Arménsko – krajina starých kresťanov

Beáta Čierniková - 2.9.2007

Arménska církev je stará vyše 1700 rokov. Je známa pod názvom gregoriánska, no jej presný názov je Arménska apoštolská svätá cirkev a Arménsko je tak najstaršou kresťanskou krajinou na svete.

Kresťanstvo totiž vyhlásili za štátne náboženstvo v roku 301. V Rímskej ríši až v roku 313 cisár Konstantín Veľký vydal tzv. Milánsky edikt, ktorý zastavoval prenasledovanie kresťanov, vracal cirkvi zabavené chrámy a zrušil protikresťanské výnosy. Prvými vierozvestcami v Arménii boli podľa cirkevnej tradície apoštoli sv. Tadeáš a sv. Bartolomej, ktorí tu šírili kresťanskú vieru v rokoch 35-60. Kresťania teda žili v Arménii už v prvých storočiach nášho letopočtu, o čom svedčí aj skutočnosť, že v tomto období trikrát došlo k ich veľkému prenasledovaniu – v rokoch 110, 230 a 287.

Toto posledné prenasledovanie kresťanov sa viaže k menu kráľa Trdata z dynastie Aršakovcov, ktorý neskôr prijal kresťanstvo a v roku 301 ho vyhlásil za štátne náboženstvo. Ako sa však stalo, že tento zúrivý prenasledovateľ kresťanov vyhlásil novú vieru za jediné povolené náboženstvo v krajine? Iniciátorom jeho obrátenia bol Grigor, Arménmi nazývaný Lusavorič – Osvietiteľ. Pochádzal z parthského aristokratického rodu Suren-Pahlav. Jeho otec, princ Anak, zavraždil svojho príbuzného, arménskeho kráľa Chosrova I., otca Trdata. Po tomto čine bol následne vyvraždený celý Anakov rod. Tomuto osudu unikol len jeden chlapec, ktorého zachránila kresťanská dojka Sofia a vychovala ho v kresťanskom prostredí pod menom Grigor v kappadokijskej Cesarei. Ako devätnásťročný sa Grigor oženil s Máriou, dcérou istého Davida. Narodili sa im dvaja synovia, Vrtanes a Aristakes. Po troch rokoch sa manželia rozišli a Mária s mladším synom vstúpila do kláštora, kde zostala do konca svojho života.

Aristakes neskôr z kláštora odišiel a pridal sa k jednému pustovníkovi – Nikomachovi. Starší syn si zvolil svetský život. Keď sa Grigor vrátil do Arménie a začal šíriť kresťanskú vieru, kráľovi ľudia ho spoznali a Trdat ho dal uvrhnúť do hlbokej jamy plnej hadov, v ktorej Grigor údajne strávil 15 rokov. Pri živote ho udržiavala jedna vdova, kresťanka, ktorá mu tajne nosila chlieb a vodu. V období, keď bol Grigor uväznený v jame, dostala sa do Arménie skupina 37 kresťanských diev, ktoré ušli z Ríma pred Diokleciánovým prenasledovaním kresťanov a v Arménii hľadali útočište. Medzi nimi bola neskoršia sv. Hripsime a sv. Gajane. Hripsimina krása hlboko zapôsobila na kráľa Trdata, ktorý si ju chcel získať za súložnicu. Hripsime ho odmietla, odvolávajúc sa na svoj sľub panenstva. Kráľ v zúrivej nenávisti prikázal všetky utečenkyne umučiť k smrti. Zachránila sa len Nine, ktorej sa podarilo ujsť do Gruzínska, kde potom šírila kresťanskú vieru a neskôr bola vyhlásená za svätú.

Potomkovia kráľa Trdata

Kráľa Trdata za jeho čin stihol krutý trest. Podľa legendy sa premenil na divého kanca a ušiel do lesov. Jeho sestra Chosroviducht prijala kresťanstvo a jednej noci mala zjavenie, že kráľovi môže pomôcť len uväznený Grigor. Ten prehlásil, že kráľ vyzdravie len keď prijme on i celý jeho národ kresťanstvo. Okrem toho musí na vlastných pleciach priniesť kamene z hory Ararat a vybudovať hrobky svätým devám mučeníčkam. Po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo začal Grigor s podporou kráľa Trdata šíriť v krajine novú vieru „ohňom a mečom“.

Sprevádzalo ho kráľovské vojsko, lebo pohanskí žreci bránili svoju vieru a svoje chrámy. Veľké chrámové hospodárstva mali všetky svoje vojská. Nakoniec museli podľahnúť, chrámy boli zrovnané so zemou, boli spálené aj vzácne knihy chrámových knižníc. Na mieste zničených chrámov sa začali budovať nové, kresťanské chrámy a kláštory. Tieto prevzali celý majetok bývalých pohanských chrámov a udržiavali aj ich vojenské tradície. Bola zavedená vojenská príprava duchovenstva a doporučovalo sa mu nosiť vojenský odev. Neskôr bolo nutné prijať špeciálne cirkevné kánony, zakazujúce duchovenstvu nosiť vojenský odev. Grigor Osvietiteľ bol roku 302 vysvätený Leontiom, cesarejským archiepiskopom, za episkopa a roku 318 rímskym patriarchom sv. Silvestrom za katolikosa.

