El Cid - hrdina reconquisty

Jaroslav Zemančík - 18.4.2007

Podľa legendy sa ho muslimovia tak báli, že poslednú bitku vyhral už ako mŕtvy. Manželka Jiména dala jeho telo v plnej zbroji na Rodrigovho nemenej slávneho koňa Bavieku a pustila ho na nepriateľov, ktorí sa pred ním rozutekali.

Jednoducho, El Cid sa stal symbolom reconquisty, už počas života bol legendou a dnes je národným hrdinom Španielska... V roku 711 sa maurský vojvodca Tarik na čele muslimského, arabsko-berberského vojska preplavil z Afriky do Španielska. Miesto, kde sa vylodil do dnešných dôb nesie jeho meno – „ Gebel al Tarik“ – skala Tarikova / dnešný Gibraltár /. Tarik si počas rokov 711- 714 podmanil skoro celé Vizigótske Španielsko. Arabskú rozpínavosť zastavilo až vojsko Karola Martela , ktoré mu roku 732 pri Poitiers uštedrilo rozhodujúcu porážku.

Novým impulzom vo vývoji Španielska bol v roku 756 útek posledného Umajovca Abdarahmána I. z Damasku do Španielska, kde sa prehlásil nezávislým emirom, neskôr kalifom so sídlom v Cordobe. Dynastia Umajovcov vládla v muslimskom Španielsku do roku 1031. Za Abdarahmána III a vojvodcu Almanzora dosiahla ríša najväčšieho územného rozsahu a kultúrneho rozkvetu. Umajovci sa opierali o svoju elitnú gardu mamelukov, ktorých služby využívali nielen v boji proti kresťanom, ale aj proti odbojným arabským a maurským šľachticom. Mameluci, alebo nemí muži ako ich zväčša volali boli prevážne otroci. Boli výborne vycvičení a spočiatku až fanaticky verní svojim pánom. Neskôr, hlavne za slabých panovníkov postupne vzrástla moc mameluckých dôstojníkov natoľko, že svojvoľne dosadzovali kalifov.

Situácia sa vyhrotila po smrti Almanzora, keď po období zmätkov a povstaní sa ríša roku 1031 rozpadla na nezávislé emiráty. Rodová arabská a berberská šľachta sa tak usadila v Španielsku, zmocnila sa pozemkového fondu, pričom sa postupne feudalizovala. V novovzniknutom muslimskom štáte však pretrvávalo napätie, čo do značnej miery súviselo s národnostným zložením dobyvateľov. Arabi, ktorí chceli mať privilegované postavenie sa neznášali s berbermi / Maurmi /, ktorí zase tvorili údernú zložku vojska. Arabi sa však delili aj medzi sebou podľa kmeňového pôvodu, podľa toho či pochádzali zo severnej alebo južnej Arábie. Tí čo žili dlho na západe sa postavili proti tým čo prišli z východu. Prišelci sa zas opierali o svojich chránencov, alebo o už spomínanú mameluckú gardu.

Španielská reconquista

Po zrútení Vizigótskej moci a následnom dobytí pyrenejského poloostrova muslimskou armádou vyzerala situácia pre kresťanov tragicky. Vďaka výhodným prírodným podmienkam, akými boli Astúrske hory podarilo sa zachovať zbytky kresťanskej moci v podobe spočiatku malých, samostatných kresťanských štátov na severe poloostrova. Práve odtiaľto sa začal koncom 8. začiatkom 9. storočia dlhodobý proces oslobodzovania Španielska pod menom reconquista t.j. zpätného dobývania územia obsadeného muslimami. Jednalo sa o Asturiu, Galiciu, León, Portugalské grófstvo, Barcelónske kniežactvo, Navarské kniežactvo a najmä o Kastíliu, ktorá sa stala symbolom reconquisty. Reconquista bola viac menej celonárodný proces, pretože dobytím územia sa získala pôda, zdroj bohatstva a to zaujímalo všetky vrstvy spoločnosti. Hlavnou údernou silou reconquisty boli drobní šľachtckí rytieri - cabaleros. Táto vojenská kasta vznikla ako produkt svojej doby. Títo remeselní vojaci nemali často okrem zbrane a koňa žiadny zdroj príjmov a tak sa nechali najímať ako žoldnieri do služieb nielen kresťanským, ale aj muslimským panovníkom. Najznámejším a najväčším hrdinom reconquisty bol Roderigo Diaz de Bivar čestne nazývaný arabmi El Cid /pán a víťaz / kresťanmi Compeador / bojovník /.

