Cuchulain, nazývaný Pes Ulsterský

Nico - 27.7.2009

Možno nie všetci viete, že vari najznámejším hrdinom írskych legiend sa stal Cuchulain, obávaný a slávny bojovník nazývaný tiež i Pes Ulsterský.

Nechcem dopodrobna rozoberať jeho putovanie a všetky hrdinské činy, verím, že sa dajú nájsť v múdrych knihách zaznačené mnohými bádateľmi histórie a mýtov Zeleného Ostrova. A hlavne, dnes chcem písať o spôsobe, akým zo sveta zišiel a súvise priamom so životom mojim tunajším.

Samozrejme, zopár príhod, čo pomohli z výnimocného mladíka stvoriť legendu, spomeniem pre utvorenie presnejšieho obrazu a porozumenie väzbám vyskytnúvsimsa v príbehu.

Narodil sa niekedy dávno, zrovna tu v okolí poloostrova Cooley (kde práve pobývam ja na mojej misii), ako syn Deichtire a dvoch otcov, ľudského Sultaima a samotného božského Lugha, pomenovali ho Setanta. Už ako malý chlapec vynikal neobyčajnou silou i umom....   ako dovŕšil siedmeho roku života, rozhodol sa stať bojovníkom a pripojiť sa k vari najzdatnejšej armáde tej doby, k Červeným rytierom z Ulsteru, vedenými jeho vlastným strýkom, kráľom Concohbarom. Matka ho samozrejme odhovárala, že má ešte čas a akokoľvek je mocný a obratný, predsa sa v tomto veku ešte nevyrovná trénovaným a mnohými bojmi zoceleným bojovníkom ulsterským…..  Čo jej to však bolo platné, mladý sa vydal skrze hory sám, len s loptičkou a hurlingovou pálkou v ruke na kráľovský dvor. Hurling je hra typicky írska a ničomu na svete nepodobná, kto by tvrdil, že je to niečo medzi lakrosom a pozemným hokejom na rugbyovom ihrisku, bol by síce pomerne blízko k pravde, no i tak dosť mimo.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je to hra zaujímavá...  a dokáže i bolieť.  Tak s pálkou trenujúc a snažiac sa trafiť loptičku čo najvyššie, najďalej, najpresnejšie a na všetky možné spôsoby, strávil pomerne dlhý čas v počasí nie práve priaznivom, proti vetru i tomu zvláštnemu dažďu, čo tu majú, miniatúrne krupky, čo pichajú do tváre a znepríjemňujú chôdzu po beztak už klzkých kameňoch a nútia zatvárať oči a zasa sa kráča tažšie a jesť nie je čo a človek sa cíti zrazu tak sám.....  To všetko však nezastavilo budúceho bojovníka, a tak sa za nejaký pomerne dlhý čas objavil na Ulsterskom dvore, kde rytierska elita práve hrala turnaj - čudujsasvete v hurlingu. Setanta, síce unávený a polomŕtvy od hladu, zrazu ožil a plný vzrušenia sa vrhol do víru hry. Keď hráči spozorovali medzi sebou dieťa, zopatrneli, zrakom hľadali rodičov a snažili sa samozrejme šetriť chlapca, no pokračovali v hre, čím statočne nasrdili mladíka a strhla sa mela na ihrisku..... 

