Po stopách dávnych Trákov v Bulharsku

Ingrid Žalneva - 6.8.2014

Dlhé roky bolo Bulharsko obľúbenou destináciou našich letných rodinných dovoleniek.  Strediská Slnečné pobrežie, Zlaté piesky, Varna, Albena, Primorsko, Sozopol a i. boli zaplavené turistami zo socialistického Československa.

Väčšinu času trávili na piesčitých plážach, pretože nachytaný bronz od Čierneho mora bol jednou z mála výraznejších zmien v šedi komunistického režimu. Občas si niektorí dovolenkári vyrazili na výlet do Nesebaru a Balčiku alebo do najbližšieho nákupného strediska, aby pre príbuzných kúpili tradičnú bulharskú hnedú keramiku s roztečeným vzorom či fľašku plisky alebo koňaku Slnčev brjag. O Trákoch vtedy takmer nikto nechyroval. Jednak preto, že zmienky o nich v učebniciach dejepisu boli nedostatočné a jednak preto, že sa mnohé objavy, približujúce túto kultúru, uskutočnili až v posledných desaťročiach.

Územie Bulharska bolo od nepamäti významnou križovatkou viacerých kultúr, národov a kmeňov. Jedným z pôvodných národov boli Tráci. A hoci sme o nich nemali toľko informácií, predsa sú minimálne dvaja príslušníci tohto národa známi na celom svete. Veď jeden z nich aspoň načas položil na kolená najväčšieho vládcu vtedajšieho sveta – Rím. Volal sa Spartakus a žil v 1. storočí p.n.l. Druhý je Orfeus, známy z gréckej mytológie. Podľa niektorých historikov to však nebola len vymyslená postava.

Kto sú Tráci

Z početných euroázijských národností začali v staroveku tri obývať Balkánsky polostrov: Heléni (najjužnejšiu časť), Ilýri (západ) a Tráci (teritórium dnešného Bulharska, ale aj časť Rumunska, Grécka a Turecka, t.j. rozsiahle územie medzi Dunajom, Čiernym a Egejským morom). Za najstaršie písomné zmienky o Trákoch sa považujú 4000 rokov staré hlinené tabuľky, pochádzajúce z minojskej civilizácie, objavené v roku 1900 na ostrove Kréta. Okrem rôznych administratívnych poznámok sa na tabuľkách spomínajú aj mená tráckych plemien, ich vládcov a dokonca aj slovo „Trákia“. Aj Homér sa vo svojom epose Iliada viackrát zmieňuje o Trákii a jej obyvateľoch, ktorí boli spojencami Trójanov. Spomína dokonca i bohatého tráckeho kráľa Rezosa, ktorý v Trójskej vojne zahynul. S opismi kultúry Trákov a ich vzťahov s inými civilizáciami v tejto oblasti sa stretávame aj v dielach gréckych historikov Xenofana a Strabóna.

Busta odryzského kráľa Sevta III

Podľa otca histórie – Hérodota boli Tráci po Indoch najpočetnejším národom na svete! Hérodotos však zároveň poukazoval na ich nejednotnosť a roztrúsenosť do početných kmeňov, ktoré často bojovali medzi sebou a len občas sa dokázali zjednotiť do väčšieho celku (Odryzské kráľovstvo v roku 470 p.n.l.). K najvýznamnejším plemenám patrili: Bistoni, Kikoni (spojenci Trójanov), Agriani (ich elitná ľahká pechota sa zúčastňovala výprav Alexandra Veľkého), Bézovia, Geti, Tribalovia, Edoni, Skordiskovia, Kari, Odryzovia, Dákovia (obývali územie dnešného Rumunska – Dáciu, preto Rumuni vyrábajú autá s týmto názvom!) a iní.

