Víťazstvo lásky na zámku Artstetten

 

Takýto obraz sa mi vynoril pred očami, keď som v období Turíc stála pred vchodom do zámku Artstetten. V postave ženy v záhrade som spoznala kňažnú Anitu Hohenberg, pravnučku bývalého následníka trónu Františka Ferdinanda. Sú dni, keď sa prezentuje v slávnostnej róbe  s diadémom, alebo prijíma hostí v červenom salóne a vtedy ju obsluhuje personál v bielych rukavičkách. No prevažujú dni, keď pracuje v zámockom parku, ako sama hovorí. Vzápätí vstúpi do súkromného krídla zámku, ktorý je jej domovom. 

 

 

Pri pohľade do výšky som si uvedomila, že za oknami so zelenými okenicami sa ani dnes dejiny nezastavili. Jedna z verných pracovníčok pani Molnar za pokladňou mi zažne svetlo v 25 miestnostiach sprístupnených verejnosti. Prechádzam sa po nich celkom sama, len z obrazov a množstva fotografií ma sledujú pohľady bývalých obyvateľov zámku . Vystavené osobné predmety naznačujú ich záujmy a vlastnosti, listy a výstrižky z novín prezrádzajú verejnú aj súkromnú mienku o dôležitých dejinných udalostiach. Kňažná Anita, ktorá vytvorila túto stálu výstavu Pre srdce a korunu, poskytuje tak návštevníkom možnosť, aby sa celkom vžili do osudov jej významných predkov. 

 

 

Prvá písomná zmienka o zámku pochádza z 13. storočia, keď tu mala sídlo rodina von Artstetter. Po Artstetterovcoch zámok obývali rôzne dolnorakúske šľachtické rodiny, až 17-krát zmenil majiteľov, kým ho v roku 1823 kúpil cisár František II., posledný cisár Svätej ríše rímskej. V dôsledku Napoleonových výbojov vyhlásil roku 1804 rakúske cisárstvo a stal sa jeho korunným predstaviteľom ako František I. Okrem toho, že sa korunoval na prvého rakúskeho cisára, bol zároveň aj českým a uhorským kráľom. Tak sa stal Artstetten majetkom rodu Habsburgovcov. Cisárovi Františkovi I. sa hovorilo kvetinový cisár, pretože sa zaujímal o rastliny, aj sa vyučil za záhradníka. Podľa habsburského pravidla si totiž každý cisár mal osvojiť nejaké remeslo.

 

V artstettenskom zámockom parku dal vysadiť podľa geomantických pravidiel gaštanovú aleju. Artstetten po ňom vlastnil jeho druhý syn arcivojvoda František Karol – otec najdlhšie vládnuceho rakúskeho cisára Františka Jozefa I. František Karol prepísal zámok na svojho tretieho syna Karola Ľudovíta. Ten zriadil na zámku kúpeľňu s bielo-modrými kachličkami, bazénik a kúpeľný pavilón v zámockom parku. Dokonca sa stal starostom maličkej obce pod zámkom Artstetten. 

 

Len necelý jeden rok patril zámok jeho bratovi Ferdinandovi Maximiliánovi, zakladateľovi novej rakúskej flotily. Modely lodí vo vitrínach podávajú svedectvo o jeho námorných víťazstvách pri Helgolande nad Dánmi a pri Lisse nad Talianmi. Maximilián prijal ponuku stať sa cisárom Mexika. V jednej z miestností zámku visí obraz, na ktorom ho mexickí Indiáni vítajú ako cisára Maximiliána I. No po americkej občianskej vojne podporovali USA mexických republikánov, Maximiliána zajali a zastrelili. Fotografia jeho prestrieľanej košele sa stala svetoznámou. Nestihol uskutočniť predstavu, že sa vráti do Európy a nasťahuje  sa na zámok Artstetten, dostala sa sem len časť jeho pozostalosti. Po tejto smutnej udalosti bol Karol Ľudovít naďalej majiteľom zámku, venoval sa umeniu a organizoval výstavy. Mal troch synov. Otta – otca neskoršieho posledného cisára Karola, Ferdinanda a Františka Ferdinanda. V roku 1889 daroval Karol Ľudovít zámok svojmu najstaršiemu synovi Františkovi Ferdinandovi. 

 

 

František Ferdinand sa stal následníkom trónu, keď syn cisára Františka Jozefa I. Rudolf tragicky ukončil život baronesy Márie Večerovej a svoj v Mayerlingu. Ferdinanda zastihla táto smutná správa v Prahe na Hradčanoch v priestoroch, ktoré pred ním obýval práve korunný princ Rudolf. Bol to jeho obľúbený bratranec. Návštevníci zámku si môžu prečítať rôzne teórie, prečo Rudolf spáchal samovraždu.

 

 

František Ferdinand sa spočiatku len zriedka zdržiaval na zámku Artstetten, ale keď dokončil prestavbu zámkov v Konopišti a Chlumci, začal sa veľmi zaujímať aj o Artstetten. Zmodernizoval zariadenie, dal zaviesť výťah – dodnes pôsobiacej firme Wertheim. Splnil si sen o ceste okolo sveta a počas desiatich mesiacov ju aj uskutočnil. Trofeje z navštívených krajín zapĺňajú priestor viacerých miestností. Bol zberateľom, ale aj vášnivým poľovníkom. Údaju o počte ním zastrelenej zveri sa mi napriek presným zápiskom na takzvanej Schussliste, ktorá visí na stene, nechce veriť: 212 349, ale taký je fakt. Napriek tomu, že dobové štatistiky tvrdia, že v tých časoch bola zver premnožená. Oveľa romantickejšia je prehliadka jazdeckých šiat, toaletných potrieb, alebo krásneho prsteňa a roztomilých dózičiek dámy, ktorá si získala Ferdinandovo srdce. 

