Výstup na Grossglockner (3 798 m), najvyššiu horu Rakúska

Grossglockner je so svojimi 3 798 metrami nielen najvyšším vrcholkom národného parku Vysoké Taury, ale aj celého Rakúska. Výstup na neho je vďaka technickej náročnosti a panoramatickým výhľadom hodnotený ako jeden z najkrajších, ktoré môžete v rakúskych Alpách podniknúť.

A tak som sa sem vybral konečne aj ja s kamošom. Vyrazili sme z Bratislavy autom na víkend uprostred júna, pričom do dedinky Kals am Grossglockner je to približne 550 kilometrov. K tomu, aby sme sa ale dostali pod Grossglockner z južnej strany je nutné prekonať masív Glocknergruppe. Ten vyzeral zasnežený a v opare celkom hrozivo. Sálala z neho sila a nedostupnosť... Prekonali sme ho prejazdom tunela Felbtauerntunnel.

Tu sa ale pripravte, že po prejazde tunela Felbtauerntunnel zaplatíte za osobné auto 10,-Euro. A ako sme sa presvedčili, takú istú cenu vyplatíte aj pri spiatočnej ceste.

Pripravte sa však aj nato, že platiť budete ešte raz. Je to pri ceste z dediny Kals am Grossglockner, kde sme sa na noc ubytovali, na parkovisko pri chate Lucknerhaus, odkiaľ vyráža väčšina turistov na samotný kopec. Cena je 10,-Euro. V čase od približne 19.30 večer, do 6.30 ráno vraj ale poplatok nikto nevyberá a cesta je prístupná 24 hodín.

No stáva sa, že poplatok môžu kontrolovať aj pri spiatočnej ceste. Samotné parkovisko pri chate Lucknerhaus však už spoplatnené nie je, môžete tu parkovať aj tri dni, pričom parkovisko je obrovské a miesta dosť.

Parkovisko pri chate Lucknerhaus

Výhodou parkoviska pri Lucknerhause je jeho nadmorská výška (1918 metrov), teda pre výstup máte dobrý základ. Z toho dôvodu odporúčam nešpekulovať a odparkovať auto práve tu.

Z parkoviska pokračujete údolím nahor, pričom je možné zvoliť pohodlnú trasu po šotolinovej ceste v ľavej časti údolia alebo po turistickom chodníku v pravej časti. Ani jedna cesta ale nie je kratšia alebo s menším prevýšením, záleží iba načo máte náladu. Po ceste dôjdete počas zhruba polhodiny k chate Luckerhutte. Tu je možné sa občerstviť alebo aj ubytovať.

Chata Studlhutte

My sme sa tu však ale ani nezastavili a pokračovali v ceste. Keď sme vyrážali z dediny Kals, kde sme mali to šťastie a mohli sa výhodne ubytovať v dosť luxusnom hotelovom zariadení Gradonna Mountain Resort, striedavo pršalo a svietilo slnko, no teraz bol Grossglockner celý v hmle. To nebolo dobré znamenie. Keď dolu prší, hore sneží, čo mohol byť problém. A tak sme pokračovali po dobre vychodenej ceste údolím stále nahor, prešli mostík cez potok a kľukatým chodníkom sa približne za hodinu a pol dostali k chate Studlhutte, vo výške 2802 metrov. Jedná sa skôr o úmorný výstup nutný pre nabratie potrebnej výšky a aklimatizáciu, žiadne krásne výhľady táto cesta neposkytuje. To by ste museli mať oči na zátylku.

Chata je pomerne zvláštnej konštrukcie, pričom na jej mieste stála pôvodne stará, kamenná chata. Keď však bola postávená nová a moderná chata, tú starú asanovali. Ak ste už unavení, rozhodne sa oplatí tu prenocovať alebo aspoň naobedovať sa a nabrať nové sily. Predtým, ako vyrazíte nahor na ľadovec. Aj my sme si tu dali prestávku, niečo zjedli, doplnili tekutiny a následne vyrazili opäť na cestu. Tu je nutné poznamenať, že sme boli dvaja a s nami rakúsky horský vodca Stefan. Nechceli sme ponechať nič na náhodu a proste sa nám zdalo rozumné mať so sebou niekoho, kto pozná tunajší terén a prostredie. Navyše, vedeli sme, že hoci dolú je už jún, hore na panuje tvrdá zima.

