Andrej Hlinka a kňazi v politike

Andrej Hlinka, ako významný politik medzivojnového obdobia, napriek tomu, že bol väčšinou reprezentantom opozičnej strany, sa veľmi aktívne zaslúžil o smerovanie štátnej cirkevnej politiky Československej republiky.

Ľudské práva a ich presadzovanie tvorí ťažiskový bod sociálneho učenia katolíckej cirkvi, ktoré sa sformovalo do uceleného systému až na prahu 20. storočia. Pápež Lev XIII. si uvedomil potrebu reagovať na prevratné spoločenské zmeny spôsobené priemyselnou revolúciou a jej následkami. Vo svojej encyklike Remum novarum zanalyzoval situáciu v spoločnosti, poukázal na negatíva a vyzval kresťanov k angažovanej účasti na odstraňovaní spoločenských neduhov.

Tento mohutný impulz zasiahol aj slovenských katolíckych kňazov. Jedným z najväčších aktivistov sa stal v tomto smere Andrej Hlinka, v tom čase mladý farár v  Troch Sliačoch. Zameral sa na sociálne všeobecno-prospešné projekty, zakladal gazdovské podporné spolky, potravinové družstvá a čitateľské krúžky. Podobné spolky ale aj politické strany, vznikali vo väčšine katolíckych krajín Európy. Gróf Ferdinand Ziči (Zichy) pod vplyvom Rerum novarum v novembri 1894 založil Katolícku ľudovú stranu, na pôde ktorej našiel Andrej Hlinka možnosť presadzovať nielen ľudské a sociálne požiadavky, ale aj národné práva Slovákov. Katolícki kňazi zrastení s veriacim ľudom žijúcim v ťažkých sociálnych podmienkach sa prirodzeným spôsobom dostávali do straníckeho života, do parlamentov jednotlivých krajín. Pociťoval sa už vtedy rozpor medzi duchovným a politickým poslaním, ktoré títo kňazi realizovali? Určite nie celkom zreteľne. Každému bolo jasné, že v duchu encykliky sa dôraz kladie na morálnu obnovu spoločnosti a na sociálnu spravodlivosť, pričom tento cieľ bolo treba dosiahnuť zmenou zákonov, aktívnou straníckou politikou.

Proti církvy

Po vzniku ČSR sa stal proticirkevný postoj oficiálnou líniou československej vlády. V roku 1919 sa pri vláde zriadil poradný zbor pre riešenie cirkevnopolitických otázok (označovaný aj ako rozluková komisia), v ktorom pracovali vysokí štátni úradníci z viacerých rezortov. Komisia už pri svojom vzniku vychádzala z predpokladu, že ich hlavným problémom je katolícka cirkev, lebo ostatné náboženské spoločnosti s rozlukou štátu a od cirkvi súhlasili. V zápise z rokovania tohto grémia z 2. októbra 1919 možno okrem iného čítať: Cirkvi sú podľa svojho ducha kozmopolitné, teda celkom protichodné povahe terajších štátov. Onú dvojakosť, aká bola za Rakúska, my dnes u svojich štátnych príslušníkov nebudeme trpieť...ďalší zásadný rozdiel medzi nami a cirkvami je ten, že my v československom štáte, sme demokratickými republikánmi, avšak katolícka cirkev, uznávajúc neomylnosť a univerzálny episkopát pápeža, je riadená monarchistickým absolutizmom a je po tejto stránke výslovne protirepublikánskym živlom, teda politicky aj protiústavným živlom.

Stav ohrozenia katolicizmu mobilizoval katolíckych kňazov do politiky. Ak sa na problém pozrieme v širších európskych súvislostiach, zistíme, že Andrej Hlinka a ľudáci neboli vtedy jedinými katolíckymi kňazmi v straníckej politike. Zakladateľ Ľudovej strany v Taliansku a osobný priateľ Hlinku Luigi Sturzo bol katolíckym duchovným. Slovinský katolícky kňaz Anton Korošec, kým sa v roku 1928 stal ministerským predsedom Juhoslávie, bol ministrom viacerých rezortov a mons. Ignaz Seipel, jeden z tvorcov moderného Rakúska, zastával funkciu kancelára. Ministrom československej vlády a predsedom Lidovej strany bol kňaz Jan Šrámek a kňaz A. Ernszt bol ministrom jednej z medzivojnových maďarských vlád. Musíme si teda položiť oprávnene otázku: Prečo museli katolícki duchovní takýmto spôsobom obhajovať záujmy katolíkov, pričom si vyslúžili od súčasníkov ale aj v  historiografii pomenovanie klerikáli?

