Turecký Kurdistan je taký fenomén, že o ňom v Turecku každý vie, ale takmer nikto o ňom nechce rozprávať. Ak však cestovateľ hodí za seba turecké odporúčania necestovať východne od Ankary, objaví nádherný svet, kde sa miesi orientálna krása Blízkeho Východu s tureckými vplyvmi. Hlavným mestom neexistujúceho Kurdistanu je Diyarbakir. Vďaka jeho povestným čiernym hradbám ho je dokonca vidieť aj z vesmíru.
Pod čiernymi hradbami
Malé mikrobusy, kam sa pomestí desať ľudí, sa zbiehajú zo všetkých smerov, prichádzajú žlté taxíky, autobusy mestskej hromadnej dopravy, autá, motorky a do toho všetkého sa pripletie dvojica mužov s plnými vozíkmi. Nachvíľku celá scéna zastaví a odvšadiaľ sa na ulici objavia ľudia. Každodenná rutina nekorunovaného centra Kurdistanu musí fascinovať každého, kto sa v nej čo i len na chvíľku ocitol. Ulice a štvrte pretínajú čierne hradby, obtáčajúce sa okolo celého mesta, akoby ho chceli svojou prítomnosťou udusiť. Vedie za ne niekoľko brán, ktoré síce ohlodal zub času, ale na kráse im to neubralo, skôr naopak.
V okolí Diyarbakiru sa nachádza veľa čierneho bazaltu, a preto sa kedysi dávno rozhodli ľudia použiť na ich výstavbu práve čierny kameň. Človek tak môže získať navonok mylnú predstavu, že prichádza do šedivého sveta plného ľudí, ktorému dominuje čierna, smútočná farba. Akonáhle však odkryje pozlátko Diyarbakiru, zistí, že prekvitá mnohými farebnými odtieňmi. Hradby tu stoja od nepamäti a pri otázke koľko majú rokov Aslan len pokrčí plecami a na tvári vyčaruje grimasu nevedomosti. Jedno je však isté. Oddeľujú svet moderného Diyarbakiru od toho, kde sa snažia v úzkych, špinavých uličkách prežiť dávne tradície. Vďaka hradbám sa už staré mesto nemá kam rozrásť. Z troch strán ho lemujú čierny kamenný had a tam, kde chýba, padá údolie až k nížine, ktorou preteká rieka Tigris.
Vyberieme sa na potulky popri hradbách a malé parčíky sa zaplnili ľuďmi. Mladí, starí, rodičia aj deti prišli, vybrali na trávnik svoje tašky, termosky a pod šírym nebom si užívajú spoločného jedla. Deti sa rozutekali naokolo až sa o chvíľku objavili hore na niekoľko metrovej hradbe. U nás by rodičia prepadli panike a bežali pre ne, tu im odkývali a nechali ich hrať sa vo výške, pri ktorej sa niekomu môže zatočiť hlava. Niekde sú dokonca v múroch vytesané obrovské srdcia. Pri nich sa zastavia najmä mladí, ktorí sa kvôli spoločenským konvenciám častokrát na verejnosti nemôžu ani vodiť za ruky. Spoločne sa pozerajú na obrázok pred nimi a rozprávajú sa bez slov. Človek by neveril, koľko toho v Diyrbakire môže zažiť v obyčajnom parku.
Na posvätnom mieste
O Diyarbakire sa hovorí veľmi často ako o konzervatívnom meste. Návštevník by si to všimol aj bez toho, aby mu to niekto pošepol. Starší muži sa ulicami prechádzajú najčastejšie v dlhých tesilových nohaviciach, cez košeľu majú prehodenú vestu a hlavu pokrýva čiapka na spôsob baretky. Mladší muži vynechávajú pokrývku hlavu či vestu, ale stretnúť Kurda v najhorúcejšom lete v krátkych nohaviciach sa rovná zázraku. Ženy a dievčatá majú často zahalené vlasy, ale nie je to pravidlom. Oproti iným tureckým mestám na západe krajiny si však veľa z nich oblieka síce tenké, ale dlhé kabáty, siahajúce až po členky. Osadenstvo nádvoria mešity Ulu Camii je takmer do bodky mužské. Chlapi sedia vonku pri stene vedľa seba ako vtáky na drôte a neprestajne sa zhovárajú. Tmavé, fúzaté tváre, niekedy ozdobené bradou sa nechajú vyrušiť len ťahavým hlasom reproduktora, ktorý nahradil kedysi tradičného muezzína.
