Malta Aviation Museum: prejdite sa históriou letectva

Ocitnúť sa na malom ostrove počas svetovej vojny obklopený nepriateľmi to je návod na zničenie. Presne do tejto situácie sa dostal ostrov Malta počas 2. svetovej vojny. Ako výsostné územie Britského impéria poslúžil na vybudovanie vojenských letísk. 

Necelých 100 km vzdialený od Mussoliniho fašistickej Sicílie, o niečo viac vzdialený od severného afrického pobrežia okupovaného nemeckými jednotkami Afrika Korps.

Dôsledok: od júna 1940 do decembra 1942 bolo územie Malty aj so všetkými priľahlými ostrovmi vystavené viac ako trom tisícov náletov. Na Maltu spadlo 14 000 ton bômb, zničených bolo 35 000 domov, zomrelo 1 500 Malťanov a Britov. V prvom polroku 1942, v čase najintenzívnejšieho bombardovania, bol zaznamenaný len jeden jediný deň, kedy nebol vyhlásený letecký poplach. Všetko z toho dôvodu, že neďaleko bývalého hlavného mesta Mdina v centrálnej časti ostrova v TaʼQali bolo vybudované rozsiahle vojenské letisko, ďalšie sa nachádzalo v mieste dnešného medzinárodného letiska v Lugo a letisko Hal Far. K tomu treba ešte pripočítať prístav Grand Harbour pri Vallette. V ňom v januári roku 1941 kotvila lietadlová loď HMS Illustrious v rámci Operácie Excess. Pokojne ju môžeme prirovnať k „smietke“ v oku fašistických spojencov Talianska a Nemecka.

 

Bombardovaná Malta

Samotná Malta na vypuknutie vojny nebola vôbec pripravená. Stredomorská flotila Royal Navy bola presunutá do egyptskej Alexandria. Na letiskách boli k dispozícii lietadlá, ktoré reprezentovali typy rýchleho, ale už prekonaného vývoja z 30-tych rokov 20. storočia: dvojplošníky Gloster Sea Gladiator, Fairey Swordfish, v auguste 1940 doplnené o Hawker Hurricane. Dôstojní protivníci nemeckých a talianskych lietadiel, Supermarine Spitfire sa na maltských letiskách objavili až v polovici roku 1942.

Malta Aviation Museum

Z tohto obdobia je známa príhoda, ktorú Malťania ešte dnes nazývajú „Il-Miraklu Tal-Bomba“. 9. apríla 1942 sa v kostole Nanebovzatia Panny Márie v meste Mosta modlilo asi 300 ľudí čakajúcich na začiatok popoludňajšej omše. Kostol bol už v tom čase veľmi známy svojou impozantnou kopulou s priemerom 52 m. Táto veľkosť ho zaradila na tretie miesto kostolov s najväčšou kopulou na svete. Začiatok leteckého poplachu si mnohí prítomní údajne ani nevšimli. V jednej chvíli však kopulu prerazila padajúca dvesto kilová letecká bomba. Spadla a ... nič. Nevybuchla. Pri jej delaborácii bolo zistené, že jej výroba bola sabotovaná. Robotníci v českej Škodovke Plzeň ju naplnili pieskom a priložili k nemu písomný odkaz. Bombardér zhodil v ten deň na Maltu sedem týchto bômb. Tá jediná, ktorá nemohla vybuchnúť, spadla na kostol. Zázrak? Asi áno.

Malta Aviation Museum

Letecké múzeum a jeho poklady

Na mieste bývalého letiska v TaʼQali otvorili v roku 1994 dnešné letecké múzeum. Určite nepatrí k tým veľkým a výstavným múzeám, je však vzorom toho, čo dokáže skupina dobre naladených ľudí. Celá bývalá letecká báza žije vlastným životom. Pôvodné hangáre obsadili výrobcovia fenického skla (skla vyrábaného technológiou, ktorú sem priviezli Feničania), keramiky a letecké múzeum. Mnohé z exponátov zrekonštruovali do dnešnej podoby z nálezov na ostrovoch, ale aj z pobrežných vôd Stredozemného mora. Výstavný koncept expozícií sa zvykne meniť. Dnes v prvom hangáre vítajú návštevníkov predstavitelia začiatku prúdovej éry lietadiel Royal Air Force. Druhý obsadili letecké legendy Hurricane, Spitfire, Tiger Moth doplnené o letiskové obslužné stroje. Tretiemu dominujú stroje z konca britskej dominancie na ostrove na začiatku 60-tych rokov 20. storočia. Predstaviť všetky typy je ďaleko nad rámec tohto rozprávania. Pár slov o niektorých z nich:

