Mauritánia, krajina púšte

Mauritánia patrí zrejme ešte stále ku krajinám, kde veľa Slovákov nebolo. Čo teda priviedlo do tejto veľkej neznámej našu skupinku? Účasť na automobilovej rally Budapest – Bamako.

Nechcem tu ale rozprávať o pretekoch, či lepšie povedane rally ale o krajine, ľuďoch a postrehoch, ktoré sme mali cestou za tých pár dní možnosť zažiť a prežiť.  Samozrejme, keďže sme križovali Mauritániu vlastným autom je to iné, akoby sme sa premiestňovali lokálnou dopravou. Nemali sme až taký kontakt s miestnymi. No úprimne povedané, ako by to bolo možné si ani dobre neviem predstaviť. Nechcem tým povedať, že táto krajina je zaostalá ale skôr to, že je to jedna obrovská púšť, kde infraštruktúra dobre vybudovaná celkom určite nie je a vlastne zrejme ani nemôže byť.

Po ďalšie, ak by som sa držal rôznych informácii z internetu, zrejme by sme sa z Mauritánie živí nevrátili. Zomrel by som na nášlapnej míne, olúpili by nás alebo uniesli pre výkupné. Samozrejme, takéto informácie treba vnímať z nadhľadom, hoci na všetkom je kúsok pravdy a ostražitosť treba mať prepnutú na najvyšší stupeň. Informácie o takýchto pomerne izolovaných krajinách sa totiž väčšinou preberajú vždy z jedného zdroja a ďalej ich ľudia od počítačov a redaktori médií šíria ako pavučinové vlákna ďalej a ďalej do celého sveta. Bez toho, aby v danej krajine alebo čo i len oblasti niekedy boli.

No nakoľko sme Mauritániu navštívili koncom januára 2013, isté obavy boli skutočne na mieste. V susednom Mali totiž práve prebiehala dosť tvrdá občianska vojna a v čase našej návštevy prekročili ozbrojené skupiny rebelov hranicu Mauritánie a hľadali tu na obrovskom riedko obývanom území zázemie. Veď na skoro 400 000 štvorcových kilometrov tu žije len približne 3,4 milióna ľudí. V celej tejto oblasti sú dosť populárne únosy za výkupné a Európania, či Američania sú v tomto smere veľmi cenný „artikel. Navyše, celá oblasť západnej Sahary je ešte stále z veľkej časti zamínovaná ako pozostatok ozbrojených konfliktov z minulosti. To nám pochopiteľne na pocite pohody nepridalo. No na druhej strane, prišli sme zaziť dobrodružstvo a spoznať niečo nové a iné...

Vraky áut, čo nabehli na mínu

Tento pocit sa len vystupňoval, keď sme sa ocitli na marocko-mauritánskej hranici. Po prekročení marockého úseku nastalo niekoľko kilometrov dlhé územie nikoho. Žiadna cesta, žiaden asfalt, iba vyjazdené pruhy v kamennej a chrbolatej púšti. Celú trasu lemovali zničené vraky áut a rôznej techniky. Vraj sú to pozostatky nešťastníkov, ktorý nabehli v širokom okolí na mínu. Vôkol len nedozierna púšť, kde nevidno, kto sa v nej skrýva. Takýto pohľad nie je veselý ani na fotografii a naživo je realita ešte smutnejšia a deprimujúcejšia. Jednoducho, nebola to dôveryhodne vyzerajúca hranica. Na mauritánskej strane nastala zdĺhavá a zrejme úplne zbytočná byrokratická kontrola, ktorej jediným významom bolo asi dostať patričný bakšiš. Keď sme sa konečne všetci ocitli za čiarou, našťastie sa cesta prudko zlepšila na hoci úzku, no kvalitnú asfaltku. Všetky autá sa zoradili do kolóny a ďalej pokračovali v ceste pod dohľadom armády. Také boli prvé a bezprostredné dojmy z Mauritánie.