Zbadal nás mladík Murat a hneď sa ponúkol, že nám bude robiť sprievodcu. Podľa jeho slov sa nachádzame na piatom najposvätnejšom mieste celého islamu. „Ulu Cami je najstaršou mešitou v Turecku,“ vraví Murat. Nevymýšľa si, pretože keď v 7. storočí islam rozhodol o svojej expanzii, podmaňovali si nové kraje až sa v roku 639 dostali do oblasti dnešného Diyarbakiru. Kedysi tu stál kostol, ale ten nápor polmesiaca nezvládol. Nezničili ho, len premenili na mešitu a do steny vysekali mihráb, aby veriaci vedeli, ktorým smerom sa majú klaňať k Mekke. Až seldžučký sultán Malik Šách položil základ dnešnej stavby. Vstupujeme dnu a nemôžem sa ubrániť pocitu, že je vnútro naplnené prázdnotou. Žiadne ligotavé fresky, mozaiky či prezdobené steny, ale len jednoduchosť, ktorá vypĺňa celý priestor. Niekoľko mužov sa modlí, iní ešte len čakajú na svoju modlitbu opretí o kamenné stĺpy. Panuje tu však príjemná, uvoľnená atmosféra, kam si prídu ľudia oddýchnuť od pouličného chaosu. „Tento nápis symbolizuje Alaha a tamten zase proroka Mohameda,“ pokračuje vo výklade Selim. Pozná azda každý architektonický prvok a na otázku odkiaľ toho toľko vie sa len usmeje a odvetí „Tu v mešite som predsa vyrastal.“
Čaj pod zázračným minaretom
V Diyarbakire má návštevník pocit, že všadeprítomný chaos ho musí skôr či neskôr pohltiť. Bazár má svoje vyhradené miesto, ale ani to mu nebráni, aby sa roztiekol všetkými bočnými ulicami až dokonale zaplnil mesto. Trúbenie, zvolávanie, krik, smiech, to všetko sa na každom rohu mieša s tovarom, aký človek ani nepozná. Mladý chalan posedáva v tieni na kamennom obrubníku. Predáva melóny naložené na vozíku a tomu čo sa deje naokolo nevenuje ani pozornosť. Melóny sú pýchou Diyarbakiru a ešte si spomeniem, keď som tu bol pred rokom ako jeden z miestnych farmárov na trhu opisoval, že nie je nič nezvyčajné ak majú aj 50 kg plody.
Koniec ulice svojou prítomnosťou ovlaží jeden zo symbolov mesta, minaret stojaci na štyroch kamenných nohách. Dieťa popod neho dokáže prejsť a ak sa dospelí zohne, tiež uspeje. Jedna stará legenda hovorí, že každý, kto obehne minaret sedemkrát dookola privodí k sebe šťastie a splnené sny. Priamo pod minaretom stojí čajovňa s niekoľkými stolmi a malými stoličkami. „Chcete najlepší čaj v meste?“ odvážne sa pýta mladík stojaci na ulici. „Tak potom si musíte sadnúť sem,“ ukazuje na stôl a už nás usádza. Čaj tu roznáša asi 10-ročný chlapec oblečený v tradičnej uniforme vyšívanej zlatým lemovaním. Trochu sa mu trasú ruky ako nesie bronzovú tácku s niekoľkými malými pohárikmi, ale zvládne to na výbornú. Sediac v čajovni sa človek akosi stáva neviditeľným a so silným čiernym čajom v ruke môže nerušene pozorovať ulicu. Za krátky čas sa tu premelie toľko zaujímavých tvári až má človek pocit, že sa ocitol v dokumentárnom filme. Spoločnosť nám robí nádherná babička. Sedí takmer bez pohnutia s úsmevom na zvráskavenej tvári a vyzerá, že na niečo čaká. Keby som ju nevidel žmurkať, pomyslel som si, že je to socha z múzea tradičnej kultúry. Oblečenú ma kvietkovanú sukňu, vrchnú časť tela má omotanú v snehobielej šatke, ktorou si zakrýva aj vlasy a na hlave jej spočíva zvláštna čiapka. Príde si ju vyzdvihnúť pravdepodobne vnučka, s láskou jej pomáha vstať a strácajú sa za najbližším rohom.
