Jack Kerouac, nepokojne a bez cieľa, tak ako to má byť

Ak premýšľate kde a ako začať s dobrodružstvom, nebolo by úplne chybou, keby vám na tento problém niekto odporučil Kerouaca. Ten by vám to však vyvrátil zásadnou indíciou – ak chcete začať dobrodružstvo, hlavne o tom nesmiete premýšľať.

„V mysli jsem utekla od dětí, od manžela, od splátek. Zabalila si baťoh, vyrazila do světa a, páni, byla jsem zas mladá holka!“

Nejako sa začať musí

Jean-Louis Kerouac sa narodil v meste Lowell v štáte Massachusetts ako tretie a najmladšie dieťa francúzsko-kanadským prisťahovalcom. Doma sa hovorilo po francúzsky a až keď v šiestich rokoch začal Jean-Louis pochytávať angličtinu, stal sa z neho Jack. S angličtinou podľa niektorých zdrojov dosť bojoval a ešte aj v dospelosti si musel občas vety prekladať do francúzštiny. Klasický „ranospisovateľský“ život bol naplnený chudobou a azda až prehnanou väzbou na matku, prehrýzanie sa školskými povinnosťami čoskoro nahradili bary, jazz a hodiny strávené za písacím strojom. Kým v Európe zúrila druhá svetová, Kerouaca ako hráča futbalu vzali na univerzitu. Pre konflikt s trénerom z nej však odišiel a vrátil sa do rodného Lowellu. Dlho nepobudol ani v Námorníctve Spojených štátov, odkiaľ ho vyhodili pre psychické problémy. Vojenský dril holt nemáva priaznivý vplyv na rebelantskú, voľnomyšlienkársku hlavu. Z tohto obdobia pochádza jeho spisovateľská prvotina More je môj brat, ktorá však tlačou vyšla až v roku 2011 – po takmer sedemdesiatich rokoch, a čo je ešte pozoruhodnejšie, že sa tak nestalo v Amerike, ale na Slovensku. Takýto osud by knihe v štyridsiatych rokoch asi málokto tipoval...

Z blata do kaluže alebo z basy do manželstva

Leto v štyridsiatom štvrtom bolo pre Kerouaca poriadne horúce. Možno povedať, že jeho stretnutím s Allenom Ginsbergom a Williamom S. Burroughsom začína beat generation písať svoje dejiny. Zdieľané byty, rozbité sklo a nekončiace filozofické debaty. Pocit vydedenca sa v mladom Kerouacovi definitívne usadil po návrate z basy. Za mreže sa dostal, keď pomáhal priateľovi Lucienovi Carrovi kryť vraždu istého dotieravého stalkera. Rodina odmietla zaplatiť kauciu, Kerouaca na slobodu vykúpila istá Edie Parkerová. Jej podmienka bola snáď priamo z červenej knižnice – svadba. Kerouac súhlasil, manželstvo vydržalo len pár mesiacov a anulovali ho v štyridsiatom ôsmom. Na dvadsaťdvaročného mladíka už mal budúci beatnický guru pomerne pestrý životný register. „S príchodom Deana Moriartyho sa začalo v mojom živote obdobie, ktoré možno nazvať životom na ceste. (...) Dean je na takú cestu ideálny parťák, lebo sa vlastne na ceste narodil...“ - Úryvok z románu Na ceste /On the Road/

Až do dna!

Európa sa spamätáva z vojnových hrôz, svet je stále v šoku z atómovej bomby. No mladý Kerouac je týmito problémami nedotknutý, tesne po vojne sa stretáva s istým Nealom Cassadym a dobrodružstvo začína. Cassady je búrlivák, nespútaný živel, kriminálnik, zlodej áut, ktorý nevydrží obsedieť a už vôbec nevydrží pri jednej žene. Svoje neustále naháňanie sa za niečím obhajuje víziou strateného otca a v lete 1947 pozýva začínajúceho spisovateľa Kerouaca na západ, aby ho učil písať. Kerouac je živelným Cassadym očarený (a treba povedať, že z celého okruhu beat generation nebol zďaleka jediným), dlho neváha, balí batoh, požičiava si drobné na cestu od tety a vydáva sa na cestu. Stopom, autobusom, čím príde. Z New Yorku do Chicaga, odtiaľ cez Nebrasku do Denveru, potom cez Utah a Nevadu až do kalifornského do San Francisca. „A prišiel najúžasnejší stop môjho života, nákladiak s korbou bez bočníc, na ktorej sa rozvaľovalo šesť-sedem chalanov, a šoféri, dvaja blond farmári z Minnesoty, brali, koho videli. (...) Pribehol som k nim a pýtam sa: „Je tam ešte miesto?“ A oni: „Jasná vec, naskoč si, miesta dosť pre všetkých.“ Nákladiak si dal odpich, keď som ešte ani nebol hore; myklo ma, ktosi ma zachytil a už som sedel. Ktosi mi strčil do ruky fľašu akéhosi dunihlavu, ale bolo ho iba na dne. Riadne som si v tom divom, nádhernom, mrholivom nebraskom vzduchu logol.“ - Úryvok z románu Na ceste /On the Road/ Žijeme možno nie správne, ale spokojne. Inšpirujeme sa v budhizme, vychutnáme každú chvíľu, každý moment až do dna. Prespávame v zdieľaných bytoch a nonstopkách, sprevádzajú nás žúry a rôzne pomocné práce, do ktorých nás dokope občasný nedostatok peňazí. Túlame sa a užívame si život plnými dúškami. Sme nespútaní a tým vyčlenení zo spoločnosti. A takto nám to vyhovuje.

