Španielsko dalo svetu i cirkvi viacero osobností. Jednou z nich bola Eugenia de Montijo – žena s pohnutým životným osudom, španielska šľachtičná a francúzska cisárovná.
Eugénia sa narodila v máji 1826 v Granade. Piateho mája toho roku postihlo mesto zemetrasenie a otrasy pôdy vyvolali u jej matky pôrodné bolesti...
Z Andalúzie do Paríža
Španielsko dalo svetu i cirkvi viacero významných osobností. Jednou z nich bola Eugenia de Montijo – žena s pohnutým životným osudom, španielska šľachtičná a francúzska cisárovná. Eugénia sa narodila v máji 1826 v Granade. Piateho mája toho roku postihlo mesto zemetrasenie a otrasy pôdy vyvolali u jej matky pôrodné bolesti. Vybehla z domu a v záhrade porodila dcéru. Nezvyčajné okolnosti narodenia akoby predznamenávali búrlivý budúci život. Pochádzala zo starej šľachtickej rodiny, k jej dávnym predkom patril napr. sv. Dominik či v politike činný kardinál Portocarrero. Roku 1839 zomrel Eugénii otec, onedlho sa vydala jej staršia sestra a mladá šľachtičná ostala závislá od svojej ctižiadostivej matky – doni Manuely.
Tá chcela, tak ako kázal dobový úzus, nájsť dcére manžela z najvyšších spoločenských vrstiev. Roku 1849 sa Manuela rozhodla skúsiť šťastie v Paríži a obe ženy tam odcestovali. Pobyt v Paríži priniesol stretnutie s Ľudovítom Bonapartom, synovcom slávneho Napoleona. Manuela sa rozhodla, že práve tento muž sa stane manželom dcéry, veď bol prezidentom Francúzska a po štátnom prevrate sa roku 1852 vyhlásil za cisára. 
Eugéniu Bonapartov synovec spočiatku príliš nezaujal. Pobyt v Paríži však zmenil jej názor. Mala už 25 rokov a za sebou dve sklamania s nádejnými ženíchmi. Nemala šťastie na vzťahy. Keď Bonaparta odmietli ako možného zaťa na európskych panovníckych dvoroch, začal sa čoraz viac zaujímať o mladú Španielku. Prejavoval jej galantnú pozornosť, pozýval na plesy, poľovačky, večere, do divadla, posielal darčeky. Pomaly si ju získal a ona sa rozhodla spojiť s Ľudovítom svoj budúci osud.
Dúfala, že tento muž bude ozaj dobrý manžel, hoci skutočne veľká láska medzi nimi nebola. Išlo skôr o náklonnosť a zo strany cisára aj istú vypočítavosť, keďže potreboval nájsť primeranú manželku a matku svojho dediča. Cirkevný sobáš sa konal v katedrále Notre Dame v januári 1853. Charakter Ľudovíta sa čoskoro ukázal v pravom svetle, už po návrate zo svadobnej cesty začal vyhľadávať spoločnosť cudzích žien. Mileniek mal mnoho a manželský sľub vernosti pre neho nič neznamenal. Cisárovná o jeho aférach vedela, viackrát mu spôsob správania vyčítala, ale nič tým nezmenila. Keďže rozvod bol pre ňu ako katolíčku neprijateľný, uvažovala aspoň o odlúčení od lôžka. Ako manželka cisára však mala povinnosť dať cisárovi syna – nástupcu trónu. Materské povinnosti jej priniesli mnoho trápenia. Dve tehotenstvá skončili spontánnym potratom. K prvému došlo po úraze – páde a nasledovalo ho sedemnásť hodín veľkých bolestí.
Liečenie trvalo celý mesiac a telesné bolesti zhoršovalo i duševné rozčarovanie z manželovej cynickej poznámky, že „škoda sa dá napraviť“. Druhý potrat mala o niekoľko mesiacov. Tretie tehotenstvo bolo úspešné, pôrod však bol ťažký, dvadsaťdva hodín sa následník trónu pýtal na svet. Louis Napoleon, familiárne volaný „Loulou“ sa narodil 16. marca 1856. Ďalšie tehotenstvo jej pre zdravotné problémy lekári neodporučili, pretože by ju to mohlo stáť život... Loulou sa stal jednou z mála radostí ženy, ktorej vzťah k manželovi sa pre jeho neustálu nevere stával chladnejším. Prvá dáma Francúzska začala postupne pociťovať sklamanie z nablýskanej noblesy dvora, kde sa cítila nie ako cisárovná, ale ako „prvá otrokyňa ríše“. Obklopovalo ju prostredie plné intríg a posmeškov, v ktorom sa cítila osamelá.