Mauritánska islamská republika

Do Mauritánskej islamskej republiky priniesli v minulosti islam berberi už dakedy v 10. storočí. Silný vplyv islamu tu bol, aspoň pre cudzinca, cítiť na každom kroku. Po alkohole ani zábavných podnikoch nikde ani stopy, muži často s turbanom v tradičnom oblečení zo širokých farebných šiat, ženy rovnako. Tu však treba rozlišovať. Približne 3,4 milióna Mauritáncov tvoria na jednej strane obyvatelia berberského pôvodu a na strane druhej čierni afričania, predovšetkým tzv. Pulaari. Tí sú pôvodom zo Senegalu, hoci skoro nikto z nich tam nikdy nebol. Ak sa ich však spýtate, povedia vám, že sú Senegalčania. Medzi týmito skupinami boli v minulosti veľké ozbrojené nepokoje. Ak to mám povedať zjednodušene, čo som si všímal očami Európana, tak potomkovia berberov sú dosť zanietení moslimovia, pričom černošskí obyvatelia krajiny len veľmi umierrnení.  Pritom toto rozdielne chápanie náboženstva sa môže neraz stať rozbuškou ozbrojeného konfliktu, ako sa stalo naprklad aj v susednom Mali.

Hlavne mesto Nouakchott

Mauritániu ovládli v roku 1814 Francúzi a od roku 1904 bola francúzskou kolóniou, čo je tu cítiť aj dodnes. Prakticky jediným európskym jazykom, ktorým sa tu možno dohovoriť je francúzština, ktorá je popri arabčine oficiálnym jazykom. Prekvapivo sa tu dá zúžitkovať aj ruština. Áno, ruština. Za čias Sovietského zväzu totiž komunisti podporovali krajiny Západnej Afriky a jednou z foriem bolo, že študenti z tejto oblasti chodili na štúdijné pobyty na ruské univerzity. A dnes je tak prekvapivou skutočnosťou, že množstvo spoločensky vyššie postavených afričanov, najmä z oblasti medicíny a politiky hovorí plynule po rusky. Jedného z nich sme stretli aj v hlavnom meste Mauritánie, ktoré sa dá len veľmi ťažko vysloviť - Nouakchott. Ide pritom o jedno z najmladších hlavným miest sveta, keďže Nouakchott bol založený len v roku 1960 ako reakcia na vyhlásenie nezávislosti od Francúzska. A podľa toho to aj vyzerá, v meste nie je skoro nič zaujímavé... Aspoň pre mňa nie. Ak má niekto zaujímavý tip, nech napíše dolú do komentárov.

Doktora treba všade

Sympatický chlapík bol psychológom a osem rokov študoval v dnešnom Rusku. Prihovoril sa nám pred obchodom s potravinami. Počul slovenčinu a tak začal rusky, či mu rozumieme. Dosť dlho sme sa rozprávali, pomohol nám zameniť peniaze, poradil čo treba vidieť. Keď som sa spýtal, či by sa nechcel vrátiť do Ruska, rozhodne zavrtel hlavou s tým, že toto je jeho domov. Pre nás Európanov je Mauritánia na život len veľmi ťažko znesiteľná, ale k tomu sa dostaneme neskôr... Pochopil zmysel otázky a tak doplnil: "Tu sa proste ľuďom nechce robiť, ako vidíte, tu nikto poriadne robiť nebude. Ja sa tu mám ale dobre. Doktora treba všade". Úprimne povedané, skutočne, pri pohľade na kopy odpadkov a zanedbané stavby bolo vidno, že miestni sa od práce nepretrhnú. Tak to už ale vo väčšine krajín v tejto oblasti chodí. Horúce podnebie, púšť, nedostatok vody má vplyv aj na pracovnú energiu a tým nepriamo aj na vzhľad dedín a miest. Na druhej strane ale treba jedným dychom povedať, že obyvatelia Mauritánie sú hrdí na svoju históriu aj kultúru. Keď som si chcel odfotiť dospelého muža v jednej malej rybárskej dedinke, slušne ma odmietol. Zdalo sa mi na mieste mu za túto službu ponuknuť drobný bakšiš. No on odmietol aj ten. Tak som si povedal, že mu ten bakšiš dám len tak. On však opäť odmietol a podal mi ruku. Bola to poučná príhoda, že ľudí netreba nikdy hádzať do jedného vreca. Na druhej strane, deti od nás žiadali všetko a stále. Dospelí muži berberského pôvodu však boli veľmi hrdí.