Na ceste bez cieľa

Cesta pokračuje v zime 1948 a na jar 1949. Kerouac, dočasne usadený, dopisuje svoju knihu Veľkomesto a malomesto. Trojica kalifornských priateľov vrátane Neala sa však znenazdajky zjaví na východnom pobreží pred Kerouacovými dverami a bláznivé dobrodružstvo začína opäť. Ameriku križujú kúpené, požičané, kradnuté autá, prespáva sa v sene stodôl, ale alkohol a mariša nevyschýnajú a to je hlavné. Zisťujeme, že cesta nemusí mať cieľ, cesta samotná je ten cieľ. Spoznávame ďalších beatnikov, spisovateľov, hudobníkov, vrtíme sa v živelných rytmoch bopu a jazzu. Na jar 1950 sa vydávame do Mexika, kde sa v horúcom slnku cesta ešte zintenzívni. Čo na tom, že Nealovho otca, na ktorého sme sa stále vyhovárali, sme nikdy nenašli? Ale jazda to bola parádna, nie?

Mapu Kerouacových ciest z tohto obdobia môžete nájsť na www.dennismansker.com/otroad/ontheroadmap1.htm.

Na ceste s cieľom

Legendy hovoria, že Kerouac napísal rukopis svojho slávneho románu Na ceste /On the Road/ v priebehu mesiaca (písať začal 22. marca 1951) na dlhočiznú rolku papiera, aby sa nemusel zdržiavať a vyrušovať neustálym zakladaním papiera do stroja. „Príbeh je o tebe, o mne a o ceste. (...) Rozvinul som ho na dlážke, vyzerá ako cesta!- Kerouac v liste Nealovi Cassadymu Rolka papiera skutočne existuje, finálna podoba textu beatnickej biblie je však zmesou pôvodného zvitku, nespočetných Kerouacových zápiskov a ešte nespočetnejších neskorších úprav. Pôvodný rukopis je nekontrolovaným prúdom myšlienok, automaticky naťukaných do stroja, Kerouac ale na rukopise pracoval ešte niekoľko rokov, neustále ho prerábal a vylepšoval, aby bol vhodný na vydanie. Po ikstom neúspechu román nakoniec vyšiel až roku 1957 vo vydavateľstve Viking Press. Vo vydanej verzii boli mená postáv na rozdiel od pôvodného rukopisu zmenené – Kerouac v knihe vystupuje ako Sal Paradise, Cassady ako Dean Moriarty. V pohnutých časoch, akými boli päťdesiate a šesťdesiate roky, román takmer okamžite zarezonoval najmä u mladej generácie. V šesťdesiatych rokoch jazz nahradil rock’n’roll a z priamej inšpirácie beat generation začínali vzrastať ideály hnutia hippies. Život bez spoločenských konvencii, tu a teraz, je mantrou, ktorú spustil Kerouacov román na ceste.

Koniec s otáznikom?

Jack Kerouac napísal ešte niekoľko diel, väčšinou v podobnom duchu, ako slávne Na ceste. Doktor Sax, Dharmoví tuláci, Podzemníci, Big Sur, to všetko patrí do zlatého fondu nielen americkej literatúry. Kerouac však ostal nepokojný a nesvoj rovnako ako v mladosti. So slávou, ktorá prišla, sa nikdy celkom nestotožnil. Žil s matkou na východnom Long Islande a čoraz viac ho zmáhal alkohol. Zomrel v októbri 1969 vo veku 47 rokov na krvácanie v pečeni. Možno by sa dala vidieť akási symbolika v skutočnosti, že to bolo len dva mesiace po legendárnom hudobnom festivale Woodstock 1969, ktorý znamenal vrchol hnutia hippies, ktorému bol Kerouac ideovým otcom. V súčasnosti najmä beatnické „tu a teraz“ zažíva nebývalú renesanciu ako istá forma odporu voči spoločnosti a jej elitám. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že Kerouac ešte nepovedal posledné slovo. „Kontrakultúra 60. rokov oddialila tyranský policajný štát, ktorý si spoločnosť podroboval. Mnoho ľudí dnes cíti, že pokiaľ nedôjde k ďalšej intelektuálnej vzbure, 1984 a jeho policajný útlak sa stane skutočnosťou niekedy v 20. rokoch 21. storočia.“ - John Bassett McCleary o hippies