O niekoľko rokov však opustil svoje sídlo vo Vagharšapate (dnešný Ečmiadzin), katolikát odovzdal svojmu synovi Aristakesovi a utiahol sa do hôr. Umrel roku 332 v jaskyni Mane, kde jeho telo našiel pastier Garnik a pochoval v dedine Tordane. Neskôr bolo telo prenesené do Vagharšapatu. Najvzácnejšou relikviou arménskej cirkvi je jeho pravá ruka – sv. Adž. Hodnosť katolikosa v tom období prechádzala z otca na syna. Potomkovia Osvietiteľa mali veľmi blízky vzťah k národu. Žili v kruhu svojich rodín a dvere svojho domu mali otvorené pre každého. Medzi ľudom boli obľúbení a možno práve preto ich nenávideli členovia kráľovského rodu. Medzi arménskymi kráľmi – potomkami Trdata – a arménskou cirkvou vládla hlboká nenávisť a prenasledovaniu neušiel ani Osvietiteľov rod. Ani jeden z potomkov Grigora Lusavoriča až po jeho posledného priameho potomka Sahaka Partheva neumrel prirodzenou smrťou. Boli zavraždení priamo v chrámoch a kláštoroch. Katolikos Nerses Veľký bol dokonca na príkaz kráľa Papa otrávený na hostine pri kráľovskom stole, a to napriek tomu, že sa Pap dostal na trón práve vďaka Nersesovi.

Vytvorenie abecedy a svätá vojna

Sv. Nerses bol jedným z najvýznamnejších arménskych katolikosov. Tento úrad zastával v rokoch 358 až 373. Dal vybudovať útulky pre biednych, nemocnice, leprozóriá, starobince, sirotince, útulky pre vdovy, ale aj hostince a útulky pre pocestných. Vo vlastnom dome živil stovky chudobných, chorých, kaliky aj pocestných. Za Nersesa údajne nebolo vidieť na uliciach arménskych miest žobrákov, cirkev sa postarala o každého, kto bol na to odkázaný. Nerses chcel vytvoriť z Arménie jeden obrovský kláštor, v ktorom by si boli všetci rovní. Na cirkevnej sinode v rokoch 355-366 bol arménsky ľud vyhlásený za „jednotné kláštorné bratstvo“. Je pravdepodobné, že reformy sv. Nersesa upevnili postavenie novej viery oveľa viac ako „oheň a meč“ Osvietiteľa. Ľud bol spokojný, kráľ už menej. Musel zistiť, že sa v jeho krajine objavil nový štát v štáte. Za Nersesa Veľkého bolo v Arménii údajne 2040 kláštorov. Katolikos rokoval s predstaviteľmi cudzích krajín, uzavieral mierové zmluvy, vystupoval ako nestranný rozhodca v sporoch medzi kráľom a feudálnymi kniežatami. Zdá sa, že musel zomrieť.

Po jeho smrti kráľ Pap zrušil všetky Nersesove reformy, dal zavrieť nemocnice, sirotince, útulky pre bedárov, skrátka všetky zariadenia založené Nersesom Veľkým. Dal zatvoriť aj ženské kláštory a mníškam, ktoré zložili sľub čistoty, prikázal vydať sa a rodiť deti. Uzákonil slobodu vierovyznania, teda vlastne povolil vrátiť sa k pohanským obradom a klaňať sa modlám. Ktovie, aké zmeny by ešte v Arménii zaviedol, keby aj jeho nezavraždili Byzantínci na hostine konanej na jeho počesť. Snáď najvýznamnejší čin arménskej cirkvi v tom období je spojený s katolikátom Sahaka Partheva, posledného katolikosa z rodu Grigora Lusavoriča. Za Sahakovej významnej pomoci arménsky mních Mesrop Maštoc, žiak Nersesa Veľkého, vytvoril arménsku abecedu, písmená, ktorými Arméni píšu dodnes. Podľa najrôznejších prameňov sa tak stalo niekedy v rokoch 396 až 406, cirkevná tradícia hovorí o roku 404. Zavedenie arménskeho písma sa javí ako najtrvalejší počin Osvietiteľovho rodu. Vlastné písmo umožnilo preklad Biblie a liturgických kníh. O význame, aký arménska cirkev prikladá vlastnému písmu, vypovedá aj skutočnosť, že 130. katolikos Vazgen I., ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi, dal Mesropových 36 písmen odliať z čistého zlata a tie uchovávajú medzi cirkevnými relikviami v ečmiadzinskej katedrále.

