, bábušky spievajú, cítiť medové sviečky a človek až oslepne z toho zlata a striebra, ktoré sa zo stien ligoce. Opäť sa nesluší fotiť, tak sa snažím ten obraz čo najvernejšie vtisnúť do pamäte. Pri kostolíku vonku sú kamene s nápismi všetkých bitiek, ktorým pevnosť odolávala. Človek sa môže vyškriabať na múry a pokochať sa výhľadom na močiare a polorozpadnuté chatky. Po hodine som sa dostala von, snažila som sa predbehnúť tlupu turistov a dostať sa k ďalšej atrakcií – 12 svätým vodopádom “Slovenské pramene” resp. ich volajú aj “Vodopády apoštolov”. Pútnici z celého Ruska sem chodia pre liečivú svätú vodu. Zaujímavé je, že vodopády vyvierajú z vysokej kolmej steny, vyzerá to ako travertín. Každý vodopád dokonca chutí inak. Pre zamrznuté skaly som sa ku všetkým nedostala. Predsalen riskovať rozbitie hlavy kdesi v odlahlej dedinke sa mi nechcelo. V jednej časti chutí voda po železe, v druhej je slaná a v ďalšej sladkastá. Všetky sa potom spájajú do potôčika, ktorí vedie do jazera s labuťami.
Vrátila som sa spať k hlavnej ceste a v plechovej búde s ohrievačom vnútri počkala na autobus do mestečka Pechory pri estónskej hranici. Ten nás vysadil uprostred mesta na autobusovej stanici, kúsok od vodnej veže, množstva krčmičiek a panelákov typu Ružinov. Pred jedným takým stála drevená búdka na stračej nôžke. Nedala sa otvoriť, takže slúžila iba ako rozprávková dekorácia. Kupodivu ju nezničili žiadni vandali. Bola nedeľa a mestečko prázdne a prašivé (málo asfaltiek). Blížili sme sa k niečomu trblietavému v diaľke, keď sa na nás nalepila doterná ženšina. Nedalo sa jej vysvetliť, že o jej služby sprievodkyne nemáme záujem a nakoniec nás ešte dourážala, že nemáme peniaze.
Kláštor z 15.storočia
Biele steny s pár cibuľkovými vežami boli pekné, ale nie až tak výnimočné. Potom sme prešli popri múri niekoľko metrov a za hlavnou bránou nám spadli sánky. Dolu v údolí sa nachádzal kláštor z 15.storočia. Nie však obyčajný. Celý vnútorný komplex je farebný, ligotavý a jednoducho – veľkolepý. Žltá budova s tmavomodrými vežičkami so zlatými hviezdičkami vedľa červeného domčeka so zelenou strechou, všade farebné mostíky, červenobiele masívne schody, množstvo zelene a sväté obrázky. Popri tej farebnosti si ani nepovšimnete kňazov v čiernych rúchach, ktorí pobehujú naokolo. Mne osobne spadla druhýkrát sánka ešte keď som vošla do kostola. Farebné mozaiky na stenách vyzerali ako budhistické mandaly okolo ktorých poletovali anjelici. Kostolík bol veľmi ortodoxný a ženy v nohaviciach majú vstup zakázaný. Nikto mi síce nič nepovedal, ale popri bábuškách v zásterách omotaných okolo nohavíc som pôsobila asi komicky aj s mojou snahou o omotanie si šatky na vlasy. Tá moja bola fádne čierna, tie bábuškine krásne farebné kvetinkové. Tento kláštor je ešte vzácny tým, že ako jeden z mála v Rusku funguje už vyše 500 rokov bez prestávky, tj. fungoval aj počas druhej svetovej vojny a počas sovietskeho režimu. Pod komplexom sa nachádzajú jaskyne, resp. katakomby, kde boli po dlhé roky pochovávaní členovia známych rodín ako Kutuzovci či Puškinovci. V siedmich galériach je dokopy pochovaných okolo 10 000 tiel.
Z rozprávkových “Pečór” sa mi ani odísť nechcelo, tri dni v tejto oblasti bolo málo. Určite sa oplatí ísť na dlhšie a spraviť aj výlet do prírody, na to si však počkám do leta :-) Čakala nás ešte hodinová cesta do Pskova a odtiaľ 4 hodiny cesty do Petrohradu. Ale o tom snáď niekedy nabudúce.
- Autor foto: Martina Vyskočová, Dmitry Barsukov
- Autor uvodnej foto: Ruslan V. Sushko
