Malá európska krajina pri Baltskom mori, s rovinatým a pahorkatým povrchom, množstvom nádherných jazier, močiarov a nedotknutých lesov. Jayzk plný sykaviek, ktorému rozumieť len ťažko, no občas nájdete podobnosti v gramatike. Do každého jedla dávajú zemiaky a tradičnú smotanu grietinė.
Dvadsaťštyriročné dievčatá s obrúčkou na prste nie sú ničím výnimočným. Fanušíkovia basketbalu vedia, kto je košíková veľmoc. Áno, je to Litva. Mne sa podarilo stráviť šesť mesiacov v Regionálnom parku Neris (ďalej len NRP), na území medzi „dvoma hlavnými mestami“, Vilniusom a Kernavė. Čím je ešte Litva zaujímavá a čo tu možno vidieť?
Slovensko v 19. storočí
Z politického hľadiska získali Litovci nezávislosť až po páde Sovietskeho zväzu, a dodnes akoby chovali dáku skrytú nenávisť k Rusom, v ktorých vidia sovietsku minulosť. Bez akéhokoľvek národnostného podtónu, osobne nemám proti Maďarom nič, ale lepšie prirovnanie ma nenapadá: maďarizácia v 19. storočí. Sovieti robili s baltskými národmi presne to isté: zadupať do zeme a zabudnite na to, že existujete. Na minulý režim tu nepočujem jediného dobrého slova, takmer nie je rodiny, ktorá by netrpela Stalinovým pričinením. Deportácie na Sibír a popravy boli bežnými praktikami. Sovietsky režim znamená pre Litovcov čisté zlo, ktoré prišlo s jediným účelom: zničiť ich národ.
.jpg) |
| Rieka Neris, druhá najväčšia rieka v Litve. Na území NRP vytvára zaujímavé záhyby a kľučky, v ktorých sa zachovali málo poškodené ekosystémy. Poverčiví miestni neodporúčajú kúpanie v rieke, kvôli dušiam, ktoré vo vode prebývajú. V mytológii a povestiach bola rieka vždy spojovaná s podsvetím a svetom mŕtvych. Pobaltské národy verili, že duša pochádza z vody a po smrti sa do nej vracia. Okolo kameňov, vytŕčajúcich nad hladinu, kolujú legendy, vraj sú to ľudia, ktorých niekto preklial a premenil na skalu. Ak nájdete skupinu deviatich kameňov, pravdepodobne sa v blízkosti na brehu nachádza staroveké pohrebisko. Deväť kameňov predstavovalo očistnú bránu do podsvetia. |
A rovnako ako na Slovensku počas budovania Matice slovenskej, aj súčasní Litovci sú veľmi hrdí na svoju kultúru a tradície, ktoré sa Sovieti tak veľmi usilovali zničiť. Festival na oslavu letného slnovratu (a tým teraz nemyslím, že skupina mladých ľudí zapáli vatru a naleje do seba litre alkoholu), ktorý má pôvod ešte v pohanských časoch, taktiež získal veľkú obľubu práve ako protisovietska rebélia. Slovenský ekvivalent podobných slávností už postupne vymiera (chodí vôbec ešte niekto na jar vynášať Morenu?) a v Litve sú podobné slávnosti podporované a organizované i správou regionálnych parkov.
Ako pred 100 rokmi?
Filozofia národných a regionálnych parkov sa nesie v znamení spojenia prírody a tradičnej kultúry (už vieme prečo). Na území parkov platí napríklad príkaz stavať domy v tradičnom štýle. Myšlienka je to síce pekná, no v praxi to málokedy funguje. Ako všade na svete, nie každý vždy dodržiava príkazy a zákazy a občas niekto pokazí krásnu vidiecku panorámu tehlovou budovou podivného tvaru. Ani drevená stavba však nemusí vždy znamenať tradíciu. Taktiež závisí od toho, či je riaditeľ parku zhovievavý k ľuďom, ktorí nemajú dostatočné financie na to, aby si mohli dovoliť drahý materiýl, a snažia sa postaviť si najlacnejším možným spôsobom.