Zo života Trákov

Najviac informácií o Trákoch sa zachovalo v antických textoch, no keďže Gréci nemali v láske žiadnych cudzincov, vo svojich spisoch často zobrazovali iné národy v horšom svetle. Tak napríklad Gréci, známi tým, že svoje víno riedili, pohoršovali sa nad Trákmi, že pijú víno neriedené, dokonca aj ženy, navyše hltavo a z veľkých čiaš. Nuž, že Tráci holdovali vínu, sa nemôžeme na jednej strane čudovať – veď ich krajina bola rodiskom Dionýza – boha vína, plodnosti a veselosti, masové religiózne rituály na jeho uctievanie sa nezaobišli bez tohto moku, no v bežnom živote, aspoň podľa zachovaných nástenných malieb, išlo skôr o okázalé hostiny než o nejaké primitívne opíjanie sa. Veľký dojem robilo oblečenie, ktoré nebolo ľahké a vzdušné, na aké boli Gréci a Rimania  zvyknutí. Tráci obývali drsnú zem s vysokými horami (Rodopi a Hemus – dnešná Stará planina), často pokrytými snehom. Oblečenie preto volili teplé, muži nosili nohavice, lebo jazdili na koňoch, na hlavách mali čiapky z líščej kožušiny. Obľubovali tetovania a šperky (prstene, náušnice, náramky, náhrdelníky, opasky, veľké ihly na zapínanie). Žili v mnohoženstve, po mužovej smrti sa najmilovanejšej manželke dostalo veľkej pocty – bola usmrtená, aby mohla byť pochovaná spolu so svojím druhom. Všetci antickí letopisci sa zhodli v tom, že Tráci boli znamenití bojovníci (bodaj by aj nie, keď aj boh vojny Ares (Mars) sa narodil v Trákii!) a zatiaľ čo iné európske národy používali kone len do záprahov bojových vozov, Tráci boli výbornými jazdcami. Podobne ako iné národy v tých časoch, aj Tráci s obľubou rabovali, a to aj na mori, čo dokazujú nálezy kamenných kotiev pozdĺž čiernomorského pobrežia. Keď práve nebojovali a nezbíjali, venovali sa Tráci chovu dobytka, pestovaniu obilia, lovu, rybolovu, ako aj spracovaniu kože, dreva a kovov, kde vynikali vysokou zručnosťou.

Trácke hrobky

Píšu sa roky 1877 a 1878, v okolí dedinky Šipka sa odohráva dôležitá bitka rusko-tureckej vojny. Za miesto, z ktorého bol najlepší výhľad na bojové pole, si ruskí oficieri zvolili vyvýšený kopček Ostrušu. Turecký paša zase riadil boje zo strategickej vyvýšeniny Goljama Kosmatka. Nikomu vtedy a ani o sto rokov neskôr nezišlo na um, že tieto kopčeky sú dielom človeka a že sa pod nimi ukrývajú miesta nesmiernej historickej hodnoty. Až v roku 1993 sa prišlo na to, že Ostruša bola vytvorená na začiatku 4. storočia p.n.l. na ochranu kultového miesta - šiestich komôr s celkovou plochou 100 m².

Mohyla Ostruša, Bulharsko

Zakrátko na to odkryla svoje tajomstvo aj druhá vyvýšenina, pod ktorou bola objavená hrobka odryzského kráľa Sevta III. Nasledovali ďalšie objavy a ktovie, čo všetko sa ešte ukrýva pod inými kopčekmi na tomto území, ktoré sa dnes nazýva Údolím tráckych kráľov. Hrobky majú rôzny tvar, rozmery i zložitosť, ich stavba si vyžadovala veľmi dobré znalosti z matematiky i astronómie. Dve najvýznamnejšie hrobky sú na zozname UNESCO. Prvá z nich, objavená v roku 1982 pri dedinke Sveštari, bola postavená v 4. storočí p.n.l. pravdepodobne pre odryzského kráľa Dromicheta, ktorý porazil Lysimacha – generála Alexandra Veľkého. Kráľ zrejme zomrel skôr než bola hrobka dokončená, no spolu s ním poslali na druhý svet všetko, čo by tam mal potrebovať: mladú ženu a tri kone. Pozoruhodné sú nástenné maľby, ako aj desať ženských postáv – karyatíd, ktoré vystupujú akoby zo steny a podopierajú architrávy. Zaujímavé na nich je, že hoci sú postavy rovnaké, každá tvár je iná, sú skôr odpudzujúce než pekné, čo bol zrejme zámer kvôli ochrane tohto miesta. Hrobka je dômyselne naprojektovaná tak, aby v deň zimného slnovratu mohli dopadajúce slnečné lúče osvietiť vládcu, ktorému poskytuje nesmrteľnosť Veľká bohyňa. Druhý hrob sa nachádza pri Kazanlaku, hoci bol vykradnutý už v staroveku, zachovali sa tu úžasné maľby, zobrazujúce pravdepodobne Rojgosa, syna kráľa Sevta III. V predsieni sú to bojové scény, no najkrajšie sú fresky v kupole hrobky, veľmi živo a prirodzene zachytávajúce muža sediaceho pred plným stolom. Za ruku ho nežne a pokorne drží krásna žena, jeho prsty akoby odpovedali na jej lásku. K dvojici smeruje procesia s jedlom a darmi, sprievod uzatvárajú nádherné kone. Ešte aj dnes vzbudzuje celá scéna dôstojný smútok a dojme každého návštevníka.