Na scénu prichádza EL Cid Compeador

el_cidRodrigo skrátene Ruy Díaz sa narodil pravdepodobne v roku 1043 v mestečku Bivar v Kastílií. Bol synom chudobného šľachtica. Od rannej mladosti sa mu však dostalo skvelej výchovy na Kastílskom kráľovskom dvore u Fernanda I. Vychovávaný bol spoločne s najstarším kráľovým synom Sanchom a jeho bratom Alfonzom, čo zohralo neskôr dôležitú úlohu. Už v rannej mladosti sa Rodrigo preslávil svojou odvahou, statočnosťou a bojovým umením v potyčkách proti muslimom.

V roku 1065 po víťaznej bitke Kastílie nad suseným Leónom, dostáva od svojich priateľov čestnú prezývku Compeador - bojovník. Po smrti kráľa Fernanda I. si kráľovstvo rozdelili jeho synovia. Sancho dostal Kastíliu, Alfonzo León a García Galíciu. Nezhody medzi bratmi vyústili do občianskej vojny. Rodrigo Díaz bojuje na strane svojho priateľa a pána Sancha II. a na čele vojska poráža Alfonza. Pri obliehaní mesta Zamora však Sancho II. umiera. Novým kráľom sa stáva Alfonz VI., ktorého po počiatočnom odmietnutí prijmú za svojho panovníka aj vazali jeho zosnulého brata Sancha, na čele s Rodrigom. Alfonzo sa snažil pripútať si slávneho bojovníka akým bol Rodrigo pevnejšie k svojmu dvoru o tom svedčí aj fakt, že ho oženil so svojou neterou doňou Jiménou, ktorá pochádzala z vysokého šľachtického rodu.

O úcte svedčí aj to, že udelil Rodrigovi čestný titul a poveril ho vyberaním daní od vazalov. Napriek udeleným výsadám vládlo medzi panovníkom a Roderigom napätie. Kľúčovým momentom bolo, keď išiel vybrať daň od muslimského panovníka Motamida, vládcu Sevili, na ktorého práve vtedy zaútočil emir z Granady. Rodrigo na čele vojska dosiahol víťazsvo a získal veľkú korisť. Po návrate do Kastílie dochádza k otvorenej roztržke medzi kráľom a Rodrigom.

Práve tu vzniká jadro neskoršej povesti o tom ako nepriatelia ohovárajú Rodriga na kráľovskom dvore. Kráľ im uverí zanevrie na hrdinu a pošle ho do vyhnanstva. Faktom však zostáva, že Rodrigo Díaz roku 1081 odchádza so svojou družinou z Kastílie. Stáva sa z neho potulný žoldnier, ktorý poskytuje svoje služby kresťanom, alebo muslimom, podľa toho, kto viacej zaplatí. Bojoval za Sancha V. Ramireza, za Pedra I. Aragónskeho či proti nim. Nakoniec vstupuje do vojska maurského emira zo  Zaragozy al-Mustaína II. Za neho bojuje a získava veľkú slávu i bohatstvo. Počas týchto bojov získava od muslimov čestnú prezývku „as sajjid al mubáriz“ / pán a víťaz /, Španielmi skomolenú na El Cid.

Dobytie Valencie

Rodrigo Díaz de Bivar teraz už nazývaný „ El Cid Compeador“ sa však snažil byť nezávislý, chcel vybudovať vlastné panstvo. To, že bol úspešný v riskantných podujatiach priťahovalo k nemu veľký počet dobrodruhov, nielen kresťanov, ale aj muslimov. Po vytvorení dostatočne veľkej súkromnej armády sa úplne osamostatnil. Usadil sa v takzvanom nárazníkovom pásme, ktoré sa tiahlo naprieč celým poloostrovom medzi riekami Tajo a Guadalquivir. Bolo to nebezpečné územie „nikoho“, takmer vyľudnené, kde sa potulovali rôzne rabujúce oddiely. Rodrigo sa živil vyberaním „výpalného“ od miest a menších lokálnych panovníkov.

Postupne však zisťil, že nutne potrebuje získať zázemie a tak sa sústreďuje na bohatú prímorskú Valenciu. Situácia na poloostrove je mu priaznivo naklonená, pretože nastáva ofenzíva kresťanských štátov. Kastília dobýja roku 1085 Toledo, bývalé hlavné mesto Vizigótov a posúva hranicu ďalej na juh. Toho využíva EL Cid a útočí na Valenciu. Aj keď samotné mesto nedobyl, uspokojil sa s vybraním výkupného, postupne obsadzuje územie patriace mestu. V roku 1092 vypukla vo Valencií vzbura, pri ktorej bol zavraždený vládca mesta emir Alkadir. Rodrigo využíva situáciu opäť útočí na mesto a roku 1094 je konečne Valencia dobytá.

