Začalo sa to nevinne. Alebo vinne? Po zamietnutí plánovanej práce v utečeneckom tábore v Palestíne, nezdarených plánoch s Indiou a nedostatočného množstva už aj tak nedostatkových chechtákov, mi prišla dovolenka na pláži nonsens.
Ako výsmech mojej cestovateľskej povahe sa mi zdala aj veľmi slušná možnosť pracovať v hlavnom meste. To je tak, keď sa vám raz zapália lýtka (nech už je to pre čokoľvek), neobsedíte. A tak som pomaly, ale tušiac, čo to znamená, začala vyhľadávať stále viac stopárskych článkov. Natrafila som na chalaniska z Prešova, ktorý cestuje po Európe už dva roky a zhodou okolností organizoval v Bulharsku stopárskych zraz. Vravela som si: "nebolo by zlé urobiť si na prelome júla - augusta malý výlet". To som si ešte myslela, že na niečo také nemám gule...
Ako malé semienko, ktoré zasadíte do kvalitnej pôdy a začne pomaly rásť, tak si našla u mňa táto myšlienka svoje pevné miesto. A veruže mám v hlave asi kvalitnýsubstrát na takéto koniny, pretože sa rozbujarela a vyrástla tak rýchlo ako kvety tymianu. Neviem síce, za ako dlho vyrastie taký tymian, mne to však trvalo dva dni, aby nado mnou nadobro zvíťazila. Peter sa ozval vo štvrtok večer, že odchádza zajtra a ak to nestíham vraj je tu ešte Sajmon, ktorý ide pozajtra. Nejdem vysvetľovať ako "dlho" trvalo zatĺcť posledný klinec do rakvy. Poviem vám len toľko, že mám za sebou dva mesiace stopovania a "v nohách" 7 500 km. Google Maps dokonca tvrdia, že 7 616.
Odchádzala som s dvadsiatimi eurami lebo hold, ťažké sú "léta" študentské. O to viac nabudená na nízko-nákladový život, lebo tak ako som chcela, tak som aj musela. Nabalené som mala len najnutnejšie veci, lebo kto by so sebou ten bágel ťahal... Aj tak to vyšlo na dobrých 15 kíl, tipla by som si. Neskôr som zistila, že 3/4 toho čo som pokladala za "najnutnejšie" sú úplne zbytočné a tak som cestou niečo rozdala a ostatné som proste vyložila, keď som po mesiaci míňala Slovensko. Kde všade som sa ocitla?
Etapa 1, lokácia: Balkán
Posádka: ja, Sajmon, Peťo, 3x Maťo, Zojka a Bára, plus nejaký tí ľudia čo prišli a potom zas odišli. To, že som dopredu nepoznala ľudí s ktorými som mala cestovať vám vravieť nejdem, lebo by ste sa zhrozili „čo ak ti ublížia“, čo je teraz už aj tak bezpredmetné, pretože za jedno mi nič neurobili a za druhé ich už aj tak poznám :). Trasa bola nasledovná: zo Slovenska do Maďarska, odtiaľ cez Rumunsko do Bulharska. Tam sme chvíľu pokempili na jednej neznámej ale hlavne nekomerčnej pláži. Nikde nikoho, varili sme na ohni a v prípade potreby sme chodili do kríkov. Keď nás to prestalo baviť, vybrali sme sa na trubkový festival do Srbska, takzvaný Guča festival. Rakija tiekla potokom a v prípade potreby to bolo podobné, pretože platiť za Toi-Toi búdky, to ste ešte nevideli. Odtiaľ sedem-míľovými čižmami do Čiernej Hory a z nej do Chorvátska. Ľahké ako facka...
Stopovanie na Balkáne je proste úžasné. Ľudia sú na stopárov veľmi zvyknutí, nerobia to pre ekológiu ako v západnej Európe, berú vás preto, že vám chcú proste pomôcť. Mám nekonečne veľa pozitívnych zážitkov s ľuďmi jednoduchého charakteru, ktorí nám veľmi pomohli. Na Balkán jednoducho nedám dopustiť. Oproti ostatnej Európe je tá ich chudoba niečím krásna, verte mi.
