Obliehanie Konštantinopolu Avarmi a ich spojencami trvalo od 29. jula až do 7. augusta 626. Historicky priebeh desaťdňoveho utoku je možne pomerne dobre rekonštruovať podľa zachovanych sudobych prameňov.
Popri faktografickom opise udalosti sa však už v tychto materialoch objavuju tie konštitutivne elementy, ktore sa neskor stali sučasťou legendy o prvom veľkom obliehani byzantskej metropoly. Kľučovy vyznam z tohto pohľadu predstavuju udalosti zaverečneho desiateho dňa, v ktorom sa uskutočnil namorny utok Slovanov v zalive Zlateho rohu. Počas tohto dňa sa Slovania spolu s inymi etnikami pokušali napadnuť Konštantinopol od mora a zintenzivniť generalny utok Avarov, ktory prebiehal už od 6. augusta po celej dĺžke suchozemskych theodosianskych hradieb. Byzantskym lodiam hliadkujucim v zalive sa však podarilo ľahke slovanske člny obkľučiť a vačšinu z nich potopiť. Drviva poražka Slovanov na mori vyrazne naklonila misku vah na stranu obrancov a donutila Avarov zanechať obliehanie. Hoci zlyhanie slovanskych spojencov kagana bolo len jednou z viacerych pričin avarskeho neuspechu, nespochybniteľne je to, že pre Byzantincov sa namorna bitka v zalive stala ustrednym soteriologickym motivom interpretacie celeho obliehania. Veď poražku a zničenie veľkej flotily slovanskych monoxylov v kratkom časovom okamihu mohli obyvatelia Konštantinopolu zakusiť na vlastnej koži prostrednictvom kolektivne prežiteho impozantneho vizualneho predstavenia. Jeho odozva a zaroveň vlastna interpretacia sa odzrkadľuje – ako bolo už spomenute – v spravach sučasnikov.
Chronicon paschale
Na prvom mieste treba spomenuť Chronicon paschale, Veľkonočnu kroniku, ktora mapuje historiu sveta od jeho stvorenia do roku 630.1 Hoci kronika bola zostavena v obdobi rokov 630–640, informacie k obliehaniu z roku 626 su samostatnou spravou, ktora bola vložena do kroniky jej zostavovateľom. Uvedeny text však nie je zachovany ad verbum: do akej miery doň zasiahol redaktor kroniky nie je možne stanoviť s dostatočnou presnosťou. V texte kroniky sa navyše nachadza rozsiahla lakuna, ktora sposobuje, že z textu sa nedozvedame nič o udalostiach od 5. do rana 7. augusta. Z namornej bitky v zalive Zlateho rohu je tak zachovane už len zaverečne dejstvo potopenia slovanskych lodi a zničenia zbytku Slovanov byzantskymi oddielmi a ich nasledne zdecimovanie zo strany rozzureneho avarskeho kagana. Vo viac menej faktografickom a vecnom vyklade konca obliehania je však predsa pritomny jeden cenny moment. Je nim udajne konštatovanie avarskeho kagana vyslovene po skončeni neuspešneho utoku: „Videl som ženu nosiacu vznešené rúcho, obiehajúcu hradby, samojedinú.“ Či toto konštatovanie bolo sučasťou povodneho dokumentu, alebo išlo o neskoršiu redaktorsku vsuvku, nie je jednoznačne preukazateľne. Z našho pohľadu sa javi pravdepodobnejšia druha možnosť. Avšak bez ohľadu na nemožnosť verifikacie povodu tohto vyroku je nanajvyš zrejme, že ten, kto bol jeho autorom, sa z vecnej roviny faktov posunul do polohy ich interpretacie a nadbytostneho zdovodnenia poražky barbarov. Veď aj samotny avarsky kagan akoby priznaval, že mesto nikto nebranil, okrem zmienenej zahadnej ženskej osoby, v ktorej byzantske auditorium zreteľne rozpoznavalo Bohorodičku. Epifania – zazračne zjavenie nebeskeho patrona na strane obliehajucich patrilo od nepamati k formam mentalnej explikacie neočakavanej zachrany a odvratenia nebezpečenstva. Aj v ranokresťanskom kontexte možeme najsť