Irán – krajina, ktorej meno sa v médiách skloňuje takmer denne a väčšinou v negatívnom zmysle. Aký je však naozaj, akí sú bežní Iránci a naozaj sa treba niečoho obávať? Odpovede na tieto otázky som sa rozhodol zistiť na vlastnej koži.
Vďaka svojej bohatej histórií ponúka Irán nespočetné množstvo zachovaných pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť. A tak vyrážame. Do Iránu cestujeme z Arménska. Víza sme si vybavili ešte pred dvoma mesiacmi bez akýchkoľvek problémov na ambasáde vo Viedni. Neďaleko hraníc máme poslednú prestávku na arménskom území, na ktorej sa zoznamujeme so starším iránskym párom, ktorý sa vracia z výletu. Dáme sa do reči a po klasických otázkach, čo tu robíme a prečo ideme do Iránu je Ali veľmi rád, že sme sa jeho krajinu rozhodli navštíviť. Miestami, ktoré musíme určite vidieť zaplní celú A4ku.
Podvečer prichádzame na hranice. Po skene batožiny a hodinovom čakaní dostávame výstupnú arménsku pečiatku a pešo odchádzame asi pol kilometra na iránsku hranicu. Cestou míňame iránskych vojakov so samopalmi, ktorí sa na nás usmievajú a kývajú nám. Ženy si dávajú na hlavy šatky a obliekajú dlhé rukávy. My ako jediní z celého autobusu nemusíme otvárať naše ruksaky, pokým batožina ostatných cestujúcich sa podrobuje dôkladnej prehliadke. Dostávame vstupnú pečiatku a sme konečne v Iráne.
Prvé kroky
Hodinky si oproti arménskemu času posúvame o pol hodiny nazad a onedlho vyrážame. O jednej ráno máme prestávku. Všetci sa rozbehnú do reštaurácie a my sa pridávame k Alimu a jeho žene. Prvýkrát ochutnávame iránsku kuchyňu. Barania polievka, kebab s ryžou, maslom a jogurtom a k tomu iránska cola. Na Aliho radu meníme náš pôvodný plán a namiesto Teheránu vystupujeme už v Tabrize. Autobus zastavuje uprostred noci niekde v meste. Spolu sa vezieme taxíkom a v meste Ali spolu s taxikárom obiehajú Mosaferchúne, čo sú ubytovne pre cestovateľov a hľadajú nocľah pre seba aj pre nás. Nakoniec sa im podarí v jednej nájsť trojposteľovú izbu. Ali so ženou trvajú na tom, že manželskú posteľ prenechávajú nám a on sa vyspí na zemi. Na druhý deň ráno Ali platí za izbu a o peniazoch od nás nechce ani počuť. Lúčime sa s tým, že určite máme prísť na návštevu.
Tabriz
Tabriz sa nazýva aj vstupnou bránou do Iránu, a to najmä vďaka svojej výhodnej polohe neďaleko tureckých a arménskych hraníc. Je rovnako aj kultúrnym centrom provincie Východný Azerbajdžan a založený bol pravdepodobne za vlády dynastie Sasanovcov počas rokov 224 až 651, miestne legendy však vravia, že to bolo oveľa skôr. Najväčší rozkvet zažil predovšetkým v 13. a 14. storočí za vlády mongolských ilchanátov, kedy bol dočasne hlavným mestom. Neskôr začal upadať, k čomu prispeli aj časté vojnové konflikty o mesto medzi Peržanmi, Rusmi a Turkami. Po nástupe dynastie Kadžárovcov v roku 1795 sa mesto zmenilo v rezidenciu perzského korunného princa, jeho väčší rozvoj však nastal až v prvej polovici 20. storočia, kedy vznikli moderné štvrte, sčasti postavené pod vplyvom vtedajšej sovietskej architektúry.
Modrá mešita v Tabrize
Keď doženieme spánkový deficit z cesty vyberáme sa objavovať mesto. Naše prvé kroky vedú do pekárne a na hlavné námestie, kde v turistickej informačnej kancelárií dostaneme mapu mesta. V banke si meníme peniaze a postupne sa uličkami dostávame až do parku, ktorý sa rozprestiera vedľa slávnej modrej mešity. Iránčania milujú poéziu, tak nás pri vstupe víta socha perzského básnika Khāqāniho. Samotná modrá mešita je jednou z najcennejších pamiatok Tabrizu. Tá bola postavená v roku 1465 na pokyn Džahana Šáha z rodu Karakojunlu. V roku 1773 ju však značne poškodilo zemetrasenie. Rekonštrukčné práce sa začali v roku 1973, stále však nie sú ukončené. Mešita je vybudovaná z tehál na štvorcovom pôdoryse, s kupolou v centrálnej časti a vstupuje sa do nej značne poškodeným ívánom zo severnej strany. Vnútro je bohato zdobené modro tónovanými mozaikami, nechýbajú ani nápisy tesané do mramoru a iné pozoruhodnosti.