Príhoda, ako si postrelili prezidenta

Na webe sa o Mauritánii možno dočitať také veci, že otroctvo tu bol zrušené iba  v roku 1981. No v skutočnosti sa tu vraj v niektorých oblastiach vyskytuje dodnes takzvané dedičné otroctvo. Keď sa najmä čiernym otrokom v minulosti narodili potomkovia,  na ich postavení sa zmenou zákonov nič nezmenilo. Keď sme sa však nato spýtali domácich, buď sa tvárili, že nerozumejú alebo sa odpovedi vyhli. Takže pravdu neviem posúdiť. Cestou cez Mauritániu nám známy z Čiech, čo už zopár rokov žije v Afrike rozprával príhodu, ako v Mauritánii v októbri roku 2012 postrelila vojenská hliadka vlastného prezidenta  Muhammada uld Abdal Azíza. Omylom. Na jeho konvoj spustili paľbu členovia hliadky asi 40 kilometrov od hlavného mesta. Nakoľko nespoznali prezidentov konvoj a zdalo sa im, že sa pohybuje neprimerane rýchlo...  Nechcel som tomu veľmi veriť a považoval som to za ďalšiu fámu. Overil som si to aj na internete a je tomu skutočne tak. Našťastie prezident nebol v ohrození života. No taketo informácie veľa dôvery nevzbudzujú.

Nechcem sa však určite hrať na znalca miestnych pomerov nakoľko sme tu boli len naozaj zopár dní a ani nechcem, aby moje rozprávanie vyznelo demonicky alebo odstrašujúco. Všade žijú ľudia dobrí aj zlí a my sme v Mauritánii stretli len tých dobrých. Objektívne tak musím zdôrazniť, že počas našej cesty sa nič zvláštne nestalo, ľudia boli priateľskí a momentálne pomery v krajine považujem na africké pomery za pokojné. Navyše, nejako dramaticky zle nevidím ani budúcnosť tejto krajiny. V roku 2006 boli pri pobreží objavené rozsiahle ložiská ropy a už dávnejšie tu Francúzi objavili obrovské ložiská železa. Najdominantnejšm priemyselných zamestnaním miestnych obyvateľov popri tradičnom rybolove a pastierstve je tak práca v ťažkom priemysle.

Krajina púšte

Ak by som mal Mauritániu popísaj jednou vetou, tak poviem - púštna krajina. Cestou od hranice s Marokom až do hlavného mesta Nouakchott sme mali vôkol seba stále kamenistú alebo piesočnú púšť a chvílami cestu lemovalo pobrežie Atlantického oceánu. To ponúkalo často nádherné výhľady. Skutočne. Pobrežie sa zvažovalo dolu z výšky niekedy aj 200-300 metrov, čo bolo naozaj mimoriadne panoramatické. Samozrejme, aj sme sa okúpali. Piesočné pobrežie je tu skutočne veľmi pekné a nekonečné, kúpať sa možno prakticky všade. Voda však bola ľadová, v horúcom vzduchu síce osviežujúca, no dlho sa v nej vydržať aj tak nedalo.

Pamiatky v Chinguett a Tichit

Až raz v Mauritánii začne rozvoj cestovného ruchu, zrejme  príde ako prvé na ranu práve veľmi pekné a nedotknuté pobrežie. Sú tu však aj historické pamiatky ako napríklad Tichit, púštne mesto s najkrajšími mešitami v celej krajine. Alebo Chinguett, jedno z posvätných miest islámu a zároveň zrejme najväčšia turistická atrakcia krajiny. Sem sme sa však nedostali. Tak možno nabudúce... Ak ste v Maurítánii boli a máte detailnejšie skúsenosti alebo viete poradiť, neváhajte a napíšte to do komentárov.