Etapa 2, lokácia Taliansko
![]()
Posádka: ja a Heňo
Z Chorvátska som sa na jeden deň vracala na Slovensko. Nabrala som tu môjho Heňa, ktorý ma síce nerád, ale predsa len pustil na prvý mesiac skusov do sveta samú.
Bezproblémovú cestu zo Slovenska prakticky až do Talianska nám zariadil môj ujo, ktorý nás v Prešove nasadil k nejakým kamionistom a tí si nás prehadzovali cez celé Slovensko, Česko, Rakúsko až do Verony. Vždy sa len cez vysielačky dohodli kto kde stojí, kam ide vykladať, kde si nás odovzdajú a bolo. Zlatí ľudia títo kamionisti. Keď budem veľká a zlepšia sa ako moje parkovacie schopnosti, tak jemná a hrubá motorika pri manipulácii s motorovými vozidlami, kúpim si kamión a budem cestovať po svete a brať stopárov. Áno!
Síce sme mali v pláne ísť až do Francúzska a odtiaľ sa vracať po pobreží nazad, z časových dôvodov sme obmedzili našu vychádzku na hranice Talianska. "Západným pobrežím dolu a východným hore!", vraveli sme si. "A po Toskánsku sa pomotáme najviac!"
Videli sme Bolzano, Veronu, najväčšie talianske jazero Lago di Garda, Miláno, Pisu. Potom sme sa motali hore-dole po Toskánsku, kde sme videli mnoho nádherných malých tradičných talianskych mestečiek, dediniek a viničiek. Pobrežím sme sa dostali až do Ríma a odtiaľ zas pekne hore cez Florenciu, Bolognu, Padovu do Benatók.
Ako prvého stopára počas nášho cestovania sme stretli mladého Francúza, ktorý nám prezradil, že pred mesiacom, keď začínal cestovať, tak tiež prišiel do Talianska so svojou priateľkou. Dnes už žiadnu frajerku nemá, smial sa. V skutočnosti to skúška vzťahu bola naozaj dobrá, lebo keď už dva mesiace spávate v stane za benzinkami, toho jedla je tiež poskromnejšie, neustále ste v pohybe, nikde nezostanete viac ako dve noci a do toho je 35 stupňov, na chrbte máte ťažké bágle a nedarí sa nikoho stopnúť, tak to tie nervy prevetrá.
Ja som sa na rozdiel od toho Francúza vrátila z Talianska aj s frajerom. Bol to pre mňa najúžasnejší cestovateľský zážitok. Vyskúšala som si veci z takej stránky, za ktorú by som sa na Slovensku hanbila. Je zvláštne byť chudobný, ale je to zaujímavé. Vidieť aké sme nenažrané prasatá, ako si nedokážeme veci vážiť a koľko toho máme aj keď to vôbec nepotrebujeme. Veľmi by som toto pochopenie odporúčala zažiť najmä niektorým ľudom čo od samej dobroty nevedia čo so sebou. Ale to asi nepôjde, nepredáva sa totiž v instantnej podobe ;).
Na druhej strane som si uvedomila, aká som zapredsudkovaná. Aj keď mi cestovanie v tomto smere veľmi pomohlo, návrat do reality všedného dňa opäť mnohé kazí. Na našom putovní nám pomohli úplne chudobní ľudia, triedy stredné, ale aj ľudia neskutočne bohatí od ktorých by som to ani náhodou nečakala. A niekedy nám aj nepomohli. Niekedy sa na nás proste úplne všetci vykašlaliv momente, keď sme naozaj potrebovali pomoc. No čo, život nenatlačíme do univerzálnych poučiek a krásnych citátov o tom, ako by to malo ideálne vyzerať. Ženy, muži, krásni, škaredí, bohatí, chudobní. Všetci máme v sebe niečo dobré a niečo zlé. A možno nie. Tak ako nie je pravda, že po každom zlom stope príde jeden dobrý ;).
MILLE VIAE DUCUNT HOMINEM PER SAECULA ROMAM
http://www.facebook.com/pages/Henrich-Kaczor-Photography/104870013005730
[email protected]