Detaily presne neviem, no na záver dňa ostali všetci hráči unavení, porazení, len krpec hrdina sa stále preháňal po ihrisku a skóroval.
Takto sa vlastne dostal do povedomia kráľa, ktorý už v stave miernej alkoholickej pohody si zrazu uvedomil, že jeho slávni bojovníci práve dostali výprask od sedemročného chlapca...... Nuž si ho zavolal a keď sa mladík predstavil a predniesol svoju žiadosť stať sa jedným z Červenych rytierov, odvetil, že je ešte veľmi mladý, i keď obratný a mocný...  no dnes večer sa koná na hrade hostina a smie prísť ako páža a pomôcť pri roznášaní jedál, či v kuchyni. Táto odpoveď Setantu uspokojila, nakoľko sa mohol dostať bližšie k svojmu cieľu, nuž prijal ponuku a sľúbil, že večer príde.
cuchulainA že aj prišiel....  no kráľ, nakoľko bol v stave už počas turnaja, akosi pozabudol na navštevu a po spočítaní hostí prikázal zavrieť brány. To by samozrejme bolo nič, no kráľovstvo Ulsterské malo okrem udatných bojovníkov ďalšiu mocnú ochranu – psiska dvorného kováča Culanna. Bola to opacha ozrutná ako chlap, mocná ako býk a zúrivá ako všetky živly Irska... a tento pes bol púšťaný každú noc na stráženie pokojného spánku obyvateľov hradu, čo sa samozrejme stalo vďaka “náhode” aj v tento večer... a chlapec, nič netušiac, preskočil hradby.

Ako si tak vykračoval prázdnym nádvorím smerom k vysvietenému vchodu, začul za sebou divné zvuky, tiché našľapovanie a podivné tlmené dunenie. Keď sa otočil, zbadal šelmu v celej svojej veľkosti a kráse pripravenuú skočiť, snáď len trochu čudujúcu sa, že dnes je “to” také mrňavé.....  A za pár sekúnd bolo po všetkom, zavýjanie, kvílenie a posledný štekot privolali von všetkých obyvateľov hradu, aby videli mladíka s krvavou pálkou stojaceho nad mŕtvolou beštie. Kráľ si v momente uvedomil, čo sa stalo, no svoju chybu priznať nemohol a samozrejme, bájneho psa mu nič nenahradí... Nuž stál v rozpakoch a nevedel, čo povedať. Setanta, keď mu vysvetlili situáciu, samozrejme prišiel s vlastným riešením, nakoľko bol tiež výnimočne múdry, navrhol, že čas, ktorý potrebuje na dovŕšenie plnoletosti a výcvik bojovníka, strávi v službe ako ochranca kráľovstva Ulsteru miesto Culannovho psa. Odvtedy ho už nik inak nenazýval inak, než Culannov pes, Cuchulain, a tak sa stal tiež obrancom hradu, no nakoľko Ulster je celá jedna zo štyroch hlavných historických provincí Írska, jeho služba ho priamo predurčila na všetky hrdinské činy, ktoré za svojho života napáchal.

....a po všetkých tých príhodách, ktoré prežil a ktoré sú dodnes oslavované a spomínané v piesňach starých bardov, prišlo samozrejme dobrodružstvo posledné, ktoré Setanta Cuchulain neprežil. Ako inak, bolo to v boji, a to nie v boji hocijakom, lež priamo kráľovskom, kde armáda takmer všetkých mužov Írska na čele s kráľovnou Mebd, vládkyňou Connaughtu stála proti hŕstke Červených rytierov, navyše v dobe kliatby uvalenej na nich krásnou ženou, ktorej meno si nespomeniem za niečo, čo si presne nepamätám, no pravdou bolo, že raz do roka boli všetci takmer na mesiac vyradení z boja s rôznymi žalúdočnými tažkosťami, teplotami, proste choroba jedna radosť, čo priklincuje každého na lôžko......  a tento čas si vybrala kráľovná Mebd na napadnutie a záverečný boj prakticky so samojediným Cuchulainom, nakoľko v čase kliatby bol ešte malý a nie plnohodnotný bojovník rádu, dajako ho to obišlo, čo mu teraz však zrovna výhodne neprišlo, keď na všetko ostal prakticky sám..... 