Ulica sa zahryzáva hlbšie a hlbšie a všade naokolo pobehujú malé decká a niekoľko domácich zvierat. Kričia, behajú sem a tam a akonáhle nás zbadajú, tešia sa a zvolávajú anglické vety. Tie odvážnejšie prídu celkom blízko, niečo sa opýtajú a po odpovedi sa rozpŕchnu ku kamarátom vyzradiť im, čo sme im povedali. Takmer v každej uličke sa hrá futbal, pričom nie je podmienka, že lopta musí byť guľatá. Niekedy poslúži aj plastová fľaša, kus zošitej, vypchatej látky či dokonca melón. Uličky vybiehajúce z hlavnej tepny sú špinavé, pokryté prachom, ale farebné fasády domov im vdychujú život. Zdravia nás aj starší muži sediaci jeden vedľa druhého v malej čajovni a dokonca aj dievčatá s nezahalenými vlasmi sa usmievajú. Milujem byť na miestach, akým je toto, pretože tu široko ďaleko nie je žiaden turista a z ulíc kričí autenticita celej štvrte. „Ďalej už nechoďte,“ varuje nás mladý chlapec. Za mestom sa rozkladá niekoľko zúbožených slumov a tie sú v Diyarbakire synonymom nebezpečenstva. „Okradnú vás tam,“ a naozaj to myslí vážne.
Tigris a svet ďalekých karaván
Kedysi bol Diyarbakir významným miestom, kde sa zastavil každý obchodník, každá karavána spájajúca východný svet so západným. Cestami prechádzali nielen ľudské osudy, orientálny tovar, ale aj učenie, náboženstvo a nové myslenie. Karavánové cesty boli pre život nesmierne dôležité. V bazárovej časti mesta stojí aj dnes symbolicky karavanseráj, kde sa na noc uchyľovali obchodníci so svojim živým aj neživým tovarom. Šikovní majitelia ho dnes prerobili na hotel, ale duch starej doby z neho nezmizol. Čierne a biele horizontálne pásy zdobia fasádu budovy a za ťažkými dverami sa odkrýva nový svet. Na noc sa vždy veľká brán zatvárala a nechávali sa otvorené len malé dvere. „Takto nemohli ujsť do mesta zvieratá,“ vysvetľuje Ferhat na nádvorí hotela. Dookola ho obiehajú izby a srdce tvorí kamenné nádvorie ozdobené stolmi, stoličkami či drevenými verandami, kde sa dá vypiť pohár čaju.
Naproti stojí bazár s mliekom, syrmi, zeleninou a ovocím. Vzduchom sa miešajú zápachy, ale aj vône a tu si človek kúpi niekoľko obrovských olív a tam zase kus domáceho syra. „Otlu peynir je najlepší, aký tu máme,“ vraví obchodník a rozhodne vie, ako zaujať. Za pár sekúnd sú z neho nakrájané kúsky priamo pod nosom a po ochutnávke je rozhodnuté, že sa kupuje. Nepredáva sa len tu, ale obchodníci s naloženými vozíkmi vyšli priamo do ulíc. Pri brána Urfa Kapisi sa končia hradby. Tam vonku za nimi je svet akýsi šedivý.