Cesta k k ľadovcu Kodnitzkees

Hneď za chatou je plechová ceduľa s informáciami o výstupovej ceste Studelgrat. Vy ale po tejto ceste nebudete pokračovať. Teda aspoň nie v prípade, že chcete íst tzv. "normálnou" cestou a nie cestou Studelgrat. Táto cesta je náročnejšia s lezeckými pasážami na ktoré sme nemali skúsenosti a koniec koncov, v počasí v akom sme sa práve nachádzali, tade ani nikto nešiel.

Celkovo, počas celého treku sme stretli minimum ľudí a ako sme sa neskôr dozvedeli, v ten deň ani na vrchol nikto nevyliezol. Hoci bežne je to veľmi frekventovaný cieľ. Ako sme vyšli z chaty, zatočili sme ľahko vpravo a mierne stúpajúcim traverzom sme stúpali po chodníku k ľadovcu Kodnitzkees. Ľadovec je v lete väčšinou bez snehu, ale tiež tu môže byť aj pol metra nového snehu.

My sme mali to "šťastie", že bol celý pod snehom. Tak sme sa naviazali na lano, dali prilby na hlavu a pokračovali. Panovalo úplne bláznivé počasie. Chvíľami pieklo slnko, chvíľami snežilo... Cesta nebola vôbec prešlapaná, nakoľko v posledných dňoch padal stále nový sneh.

Postupne sme sa ale po ľadovci dostali ku skale, ktorá nesie názov - Kample. Ak sa dostanete do spodnej časti skalného masívu je môžné ho zdolať po ferrate. Druhá možnosť je tento masív obísť po ľadovci a na hrebeň sa dostať po snehu. Túto môžnosť neviem posúdiť, lebo my sme pokračovali po ferrate.

Skala bola miestami pekné strmá, oceľové istiace lano zamrznuté, čiže sa značne šmýkalo. Počasie sa stále horšilo, začínalo čoraz viac snežiť. Zhruba v najťažšej časti tohto úseku Stefan navrhol ako jednu z možností návrat do Studlhutte. S tým, že tam prespíme a skúsime vyraziť opäť ráno. Vedeli sme, že na druhý deň má byť ešte horšie počasie a teda žiadne "vyraziť ráno" by sa už na 99% nekonalo. Navrhli sme pokračovať v ceste minimálne do chaty Erzherzog Johann Hütte vo výške 3454 metrov, kde sa uvidí, čo ďalej. Stefan súhlasil a pokračovali sme v škriabaní sa vyššie a vyššie.

Chata Erzherzog Johann Hutte

Postupne sme sa tak dostali na terasu chaty Erzherzog Johann Hutte. Táto chata je najvyššie položená chata v Rakúsku a cesta zo Studlhutte sem trvá približne 3-4 hodiny v závislosti od počasia a snehových podmienkach.

My sme to však dali rýchlejšie. Väčšina turistov na chate prespí a na vrchol vyráža až na druhý deň nadránom. My sme však mali problém. Chata na moje prekvapenie nebola úplne plná, no bolo tu zopár partičiek, ktoré všetky svorne potvrdili, že to v ten deň otočili pod vrcholom. Podmienky skutočne neboli ideálne, lepšie povedané, boli zlé. No na druhý deň mali byť podstatne horšie a bolo viac ako jasné, že ak to necháme na druhý deň, na vrchol sa nedostaneme. Našou výhodou bola skutočnosť, že sme mali domáceho horského vodcu, ktorý poznal perfektne terén aj v hmle a snehu bez vyšliapanej trasy. Pričom partie na chate vodcu nemali a teda nemali v tomto počasí šancu.

A tak sme sa dohodli, že po čokoláde a malinovke vyrazíme na vrchol. Keď som niekde ďaleko v hmle videl mohutný svah kopca a vrchol bol v bielom nedohľadne, veľké šance som dosiahnutiu vrcholu nedával. Ale chceli sme to aspoň skúsiť, pokiaľ sa bude dať. Samozrejme, nemali sme v úmysle zbytočne riskovať. No mali sme skúseného vodcu, fyzické sily ešte vyzerali mať rezervu, tak prečo nie?

