Zeus, Afrodita, Héra, Jupiter, či Merkúr... Tváre a mená gréckych, rímskych, germánskych, keltských božstiev sa pred nami mihajú v stovkách filmov. Hlavný problém pri výskume predkrestanských predstáv Slovanov spočíva v nedostatku hodnoverných písomných či materiálnych prameňov.
Slovania, na rozdiel od Grékov alebo Germánov, po sebe nezanechali ucelený súbor mýtov. Slovanská mytológia teda neexistuje a slovanskí bohovia sa teda rôznia v závislosti od skúmaných prameňov. Etnografický materiál, zozbieraný väčšinou v priebehu druhej polovice 19. storočia neúnavnými pozitivistickými bádateľmi, ako boli Niederle, Bruckner a Aničkov, poskytuje o polyteizme starých Slovanov veľmi skreslenú predstavu, modifikovanú takmer tisícročím spolužitia s kresťanstvom.
Slovanská mytológia sa skladala len veľmi ťažko, nedostatok materiálov sa zanietení národovci pokúsili vyplniť množstvom mystiflkácií. Panteón staropoľských božstiev vymyslel podľa rímskeho vzoru renesančný kronikár Ján Dlugosz. V Čechách sa j o niečo podobné snažili tvorcovia Rukopisu Královedvorského a Zelenohorského, Jozef Linda a Václav Hanka. Navyše, podľa neveľkého množstva skutočne cenných materiálov, môžeme predpokladať, že naši predkovia nedospeli k vytvoreniu jednotného náboženského systému. Polabski a pobaltskí Slovania, ktorí si v styku s neveľmi šetrne vedenými misiami nemeckého duchovenstva, uchovali svoju vieru až do 1. polovice 12.storočia, uctievali Svantovíta a Radegasta. Východní a južní Slovania tieto božstvá nepoznali. O utriedenie tohto zmätku, v snahe vytvoriť jednotný ideologický systém, ktorý by mohol slúžiť ako opora zjednotenému štátu, sa pokúsil kyjevský veľkoknieža Vladimír.
Po uchopení moci v Kyjeve roku 980 vytvoril nový, všeobecne platný panteón - slovanskí bohovia. Jeho snaha nebola úspešná. Novopečený panovník si uvedomil, že presadzovaním slovanského náboženstva sa v rámci európskeho civilizačného okruhu dostane do izolácie. Preto po sobáši s byzantskou princeznou prestúpil na pravoslávie, aby toto vierovyznanie začal šíriť i vo svojom štáte. Pozrime sa však teraz bližšie na jeho pokus v oblasti náboženských reforiem.
Perún
Vedúcou osobnosťou kyjevského panteónu bol Perún - Boh hromu a blesku, obdoba gréckeho Dia, rímskeho Jupitera, germánskeho Thora, či tiež indického Indru. Bol to Boh poriadku, mocný muž, ktorý usporiadal svet a nastolil zákon. Keďže slovanský panteónom bohov nie je uceleným systém zachovaných mýtov, nenájdeme tu ani príbehy o súbojoch tohto božstva s mýtickou obludou či Chaosom ako v náboženských systémoch Indov, Germánov či Grékov. Na základe spoločného indoeurópskeho dedičstva, v rámci ktorého sa určité postavy a situácie opakovali, však môžeme existenciu takéhoto rozprávania predpokladať. Jeho modifikované útržky nájdeme v bieloruských rozprávkach o boji Boha s čertom.
Ako patrón bojovníkov býval Perún zobrazovaný v podobe urasteného, plecitého muža s hustými fúzmi a bradou. Jeho atribútom bolo kladivo, vrhaním ktorého údajne vznikali hromy a bojová sekera. Jeho meno sa spomína v texte hypotetickej mierovej zmluvy, údajne uzavretej medzi Rusmi a predstaviteľmi Byzantskej ríše po výprave Olega roku 907. Hoci o autentickosti výpravy a zmluvy sa dnes pochybuje, fakt, že na Perúnovo meno prisahali členovia vojenskej družiny kniežaťa, vypovedá o kultúrnej klíme, ktorá na Rusi panovala ešte zhruba v 11. storočí, počas vzniku Nestorovho letopisu. Podobne ako u germánskeho Thora, aj u Perúna popri jeho vznešenej, bojovníckej podobe, existovala aj podoba ľudovejšia. V jej svetle bol Perún patrónom kováčov, remeselníkov, ktorí sa v rámci indoeurópskych spoločenstiev po tisícročia tešili mimoriadnej ucte.