Samozrejme, vo vojne sa jednalo o moc a vplyv, ako v každej vojne, len zámienky sú všade rozdielne, kráľovná konkrétne zatúžila po hnedom býkovi z Cooley, ktorý okrem toho, že bol jeden z najväčších na ostrove, bol určite ešte niečím veľmi výnimočný, keď skoro všetci muži Írska nasledovali túto ctžiadostivú ženu v boji proti našemu hrdinovi. Prvé dni boja sa odohrávali pod taktikou skrývania, náhleho objavenia sa, zabitia čo najväčšieho počtu nepriateľov a následného zmiznutia, tajomného premiestnenia sa a na ďalšom najmenej očakávanom mieste vynorenia sa a takto stále dookola....  nakoľko Cuchulain bol naozaj výnimočný bojovník, každým jeho vynorením sa z hmly na svojom vojnovom voze ťahanom dvomi vernými koňmi rozsieval strach, smrť a gae-bulgy, oštepy vrhané prstami na nohách a takto ničil deň za dňom ohromnú časť kráľovninej armády a mohol by isto iste pokračovať celé roky, keby Mebd nebola bývala použila lesť i nenavrhla mu každý deň bojovať s jediným, najzdatnejím bojovníkom z jej armády...  hrdina výzvu ako bojovník samozrejme musel prijať, bola to otázka cti a kráľovná získala čas a ušetrila množstvo životov denne, resp. stratila len jeden.

Nakoľko pokračovala vo svojich lstiach a záludnostiach, jedného dňa, keď už kone dávno pošli, bojový voz sa rozpadol pod nohami tisícok bojujúcich a Cuchulain cítil, že stráca sily a krv z neho uniká niekam do zeme, ktorá ho zrodila, veď nenadarmo sa vraví, “Chan eil saoi air nach laigh leon.” Keď už od početných zranení nemohol stáť pevne na nohách, priviazal svoje telo k masívnemu kameňu týčiacemu sa osamotene v strede bojového poľa a ďalej rozsieval pevnou rukou smrť každý deň medzi svojich nepriateľov.
I stalo sa, že raz, po dlhom predlhom čase, v hmlisté ráno, vydýchol naposledy. Jeho mohutná postava  stojaca nehybne priviazaná o kameň v strede poľa s poloprivretými očami a pohľadom ostrým ako čepeľ stále nedávala istotu kráľovninmu vojsku, či je skutočne mŕtvy, alebo ide len o ďalší bojov úskok, ktoých mal vždy neúrekom a vedel ich použiť vo chvíli, keď to nepriateľ najmenej cačkal. Až krkavec, čo sadol na bojovníkove nehybné rameno, rozptýlil pochybnosti a zbytok vojska kráľovny Mebd si konečne vydýchol..............

...... a vo štvrtok, 29. mája, po večernom tenise, mi môj írsky priateľ Richard, ktorý ma zásobuje legendami a ja mu na oplátku rozprávam o vodníkoch a bielych paniach vo Váhu, navrhol nezáväzne povozenie sa po okolí, ktoré vyvrcholilo misiou. Nájsť Cuchulainov kameň, nachádza sa totiž dajakých 40 km odtiaľto a Richard tam raz bol ako malý chlapec…..  

cuchulain2Vyrazili sme niečo po desiatej večer, v práve umytom vyleštenom tmavomodrom VW Polo, my dvaja, samozrejme dobrodruhovia bez mapy, veď máme mňa, navigátorské eso. Počas cesty do Dundalku sa pomaly, nenápadne stmievalo, sem tam sme prešli cez jemné chuchvalce prízemnej hmly, a tak som ani neľutoval, že nemám fotoaparát. Rozprávanie príhod a detailov, z ktorých mi samozrejme mnohé ušli, nás natoľko zabávali, že keď sme sa rozhodli pozerať značky, “lebo už by sme mali byť blízko...”, tak sme žiadne hodnú chvíľu nevideli. Nuž použili sme ďalšie eso, tentoraz čerpaciu stanicu s rovnakým názvom a zbabelo sa spýtali na cestu, kde nám bolo povedané, že zo smeru, z ktorého ideme, ideme správne, lež dlho, bo sme to už prešli..  a bolo všetko jasné, otočka naspäť a menej rozprávať, lebo sa nájdeme zase doma. Jedna odbočka sa zdala Richardovi povedomá, nuž zvrtol volant, kam chcel..... keď tam odbáčal po tretí krát, spýtal som sa, či vie, ktorým smerom by sme mali ísť.....  on, že na západ... a tu som sa blysol a ukazujem, že hentam.