Dali sme to

Nebudem to naťahovať, podarilo sa nám to. Detailný popis trasy sa mi píše ťažko, nakoľko väčšinu cesty sme strávili v hmle a snežení. Spoločne s našou trojicou vyrazili ešte aj dvaja Poliaci, ktorí nabrali kuráž na výstup hneď ako videli, že ideme aj my. Jeden z nich bol horský vodca a bolo vidno, že sa v horách pohybuje veľmi skúsene.

Striedavo sme sa predbiehali a povzbudzovali sa. Na horách v takom nepríjemnom počasí poteší každé pekné a dobre mienené slovo, ktoré dodáva pocit spolupatričnosti. Stefan sa pohyboval absolútne skúsene, z jeho pohybov vyžarovala skúsenosť a pokoj. Toto už bolo o kondičke a psychike. Cesta viedla nahor už skutočne strmým svahom a táto pasáž už začína robiť mnohým problém. Minimálne na morálke. Ale aj na kondičke. Ak teda budete mlieť z posledného, radšej to v ten deň otočte a skúste nabrať silu cez noc na chate. Naša kondička bola ešte v pohode, Stefan mal situáciu pod kontrolou, tak sme pokračovali.

Cesta bola absolútne neprešliapaná a vlastne ani nemôžem posúdiť tú prírodnú krásu vôkol. Cez hmlu som nič nevidel. So zaťatými zubami sme sa škriabali stále vyššie, bičoval nás vietor, sneh a riadna zima. Adrenalín však robil svoje a mráz som pocítil v plnej sile až na vrchole. Cestu lemovali tyče na istenie a vraj aj istiace lána, tie však boli pod snehom. Boli sme teda samozrejme naviazaní na vlastnom lane.

Ako inak na vrchole sme si všetci podali ruky, počkali na Poliakov, ktorí priši niekoľko minút po nás a nasledoval zostup, ktorý je pre mňa vždy horší ako výstup. Kolená trpia. Celú tu náročnú trasu sme tak dali ešte raz, pričom som sa len čudoval aký strmý terén sme prekonali. V hmle sme sa tak postupne opäť dostali na chatu Erzherzog Johann Hutte. Ani sme nešli dovnútra ale zostali na terase. Stefan totiž vyslovil teóriu, že sa vrátime až na chatu Stüdlhütte do výšky 2801 metrov, kde je vraj lepšie a lacnejšie ubytovanie a aj pivo. A tak cesta skutočne pokračovala až do Stüdlhütte. Trasa cez ľadovec však bola pre mňa nekonečná, lebo únava už robila svoje, v hlbokom snehu som sa stále zabáral a len ťažko držal rovnováhu. Večer o ôsmej sme konečne prišli na chatu a dali si zaslúžené pivo.

Hm... Keď sa nato tak spätne pozerám, tak otočiť za jeden deň skoro celý Grossglockner v takom počasí, tak to nie je zlý výkon. Druhá vec je, že hnacím motorom bolo práve to zlé počasie, pričom bolo jasné, že "dnes alebo nikdy". Aj samotní Rakúšania vraveli, že takéto počasie bola smola. Dva týždne pred našou cestou panovalo už na kopci leto. Nádherné výhľady, čistá obloha a teplo. A zrazu sa behom niekoľkých dní vrátila tvrdá zima a mráz. Vraj sa to pravidelne stáva raz za niekoľko rokov. Z toho vyplýva, že rátať treba vždy so všetkým aj čo sa týka výstroje, aj morálky.

Na záver by som snáď povedal len toľko. Ak si nie ste úplne istí, že vaše skúsenosti a zručnosti postačujú k výstupu na najvyššiu horu Rakúska, kontaktujte radšej pred cestou domácich horských vodcov, ktorí Vás na vrchol dovedú bezpečne a aj vedia vyhodnotiť situáciu. Skúste napríklad nášho Stefana: [email protected].

Ak by bolo leto a pekné počasie, výstup na Grossglockner je dá sa povedať pohoda. No "zimný" výstup v náročných podmienkach je úplne iná káva. Podľa aktuálneho počasie teda starostlivo zvážte aj možnosť horského vodcu. Navyše, on vás na horu aj skutočne vyvedie, pričom bez vodcu v zlom počasí často stratíte čas a miniete peniaze, pričom na vrchol sa nedostanete...

- úvodné foto parťák Juro Recký