viacero zmienok o zazračnej zachrane miest v dosledku zjavenia sa nadpozemskej bytosti-pomocnika v rozhodujucom okamihu nepriateľskeho utoku. Z pohľadu koexistencie kresťansko-pohanskych predstav a explikacii niektorych javov je len pochopiteľne, že jeden z poslednych pohanskych historikov Zosimos pripisal zachranu Athen zjaveniu sa rovnomennej pohanskej bohyne, ktora mala kračať po mestskych hradbach. Zmieneny zazrak sa odohral v roku 396 počas utoku Vizigotov pod vedenim Alaricha, ktory udajne po vzhliadnuti bohyne v plnej zbroji, pripravenej braniť mesto, zanechal obliehanie. Naproti tomu sa v prvej časti hagiografickeho cyklu venovanemu zazrakom sv. Demetria povaha nebeskeho patrona meni zo statickej na akčnu. Počas obliehania Soluna Slovanmi roku 586 sa vojensky svatec Demetrios nielenže zjavil na hradbach, ale aktivne vstupil do boja na strane obrancov a svojim zasahom uchranil metropolu Illyrica pred dobytim. V porovnani s Chronicon paschale sa nesporne viac legendarnych prvkov nachadza v spravach dvoch očitych svedkov obliehani a – Theodora Synkella a Georgia Pisidu – osob, ktore pracovali v administrativnom aparate konštantinopolskeho patriarchu Sergia I. Pisides a Synkellos sa museli poznať a na zaklade niektorych indicii akiste tvorivo ovplyvňovali jeden druheho, čo je možne preukazne dokazať spoločnymi motivmi, ktore sa objavuju v ich dielach popisujucich avarske obliehanie. Synkellova homilia i Pisidov epicky panegyrikos nie su vernymi reprodukciami bojov, ale ich subjektivnymi interpretaciami, ktore sa podriaďuju gramatickym, štylistickym a koncepčnym pravidlam konkretneho žanru.
Namorná bitka v Zlatom rohu
Aj napriek formalnym a čiastočne aj koncepčnym odlišnostiam sa však v ich ličeni namornej bitky v Zlatom rohu objavuju spoločne motivy, ktore sa neskor stali ideologickou sučasťou hagiografickych cyklov o avarskom obliehani. Ich spoločnym menovateľom bolo presvedčenie, že rozhodujuce viťazstvo v zalive Zlateho Rohu vybojovala Maria, ktora pred svojim božskym chramom lokalizovanym v štvrti Blacherny potopila lode barbarov, ako kedysi Boh potopil vojsko faraona vo vlnach Červeneho mora. Ustrednym činiteľom tychto motivov je Maria, ktorej je na zaklade zasahu v tejto bitke pripisany rozhodujuci podiel na zachrane celeho mesta. Marianska interpretacia uvedenej bitky a zaroveň celeho obliehania pramenila z toho, že k poražke Slovanov došlo pred ešte neopevnenym Blachernskym chramom, ktory sa ako centrum bohoslužieb vďakyvzdania spomina už počas prveho avarskeho najazdu k predmestiam Konštantinopolu roku 623. Podľa byzantskej tradicie sa prave tento chram stal centrom liturgickeho pripominania obliehania z roku 626. Topograficka spatosť Blachernskeho chramu s miestom konania bitky je u Theodora Synkella dvakrat osobitne zdoraznena na začiatku jeho rozpravania o morskom strete Slovanov s byzantskym loďstvom. Autor najskor konštatuje, že monoxyly boli potopene pred Mariinym božskym chramom a potom vyslovne dodava, že Bohorodička sama nariadila byzantskym lodiam ustup, aby mohla poraziť barbarov pred svojim božskym chramom. Aj Georgios Pisides sa podobne, avšak už v ironickom duchu, retorickou formou pyta, prečo sa barbari, ktori ovladali cele more, uzamkli prave tam, kde mala Maria svoj domov. Čo sa Bohorodičkinho zasahu v rozhodujucich momentoch bitky tyka, interpretacia oboch autorov je čiastočne odlišna. Synkellos sice vyslovne konštatuje, že tento boj vybojovala