Znovuobjavené poklady

Starovekí vykrádači hrobiek našťastie nestihli vylúpiť všetko, a tak sa v Bulharsku ešte stále odkrývajú rozprávkové poklady plné predmetov zhotovených z čistého zlata, tak filigránsky vypracovaných, že by pred nimi zbledli závisťou aj egyptskí faraóni. Či už je to zlatá tzv. Teresova maska alebo zlatý veniec z jemne vypracovaných dubových listov a žaluďov, nájdené v roku 2004 pri už spomínanej Šipke. Niektoré objavené predmety sú dielom tráckych majstrov, iné sa na toto územie dostali ako výsledok dávneho obchodu alebo ako korisť z ďalekej krajiny. Najstarším doteraz nájdeným tráckym pokladom je Valčitranský poklad – 13 predmetov z 21-karátového zlata, vyrobených v čase medzi 16. a 12. storočím p.n.l., t.j. 200-300 rokov pred Trójskou vojnou, preto nie je celkom isté, či možno tieto predmety naozaj považovať za trácke. Vážia spolu 12,5 kg – sú zároveň aj najťažším pokladom.

Najväčšia nádoba váži až 4,5 kg. Tieto predmety buď zdobili slávnostnú tabuľu alebo, čo je pravdepodobnejšie, sa používali pri kultových rituáloch vo svätyniach. Najslávnejší a „najbulharskejší“ je však poklad, náhodne objavený v roku 1949 neďaleko mesta Panagjurište. Je to 9 nádob z čistého zlata, vážiacich 6 kg: 4 čaše v tvare rohu (rhyton) – dve s vyobrazenou hlavou jeleňa, jedna s hlavou barana a jedna s hlavou kozorožca, 3 kanvy v tvare ženskej hlavy, amfora a veľká, plochá nádoba bez ušiek (fiálé), na ktorej sú do kruhu rozložené africké hlavy, žalude a rozety. Amfora a vrchné časti rhytonov sú pokryté množstvom figúr, držadlá majú tvar kentaurov, sfíng alebo levov. Všetky nádoby sú veľkolepo vypracované, v 4. alebo začiatkom 3. storočia p.n.l. ich zhotovil naozajstný veľký majster svojho remesla. Tento poklad už podnikol cestu okolo sveta, v najznámejších svetových múzeách ho obdivovali desaťtisíce návštevníkov. Ďalšie významné poklady sa našli v okolí miest: Rogozen (najväčší strieborný poklad, 165 predmetov, z čoho je 108 mís fiálé, t.j. viac než sú dokopy všetky nádoby tohto druhu v celej Európe!), Borovo (strieborné rhytony), Zlatinica (nádherný veniec zo zlata ozdobený aplikáciami v tvare krídel bohyne Niké), Chotnica (44 zlatých predmetov, hlavne šperkov), Dabene (viac ako 15000 elementov zo zlata!) a i.

Trácke svätyne

Tráci nezanechali žiadne svoje písomné pamiatky, ale stopy ich civilizácie sú jedným z najväčších bohatstiev zachovaných na bulharskom území. Nástenné maľby a početné poklady sú skvostami svetového významu. Nesmieme však zabudnúť ani na chrámové komplexy – miesta, kde sa stretávajú tajomné energie - miesta, na ktorých ľudia oddávna hľadali blízkosť k vyšším silám a odkiaľ k nim vysielali svoje modlitby a zaklínadlá. Viaceré svätyne boli vybudované už omnoho skôr, Tráci ich len „zdedili“ a vylepšili – vyhĺbili schody, oltáre, miesta pre obety a nádrže pre posvätnú, očisťujúcu vodu, aby mohli hľadať rovnováhu medzi piatimi elementmi, pričom okrem zeme, ohňa, vody a vzduchu bol piatym elementom kôň! 10 km od známeho letoviska Primorsko sa nachádza bulharský „Stonehenge“ Beglik Taš – obrovské kamenné disky, sčasti zvalené časom, vzbudzujúce údiv a otázku, aká sila a technológia ich dokázala usporiadať tak, aby sa dali použiť ako kalendár i slnečné hodiny? Najpozoruhodnejším komplexom je však Perperikon vo východnej časti pohoria Rodopi. Megalitická svätyňa tu vznikla už pred 8000 rokmi! Tráci ju rozšírili a premenili na posvätné skalné mesto s pevnosťou a kráľovským palácom.

