Hoci prvé osídľovanie našich veľhôr Vysokých Tatier možno datovať už do praveku, systematickejšie objavovanie tatranských krás začalo ledva pred pol druha storočím. A nešlo to vždy úplne zľahka.
Sotva môžeme pravekých lovcov lesnej zveri, ktorí sa náhodou zatúlali trochu hlbšie do hôr, označiť za prvých tatranských bádateľov. O určitom usadzovaní sa v týchto oblastiach však môžeme hovoriť minimálne od mladšej doby kamennej – práve z tohto obdobia pochádza slávny nález neandertálskej lebky, ktorý sa našiel v Gánovciach neďaleko Popradu. Že aj pod povrchom Tatier je čo objavovať, o tom svedčí napríklad objav dinosaurích pozostatkov spred 200 miliónov rokov, ktoré sa našli v Tichej doline... Geológovia našli tiež nezvratné dôkazy, že v tomto období boli Tatry ostrovom.
Z rozprávky do rozprávky
O samotnej etymológii názvu existuje niekoľko domnienok – tá najpravdepodobnejšia znie, že názov Tatry sa odvodil z praslovanského „tritri“, čo znamená skaly, skalné štíty. Do úvahy prichádza aj keltské slovo „tamtra“ s významom hnedý, tmavý. Najstaršia písomná zmienka s týmto názvom je z roku 999 – starnúce české knieža Boleslav II. spomína, ako jeho dŕžava siahala až po Tritri montes. S nastupujúcim stredovekom do Tatier nastúpilo i nemálo hľadačov pokladov a všelijakých pochybných zlatokopov. Naivná stredoveká nátura vo veľkom medzi ľuďmi živila povery o zlatých a strieborných vnútrach hôr, ale tiež rozprávky o nebezpečných horských duchoch a zakliatych vílach, ktoré žijú v temnote hustých lesov. Tí, ktorí sa do hôr vydali, boli preto považovaní za bláznov, či prinajmenšom čudákov.
Prvý turista Beata Lasky, prvá obeť Tatier
Prvým písomne zdokumentovaným tatranským turistom bola žena, kežmarská šľachtičná Beata Lasky. Druhýkrát vydatá, tentoraz za muža o dvadsať rokov mladšieho, prišla do kežmarského hradu a pohľad na majestátne Tatry jej učaroval. Jej muž, Albert Lasky, však manželkinu túžbu po horských výletoch nezdieľal, a tak jej neostávalo nič iné, ako sa do Vysokých Tatier vydať na vlastnú päsť. V roku 1565 sa spolu so svojim služobníctvom údajne dostala až k Zelenému plesu, po návrate však zaúradoval jej chamtivý manžel. Vyhlásil manželkin výlet za nemravný a neprípustný a nechal ju zamurovať vo veži kežmarského hradu, odkiaľ mala výhľad na Tatry. Beatu Lasky vyslobodil až ďalší majiteľ zámku o šesť rokov neskôr, prvá tatranská turistka onedlho po tom zomrela. Cesta k Zelenému plesu sa však už stala bežnou trasou ďalších dobrodruhov.
Kežmarský študent David Frőlich
V sedemnástom a osemnástom storočí brali Tatry útokom najmä prírodovedci so svojimi študentmi. Chodili do hôr, zbierali minerály, skúmali tatranskú flóru i faunu. V roku 1615 podnikol kežmarský študent David Frőlich spolu s dvoma priateľmi túru k „trom vežovitým pohoriam“, ktoré sa v tom čase považovali za najvyššie, ale dovtedy sa nikto tak vysoko neodvážil. Po náročnom výstupe mladí odvážlivci ostali v šoku, keď zistili, že ani zďaleka nie sú na najvyššom vrchole. Frőlich tento výlet opísal o niekoľko rokov neskôr – ide tak o prvú písomne doloženú vysokohorskú túru „z prvej ruky“, bohužiaľ ochudobnenú o presné pomenovanie vrchu, na ktorý študenti vyšli. Dodnes sú Frőlichove zápisky predmetom polemík, najpravdepodobnejšou sa zdá verzia, že ide o výstup na Kežmarský štít.
Juraj Buchholtz - prvenstvo na Slavkovskom štíte
V druhej polovici sedemnásteho storočia sa o ďalší rozvoj turizmu vo Vysokých Tatrách postarala rodina Buchholtovcov. Kežmarský kňaz a učenec Juraj Buchholtz vystúpil roku 1664 ako prvý na Slavkovský štít a opis tejto cesty vyšiel aj v dobovej tlači. „Pri výstupe na štít sme sa päť či šesťkrát ocitli v oblakoch, obklopení úplnou tmou a zmizlo nám slnko. Len čo sme však vystúpili nad oblaky, zazreli sme slnce, kým sme znova nezabŕdli do chmár. Vôkol nás bolo všetko tmavé a cez nás sa kúdolili velikánske chuchvalce pary a páchnuceho dymu. Tak sa to striedalo, až sme vystúpili na najvyšší končiar. Medzitým sa však celkom vyjasnilo a tak sme pri bezoblačnom a čistom počasí videli celý Spiš, mestá, mestečká aj obce a veľký kus Poľska i Uhorska.“ Juraj Buchholtz viedol k prírode aj svojich päť detí, synovia Jakub a Juraj mladší pokračovali v študovaní tatranskej prírody, i keď z trochu tmárskych dôvodov – hľadali ukryté poklady a dračie brlohy. Popri honbách za rozprávkami však vzniklo veľa hodnotných pozorovaní a zápiskov. Buchholtzovci dokonca rozlúštili záhadu Zeleného plesa. Prišli na to, že zelené škvrny na ňom vznikajú kvôli prameňom, ktoré z dna vytláčajú na hladinu zrnká zeleného minerálu – muskovitu. Prístroje neboli, a tak jedinou možnosťou, ako túto záhadu rozlúsknuť, bolo pripútať jedného zo študentov lanom a prikázať mu ponoriť sa až na dno ľadovo studeného plesa...