 

 

V rode Habsburgovcov nebolo jednoduché presadiť si city, manželstvá sa uzatvárali politicky v záujme monarchie, za zachovanie rodu a mieru. František Ferdinand si to určite plne uvedomoval, keď sa ako tridsaťjedenročný na prvý pohľad zaľúbil do 26-ročnej českej šľachtičnej Žofie Chotkovej a svoju náklonnosť k nej musel tajiť. Žofia bola dvornou dámou  arcivojvodkyne Izabely, ktorá sídlila v dnešnom Prezidentskom paláci v Bratislave. Obyčajne sa miesto dvornej dámy často pokladalo za „konečnú stanicu“ tých, ktoré sa nemohli vydať.

 

Žofia bola ale pekná, múdra, mladá, mala hlboké tmavé oči a gaštanovo-hnedé dlhé vlasy. Zamestnanie prijala iba preto, lebo jej rodina sa ocitla v ťažkej finančnej situácii. Ferdinand, ktorého oficiálne pozýval na poľovačky Izabelin manžel, arcivojvoda Friedrich, sa pritom tajne stretával so Žofiou. Svoje viacdňové návštevy  Bratislavy často opakoval. Brával si športové vybavenie a chodieval s dcérami Izabely hrať tenis, plávať, jazdiť na koni, hoci cieľom bolo vždy "randevú" so Žofiou. Raz si pomyslel, že proti tenisovej partii s dvornou dámou v parku Grassalkovichovho paláca predsa nebude nikto nič namietať. Lenže po partii si zabudol  v garderóbe hodinky. Služobník ich odovzdal panej domu. Grófka Izabela vzrušene očakávala, že na vnútornej strane uzáveru vreckových hodiniek nájde portrét niektorej zo svojich dcér. Ale namiesto toho sa na ňu usmievala miniatúra jej dvornej dámy Žofie. Izabela jej dala výpoveď a išla referovať cisárovi. Žofia sa presťahovala dočasne k sestre Zdenke, ktorá bola dvornou dámou u korunnej princeznej Stefanie, vdove po Rudolfovi.

 

 

 

Cisár František Jozef I. si predvolal synovca Ferdinanda, aby mu zväzok so Žofiou vyhovoril, ani krásna Sissi nebola tomu vzťahu naklonená. Tak sa začal dlhý boj o lásku, až nakoniec cisár svadbu povolil. Ale len s podmienkou, že Žofia sa nikdy nestane cisárovnou a ich spoločné deti nebudú mať žiaden nárok na trón, dokonca ani na titul arcivojvoda. Toto vyhlásenie Ferdinand predniesol v ríšskej rade. Aj maďarský parlament stanovil zákon, ktorý zabezpečil, že sa Žofia nikdy nestane uhorskou kráľovnou. Žofia dostala titul kňažnej Hohenberg a ich spoločné deti mali dediť tento titul. Tak sa 1. júla 1900 v Českých Zákupoch (Reichenstadt) konala svadba. 

 

 

Žili 14 rokov v šťastnom manželstve, kým ich životnú púť neskončil srbský atentátnik Gavrilo Princip 28. júna 1914 počas reprezentačnej návštevy v Sarajeve. Na zastrešenom nádvorí zámku stojí kópia kabrioletu (originál je v múzeu vo Viedni), v ktorom sedeli, keď jedna guľka zasiahla Žofiu do brušnej dutiny a druhá prenikla Františkovi Ferdinandovi do krku. Obaja manželia o niekoľko minút zomreli. Pred smrťou však František Ferdinand ešte opakoval svojej manželke: „Žofinka, Žofinka! Neumieraj mi! Zostaň pre naše deti...“

 

Zanechali tri siroty, 13-ročnú Sofiu Máriu, 12-ročného Maximiliána Karola a 10-ročného Ernsta Alfonza. Max bol starým otcom dnešnej majiteľky zámku Anity. Ferdinand myslel už za života na to, že Žofia nebude môcť byť pochovaná v cisárskej krypte, a preto dal pre ňu aj pre seba zriadiť kryptu pod svojím obľúbeným zámkom Artstetten. No netušil, že posledná cesta na zámok Artstetten príde tak náhle. 

 

Jeho pravnučka, kňažná Anita, s láskou udržiava zámok aj rodinnú hrobku od roku 1983. Dokonca dováža pivo s nálepkou Ferdinand extra, vyrábané v Čechách len pre zámok Artstetten. Pamiatku na svojich panovníckych predkov bude uchovávať, kým celkom neprevezmú zodpovednosť za dedičstvo jej štyri deti. 

 

Použité zdroje:

Christine Scholler. Willkommen im Schloss, 2011 Anita Hohenberg.

Dietmar Griesser, Der Onkel aus Pressburg, 2010

http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis

 

http://www.slovaci.at/clanok/items/891.html