Absencia katolíckej inteligencie

Odpoveď na túto otázku súvisí s vtedajšou situáciou katolicizmu. Pápežská kúria sa po roku 1870 zánikom Pápežského štátu (Patrimonium sancti Petri) ocitla územne a politicky v stave provizória, keď bola najviac spochybnená jej medzinárodnoprávna subjektivita. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie stratila na medzinárodnom fóre posledného zástancu, ktorý mal veľmocenské ambície. Takmer vo všetkých krajinách sa presadili vlády liberálnej alebo marxisticko-socialistickej orientácie, ktoré nepriali katolicizmu a to aj napriek tomu, že už v ňom nevideli mocenský faktor. Angažovaný slovenský teológ Štefan Zlatoš sa pokúsil nájsť aspoň čiastočne odpoveď na otázku, ako sa mohlo stať, že aj v krajinách so zreteľnou prevahou katolíckeho obyvateľstva zavládol vo verejnom živote ateizmus, ba otvorené nepriateľstvo voči náboženstvu. Vysvetľuje to skutočnosťou, že neexistovala uvedomelá katolícka inteligencia. Cirkev sa v spoločenskom živote nemala na koho oprieť, nemala obrancu, ktorý by vedel vo verejnom živote povzniesť svoj hlas za záujmy cirkvi a náboženstva.

Už na prvých zasadaniach pražského Národného zhromaždenia sa jasne prejavilo, že skutočným reprezentantom slovenského národno-emancipačného prúdu nejde o nijaký hrubý nacionalizmus, ale národovectvo ukotvené v kresťanstve. Slovenskú ľudovú stranu predstavil v pražskom Národnom zhromaždení člen Slovenského klubu dr. K. Kmeťko, ktorý vyčítal, že Národné zhromaždenie nerokovalo ešte o mládeži a jej výchove, žiadal zaviesť do vyučovania na ľudových a stredných školách kresťanského ducha, vybudovať Slovenskú univerzitu v Bratislave, zatvoriť krčmy v nedeľu a na sviatky, parceláciu cirkevných majetkov v prospech nižšieho kňazstva a zvyšok cirkevných majetkov použiť na zakladanie škôl a nemocníc. Poslanec a kňaz Karol Kmeťko, ako je známe, po oznámení jeho menovania za nitrianskeho biskupa sa vzdal poslaneckého mandátu a stiahol sa z aktívnej politiky.

Cirkev si dobre uvedomovala, že veľké nadnárodné dobre organizované politické organizácie ohrozujú veriaceho človeka. Tradičná pastoračná práca kňaza nemohla v tomto súboji obstať. Vstup do komunálnej, parlamentnej politiky bol nevyhnutnosťou. Keďže nebolo dosť vzdelaných a odvážnych laikov museli túto úlohu zobrať kňazi.

Na scénu vstupuje Hlinka

Andrej Hlinka, ako významný politik medzivojnového obdobia, napriek tomu, že bol väčšinou reprezentantom opozičnej strany, sa veľmi aktívne zaslúžil o smerovanie štátnej cirkevnej politiky Československej republiky. Predovšetkým treba zdôrazniť, že aj zásluhou Slovenskej ľudovej strany nebol v parlamente odhlasovaný ústavný zákon o odluke štátu a cirkví. Nemožno pochybovať o tom, že tento zákrok sťažil antiklerikálom ich ťaženie proti katolíckej cirkvi. V júni 1921 prišiel neoficiálne do Ríma prezident Masaryk a s ministrom Kroftom diskutoval o spôsobe uskutočnenia odluky. Tá by mala byť pokojná a dôstojná, ale je potrebné, aby sa k nej pristúpilo čo najrýchlejšie, aj keby po právnej stránke celkom dôsledne nevyhovovala. Masaryk chcel, aby odluku uskutočnil minister školstva.

Jozef Tiso, ako poslanec pražského parlamentu definoval poslanie cirkvi v dejinách. Cirkev, podľa neho, keďže pochádza od Boha a pracuje na diele Božom, je úplne nezávislá na akejkoľvek moci na svete. Avšak pretože jednou z jej hlavných zásad je spravodlivý spoločenský poriadok usiluje sa o spolunažívanie s ostatnými štruktúrami ľudskej spoločnosti. Hoci hlása svoju jedinečnosť, nepohŕda inými spoločenskými inštitúciami, najmä však nie štátom. V ňom vidí svojho spolupracovníka pri budovaní spoločenského poriadku, čo je prirodzeným predpokladom úspešnej práce na poli nadprirodzenom. Vývoj v Československej republike však nešiel celkom v týchto intenciách. Štátna komisia na uskutočnenie Modu vivendi vyvíjala takú činnosť, ktorú katolícka cirkev nemohla akceptovať. Minister zahraničných veci ČSR Krofta ubezpečoval o dobrej vôli vlády, ale pritom v rámci realizácie medzištátnej dohody s Vatikánom navrhoval delimitáciu diecéz, rovnomerné dotovanie jednotlivých beneficiántov, určenie počtu a lokalizáciu sídiel nových diecéz. Dr. J. Tiso upozornil ministra, že takáto cesta nie je schodná a neprivedie k cieľu. Takéto návrhy vlády pokladal za jozefinizmus a ich cieľ videl v znásilnení katolíckej cirkvi.