Vchod do hrobky v Kanzalaku

Na území Bulharska sa nachádza celý rad ďalších megalitických pamätníkov (napr. Tatul, Perperek, Belintaš), v ich bádaní sa stále pokračuje. Podľa Hérodota uctievali Tráci hlavne troch bohov: Aresa, Dionýza a Artemidu, ktorí stelesňovali najobľúbenejšie veci Trákov: vojnu, víno a lov. No Artemis, označovaná ako Veľká bohyňa matka, mala aj moc nad prírodou, životom i smrťou. Za hlavného boha Trákov mnohí historici označujú boha s menom Sbelsurdos. Tráci si ho stotožňovali s Apolónom (ovplyvnení dávnymi časmi, keď sa ako božstvo uctievalo Slnko), ibaže narozdiel od gréckeho mal trácky Apolón bojovnejší charakter, preto mu pridávali ešte aj iné mená. Od 1. storočia sa zvýšil vplyv tráckeho „konnika“ (Heros), víťaza nad životom, smrťou, lovom i úrodou, ktorého vždy zobrazovali ako ozbrojeného jazdca, sprevádzaného psom, prípadne levom, a ženskou figúrou ako symbolom kultu Veľkej matky. Jazdec aj kôň sú vždy otočení do prava. V Bulharsku bolo doteraz odkrytých okolo 3000 kamenných reliéfov na uctievanie tohto jazdca. Nájdeme ho ale aj na minciach, prsteňoch, pohároch, na kožených remeňoch, ktoré chránili koňa. Dodnes sa vedú spory, či náhodou táto postava nepredstavuje univerzálne trácke božstvo.

Orfeus a orfizmus

Skalná svätyňa Perperikon ešte aj dnes vydychuje mystické závany dávnej minulosti. Perperikon bol kultovým miestom prívržencov tzv. orfizmu – náboženského smeru, ktorý vznikol práve v Trákii v 9. storočí p.n.l., odkiaľ sa rozšíril do antického Grécka a oblasti Stredomoria, jeho prívržencami boli aj mnohí rímski cisári. Samotný názov vznikol ale až v novoveku, historici ho vytvorili podľa toho, že tento kult súvisel s uctievaním Orfea. Podľa nich bol Orfeus - syn tráckeho kráľa a múzy č. 1 Kalioppy, Diovej dcéry - nielen mýtickou postavou, ale aj lokálnym vládcom v Rodopách. Všetci poznáme jeho dojímavý príbeh a vieme, že sa Orfeus zronený žiaľom vrátil do rodnej Trákie, kde ho opité Bakchantky roztrhali a jeho hlavu a lýru hodili do rieky Hebros (dnes Marica, ktorá preteká cez Plovdiv). Ako najuctievanejší človek-boh zanechal Orfeus aj najhlbšie stopy v antickej kultúre. Vynašiel jednostrunný hudobný nástroj lýru a stal sa tiež symbolom stelesnenia nesmrteľnosti duše a nežnej lyriky. V roku 1423 sa v Konštantínopole našli „Orfeove hymny“ - 1200 básní a modlitieb k dávnym božstvám v starogréčtine, ťažkých na preklad a ešte ťažších na pochopenie. Orfizmus praktikovali len príslušníci horných spoločenských vrstiev, kultových rituálov v Perperikone i na ďalších tajných miestach sa smeli zúčastňovať iba slobodní, vysvätení muži. Obyčajní ľudia sa tiež obracali k svojim bohom, ktorí sa dotkli ich duše a pomáhali im v ich starostiach. Šľachte to však nestačilo, potrebovala sa ubezpečiť, že aj po smrti ostane vo svete svojich božstiev. Vidno to i na ilustrácii v hrobke neďaleko Sveštari – Veľká bohyňa víta zomrelého s vencom, akoby mu vravela „Vitaj u nás“. K tomu však nestačili len zásluhy vo vojnách či pri love, dôležité bolo praktikovanie kultu: stretávanie sa, meditácie, tranz a prinášanie obetí zvierat. Orfeus bol zbožňovaný v staroveku, ale aj dnes je obľúbenou postavou opier, básní, drám, románov a filmov. Obdobou našej Zlatej lýry bol v Bulharsku Medzinárodný festival piesne Zlatý Orfeus, ktorý sa konal v rokoch 1965-1999.

