Najrozsiahlejšiu koloniálnu ríšu vytvorila v 19. storočí Veľká Británia. Hovorilo sa, že „nad britským impériom slnko nezapadá“. Vo svojom najväčšom rozsahu dosiahlo impérium rozlohu 33 miliónov km² a počet obyvateľov 450 miliónov osôb.
Jeho vytvorenie bolo procesom, v ktorom sa britská politika angažovala počas celého storočia. Najväčší rozmach však nadobudlo koloniálne úsilie za vlády kráľovnej Viktórie (1837 – 1901). Toto úsilie sa spája s myšlienkou imperializmu.
Imperializmus
Imperializmus je pojem, ktorý vyvoláva negatívne emotívne reakcie. Ľudia 19. storočia ho však zväčša nechápali takto negatívne. Vnímali ho ako konkrétne pozitívne úsilie, ktoré vyjadrovalo vôľu národných štátov stať sa veľmocou svetového významu. Myšlienka imperializmu sa opierala aj o misionársky ponímané posolstvo o šírení civilizácie a vyplývala z pocitu nadradenosti bielej rasy a jej civilizácie. V 2. polovici storočia sa stali populárnymi myšlienky sociálneho darwinizmu, ktorý aplikoval pojmy z biológie do spoločenského života. Proces prirodzeného výberu v prírode, kde prežijú len tí najsilnejší, sa preniesol v myšlienkach politikov či filozofov i na spoločnosť. V Británii začali považovať za vyvolenú a najsilnejšiu svetovú rasu, ktorá sa najlepšie dokázala prispôsobiť udalostiam dejín, práve anglosaskú rasu (anglický národ). Táto má získať dominantné postavenie vo svete, a to vo sfére politickej a hospodárskej.
Úlohou štátu je preto rozšíriť anglosaskú moc vo svete. Môže sa tak udiať mierovou cestou, formou diplomacie, obchodu, ale pokiaľ to bude potrebné, je možné použiť i silu. Sociológ Benjamin Kidd prezentoval napríklad názor, že imperiálnou vojnou a bojom cestou prirodzeného výberu sa rasa prečisťuje, zušľachťuje. Myšlienky imperializmu založeného na rasovom základe mali v Británii veľa stúpencov. Z politikov to podporovali napríklad Joseph Chamberlain, Alfred Milner, Archibald Rosebery, Cecil Rhodes. Rhodes vyjadril priamočiaro myšlienky nadšencov imperializmu, keď povedal : „Tvrdím, že sme najlepšia rasa na svete a že čím väčšiu časť sveta osídlime, tým lepšie pre ľudstvo.“ Tie isté myšlienky vyjadril Alfred Milner zas slovami výroku : „Som britský nacionalista. Ak som zároveň imperialista, je to preto, že údelom anglickej rasy bolo zapustiť čerstvé korene vo vzdialených končinách... Britský štát musí kráčať v stopách rasy.
Nemôžeme si dovoliť vydeliť sa z takej záplavy našej najlepšej krvi.“ Imperialistická idea prenikla v 70. rokoch razantne aj do britskej verejnej mienky. Spomínané politické vyhlásenia, tlač, školy povzbudzovali koloniálnu expanziu. Vznikli imperiálne spolky ( napr. Imperial Federation League). Priaznivo jej boli naklonení viacerí britskí spisovatelia ako boli lord Tennyson ( autor verša : „Jedna vlajka, jedna flotila, jedna ríša, jedna koruna“. ), Robert L. Stevenson, Rider Haggard či Rudyard Kipling. Politiku koloniálnej expanzie realizovali postupne rôzne britské vlády vedené známymi premiérmi. V tomto smere najviac vynikli Benjamin Disraeli , Archibald P. Rosebery, Robert Gayscone Cecil – markýz Salisbury.
Afrika
Rast britských kolónií sa odohral hlavne na pôde Afriky a Ázie. Ešte v 30. rokoch vlastnili Briti v Afrike len niekoľko menších kolónií – Sierru Leone, Zlatonosné pobrežie, Gambiu. Roku 1861 získali Nigériu. Vláda premiéra Disraeliho znamenala nový impulz pre koloniálne aktivity. Roku 1875 kúpila britská vláda od egyptského chedíva (ktorý mal finančné problémy, dlhy) akcie v Spoločnosti suezského prieplavu, čím získali vplyv v Egypte a kontrolu nad morskou cestou do Indie. Roku 1882 zasiahli proti nacionalistickému povstaniu v Egypte a krajinu obsadili. Spolu s Egyptom sa pod britskú kontrolu dostal Sudán, dovtedy formálne súčasť Osmanskej ríše. Ostrov Cyprus sa stal súčasťou impéria roku 1878, ďalší strategický ostrov na ceste do Indie – Sokotra roku 1876. Časť územia Somálska (Britské Somálsko) získali roku 1884, Bečuánsko roku 1885, Keňu roku 1886, Rodéziu roku 1891 a Ugandu o štyri roky neskôr.