Posvätnosť božstva sa vzťahovala aj na predmety s ním späté. Na ochranu pred búrkou preto Rusi zakopávali pod prah kladivo. Malé kladivko bolo tiež častým amuletom. Jeho nositeľ totiž získaval aspoň časť Perúnovej moci a bol tak schopný vzdorovať silám zla. V neskoršom systéme ruského stredovekého dvojveria sa Perún zmenil na svätého Iľju - hromobijcu. Typický slovanský kmeň uctiehal práve tohto boha. V slovenčine je vzdialenou odozvou na jeho meno nadávka - do paroma, v poľštine zasa označenie hromu piorun, príslušníci baltských kmeňov, starí Litovci ho uctievali ako Perkunasa. Druhým významným božstvom v panteóne Vladimíra bol Stribog, vládca nebies. V Slove o pluku Igorovom sú vetry nazvané vnukmi Striboga. Jeho gréckou analógiou by bol Kronos, prípadne Uranos, Diov predchodca trónu, kde vládli slovanskí bohovia. Tak ako vystriedal v Grécku Krona Zeus, v Rusku na Stribogovo miesto nastúpil Perún. Správy o prípadnom „boji o moc" sa v dôsledku absencie hodnoverných písomných prameňov nezachovali.
Dažbog, Stribog
Významné postavenie v rebríčku slovanskí bohovia zaujímal Dažbog - tzv. deus dator tj. boh darca (ten, čo dáva). Bol bohom slnka ako zdroja svetla a tepla, zosobnenia životodarného princípu. V gréckej mytológii mu zodpovedal Apolón. Kráľovstvom Dažboga bol priestor, ktorý bezprostredne obklopoval Zem a v ktorom sa nachádzalo aj Slnko. Tento priestor bol v predstavách starých Slovanov obklopený nebeskou kupolou. Nad a za ňou sa nachádzali zásoby dažďovej vody a sídlili tam vetry. Túto, pred zrakom človeka skrytú oblasť, mal vo svojej kompetencii Stribog. Popri Dažbogovi obyvatelia starej Rusi v období vlády Vladimíra poznali aj Chorsa. Boha slnečného kotúča. Obdobou tohto boha je grécky Hélios, božstvo, ktoré sa každý deň ženie oblohou v záprahu ťahanom lietajúcimi koňmi. Takéto slnečné kone nájdeme v ľudovom rezbárstve v podobe konských hlavičiek na črpákoch, miskách či koncoch lyžíc -pričom dno lyžice, misky alebo pohára symbolizovalo „voz". Odozvu predstavy o tomto bájnom zvierati nájdeme i v slovenskom folklóre, v známej rozprávke Slncový kôň.
Simargl, Pergrubius
Najdôležitejším odvetvím hospodárstva ranostredovekej Rusi bolo obrábanie polí. Roľníci bedlivo sledovali, koľko sa v ktorom roku urodí obilia. V dobových podmienkach každý pokles úrody viedol k hladomoru a následne i k epidémiám. Keďže neúrody a pohromy nimi spôsobené prichádzali neočakávane a ich vznik si ľudia nedokázali vysvetliť, snažili sa získať priazeň božstiev, ktoré podľa ich názoru tieto prírodné sily ovládali.