Premýšľala o živote, verila, že každý človek má predurčený osud, nadovšetko však dôverovala Bohu. Povedala : „ Jedine vďaka viere v Boha hľadím do budúcnosti bez zachvenia.“ Svoje konanie sa napriek vlastným ľudským slabostiam snažila riadiť pravidlom „sub specie aeternitatis“ a vieru dopĺňať skutkami dobročinnosti k blížnym. V tomto ohľade sa líšila od manžela, ktorý bol formálnym, laxným katolíkom a cirkev pokladal len za stabilizačnú inštitúciu spoločnosti. Eugénia mala v cisárskom zámku Tuilerie súkromnú kaplnku, kde začínala svoj deň modlitbou a zúčastňovala sa na bohoslužbách. Dvorným kňazom a spovedníkom Eugénie bol abbé Bernard Bauer, emigrant, konvertita z judaizmu a rodák z Budapešti. Bola mariánskou ctiteľkou.
V kaplnke bol obraz Matky božej, pri ktorom často sama adorovala, v neskorších rokoch patrila k jej dennému programu pravidelná modlitba ruženca. S 50. rokmi 19. storočia sa viažu dve významné udalosti súvisiace s mariánskou úctou. Roku 1854 formuloval a vyhlásil pápež Pius IX. dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a roku 1858 sa práve ono „Nepoškvrnené počatie“ – Panna Mária označujúca seba týmto vznešeným spojením zjavila vo francúzskych Lurdoch Bernadette Soubirous. Sprístupnenie lurdskej jaskyne ako pútnického miesta bolo možné i vďaka iniciatíve Eugénie, ktorá tak chcela Madone vyjadriť vďaku za uzdravenie syna. Pri juhofrancúzskom meste Biarritz založila tiež kaplnku zasvätenú Panne Márii Guadalupskej.
Politika
Ako cisárovná bola Eugénia denne konfrontovaná so svetom politiky. Vďaka svojmu postavenia do neho postupne vstupovala a ovplyvňovala ho. V hodnotení historikov bola práve politika onou „klzkou plochou“, kde sa Eugénia dopustila viacerých chýb a omylov. Bola jedným z tých, ktorí pobádali Maximiliána Habsburského, aby sa stal mexickým cisárom v polovici 60. rokov, kedy v Mexiku intervenovali francúzske vojská. Dobrodružný podnik skončil krachom a Maximilián skončil pred mexickou popravnou čatou.Vdova po Maximiliánovi, dvadsaťšesťročná belgická princezná Šarlota, upadla po týchto udalostiach do duševnej choroby a zvyšok života prežila (zomrela r. 1927) v ústraní zámku Bouchoutte pri Bruseli. Jedným z prejavov duševného pomätenia ženy bolo to, že každý rok opakovala svoj rituál : po prvej jarnej prechádzke nasadla do člna na jazere v zámockom parku a opakovala : „Dnes odchádzame do Mexika.“ Smutný koniec mladého páru prenasledoval dlho cisárovnú v spomienkach a nezbavila sa pocitu spoluviny za nešťastie. Roku 1870 podporovala zas francúzskych politikov žiadajúcich Prusko, aby dalo záruky, že nebude v budúcnosti ohrozovať francúzske záujmy. Francúzsky nátlak využil pruský kancelár Bismarck k vyvolaniu prusko-francúzskej vojny, ktorá potopila druhé cisárstvo...
Eugénia tiež ostala do poslednej chvíle v tábore zástancov integrity cirkevného štátu, ktorý chcelo nové zjednotené Taliansko začleniť pod svoju vládu. Bola to ona, ktorá neustále presviedčala cisára, aby v pápežskom štáte udržiaval ochranný francúzsky vojenský zbor. Už roku 1862 pochodovali Garibaldiho ozbrojenci k mestu na Tibere s heslom „Rím alebo smrť!“ Talianska vláda bola vtedy zdržanlivá, nechcela si poškodiť vzťahy s Francúzskom, ale získanie Ríma bolo jej významným cieľom. Ten sa naplnil roku 1870, kedy sa pre prusko-francúzsku vojnu Francúzi z Ríma stiahli a mesto obsadila talianska armáda. Eugénia to pociťovala ako prehru a neúspech, pápež bol pokorený a stal sa „vatikánskym väzňom“. Angažovanie sa v prospech Svätého stolca jej prinieslo zo strany neprajníkov označenie „klerikálna cisárovná“. Takéto označenie však nebolo správne.