Začnem na konci, talianskym Fiat (Aeritalia) G 91 R/1B. Tento typ lietadla je zaujímavý tým, že na základe licenčnej zmluvy medzi Fiatom a Flugzeug Union Süd Nemecko to bol prvý bojový typ lietadla vyrobený v Nemecku po 2. svetovej vojne. S ich výrobou Nemci začali v 60-tych rokoch 20. storočia. Pôvodný model Fiat G 91 bol víťazom konštrukčnej súťaže NATO na ľahké bojové lietadlo s možnosťou taktickej podpory z roku 1953. Napriek tomu sa lietadlo nestalo štandardnou výbavou leteckých síl NATO. Do výzbroje ho zaradilo Taliansko, Nemecko a Portugalsko. Portugalsko vďaka tomu, že 50 kusov lietadiel určených pre Grécko a Turecko nasmerovali americké úrady na Pyrenejský polostrov. Svoj prvý let absolvovalo lietadlo 9. augusta 1956. Počas skúšok vo Francúzsku preukázalo svoju schopnosť štartovať aj z čiastočne upravených trávnatých plôch dokonca aj s podvesenou výzbrojou pod krídlami. Taliani na tieto lietadlá radi spomínajú ešte z iného dôvodu. Dlhé roky na nich lietala aj akrobatická skupina Frecce Tricolori. Informácia pre plastikových modelárov, od roku 2014 ponúka firma Italeri 91.-ku v štvrťkovej mierke v kamufláži akrobatickej skupiny.

Malta Aviation Museum

English Electric Lightning, lietadlo tvarom pripomínajúcim veľmi sploštenú rybu (ešte aj trysky motorov má umiestnené nad sebou tak, že to pripomína zle napísané číslo 8) začalo lietať v roku 1957. Išlo o prototyp, ktorý neskôr dostal meno Lightning. Na škodu veci, že z neho v múzeu prezentujú len prednú časť s kabínou (nose section). Britský Lightning bol prvým lietadlo z "ostrovov", ktoré prekonalo dvojnásobok rýchlosti zvuku (Machovo číslo). Z hľadiska pilotáže išlo o ideálny stroj s mimoriadnou stúpavosťou, výkonným radarom a riadenými strelami. Prepadové stíhacie lietadlo sa dostalo do výzbroje desiatich britských letiek a dlho bolo chrbtovou kosťou protivzdušnej obrany Veľkej Británie.

Dakota, čiže Douglas série DC-3/C-47. V označení pod číslom 3 sa skrýva civilná verzia a pod číslom 47 vojenská verzia jedného z najúspešnejších dopravných lietadiel v dejinách letectva. Divákom seriálu Polárni piloti je lietadlo určite známe. Kade tade po svete ich lieta ešte dnes pár kusov. Jeho životopis sa začal v roku 1935. Firma Douglas predstavila spoločnosti American Airlines zväčšenú verziu lietadla DC 2 v lôžkovej úprave. Bola určená pre transkontinentálne lety v USA. Klasické až konzervatívne vyzerajúce lietadlo si získalo v krátkom čase tak obrovskú popularitu, že len v USA bolo do konca 2. svetovej vojny vyrobených 10 692 strojov a ďalších 2 000 kusov pod označením Lisunov Li 2 v Sovietskom zväze. Vojenská verzia lietadla C 47 dostala od Američanov meno Skytrain. Briti jej dali meno Dakota. Niektorých ľudí to pletie dodnes. Dakoty alias Skytrainy boli nasadené pri vylodení Spojencov v Normandii, zabezpečovaní leteckého mosta pre západný Berlín na začiatku studenej vojny a lietali aj vo vojne Vietname. Jediná časť lietadla, ktorá sa vždy znova a znova dočkala inovácie boli motory. Ostatné časti lietadla ostávali prakticky bez zmien.

Malta Aviation Museum

Hawker (Siddeley/Armstrong Whitworth) Sea Hawk FGA Mk. 6. Ak si poviete, že jastrab je elegantný vták, tak o tomto "morskom jastrabovi" to platí dvakrát tak. Čisté oblé krivky, atraktívna kamufláž doplnená o žlto-čierne rozpoznávacie pruhy, sklopené krídla, akoby parkoval v podpalubí lietadlovej lode a ešte aj figurína pilota, to zaujme každého návštevníka. Naozaj elegantné lietadlo sa dostalo do výzbroje Royal Navy po roku 1947. V službe vydržali do 60-tych rokov 20. storočia kedy ich Briti nahradili "lietajúcimi tužkami" (F 104G). V Holandsku vydržali do roku 1964 a posledné aktívne lietali až do januára 1983 v Nemecku, kde ich nahradili Sea Harriery.