Na starej Rusi k nim patril ďalší z členov kyjevského panteónu - Simargl, božstvo pravdepodobne indoiránskeho pôvodu, zobrazované v podobe okrídleného psa. V staroindickej Aveste nájdeme okrídlených psov - tzv. simurgov. Na ruských výšivkách a keramike býva Simargl zobrazený v spleti púčikov rastlín. Je pravdepodobné, že bol patrónom rastlinstva, bohom semien a výhonkov. Krídla predurčili aj jeho ďalšiu funkciu - keďže bol pohyblivý a rýchly, stal sa poslom slovanským bohov, zvestovateľom správ nebeskej vrchnosti na Zemi. V neskoršom období ho obyvatelia starej Rusi uctievali pod názvom Pereplut ako boha úrody. V litovskom panteóne mu zodpovedal Pergrubius.
Veles, Volos
Mimo panteónu zostal Veles (Volos) - pravdepodobne preto, že bol hlavným božstvom Novgorodu, mesta, ktoré jediné bolo schopné zatieniť slávu Kyjeva. Jeho kult bol potlačený veľkokniežacou mocou a v meste nad riekou Volchvou bol vztýčený idol Perúna ako symbol jednotného štátu a neobmedzenej panovníckej moci. O ideologickom boji Perúna s Velesom svedčí odlišnosť v texte hypotetickej zmluvy Olega s byzantským cisárom roku 907.
V Lavrentijevskom letopise, základ ktorého tvorí Nestorov letopis, vytvorený na základe textov a dokumentov z okolia Kyjeva, prisahajú Rusi na svojho boha Perúna a na Velesa, boha stád. V Novgorodskom piatom letopise je však v prísahe meno Perúna vynechané. V predstavách Rusov vystupoval Veles ako boh plodnosti, ochranca pastierov a dobytka. Táto jeho podoba sa v ranom stredoveku transformovala na svätého Blažeja (Vlasija), ktorý mal podobnú funkciu.
V protiklade k Perúnovi, vládcovi nebies a predstaviteľovi nebeských božstiev, bol Veles spätý so Zemou a patril k tzv. chtonickým božstvám - božstvá zeme. Jeho konkrétnu prítomnosť si ľudia predstavovali ako pohyb v rozmanitých zvieracích podobách - najčastejšie medveďa a vlka. S uctievaním Velesa boli späté rozmanité rituály, ktoré mali zabezpečiť plodnosť a boli vykonávané žrecmi, odetými v medvedích či vlčích kožiach. V Novgorode bol ako patrón mesta - obchodnej a námornej veľmoci - tradične spätý s vodným živlom a vystupoval v podobe vodného jaštera. Jeho poľudštenou podobou sa v tomto meste stal neskôr ochranca námorného obchodu svätý Nikola, zvaný tiež Mokrý - u nás známy ako štedrý decembrový radodaj Mikuláš.
Perún, Iľja Hromobijca - Veles, Blažej - pastier
Obrovská rozloha starej Rusi sa koncom 11. začiatkom 12. storočia stala jednou z príčin rozpadu ústrednej moci a vzniku systému v podstate nezávislých kniežatstiev. V cirkevnej ideológii viacerých z nich sa pod rúškom pravoslávia skrývali staré pohanské predstavy. Slovanskí bohovia sa pretransformovali do svätých - Perún do Iľju - Hromobijcu. Veles do Blažeja - pastiera. Mokoš - matka zem sa zas ukryla za Pannu Máriu.
Ešte v 19. storočí sa ruské ženy utiekali k bohorodičke, ak mali ťažkosti s počatím. Toto súžitie predkresťanských a kresťanských predstáv nazývame dvojverie. Jeho vplyv sa výrazne odrazil aj v spoločenskom statuse ranostredovekých ruských duchovných, ktorí v podstate zdedili množstvo z funkcií svojich pohanských predchodcov - žrecov. V cennej pamiatke ruského stredovekého písomníctva, Pateriku kyjevskopečorského kláštora, nachádzame zmienky o tom, že mních dokáže zmeniť popol na múku, ovplyvniť plodnosť prasiat alebo vysušiť jazero. Ovláda prírodné sily a zabezpečuje ich priazeň svojim ovečkám, pričom koná v zastúpení vyšších, božích síl - presne ako pohanskí žreci.
