Olmékovia, tajomní praotcovia Mayov

Viera Dobiášová - 12.8.2014
Olmékovia

Lopta z kaučuku preletela oválnym ihriskom. Za žiadnu cenu nemala padnúť na zem. Nikto sa jej nesmel dotknúť ani rukou, ani nohou. Išlo o život.

Posvätná hra

Dopad lopty utlmilo rameno. Vo švihu preskočila na lakeť, odtiaľ na koleno. Hráč s ňou mohol pracovať ešte bokmi, inak ani ťuk! Všetky tieto časti tela mu chránili kožené chrániče.
Aby bol zápas ešte komplikovanejší, loptu museli prehodiť cez kruh uprostred ihriska. Táto hra nebola len obyčajnou zábavkou. Išlo o rituál, v ktorom porazené družstvo popravili. Najčastejšie skončilo ako obeť bohom.

Praotcovia starých Mayov

Ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa za najstaršiu civilizáciu v Amerike považovali Mayovia. Archeológov o tom presvedčilo množstvo objavených stavieb, monolitov, sôch najmä v oblasti Strednej Ameriky.
Niektoré výtvory sa však príliš líšili na to, aby ich mohli označiť za mayské. Dôvodom boli najmä obrovské kamenné hlavy, ktoré sa čudne mračili a mali africké, európske alebo orientálne črty.
Stále je veľa dohadov, kto boli títo ľudia? Odkiaľ prišli?

Strach ovládnutý uctievaním

Historici ich pomenovali – podľa miest nálezov, kde sa kedysi vyrábala guma – Olmékovia. V preklade to znamenalo – gumoví ľudia či ľudia z kaučuku.

Práve oni sú asi naväčším tajomnom dávnej histórie Mexika. Ich kultúra sa datuje okolo roku 1200 – 400 pred naším letopočtom, niekde sa uvádza aj skôr. Hlavné stredisko mali na pobreží Mexického zálivu v oblasti Veracruz. Obradnými centrami so spomínanými ihriskami – kurtmi boli San Lorenzo a neskôr La Venta. Obdivuhodné sú pyramídy či mohyly v tvare sopiek. Ľudia ich tu uctievali, lebo sa ich vyčíňania skutočne báli.
Inými posvätnými miestami boli kamenné oltáre a vodné nádrže.  

Záhada pokračuje

V niektorých strediskách sa sústredili predovšetkým kňazi a nadaní remeselníci. Ostalo po nich sedemnásť vytesaných monumentálnych hláv. Každá z jedného kusa a každá iná. Najväčšia má takmer tri a pol metra, najmenšia skoro meter a pol. Spoločným prvkom sú helmy, no aj ony sa od seba líšia.
Na čo mali tieto viac ako dvadsaťtonové hlavy slúžiť, nevieme. Sopečný čadič, z ktorého sú vytesané, pochádza z pohoria Tuxtlas. Je značne vzdialené od miest, kde všade ich objavili. A tak je tu ďalšia záhada: ako taký monument dokázali ľudia v tých časoch prepraviť po vode a súši aj sto kilometrov?

Živé obete

Plastiky z týchto čias dokazujú, že Olmékovia uctievali celý rad božstiev. Niektoré im slúžili na uzdravovanie, iné pre nich znamenali temné sily. Praktizovali šamanizmus. Verili, že každý človek má v sebe ducha zvieraťa.
Top postavou olméckej kultúry bol jaguár. Svedčia o tom mnohé sochy a reliéfy na oltároch. Rovnako uctievali dieťa, ktoré bolo potomkom otca jaguára a ľudskej matky. Ovládalo blesky, hromy, dážď. Tomuto božstvu rituálne obetovali na veľkých obradoch krv, čo dokazuje množstvo keramických tŕňov objavených v chrámoch.
Stopy po Olmékoch prezrádzajú, že bohom darúvali živé obete a uplatňovali aj rituálny kanibalizmus.

Múdre hlavy

Olmékovia boli dobrí „vedátori“. Prisudzuje sa im objavenie hieroglyfického písma, kolesa – o čom svedčia ich hračky – aj číselných systémov. Pravdepodobne okolo štvrtého storočia našli koncept nuly. Striebristý magnetovec využili na výrobu vypuklého zrkadla. Pribudla tenká ručička a na svete bol kompas.
Rovnako vynikali v astronómii. Ich poznatky tiež poslúžili pri vzniku komplexného kalendára. A tak aj „vďaka“ nim v ňom dnes môžeme listovať.

Komentáre Disqus