Eugénia nikdy nebola náboženský radikál. Snažila sa zosúladiť tradičnú vieru s výzvami novej doby ako bola náboženská rovnoprávnosť a tolerancia, modernizácia štátu a sekularizované školstvo. Podporovala však i cirkevné školy. Ani s pápežom Piom IX., mimochodom krstným otcom svojho syna, sa vždy nezhodla. Pápež napríklad odmietol jej návrh, aby sa Kostol svätého hrobu v Jeruzaleme stal po renovácii miestom ekumenickej spolupráce s možnosťou konať bohoslužby pre všetky kresťanské denominácie. Napriek všetkému ostala vždy verná nástupcom sv. Petra a vždy sa snažila záujmy cirkvi chrániť, napr. aj podporou zámorských misií alebo prenasledovaných kresťanov v Libanone.
Pád
Hviezda cisárovnej „zhasla“ roku 1870, kedy po prehratej vojne s Pruskom zaniklo cisárstvo a vznikla III. republika. V krajine vládol nepokoj a rozbesnený dav pred palácom žiadal „smrť Španielke“.Cisárovná vyhlásila, že „ustupuje pred násilím, ale nie zo strachu pred smrťou, ale zo strachu pred zneuctením“. Vždy ju mátala spomienka na tristný koniec inej cudzinky na francúzskom tróne – Márie Antoinetty o storočie skôr. Opustená priateľmi i európskymi monarchami odišla do Anglicka, kde za ňou neskôr prišiel manžel a syn. Roku 1873 tu zomrel bývalý cisár a jej syn sa v Anglicku stal dôstojníkom britskej armády. Roku 1879 odišiel Loulou do južnej Afriky s armádnymi jednotkami do vojny proti Zuluom. Pri náhodnej potýčke tu prišiel o život. Britská kráľovná Viktória, referujúc o smútku Eugénie nad stratou jediného syna, hovorila o „nešťastnej žene so zlomeným srdcom a podlomeným zdravím“.
Ten istý rok Eugénii zomrela i matka. Neďaleko Londýna, vo Farnborough Hill, kúpila Eugénia pozemok, kde postavila kostol sv. Michala s kryptou, do ktorej pochovala manžela a syna. Pri kostole dala postaviť i kláštor, kde žili benediktíni spravujúci chrám. V posledných rokoch života veľa cestovala po Európe a Ázii, kúpila si na to i morskú jachtu. Dožila sa 1. svetovej vojny a snažila sa so všetkých síl pomôcť protinemeckým spojencom. Zriadila nemocničný lazaret pre dôstojníkov, za vlastné prostriedky objednávala lieky a lekárske prístroje, navštevovala zranených, vlastnú jachtu odovzdala britskému námorníctvu. Po celý život sa Eugénie zmocňoval nepokoj pri sledovaní nešťastia vojnových dôsledkov, aj teraz súcitila s postihnutými. Dožila sa i konca vojny, kedy jej bývalá druhá vlasť – Francúzsko bolo na strane víťazov. Zomrela 11. júla 1920 v Madride.
Mala 94 rokov. Pred smrťou viackrát vyjadrila odovzdanosť do Božej vôle a snáď i isté očakávanie, že po opustení tohto sveta sa stretne s milovanými ľuďmi, ktorých všetkých prežila. Telesné pozostatky grófky Montijo, oblečené do habitu tretieho rádu sv. Jakuba, boli prevezené do Anglicka a pochované v kostole sv. Michala vo Farnborough. Odišla tak jedna z posledných panovníckych osobností „starej doby“, žena obdivovaná pre svoju krásu, podceňovaná, zosmiešňovaná, milovaná i zatracovaná a skúšaná životom. Napriek všetkým kontroverziám jej života bola osobou výrazne duchovnou, hľadajúcou Boha, ktorá sa snažila priblížiť známej výzve sv. Pavla : „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou“.