Almorávidi valcujú Španielsko

el_cid1Rodrigo Díaz sa teda stáva samostatným panovníkom. Musí však často brániť svoju doménu proti mocným susedom. V prvých rokoch to boli hlavne útoky barcelónskeho grófa, ktorého však dvakrát porazil. Ako dobrý politik si však dokáže získať grófove priateľstvo, ktoré je spečatené svadbou ich potomkov - grófovho syna Ramóna s dcérou EL Cida. Úspechy kresťanských vládcov však boli tŕňom v okou drobným muslimským vládcom v južnom Španielsku.

Tí v snahe brániť sa zavolali si na pomoc Almorávidov zo severného Maroka. Almoravidi boli radikálna muslimská sekta, ktorá práve v tomto období dosiahla vrchol svojej moci v severnej Afrike. Boli to berberi, ktorí fanaticki bojovali za svoju vieru, snažili sa ju očistiť od tzv. kacírskych myšlienok, pomocou novej bojovej taktiky, ktorá spočívala v tom, že jazdci útočili spoza uzavretej línie pešiakov /lučišníkov a kopijníkov/. Takto si podmanili Maroko a Alžírsko. V 80. rokoch pod vedením Jusufa ibn Tašfína prekročili Gibraltár a prišli na pomoc svojim spoluveriacim.

V roku 1086 porazili vojská Alfonza VI. pri Badajoze. Po tomto víťazsve sa obrátili proti svojim spojencom a obsadili celú Andalúziu / muslimské Španielsko /. Po týchto víťazstvách nasledoval rýchli postup Almorávidov na sever, ktorý zastavil až El Cid Compeador pri Valencií. Almorávidi sa pokúsili niekoľko krát dobyť Valenciu, to sa im však podarilo až po El Cidovej smrti. Existuje niekoľko verzií o jeho smrti podľa jednej zomrel Rodrigo Diáz v pokoji vo Valencií. Iná hovorí, že ho dostal zatúlaný šíp, keď prenasledoval Maurov. Podľa legendy sa ho muslimovia tak báli, že poslednú bitku vyhral už ako mŕtvy. Manželka Jiména dala jeho telo v plnej zbroji na Rodrigovho nemenej slávneho koňa Bavieku a pustila ho na nepriateľov, ktorí sa pred ním rozutekali. Po smrti El Cida Compeadora roku 1099 sa jeho oddiely držali v meste ešte tri roky. Presila Almorávidov však bola taká veľká, že Rodrigova žena Jiména kázala mesto v roku 1103 opustiť a zapáliť. Obrancovia odišli na čele s Jiménou do Kastílie, pričom so sebou viezli aj ostatky veľkého bojovníka.

Cantar de Mío Cid – Pieseň o mojom Cidovi

Ťažko je rozlíšiť skutočnú pravdu o EL Cidovi. Išlo o človeka svojej krutej doby. Ako sa hovorí v známom hrdinskom speve / Cantar de Mío Cid – Pieseň o mojom Cidovi / prišiel na scénu dejín v správny čas a v správnu hodinu si pripol meč. Bol to dobrodruh, dobyvateľ, prototyp človeka akých bolo v 11. storočí v Španielsku veľmi veľa. Vypracoval sa z námezdného žoldniera, na samostatného feudálneho panovníka. Bol to človek, ktorý sa neštítil ničoho, bojoval za muslimov aj kresťanov. Kruto vyberal dane a poplatky od všetkých čo sa nachádzali v jeho sfére vplyvu bez ohľadu na náboženstvo. Ako vravia kroniky, od roku 1090 vyberal každoročne od Valencie 144 000 zlatých dinárov ročne, čo je 173 kg zlata.

Starý kronikár Ibn Idhárí v svojej kronike píše: „Od tej doby mal každý muslim za sebou strážcu, ktorý za ním každé ráno chodil, aby ho prinútil niečo zložiť do truhlíc vládcu mesta /Cida/ pod trestom bytia a mučenia“. Tých čo sa mu vzopreli upálil. Tal to vyriešil s odbojným šľachticom Ibn Džafarom vo Valencií. Pohyboval sa ľahko medzi obidvoma spoločnosťami. Plynule ovládal arabský jazyk a aj čiastočne žil ako arab, čo ostatne na tú dobu nebolo nič nezvyčajné. Mnohí kresťanskí panovníci v Pyrenejach sa obliekali, žili, rozprávali po arabsky, pretože to bol diplomatický, kultúrny jazyk. Napriek tomu všetkému sa stal El Cid symbolom reconquisty a už počas života sa stal legendou. O jeho výnimočnom diplomatickom a hlavne vojenskom talente svedčí aj fakt, že ako jediný z kresťanských panovníkov dokázal zastaviť Almorávidov, ktorý až po jeho smrti obsadili Valenciu. Aj keď je v historickej piesni značne zidealizovaný, stále patrí k najvýznamnejším hrdinom stredovekého Španielska.

Komentáre Disqus