Ázia
V Ázii bola britská koloniálna aktivita zameraná na oblasť Indie, kde boli Angličania prítomní už od 17. storočia. Na začiatku 19. storočia neboli Briti absolútnymi pánmi krajiny. Oblasti pod ich priamou správou politicky riadil generálny guvernér Indie, v oblasti obchodu sa na správe podieľala Východoindická spoločnosť. Okrem toho tu bolo ešte veľa nezávislých kniežatstiev, kde vládli hindskí alebo moslimskí vládcovia (maharadžovia).
Británia získala nad nimi vplyv systémom zmlúv, pomáhala im vojensky pri vzburách poddaných či mocenských sporoch medzi domorodou vládnucou elitou. Britská koloniálna správa v Kalkate začala postupne vyvíjať iniciatívu, ktorou tieto nezávislé kniežatstvá získavala pod britskú správu. Zámienkou expanzívneho postupu bol hlavne britský právny princíp, podľa ktorého mala koloniálna správa právo odmietnuť následníctvo v indickom kniežatstve, pokiaľ sa postupovalo čisto podľa indických zákonov o dedičstve. Týmto postupom sa pod kontrolu Británie dostali nezávislé štáty Džajpur, Sambalpur, Džhánsí, Nágpur. V provincii Sindh bolo od roku 1842 veľa malých kniežatstiev čiastočne obsadených britskými koloniálnymi jednotkami. Nezávislé kniežatstvá proti tomuto postupu zorganizovali roku 1843 povstanie, ktoré však bolo potlačené a provincia bola zahrnutá pod priamu správu britského guvernéra.
Vojny
Pri koloniálnom postupe sa Británia stretala s rôznymi reakciami obyvateľstva kolonizovaných území. Menej vyspelé spoločenstvá (Afrika) prijímali prichádzajúcich Európanov priateľsky, vyspelejšie etniká sa ich postupu bránili (India). V období storočia zviedli Briti viacero bojov, ktoré mali upevniť ich pozíciu v kolóniách. Z nich ako najdôležitejšie možno hodnotiť búrske vojny, mahdistické povstanie v Sudáne a povstanie sipahiov v Indii. Búrske vojny boli bojom Británie proti pôvodným belošským osadníkom Južnej Afriky – Búrom. Tí sa v polovici 30. rokov zväčša vysťahovali z britského Kapska do vnútrozemia, kde založili nezávislé republiky. Po objavení diamantov a zlata vo vnútrozemí sem prišlo veľa prisťahovalcov, medzi inými i Briti. Británia mala snahu bohaté územia anektovať. Roku 1877 sa pokúsili zabrať búrsku oblasť Transvaal. Búri sa bránili pod vedením Paulusa O. Krügera a porazili Britov v rozhodujúcej bitke u Majuba Hill (1881). Británia musela uznať búrsku nezávislosť. Príchod mnohých prisťahovalcov zmenil spoločenské pomery v neprospech Búrov, preto sa Búri snažili obmedzením ich volebného práva znížiť neželaný cudzí vplyv.