Jeden z bastiónov vytvára v tejto časti mesta pevnosť pripomínajúcu hrad. Na jej vrchole behá niekoľko postáv a chlapci pod ňou zháňajú drevo na oheň. V očiach im hrá dobrodružstvo. Ich detstvo nezničili počítačové hry ani televízor, ale spoločne sa naháňajú vonku akoby vytvorili svoj vlastný spolok. „Ideme si uvariť polievku,“ hovorí najstarší z nich a v rukách nesie ťažký obitý kotol. Sedíme s nimi, ale viac mi pohľad uteká na rovinu za mestom. Nížinou sa vlní mohutný Tigris, ktorý ticho stáročia tečie krajinou, aby vstúpil do Iraku. Tam zažil vzostupy aj pády niekoľkých civilizácii a z prvej ruky sledoval, ako sa písali dejiny tohto sveta. Tigris! Koľko ľudí sem prichádza s túžbou zahľadieť sa do tejto rieky, koľko ľudí prišlo o život v minulých stáročiach pri ceste k nemu. Fakt, že pod nami pulzuje Tigris je silný natoľko, že sa vryje do pamäti.
Každý má svoj náboženstvo
Náboženské tradície sú v Diyarbakire zakorenené viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dlhé roky sa tu prelínalo kresťanstvo s islamom a pri mešitách stáli kostoly. Tie stoja aj dodnes, hoci mnohé chátrajú alebo stoja za vysokými kamennými múrmi, akoby chceli ujsť od chaosu ulíc. Zlom vo vzťahoch nastal niekedy začiatkom 20. storočia, kedy došlo k nepokojom a mnoho kresťanov miesto opustilo alebo boli nútení ujsť. Dnes pri prechádzke starým mestom človek natrafí na niekoľko svätostánkov ozdobených krížom. Žijú v nich kresťania, najmä z chaldejskej, arménskej alebo dokonca starobylej asýrskej cirkvi. Miestni sa nesťažujú, žijú si po svojom a podľa ich slov aj nevraživosť z posledných desaťročí vymizla. „Niekedy sa objaví incident alebo zápalná fľaša, ale v posledných rokoch je kľud,“ povedal Ibrahim, ktorý spravuje menší kostolík utopený v uliciach starého mesta.
Aj na nádvorí kostolu Merjemana to žije domáckou atmosférou. Niekoľko ľudí spoločne sedí v tieni, popíja čaj, v záhrade kostola žena rozvešiava prádlo na šnúru a v malých miestnostiach si sem-tam sadne osoba ku knihe a číta. V parku pri hradbách pre zmenu stojí malá súfijská hrobka. Aj táto zaujímavá, takpovediac ezoterická vetva islamu tu má svojich prívržencov. Hrobku zdobí veľký turban a súfisti veria, že návštevou hrobky svojich svätcov strhnú šťastie na svoju stranu. Každú chvíľku niekto podíde bližšie, položí na kameň maličký talizman, zaspieva alebo zarecituje modlitbu a odchádza.
Pre niektorých je zase náboženstvom futbal. Večer, keď sa za tmavé hradby vkradne noc sa zaplnia miestne čajovne a podniky s jedlom. „Akému klubu fandíš?“ je prvou otázkou mladých chalanov sediacich pri stole s malými tulipánovitými pohárikmi čaju. „Slovensko? Hološko, Štoch, Kratochvíl,“ hneď vedia zaradiť krajinu cez futbalistov a potešia sa, že vidia niekoho z krajiny ich obľúbených futbalistov. Rozprávajú o Kurdistane a vidieť na ich tvárach akési sklamanie. Kedysi bol názov ich krajiny tabu, no dnes sa pohli ľady k lepšiemu a už nie sú vzduch. „Hovoríme kurdsky, máme vlastné tradície, jedlá, mestá, príbehy, no aj tak sa nás roky snažili presvedčiť, že sme Turci,“ prezradil Hakan. Pitie čaju tu patrí k tradíciám tak silne zakoreneným, že aj keby sa zatvorili všetky čajovne v meste, aj tak by ľudia neprestali. Tak to má byť, niektoré tradície musia zostať v ľuďoch naveky. Pri čaji sa zabudne na problémy a ľudia si spoločne užívajú dar danej chvíle.