K mimoriadnym udalostiam dejín arménskej cirkvi patrí aj tzv. „svätá vojna“ Arménov. Začiatkom V. stor. po krvavých vojnách bola zosadená dynastia Aršakovcov a od roku 430 perzský šáh-in-šáh dosadzoval do Arménie perzských satrapov. Za vlády perzského kráľa Jazdkarta II. nastalo úporné prenasledovanie kresťanov. Opäť sa rúcali chrámy, tentokrát kresťanské a pod hrozbou smrti nútili obyvateľstvo prijať oficiálnu vieru Peržanov, mazdaizmus. Cirkevný snem vyzval veriacich k boju. K rozhodujúcej bitve došlo 26. mája 451 v Avarajskom poli pod vedením kniežaťa Vardana Mamikonjana. 66 tisíc Arménov sa postavilo proti presile 220 tisíc Peržanov, vybavených okrem iného aj veľkými oddielmi bojových slonov. Arméni síce boli porazení, ale predsa dosiahli morálne víťazstvo: perzskí mágovia sa vrátili domov. Napriek mnohým tragédiám, ktoré stihli arménsky národ počas ich tritisícročnej histórie, zachovali si svoju národnú identitu aj vieru. Prípady konverzie boli veľmi zriedkavé. Milióny Arménov, roztratených po celom svete spája ich jazyk, písmo a náboženstvo.

Ečmiadzinská katedrála - najstarší kresťanský chrám

Arménska cirkev je jedinečná, je jednou zo štyroch monofyzitských cirkví existujúcich vo svete. Monofyziti uznávajú len jednu prirodzenosť Ježiša Krista – božskú. Každá z monofyzitských cirkví – sýrska, koptská, etiópska a arménska – má svoje zvláštnosti. Arménska kultúra a náboženstvo prešli viac ako tisícročným vývojom pred prijatím kresťanstva, tradície boli veľmi hlboko zakorenené a preto boli zakladatelia arménskej cirkvi nútení prijať mnoho predkresťanských prvkov v cirkevnej obradnosti a liturgii. Pokiaľ viem, arménska cirkev je jedinou kresťanskou cirkvou, v ktorej sa dodnes prinášajú krvavé obete. Pri chrámoch stoja tzv. mataghatuny – obetné domy, v ktorých sa zabíjajú obetované zvieratá. Predtým im však kňaz podá svätenú soľ. Ak z nejakých dôvodov nie je možné zvieta zabiť v obetnom dome, na chrámovom nádvorí mu odrežú konček ucha, aby prvá kvapka krvi zostala pri chráme. Arménske chrámy sú veľmi pôsobivé vo svojej jednoduchosti. Mnohé z nich sú svedkami takmech dvoch tisícročí. Ečmiadzinská katedrála vola vybudovaná v roku 303, je to nastarší kresťanský chrám na svete, ktorý dodnes slúži svojmu účelu.

Samozrejme v priebehu stáročí prešiel niekoľkými prestavbami. Snáď najzaujímavejší je kláštorný komplex Geghard. Stojí vysoko v horách a väčšia časť jeho priestorov je vysekaná v skalách, preto sa nazýva aj Ajrivank – jaskynný chrám. V hĺbke chrámu vyviera posvätný prameň a tesne pri kláštornom komplexe sa rozprestiera háj posvätných stromov. Na neveľkom území dnešnej Arménskej republiky sa zachovalo viac ako 10 tisíc historických objektov – kresťanských, ale aj predkresťanských. Arméni boli počas svojich pohnutých dejín často vysídľovaní, často museli utekať, aby si zachránili holé životy. Preto dnes žije asi 10 miliónov Arménov v diaspóre v mnohých krajinách sveta. Málokto vie, že Arméni napr. postavili prvý kresťanský chrám v Indii. Vybudovali ho s povolením kráľa Akbara v Agre v roku 1526. Jedna z manželiek Akbara, Mariam Zamani Begum, bola Arménka. Arménkou bola aj kresťanská lekárka (!) Julianna, ktorej kráľ zveril starostlivosť o svoj hárem. Arméni všade kam prišli, prinášali so sebou aj svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali. Prvá arménska tlačiareň bola založená roku 1512 v Benátkach, prvá arménska mapa bola zhotovená v Amsterdame v roku 1694, prvé noviny v arménskom jazyku uzreli svetlo sveta v roku 1794 v indickom Madrase.

  • Beáta Čierniková - vo svojej vedeckej práci sa špecializuje na predkresťanské a predislamské náboženské systémy národov Kaukazu. Zvláštnu pozornosť venuje arménskej histórii a kultúre.
     
  • autor uvodného foto Roman Herda: www.romanherda.com
Komentáre Disqus