Británia uskutočňovala nátlak na Búrov práve pomocou apelu na dodržiavanie občianskych práv. V roku 1895 zorganizoval Brit Leander Jameson útok na Transvaal, aby ho dobyl pre Britániu. Išlo o súkromnú akciu bez súhlasu britskej vlády a skončila porážkou a zajatím Jamesona. Iniciatívu prevzali Búri a na konci storočia (1899) vyhlásili Transvaal a Oranžsko Británii vojnu. Vo vojne, ktorá trvala do roku 1902 boli búrske vojská porazené a Británia obe republiky obsadila. V Sudáne sa mocenské problémy Británie začali krátko po získaní vplyvu v krajine, na jeseň 1881. Mladý duchovný Muhammad Ahmad sa vtedy prehlásil za mahdího – mesiáša a Alláhovho zástupcu. Vyzval Sudáncov na svätú vojnu za pravú vieru. Ciele jeho povstania boli tak hospodárske (zrušenie daní zavedených anglo-egyptskou správou) ako aj politické (odpor voči Britom, vznik prísne islamského štátu). V období rokov 1882 – 1884 sa mahdího vojská zmocnili oblasti západne od Nílu. Británia vyslala proti mahdistom vojenskú výpravu pod vedením generála Gordona, ktorý však v boji s mahdistami zahynul. Mahdí Ahmad zomrel roku 1885 a na čelo hnutia sa dostal Abdulláh Bakkar. Mahdisti si získané pozície udržali a desať rokov sa ich štát vyvíjal nezávisle. Na konci roku 1895 vyhlásil britský premiér Salisbury, že Británia považuje za svoju úlohu mahdizmus zničiť. Velením vojenských operácií bol poverený generál Herbert Kitchener. V rozhodujúcej bitke pri Umm Durmáne (1898) boli mahdisti porazení a Británia si Sudán podrobila. Roku 1899 bol vyhlásený za anglo-egyptské kondomínium. Na jeho čele stál generálny guvernér, ktorého menoval egyptský chedív na návrh Londýna. Rozhodujúcou udalosťou pre získanie plnej kontroly Británie nad Indiou sa ukázalo povstanie indických sipahiov proti britskej koloniálnej správe. Vypuklo roku 1857. Vzbúrených vojakov podporovali miestne kniežatá (obávali sa rastu britskej dominancie), moslimskí i hindskí duchovní (obava z postupu kresťanských misií) a čiastočne i remeselníci (obava z konkurencie anglického tovaru). Povstanie malo úspech hlavne v strednej Indii, povstalci ničili britské posádky a usadlosti, mnoho Britov zavraždili. Británia potlačila povstanie za použitia brutálnych metód odplaty, opierajúc sa pritom aj o domáce jednotky z oblasti Kalkaty. Posledné veľké povstanie v Indii skončilo roku 1858 a India bola úplne začlenená pod britskú správu. Počas pôsobenia premiéra Disraeliho bola kráľovná Viktória vyhlásená za indickú cisárovnú (1877). Pod britskú správu sa dostala i Barma, Briti si udržali vplyv tiež v kráľovstve Nepál. Neuspeli naopak v Afganistane, ktorý si ubránil nezávislosť.
Impérium ako inštitúcia
Pohľad na pôsobenie Británie ako koloniálnej mocnosti má dve stránky. Pozitívnu a negatívnu. Pozitíva britského prístupu možno vidieť napr. v snahe o zavedenie rasovej a náboženskej znášanlivosti medzi národmi impéria, v boji proti otroctvu či potieraniu agresívnych nábožensko-sektárskych zvykov. Tu išlo napr. o indické reálie ako upaľovanie vdov, ľudské obeti bohom plodnosti, rituálne vraždy pocestných tzv. škrtičmi. Briti sa tiež angažovali v zlepšení zdravotníckej starostlivosti v tropických oblastiach impéria a nadaným (urodzeným) domorodým ľuďom umožnili prístup k vzdelaniu v Európe. Vytvorili tak základ domorodej inteligencie. Britské impérium sa tiež vyznačovalo efektívnou a ekonomicky hospodárnou správou, kde malý počet európskych úradníkov a vojakov dopĺňali miestne kádre. Vytvorilo sa niekoľko foriem správy. Najvyššie stáli domíniá – samosprávne kolónie s vysokým stupňom autonómie. V tzv. korunných kolóniách vládol guvernér zastupujúci vládu a riadiaci tamojšie záležitosti. Tzv. protektoráty boli pod vplyvom Británie, ale vládol v nich domorodý panovník podriadený Británii dohodami. Samostatnou správnou jednotkou bolo Indické cisárstvo. Negatíva britského kolonializmu vyplývali hlavne z ideologických súvislostí. Rasistické teórie o nadradenosti anglosaskej rasy robili Britov necitlivými voči kultúre domorodcov a viedli k vyvyšovaniu sa nad nimi. Situovali sa do pozície „pánov“ ( v Afrike sa označovali ako „bwanaovia“, v Indii „sahibovia“ ), čo napr. dávali najavo aj okázalým nosením vychádzkových palíc pri chodení po ulici. Pri ozbrojenom odpore proti britskej vláde sa zas často uchýlili k brutálnym odvetným praktikám – napr. ničenie úrody, koncentračné tábory (búrska vojna), stínanie a vystavovanie hláv povstalcov (mahdistické povstanie).
Zdroj citátov: Johnson, Paul: Dějiny anglického národa.