Najvyšším vrcholom bol po dlhé roky Kriváň
V priebehu ďalších rokov a storočí nadšencov pribúdalo, kvôli vysokohorským túram začali región navštevovať aj turisti spoza hraníc a domácim začalo postupne dochádzať, že títo „čudáci“ môžu byť celkom slušným zdrojom príjmov. V roku 1763 nariadil viedenský cisársky dvor podrobné kartografické spracovanie celej monarchie a dotklo sa to, samozrejme, aj Tatier. Prvým štítom, ktorý dostal známku „najvyšší“, bol na základe výpočtov vojenských meračov Kriváň. Prvý doložený výstup naň uskutočnil 4. augusta 1772 poľský kňaz, prírodovedec a historik Andre Jonas Czirbesz. O presnosti vtedajších meraní si možno urobiť obraz z odhadu Jána Fichtela, bratislavského mineralóga, ktorý mu nameral 3 800 metrov nad morom (Kriváň má v skutočnosti 2 494,7 metrov). Presnejšie na tom nebola ani zahraničná výpomoc – škótsky prírodovedec a bádateľ Robert Townson určil ako najvyšší Lomnický štít (tiež ho ako prvý zdolal, stalo sa tak 16. augusta 1793), švédsky botanik Gőran Wahlenberg zatiahol do výškových sporov tiež Ľadový štít. Gerlach stále figuroval na nižších priečkach, uznania prvenstva sa dočkal až o takmer storočie neskôr.
Ďalšie úspešné prvovýstupy
To už bola z Tatier takmer národná dogma, v rozkvitajúcom romantizme nezlomná opora Slovákov, z ktorej tiahli orly na podolia. Kriváň sa stal neoficiálnym symbolom Slovenska, štúrovci naň podnikli niekoľko organizovaných výstupov. V roku 1838 Ľudovít Greiner správne určil, že najvyšším Tatranským vrchom je Gerlachovský štít, no odborná verejnosť to uznala až koncom 70. rokov 19. storočia. Ako prvý na Gerlach vystúpil učiteľ a horský vodca z Novej Lesnej, Ján Still, spolu s niekoľkým priateľmi a ďalšími lovcami kamzíkov. Síce výstup z roku 1834 nebol dobovo nikde zaevidovaný, dodnes sa považuje za prvý v histórii. Still bol skutočným milovníkom hôr, na Gerlach sa niekoľkokrát vrátil, na Lomnickom štíte si ako sprievodca odškrtal 99 (!) výstupov a vyškolil niekoľko ďalších generácii horských sprievodcov. Ďalší tatranský vrchol, Rysy, boli pokorené len tri roky pred Gerlachom a zaslúžili sa o to poľskí lezci Eduard Blásy a jeho sprievodca Ján Ruman Driečny.
Turizmus na sto percent
Koncom 19. storočia akoby Tatry vkročili do svojej novej éry. Výstavba a prevádzka tatranských osád bola v plnom prúde, no ešte viac sa rozbehla po vybudovaní košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. V roku 1873 sa turistickí nadšenci združili v tzv. Uhorskom karpatskom spolku, v prvej turistickej organizácii na území Slovenska. Spolok vytvoril sieť sekcii, ktoré si navzájom podelili územie Tatier – každá sekcia mala na zverenom území na starosti vybudovanie turistickej infraštruktúry. Počiatky vysokohorských chát a turistických chodníkov sa tak priamo viažu k tomuto obdobiu. V nasledujúcich desaťročiach vzniklo na južnom úpätí Tatier 15 nových osád, najväčšími boli štyri Smokovce, Tatranská Lominca a Štrbské pleso. Po prelome storočí Tatry rozbehli podnikanie, ktoré bolo spojené nielen s turistikou, ale vďaka rôznym minerálnym prameňom aj s kúpeľníctvom; začali vznikať penzióny, hotely a do prvej svetovej vojny sa stihlo postaviť aj niekoľko grandhotelov. Síce podnikateľským zámerom sa nie vždy darilo, tatranskému turizmu a objavovaniu prírodných krás už nestáli v ceste ani bájky o drakoch, ani despotickí rodinní príslušníci, ani strach z neznáma.
- ilustračné fotky: Martin Maličký