V mešite stretávame rodinku z Hamadánu, ktorá je tu na výlete. Hlava rodiny sa živí ako učiteľ angličtiny, takže komunikácia prebieha bez najmenších problémov. Dostávame vizitku s kontaktom a pozvanie na návštevu, pre prípad, že by sme sa chystali navštíviť toto mesto. Spolu s rodinkou sa presúvame do neďalekého múzea archeologických nálezov a ľudských pozostatkov z doby železnej, ktoré boli odkryté pri budovaní obchodného centra, ktoré sa nachádza hneď vedľa mešity. Púť múzeami zakončíme v archeologickom a historickom múzeu provincie Azerbajdžan. Vo chvíli, keď ho opúšťame stretávame Mohammeda, ktorý sa nám prihovorí. Vysvitne, že v neďalekom obchodnom centre, cez ktoré sme pred chvíľou prechádzali má obchod a pozýva nás na čaj. Pozvanie prijímame a najbližšie štyri hodiny strávime konverzáciou o všetkom možnom, v ktorej sa dozvedáme aj to, že Mohammed participuje na Couchsurfingu a má aj účet na Facebooku, ktorý iránska vláda stále blokuje.
Doobeda sa túlame uličkami mesta. Dnešné doobedie sme si vyhradili na návštevu slávneho Tabrizského bazáru. Ten je považovaný za jeden z najdlhších na svete. Má 3,5 kilometra a v jeho vnútri sa nachádza približne 7500 obchodov. Je tak skutočným rajom pre milovníkov bazárovej atmosféry, ktorí sa radi nechajú stratiť vo víre hlasov, zvukov, obrazov a vôní. Na naše nešťastie je práve dnes drvivá väčšina jeho obchodov zatvorených ako protest proti daňovým zmenám, ktoré vláda chystá. Z jeho útrob vychádzame na hlavnom námestí. Meníme teda naše plány a taxíkom sa nechávame odviezť do parku Shah Goli. Cestou sa dostávame z rušného centra až na okraj mesta, pričom míňame niekoľko obytných štvrtí.
V parku sa nachádza aj bývalé letné sídlo dynastie Kadžárovcov, ktoré je obklopené jazerom s hĺbkou 12 metrov.
Pozvanie do rodiny
Počas prechádzky parkom sa zoznamujeme s Behzadom, 25 ročným učiteľom angličtiny z neďalekého mestečka Malakan, ktoré sa nachádza asi 130 km južne od Tabrizu. Spolu s ním a jeho ženou Shivou piknikujeme v tráve a debatujeme. Zrazu nás pozývajú k sebe domov a my si tentokrát povieme, prečo nie? Odchádzame na parkovisko, kde majú zaparkovaný svoj 19 ročný Paykan, pravdepodobne najrozšírenejšie auto v Iráne. Dvojica sa ešte pred cestou odchádza pomodliť do neďalekej mešity a nám ako záruku toho, že sa vrátia, nechávaju kľúče od auta a mobilný telefón.
Ideme natankovať na pumpu nad mestom, kde si však najprv musíme počkať v rade áut kľukatiacej sa popri ceste dobrých pár desiatok metrov. Benzín je v Iráne na prídel, preto väčšina priemerných obyvateľov jazdí na stlačený zemný plyn, ktorý je veľmi lacný, kilogram stojí v prepočte asi 0,03€. Z mosaferchúne si berieme naše ruksaky a pred odchodom z mesta nás ešte Behzad so Shivou vezmú do Maqbaratoshoara – mauzólea poétov a iných známych ľudí. Večer prichádzame do Malekanu, čo je hlavné mesto rovnomenného kraja, v ktorom žije približne 29 000 obyvateľov. Ako Európania sme veľká atrakcia, tak sa na nás prišla pozrieť celá Behzadova rodina, vrátane jeho rodičov, dvoch bratov a tety s dcérou. Zažijeme pravú iránsku večeru servírovanú na zemi, po ktorej odchádzame k Behzadovi na záhradu, kde budeme spať. Uprostred záhrady stojí niečo ako chata, avšak táto je celá z hliny.
Kandovan
Ráno sa osviežime sladkým iránskych čajom, pozrieme si pštrosy, ktoré v záhrade chovajú, povozím sa s Behzadom na motorke a odchádzame na návštevu k Shive. Cestou sa zastavíme v pekárni pre čerstvý voňavý chlieb na raňajky. Po návšteve u Shivy sa vraciame do Tabrizu, nie však priamo. Najprv sa zastavíme v obchodnom dome, kde si máme vybrať niečo ako spomienku na Shivu a Behzada. Odmietame márne, nie pre nich neexistuje. Posledným bodom v našom spoločnom pláne je návšteva skalnej dedinky Kandovan, ktoré máme po ceste. Hlavnou atrakciou sú domy vytesané priamo v tufovej hore, ktoré sú staré vyše 700 rokov a niektoré dodnes obývané. Populárna je aj miestna minerálna voda, ktorá je považovaná za liek na ochorenie obličiek. Po prehliadke starých domov a návšteve niekoľkých pascí na turistov v podobe obchodov so suvenírmi sa poberáme nazad do Tabrizu priamo na autobusový terminál v ústrety novým zážitkom z návštevy ďalšieho mesta v tejto krásnej krajine.
- autorova web stránka: www.romanherda.com