jedine Maria, avšak s vysvetlenim, že inak by nebolo možne objasniť neočakavany ustup byzantskych lodi po prvom napore monoxylov. Panna teda zasahuje do boja až pred svojim chramom ako spolubojovnička byzantskeho vojska. Tento motiv je ešte viac rozpracovany u Georgia Pisidu, ktory konštatuje, že po prvej zražke oboch loďstiev sa do pozemskej bitky vmiešala neviditeľna sila. Pisides nechava Mariu vstupiť (akoby v ulohe pozemšťana) priamo do bojov – podľa neho to bola jedine ona, kto „strieľal, zraňoval, rozdával protiúdery mečom, prevracal a potápal člny“. Na druhej strane, Theodoros Synkellos skor kladie doraz na nadpozemsky zasah uskutočneny vyhradne Mariinou voľou, po ktorom boli všetci nepriatelia a ich lode potopene v mori na sposob zazraku s prechodom Izraelitov cez Červene more – Synkellos tu označuje Mojžiša za akehosi predchodcu Marie. U Georgia Pisidu sa komparacia so 14. kapitolou Exodu neobjavuje pri opise samotnej bitky, ale až na konci celeho panegyriku: tak ako krvou barbarov sfarbeny zaliv Zlateho rohu pripomina Červene more, tak aj osud kagana (noveho faraona) a patriarchu Sergia (noveho Mojžiša) vo svojej podstate spritomňuju egyptsky trest. Zmieneny biblicky motiv sa stal ustrednym prvkom z pohľadu neskoršich rozpravani. Ich anonymni zostavovatelia vychadzali vo svojich pracach z homilie Theodora Synkella, v dosledku čoho preberali aj jeho motiv o zazračnom potopeni barbarov pripominajuci skazu faraona. Na rozdiel od Synkella sa však pozornosť tychto autorov sustreďovala na samotnu formu trestu – teda vichricu, po ktorej sa rozdvojilo more pohlcujuce slovanske lode. Motiv burky, ktora potopila slovanske člny sa zo sudobych autorov vyskytuje jedine u Georgia Pisidu. Z kontextu však nie je zrejme, či autor ma vskutku na mysli prirodny živel – jeho konštatacie, zda sa, treba skor chapať v obraznom zmysle, ktory služil na vyjadrenie bojoveho virvaru pripominajuceho rozburene more. Naproti tomu v neskoršich hagiografickych dielach o avarskom obliehani, ktore sa viazali buď k samostatnemu pripominaniu obliehania z roku 626, alebo k sviatku Akathistu, sa motiv burky transformoval z metaforickeho chapania na skutočny Boži zasah. V takzvanom Stručnom rozpravani (Diegesis ofelimos), datovanom do druhej polovice 9. storočia, sa sice konštatuje (podobne ako u Synkella), že Bohorodička potopila lode, avšak motiv je obohateny o dodatok, že keď barbari prišli ku chramu v Blachernach, more sa rozdelilo na časti a Božim rozhodnutim všetko zatopilo a ponorilo do hlbin. Tento motiv sa nasledne objavuje v celom rade byzantskych hagiografickych kompilacii,1 ale aj u niektorych byzantskych kronikarov (napr. Synopsis chronike pripisana Theodorovi Skutariotovi z 13. storočia). Zmienena biblicka forma starozakonneho trestu a odmeny v podobe zachrany pre vyvoleny ľud Novej zmluvy ovplyvnila byzantskych autorov natoľko, že ju začali použivať v interpretačnych schemach neskoršich obliehani Konštantinopolu.3 Motiv nadpozemskeho zasahu počas obliehania 626 vyjadril azda najpoetickejšie kronikar 12. storočia Konštantin Manasses, ktory svoje informacie k obliehaniu z roku 626 ako jeden z mala neskoršich tvorcov nečerpal z Theodora Synkella, ale Georgia Pisidu: A vskutku zadul víchor divoký, a vlny prebudil a krútiacu sa smršť, a potopil všetko to nesčítateľné množstvo lodí. Sťa olovo do slanej vody morskej sa ponorili tí, čo sa ľahko plavili úžinami mora ako kedys’ pyšní služobníci faraóna.