Politická angažovanosť kňazov sa aj v samotnej Slovenskej ľudovej strane začínala pociťovať ako nie celkom vyhovujúca, a to tak vo vzťahu k ich duchovnému poslaniu, ak aj k zmeneným podmienkam, keď sa začali v strane o slovo uchádzať mladí absolventi vysokých škôl. Na pamätnom zasadnutí širšieho výkonného výboru SĽS 17. októbra 1925, keď sa rozhodlo zmene jej názvu na HSĽS, sa prijal aj záver, že strana nebude kandidovať väčší počet kňazov na poslancov ako bol v parlamentných voľbách roku 1920.

Dohoda so Svätou stolicou

Najvýznamnejším aktom vatikánskej diplomacie medzivojnového obdobia boli Lateránske dohody z 11. februára 1929, ktoré obnovili plnú suverenitu Svätej stolice a ukončili takmer 60-ročný spor pápeža s talianskym štátom. Konkordátmi sa diplomacia Vatikánu usilovala docieliť, aby miestna katolícka cirkev v jednotlivých štátoch mala zaručené určité štandardné práva. Už nebolo treba, aby katolíci v celom rozsahu politiky v parlamentoch jednotlivých krajín bojovali aj o minimálne záruky svojej existencie a pôsobnosti . Je pravda, že dohoda ČSR so Svätou stolicou (Modus vivendi 1927) nemala charakter konkordátu, predsa však sa všeobecne zlepšená pozícia Svätej stolice premietla aj do vnútornej politiky ČSR.

V roku 1931 sa pápež Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno zásadne vyjadril k úlohe cirkvi v spoločnosti. Okrem iného hovorí: A tak súčasné pomery, ctihodní bratia, jasne ukazujú, akou cestou sa má ísť. Pretože prvými a najbližšími apoštolmi robotníkov musia byť zasa robotníci, rovnako tak apoštoli pre svet priemyslu a obchodu majú byť ľudia z týchto oblastí. Z uvedeného vidno, že pápež chcel na dôležitých politických miestach vidieť laikov. Encykliku Quadregisimo anno veľmi pozorne študoval aj Andrej Hlinka. Politici HSĽS ju plne integrovali do svojej stratégie. Stavovské zriadenie malo byť základom štátu. Ako ju teda realizovali v tridsiatych rokoch ľudáci? Sústredili sa na národnú emancipáciu slovenského národa. Znova teda, ako kňazi a politici dali prednosť národu, tentoraz ale v zhode s priamou cirkevnou vrchnosťou, lebo aj tá chápala, že táto práca je záslužná a nutná. Andrej Hlinka v roku 1934 napísal: Cesty môžu byť rozdielne, ale ciele rovnaké. Ideme za blahom národa našou, celým svojím životom, minulosťou, prácou a utrpením vyšľapanou cestou. Ideme cestou svojou, slovenskou a pritom slovanskou....Chceme, aby Slovák bol pánom na Slovensku, aby sa cítil na Slovensku svojím, aby úrady, chlieb a postavenie patrilo jemu.

Rana politickému katolicizmu

Politický katolicizmus bol hybnou silou dvadsaťročného hnutia za autonómiu Slovenska a po vzniku samostatného štátu rozhodujúcou zložkou všetkých spoločensko-politických zmien. Počas druhej svetovej vojny zažívala katolícka cirkev na Slovensku obdobie najväčšieho rozkvetu. Kňazské semináre, či už diecézne alebo rehoľné, pripravovali bez obmedzenia čoraz väčší počet kňazov, katolícka literatúra sa vydávala v takej miere ako nikdy predtým a takmer všetky ľudové školy sa zákonnou úpravou stali cirkevnými.

V čase, keď v krajinách, ktoré sa stali súčasťou Veľkonemeckej ríše alebo boli pod okupačnou správou, stovky katolíckych kňazov sa ocitli v koncentračných táboroch, keď sa v Nemecku oficiálne propagoval názor, že treba odžidovštiť kresťanstvo a z Krista spraviť nordického hrdinu, a keď si Mussolini robil totálny nárok na taliansku mládež, na Slovensku sa vláda pokúšala budovať štát na kresťansko-národnom princípe. Hoci bola ideológia národného socializmu často predmetom latentnej, ba aj verejnej kritiky, predsa sa však režim Slovenskej republiky neubránil tendenciám tvoriacej sa “novej Európy”, ktoré ovplyvnili jeho typológiu,  legislatívu a zahraničnú politiku. V konečnom dôsledku sa mu to stalo osudným. Slovenský politický katolicizmus utrpel takto svoju najťažšiu ranu, ktorá sa už nikdy celkom nezacelila.