De Havilland T.Mk 11 Vampire. Určite ani sám Geoffrey de Havilland netušil, do akej úspešnej konštrukcie si sadá, keď 29. septembra 1943 štartoval s prvým sériovým jednomiestnym stíhacím lietadlom s prúdovým motorom vyrobeným vo Veľkej Británii. Toto neobvyklé lietadlo s motorovou gondolou a pilotnou kabínou umiestnenou medzi dva trupy, ktoré vzadu spája výškové kormidlo vydržalo lietať až do roku 1990. Verzia T.Mk 55 lietala takmer na konci 20. storočia ešte vo Švajčiarsku.

Malta Aviation Museum

Bell model 47G, vrtuľník. Skôr, ako čokoľvek napíšem o tejto malej mašine, dovolím si jednu otázku: Pamätáte sa na televízny seriál M.A.S.H.? Na vrtuľník z úvodných scén seriálu? Áno! Tak to je on. Niečo ako nafúknutá sklenená bublina s prilepenou kovovou konštrukciou na zadku a s lyžami. Vďaka jednej veľkej a jednej malej vrtule viac ako uspokojujúco lietajúci stroj. Bell začal lietať s týmto modelom 8. decembra 1945. Už 8. marca 1946 získal pre vrtuľník prvý certifikát pre civilný vrtuľník, ktorý ho oprávňoval brázdiť vzdušný priestor. Z civilnej verzie sa stala vojenská, z vojenskej poľnohospodárska a zo všetkých sa stali viac účelové verzie. Američania ho vyrábali do roku 1973. Taliani na základe licencie v spoločnosti Agusta do roku 1976.

Malta Aviation Museum

Supermarine Spitfire MK. IX. Ach jaj, ako písať o lietadle, o ktorom sa píšu hrubé a ešte hrubšie knihy? Ako písať o lietadle, ktoré vždy keď vidím, mám pocit, akoby som mal znova trinásť – štrnásť rokov, čítam Fajtlove a Liškove knihy a snívam o tom, že raz uvidím lietadlo, ktoré vyhralo vojnu o Britániu? Lietadlo, na ktorom zomrel dvadsaťštyriročný Bratislavčan Oto Smik? V roku 2014 sa mi ho podarilo v priebehu necelých dvoch týždňov opakovane vidieť. V júni v Bratislave, keď lietalo nad Dunajom, v júli na Malte. V nádhernej žlto-hnedej púštnej kamufláži so štvorlistou vrtuľou. Praotec všetkých Spitfirov sa postavil na štart 5. marca 1936. Od roku 1938 bol zaradený do bojových jednotiek. Keď skončila výroba posledného modelu, číslo vyrobených Spitfirov sa dostalo na 20 334 a 2 556 Seafireov v námornej verzii. Malťania sú na toto lietadlo osobitne hrdí. Po skončení nacistických náletov na Maltu, v čase kedy však nemecké ponorky ešte účinne blokovali námorné konvoje v Stredozemnom mori, boli to práve tieto lietadlá, ktoré privážali potraviny na ostrov. Spojenie "hrdosť na lietadlo" nie je len fráza. Na "naše" letecké múzeum a na "náš" Spitfire nás po prvýkrát upozornil jeden mladý taxikár. Rozprával, že na Malte uvítajú hostí z každej krajiny. Len Nemcov a Turkov nemajú veľmi radi. Tieto národy takmer vyhubili Malťanov. Ti prví počas 2. svetovej vojny a tí druhí v 16. storočí počas Veľkého obliehania. Ale to je iná história. Aktívna služba Spitfireov sa skončila v roku 1967.

O maltskom leteckom múzeu by sa toho dalo ešte veľa rozprávať. Napríklad o „trenažéri“ pristátia s lietadlom na lietadlovej lodi určenom pre deti. O skutočnom trenažéri lietania podľa prístrojov (teda v úplne tme) z vojnového obdobia. O mobilnej riadiacej veži. O ochote zachovať vojenské bungalovy, ktoré mohol niekto dávno zbúrať. Je to naozaj pekné miesto. Keď si prídete užiť letnú dovolenku na Maltu, neobíďte ho.