Trácky kôň

Muž s menom Spartakus

Legendárny vodca otrokov pochádzal z tráckeho kmeňa Médov, ktorí obývali územie pozdĺž stredného toku rieky Struma na juhozápade dnešného Bulharska. Odtrhnutý od svojej krajiny i rodiny bol uvrhnutý do surového sveta  gladiátorskej arény, kde boli krv a smrť najsledovanejšou zábavou. Ako sa však Spartakus dostal do otrockého zajatia a neskôr do gladiátorskej školy v talianskom meste Capua, nie je jasné. Podľa jednej verzie, ktorú nám však ponúkajú zaujatí, neobjektívni rímski autori, bol Spartakus obyčajným dedinčanom, ktorého Rimania zajali a neskôr potrestali za dezertérstvo, krádež alebo iný priestupok. Vierohodnejšia je však hypotéza, že Spartakus stratil svoju slobodu počas niektorej vojny, v tých časoch sa ich na tomto území odohrávalo veľa. Dokonca už v staroveku viacerí autori tvrdili, že Spartakus musel pochádzať z aristokratického, ba možno i kráľovského rodu. Veď jeho výnimočnosť nespočívala len vo fyzickej sile. Aby mohol ovládať 120-tisícovú armádu, v ktorej sa rozprávalo desiatimi rozličnými jazykmi, Spartakus musel mať veľkú vodcovskú spôsobilosť, charizmu a perfektnú rétoriku, organizačné schopnosti, bojové znalosti, priestorovú orientáciu, odhad a psychologické cítenie. Takéto vlastnosti by sotva mohol mať prostý trácky vidiečan. V rokoch 73 – 71 p.n.l. sa pod Spartakovým velením uskutočnilo veľké povstanie, ktoré je známe aj ako Tretia vojna otrokov. Ako vieme z hodín dejepisu, ale aj z mnohých kníh a filmov, vzbura bola veľmi krvavo potlačená. V poslednej bitke padlo až 60 tisíc otrokov, zahynul aj Spartakus, jeho telo sa však nikdy nenašlo. Podľa gréckeho historika Appiána sa Spartakus bil do posledného dychu, no pred tým stihol ešte zabiť svojho koňa. Často sa toto gesto interpretuje tak, že tým chcel Spartakus naznačiť, že neutečie z bojového poľa. Avšak podľa tráckych tradícií, keď sa kôň považoval za takmer posvätnú bytosť, išlo skôr o religiózny čin. Spartakovi bolo jasné, že ak boj prehrá, žiadneho koňa už na svojej pozemskej púti potrebovať nebude... Odvážny trácky bojovník sa aj dnes považuje za symbol mužnosti, chrabrého ducha a túžby po slobode.

Slovo na záver

O územie Trákie sa čoskoro začali zaujímať ambicióznejšie národy. Po Peržanoch a Macedónčanoch sa v roku 46 n.l. Trákia stáva provinciou Rímskej ríše, postupne dochádza k helenizácii a romanizácii jej obyvateľstva. Stopy po takmer zmiznutom národe dnes nachádzame nielen na mystických posvätných miestach, na stenách starých hrobiek a v muzeálnych vitrínach, ale aj v názvoch bulharských pohorí (Rodopi, Osogovo), miest (Pirdop, Plovdiv – pôvod v slove Pulpudeva) a najmä riek (Struma, Iskar, Arda). V dávnych tráckych rituáloch majú zrejme svoj pôvod aj nestinarské tance na žeravých uhlíkoch, ale aj iné zvyky a obyčaje, pretrvávajúce do dnešných čias. Pre našich turistov je putovanie po stopách Trákov exotické čo do vzdialenosti času, ale nie priestoru. Rozhodujúca časť dejinného javiska i väčšina tráckych pamiatok sú ľahko pre nás dostupné na území Bulharska, stačí len vymeniť aspoň jeden deň vylihovania na pláži za poznávaciu exkurziu. Znovuobjavené stopy tráckej kultúry za to určite stoja!

Autorka foto: Anna Sieragowska

Komentáre Disqus