A zas je tu ten pocit, akoby nás mrle žrali (ako by povedala moja babka). Turistické boty nervózne vykúkajú z baťoha a zlenivené svalstvo treba opäť trošku ponamáhať. V okolí Bishkeku je jednoznačnou voľbou výstup na chatu Racek. Tak ďaleko od domova a predsa s pocitom, že tu nie ste cudzí. To je Racek!! Horská chata v národnom parku Ala Archa, ktorú budovali Čechoslováci a je pomenovaná po Vladimirovi Josifovičovi Racekovi, horolezcovi českého pôvodu, ktorý významnou mierou prispel k rozvoju horolezectva tu v Kirgizsku.
Od hotela Pyramída vyrážame po modrej značke chodníčkom strmo hore cez les. Prudký začiatok túry ma moc neteší, mám radšej pozvoľné stúpanie náročnosti terénu a nie, keď som už po 20 minútach totálne vyčerpaná. Našťastie chodníček ústi na čistinku plnú divokých koní, kde si človek jednoducho musí na chvíľu sadnúť a pokochať sa tou nádherou. Samozrejme mne celé toto nemé divadlo sprestruje Remčo, ktorý sa snaží čo najnenápadnejšie priplaziť na dostatočnú vzdialenosť a ukoristiť perfektné zábery. Ja si radšej oddýchnem... nemenila by som s ním, no to mi aj tak nezabráni nahlas a schuti sa smiať vždy, keď po 10 minútach Remčovho plazenia, si to kôň rozmyslí a odbehne o 50 metrov ďalej.
Ďalší úsek túry by sa páčil každému. Náročnosť asi tak pre mamičky s kočárom na nedeľnej prechádzke v parku. Len tie rozprávkové výhľady, ktoré sa pred nami otvárajú, asi v žiadnom parku nenájdete. Súhra jesenných farieb je dokonalá. Na žltých svahoch sú roztrúsené zelené borievky a striebristý potok si razí cestu dočervena sfarbenými listnáčmi. Opäť jeden z momentov, keď sme radi, že sme vyrazili trochu neskôr a zažili jeseň práve tu.
.jpg)
Toto je jedno z tých miest, kde sa jednoducho nedá postupovať nepretržite. Každú chvíľu nás zastaví niečo fascinujúce, čo jednoducho musíme preskúmať alebo odfotiť. Raz pestrofarebné motýle, ktorým sa nechce dostatočne dlho pózovať, potom had rýchlo miznúci v tráve, či kobylka, ktorá kladie vajíčka do puknutého kameňa. Remčo sa mi už opäť stratil z dohľadu, keď zrazu kričí: „Hacka pozor, kone!“ A keby len to... Z oboch smerov naraz sa vyrútia kone. Jedno stádo už osviežené vodou z blízkeho potoka a to druhé ešte smädné na ceste k poludňajšiemu drinku. No paráda, stretli sa na úzkom chodníčku a ja uprostred. Za mnou už len roklina.... nie je mi úplne všetko jedno. Volím stratégiu mŕtvy chrobák, respektíve soľný stĺp. No aj keby som tancovala polku, bola by som im úplne ukradnutá. Aspoň môžem pekne zblízka sledovať ako im pracujú svaly pri prekonávaní terénu a leskne sa srsť v poludňajšom slnku. V potoku sa osviežime aj my, pretože chodník sa prudko dvíha a opäť nastáva zaberačka na svaly.
Zmena počasia
Počasie sa akosi mení, tu v horách to prichádza neuveriteľne rýchlo. Výhľad akoby vystrihnutý z pohľadnice sa do 5 minút zmení na pohľad cez mliečne sklo. Viditeľnosť asi 3 metre. Všetko je biele, nie len obloha, ale už aj zem. Teplota klesá stále nižšie, boríme sa v 20 cm snehu a ja si v duchu gratulujem, že som nám zabalila do ruksakov polartecové termo od Zaja. Opäť si raz sadnem na kameň, vytiahnem čokoládu, dychčím, jazyk až po zem. A vtom okolo nás prefrčia dvaja starouši. Kks, to čo? Poďme Hacka, vstávaj ty lemra, však sa nedáš zahanbiť nejakou geriatriou?! Čo myslíte, ako to dopadlo?? Neviem, na čom frčia, ale mohli by sa rozdeliť.
Konečne v cieli
Tesne pred chatou je už taká hmla, že ju ledva nájdeme. No šťastný úsmev víťazov sa dostaví, sme v cieli!! Eufória ešte nestihne opadnúť, keď sa na prvej chate sa otvoria dvere a vykuknú strapaté hlavy tých „mojich kamošov“, turbo-staroušov: „Hybajte sem ribjata.“ Slavo a Vlado, aktívni členovia a Vlado dokonca prezident Kyrgyz alpine clubu. Tak to vysvetľuje všetko. Trošku sa u nich zahrejeme, pohostia nás pálenkou, klobásou a predbiehajú sa v rozprávaní príbehov. Žiaľ dlho sa zdržať nesmieme, čaká nás ešte zostup dolu. Rozlúčime sa a sprevádzaní jemným snežením sa púšťame dolu svahom. Ja viac po zadku ako po nohách.
Tma nás chytí ešte pred odbočkou na posledný strmý zostup lesom. Rada pre vás, keď už si zbalíte čelovku, kuknite, či v nej máte batérie. Správny smer sme viac menej len tipovali. Potom sa jemné sneženie zmenilo na hustý dážď a obnažené korene stromov na klzké pasce. Ja som podľa mňa vyskúšala všetky. No konečne vidím svetlo, hotel Pyramída sa pomaly črtá na obzore a my sa od šťastia rozosmejeme. Všetku krivdu napraví jedna horúca polievka a my môžeme vyraziť v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.
- Chcete sa aj vy vybrať do Kirgizska? Poďte s nami na výlet v spoločnosti ďalších dobrodruhov rovnakej krvnej skupiny: Kirgizsko pre Dobrodruhov 2019.