Otázka, ako si môžem byť tak istý, nenechala na seba dlho čakať, tak som odvetil, že istý som si nie úplne, ale tak na osemdesiat percent, lebo je síce jedenásť večer, no určitá časť oblohy je stále svetlejšia ako opačná, nuž, asi je tam slnko a tudiž..........  pokýval uznanlivo šiltovkou a nasmeroval náš voz pžadovaným smerom. Tma hustla, no bolo vidieť zopár hviezd a v kužeľoch svetiel sa mihali všetky tie ich zákruty, podivné dopravné značky, drobné starodávne domy a chuchvalce hmly, niekedy osvetlený kostol a už to bolo určite viac ako štyridsať kilometrov a Richard zrazu vraví, že tento kopec a tento kostol a niečo si mrmle a odbáča na úzku cestu, ktorá bola vlastne iba skratkou k ceste ešte užšej lemovanej asi meter vysokými typickými kamennými múrmi, za ktorými bol živý plot, takže do polí vidieť moc nebolo a i tak tá občasná hmla bola tak na niekoľko desiatok metrov a tma, a preto ma udivilo, keď Richad zrazu zastavil pred osamotenou budovou so silno svietiacou halogénkou nad vchodom hlásajúcim, že nejaká firma sa sťahuje niekam..........

Vystúpili sme z auta, Richard s hurlingovou pálkou v ruke, ja s otázkou v mysli, aká firma a kam....  Prešli sme cez cestu a naozaj, diera v múre a zašlá tabuľa vraviaca, že hrdina tu skonal.
Tu už bolo jasné, že môj spoločník vie, kde sme, aj kam máme ísť, nakoľko ja som pred nami videl len široké pole zarastené trávou dopoly stehien, čiastočne ponorené v hmle, úplne ponorené v síce jasnej, ale predsa len noci... a čelovky nám boli vďaka takejto viditeľnosti vlastne naprd.

Keď som sa prizrel pozornejšie, videl som v strede poľa telegrafný stĺp a za ním, asi ďalších sto metrov, siluetu niečoho.....  prekročili sme teda akýsi drôt na kraji poľa a vydali sa vysokou trávou najprv k stĺpu, zanechávajuúc každý za sebou dva pásy ľahnutého ľanu. Kameň pozvoľna nadobúdal obrysy, keď v tom som do pravej nohy chytil kŕč....  Podotýkam, nikdy som nechytil kŕč počas pohybu ako chôdza, beh, či čokoľovek dynamické.... v každom prípade ma to odpísalo na minimálne desať minút státia bez pohybu v pokoji uprostred ticho šumiacej vysokej traávy. Zopár sto metrov od nás sme videli farmu, bola vsšak tmavá, bez známky svetla, asi ruina, ktorých je tu neúrekom...  Počas tých desiatich minút v pokoji sme rozpávali o tom, prečo kŕč a prečo tu, v polke cesty a podobne, na čo Richard povedal, že Cuchulain možno nechce, aby som sa priblížil ku kameňu, kde stále prebýva časť z jeho ducha, nakoľko ako bojovník by bral priblíženie bojovnika iného ako výzvu.....  no neviem, ubezpečil som Richarda i padlého hrdinu, že moje srdce je plné mieru, pokoja a rešpektu a po chvíli kŕč ustúpil a my sme mohli pokračovať ku kameňu stale stojacemu aj po vekoch.