.JPG) |
| Že sa vám to zdá nejaké povedomé? Nie, nie je to Vlkolínec ani Ždiar, ale ukážka architektúry z malej dedinky Žalgiris na území NRP. Odmyslite si tehlové komíny a elektrické káble a dostanete tradíciu konca 19. a začiatku 20. storočia. Dom, postavený v 20. rokoch, si vyžadoval niekoľko rekonštrukcií, no majitelia sa snažili čo najviac zachovať pôvodný ráz. Na opravu strechy uprednostnili drevené doštičky pred trvanlivejšou modernou krytinou. |
Jazerá, močiare a duby
Nulová industrializácia počas komunizmu je síce z ekonomického hľadiska nevýhodná, no pozitívom je nepoškodená a stále neskazená príroda. Na celom území sa nachádza 5 národných parkov (z toho 4 zamerané na prírodu), 30 regionálnych parkov a množstvo rezervácii a biosférických poligónov. Aj keď nemajú veľhory so zasneženými končiarmi ako naše Tatry, stojí to za to vidieť.
Archeológovia hrabali a našli...
Rovinatá litovská krajina sa nemôže pýšiť vysokými pohoriami, no zvlnený povrch, pokrytý mozaikou lesov, pasienkov a vidieckych usadlostí, vytvára veľmi príjemný dojem. (Pokiaľ samozrejme nepatríte k netrénovaným cyklistom, pre ktorých časté šľapanie do kopca nie je zrovna príťažlivá činnosťJ) Pri väčších kopcoch možno občas nájsť tabuľu so symbolom významného historického objektu, charakterizovaným ako piliakalnis. Čo je to piliakalnis? Niečo ako miestna obdoba našich zrúcanín hradov. Len s tým rozdielom, že na piliakalnise dnes už nijaký hrad nestojí. V dobách stredoveku, niekedy dokonca na prelome letopočtov, na vrchole stálo opevnené hradisko. Keďže Litovci nemajú žiadne hory, z ktorých by brali kameň, najbežnejším materiálom na stavbu bolo drevo, ktorého bol vždy dostatok. Opustené hradisko v neskorších dobách začalo chátrať, drevo podliehalo rozkladu a dnes už len zásluhou šikovných archeológov vieme o ich niekdajšom osídlení. V celej Litve je známych asi 800 piliakalnisov a neustále sú nachádzané ďalšie. Slovo piliakalnis sa občas môže pliesť s výrazom pilkapynas, čo znamená pohrebisko. Nie klasický cintorín s náhrobnými kameňmi, ale mohyly. Kedysi navŕšené mohyly už postupom storočí uľahli a zarástli lesom, no na niektorých miestach ešte možno rozoznať pôvodný tvar. Definitívnym dôkazom, že ide o hroby, a nie iba o netradičný prírodný úkaz, boli aj nálezy archeológov.
.JPG) |
|
Močiarny les. Jelše, ostrice, močiarne paprade, žlto kvitnúce kosatce a mnohé ďalšie. Najmä bujný porast papradí vytvára dojem prehistorických karbónskych lesov. Odporúčam vysoké rybárske čižmy, gumáky po kolená nemusia vždy stačiť |
Keď horia rituálne ohne
Litva bola posledná európska krajina, ktorá prijala kresťanstvo. Ešte v 15. storočí, keď v susedných Čechách už Jan Hus káže proti predávaniu odpustkov, na severe v Litve ešte stále obetujú starým bohom. A i neskôr, keď už síce stavali kostoly, pohanské kulty naďalej pretrvávali. A niečo sa zachovalo dodnes. Nejde o nič drastické, ako som si spočiatku myslela pod vplyvom mojich obľúbených kníh fantasy žánru. Súčasní pohania popierajú zaužívanú verziu diabolských bosoriek, ako ich poznáme zo všeobecného ponímania. Ako poznamenala kolegyňa Karolina: „Naši bohovia boli veľmi milí. To len kresťania z nich spravili diablov.“ Možno na tom niečo pravdy bude, dotvorenie zlých elementov bol spôsob, akým kresťania potrebovali odradiť veriacich od starého náboženstva a nastoliť nové. Teraz rozmýšľam, ako to naozaj bolo s našimi vodníkmi, ktorí topili ľudí v močiaroch, rusalkami, ktoré utancovávali k smrti a poludnicami, čo kradli deti... Nedá mi však nespomenúť reakciu vedúceho brazílskej delegácie, ktorý sa sa začudovane pozrel na zvyšky ohniska na oltári, postavenom z navŕšených kameňov, a poznamenal: „Takže toto nie je barbecue?“