Prikročil som k nemu, dotkol sa, zdal sa tak zvláštny na dotyk, takmer mäkký ako kôra stromu a tak nezvyčajne teplý, dva a pol metra vysoký kameň v tvare čepele okolo polnoci stojaci v strede poľa a hmly, keď v tom ku mne priskočí Richard a vraví, že počúvaj...  A ja  počúvam a ten zvuk je, ako keď niečo veľmi veľké uteká dlhou trávou, uteká rýchlo a blíži sa k nám, potom odbočí a zakrúži okolo nás a my takmer nedýchame a tá jemná hmla je zrazu hustá akurát tak, aby sme nič nemohli vidieť a k tomu to zvláštne fuňenie a tlmené dunenie a my stojíme v strehu a napíname oči do hmly, až kým sa šušťanie trávy a dunenie nevzdiali niekam, kde ho už nepočuť, kde stíchne a akoby ani nikdy nebolo, len my stojíme pri veľkom kameni v strede poľa, tmy a hmly.........

Na ceste späť, sledujúc v tme naše pováľané pásy trávy, čo nás vedú neomylne k autu pod v hmle ukrytou halogénkou moc nerozprávame, snažím sa utriediť myšlienky a dať situácii nejaké racionálne črty, no nič ma vskutku nenapadá....  ešte Richardovi vravím, že pozor, tu je ten drôt a on nevšimnúc si, kráča presne do neho a následne skríkne prekvapením a bolesťou a ja si v momente uvedomím, že je to elektrický ohradník pod prúdom a že na to, aby bol pod prúdom, je asi dôvod, tak si sadneme na múr znovu pri tej ošarpanej tabuli a vyberáme to správne zviera, ktore môže byť v strede noci na tráve, ktorá je absolútne, ale absolútne nespasená...
... kone na večer poväčšinou schovávaju, sám by bol jedine žrebec a myslím, že mám v ušiach všetky druhy konského behu....   kravy by boli tiež asi viaceré, takže opäť alternatíva...  býk…. ale čo tie ďalšie zvuky….  ale predsa len…..  Býk. Tu dostáva naša výprava ďaší mystický rozmer…….. Cuchulain, býk, všetko do seba pekne zapadá…

Cestou  v aute, samozrejme ďalšíimi cestami, ktorými sme ešte nešli, plní dojmov, tajomna, záhad a legiend, sme rozoberali ešte ďalšie možnosti, ktorých bolo neúrekom, no jedna za všetky….  Mohol to byť aj veľký, naozaj veľký pes, ktorý už asi nikomu nikdy neubíži, no stále chráni kráľovstvo ulsterské.

….. a  keď budete v Dubline, nezabudnite sa pozrieť pred budovu Hlavnej Pošty, kde socha Cuchulaina pripútaného o kameň pripomína vsšetkým časy hrdinu, aký sa už asi nenarodí………

“Da fhad la, tagann oiche”….. je 31. mája, niečo pred druhou hodinou rannou, teda asi 25 hodín po tom, ako som sa vrátil z prvého ozajstného legendárneho dobrodružstva, nosím to v hlave celý deň a aj teraz mi behali po chrbte zimomriaky pri opise včerajšej noci…..  schválne, som zvedavý, či  i vám….

Coda.     …. ako plynie čas, ja sa tiež dozvedám zopár ďalších faktov a mal by som hádam historickú časť príbehu uviesť na pravú mieru… akože kráľovná Mebd svojho býka chcela len preto, aby dokázala manželovi, že má toľko isto, čo on (ten mal totiž bieleho nádherného) a stratila ho hneď, ako ho priviedla na svoj dvor, kde biely býk patriaci jej kráľovskej polovici urobil s hnedým krátky proces…. že Cu Chullain vlastne zaspal, keď sla okolo a keď sa zobudil, už ju nedobehol….. že kráľ Ulsteru bol napokon jeho vlastný strýko...... že jeho posledný, mnou opísaný boj bol vlastne proti armáde vedenej niekým z jeho rodiny……  ale či na tom naozaj záleží ???

Komentáre Disqus