Francúzska légia

História Francúzskej légie

Máloktorý bojový zbor na svete je ovenčený takým množstvom mýtov a legiend ako Francúzska cudzinecká légia. Jej členmi sú dobrovoľníci, ktorí za sebou nechali svoje sociálne aj rodinné zázemie, pričom svoje úlohy plnia s odhodlaním, nad ktorým svet žasne.

Cudzinecká légia bola založená 9. marca 1831 rozkazom Ľudovíta Filipa, kráľa Francúzska. Bol to čas politických nepokojov a tento oddiel plnil úlohu ochrancu kráľovskej moci. Väčšinu dôstojníckeho zboru tvorili veteráni Napoleonovej Grand Armee a mužstvo predstavovalo národnostne pestrú zmes, v ktorej bola zastúpená celá Európa.

V Légii sa objavili aj francúzski regrúti, ktorí sa snažili uniknúť pozornosti miestnej polície. Boli to dobrovoľníci vo veku medzi 18. a 40. rokom, s pravým alebo prijatým menom. Kráľ správne predpokladal, že platení žoldnieri nebudú pri plnení rozkazov rozmýšľať o ich príčinách alebo politickej korektnosti. Légia bola po potlačení nepokojov v Paríži okamžite zapojená do bojov o Alžírsko.

V roku 1835 však tento bojový zbor prešiel pod španielsku kontrolu. Následne sa na rovnakom princípe vytvorila druhá Légia, ktorá získala a udržala pre francúzskeho kráľa Alžírsko, ktoré sa stalo na dlhý čas jej domovom. Vo svojej africkej misii plnili legionári dôležitú úlohu - udržiavali poriadok, potláčali povstania domorodých nomádskych kmeňov a kolonizovali Severnú Afriku. Budovali cestné komunikácie na rýchle presuny, púštne pevnosti a časom tu vzniklo aj mesto Légie - Siddi bel Abbés.

Česť a odvaha

Francúzska cudzinecká légia zdedila tradície žoldnierskych vojsk, ktoré využívali francúzski králi už v stredoveku - škótskej gardy Karola VII. alebo neskôr Napoleonových poľských kopijníkov. Farbami tejto elitnej časti vojska sú zelená a červená, ktoré používali Švajčiarske gardy slúžiace trónu bielej ľalie. Znakom a symbolom zároveň je granát, z ktorého vychádza sedem plameňov, pričom dva z nich sú ohnuté smerom nadol.

Vzťahy medzi tými, ktorí rozkazy vydávajú a tými, ktorí ich plnia, sú vybudované na veľmi vyvinutom „esprit de corps", založenom na niekoľkých jednoduchých princípoch: disciplína a česť, radosť z dobre vykonanej práce a oddanosť svojej minulosti. Heslom Légie je "Honeur et Valour" - Česť a odvaha. Po vstupe do Légie nastáva veľmi tvrdá selekcia. Mnohí kandidáti nevyhovejú buď zo zdravotných alebo morálnych dôvodov.

Legionár je zriedka anjel, ale nikdy nie zločinec. Každý nový člen je dobrovoľník, ktorý chce uniknúť svojej minulosti, osobnej alebo rodinnej kríze, vo svojom sociálnom alebo politickom živote. Príkladom posledného fenoménu je masívny príliv dobrovoľníkov z Alsaska po roku 1871, zo Španielska roku 1939 a z Východnej Európy po roku 1945. Pre ostatných, ktorí sa nechcú zmieriť s limitmi strednej vrstvy, Légia znamená možnosť dobrodružného života. Všetkých jej členov spája súdržnosť, spečatená disciplínou a rešpektom k tradíciám.

Francúzska légia v krymskom konflikte

Časom sa stala Légia bojovou silou, ktorá obhajovala záujmy Francúzska aj v tých najodľahlejších končinách. Bola zapojená do Krymskej vojny 1853 - 1856, kde zohrala hlavnú úlohu pri dobývaní Sevastopoľu. Zámerom Francúzov v tomto konflikte bolo pomôcť svojmu spojencovi, tureckému sultánovi, pri získaní prístupu k prieplavu medzi Čiernym a Stredozemným morom. Po počiatočných rýchlych víťazstvách sa 1. a 2. cudzinecký pluk pokúsil o dobytie opevneného prístavu Sevastopoľ, čo vyústilo do blokády, ktorá trvala rok. Légia kvôli chorobám a zlému počasiu už nemohla dlhšie čakať a padlo rozhodnutie podniknúť frontálny útok.

Prvý pokus sa nevydaril a jednotky sa museli stiahnuť s ťažkými stratami. Pokúsili sa o to znova, s rovnakým výsledkom. Napriek tomu sa nevzdali a skúsili to po tretí raz. Sevastopoľ padol 8. septembra 1855. Ďalšími bojiskami legionárov sa stali Taliansko (1859) a Mexiko (1863 - 1867). Práve tu sa 30. apríla 1863 odohrala jedna z najslávnejších bitiek, ktorá vstúpila do dejín ako synonymum cti a odvahy.

Bitka pri Camerone

Dňa 30. apríla 1863 3. kompánia Cudzineckého regimentu zabezpečovala bezpečný presun zásob po ceste medzi Vera Cruz a Pueblom. Počas pochodu do určenej pozície jednotku prepadla takmer tisícka mexických povstalcov. Kapitán Danjou, aby získal krytie pred nepriateľskou paľbou, presunul svoje mužstvo do opustenej haciendy Camerone, ktorú minuli pred niekoľkými minútami.

Kompánia mala šesťdesiatdva legionárov a troch dôstojníkov, ktorí mali čeliť mnohonásobnej presile Mexičanov. K haciende, kde sa legionári pripravovali na obranu, prišiel posol s ponukou čestnej kapitulácie. Na streche ležal seržant poľského pôvodu, ktorý mu vojensky stručne naznačil, čo si myslí o tomto návrhu. Tak sa spustil jeden útok za druhým, všetky však boli s ťažkými stratami odrazené. Napoludnie začala legionárom dochádzať munícia, nemali jedlo ani vodu. Podvečer bolo nažive už len päť obrancov, na ktorých číhala armáda nepriateľov. V tejto beznádejnej situácii legionári nasadili bodáky a podnikli útok. Keď dvoch z nich pri napredovaní k mexickej pozícii zastrelili, zasiahol mexický plukovník.

Opätovne ponúkol kapituláciu. Legionári súhlasili pod podmienkou, že si smú ponechať svoje zbrane. Plukovník, dojatý ich odvahou, odpovedal slovami: „Mužom ako ste vy, nemôžem nič odmietnuť." Tento deň, ktorý vstúpil do dejín ako Camerone, sa každý rok pripomína vo všetkých táboroch Légie a oslavujú ho s veľkým zápalom a pýchou. V Aubagne, kde sa koná slávnostná prehliadka, nesú na čele pochodujúceho regimentu drevenú ruku kapitána Danjoua. Tento boj, ktorého meno je na každej legionárskej vlajke, ostáva symbolom misie, ktorá sa plní až do úplného konca.

V zákopoch svetových vojen

Roku 1914 sa pluky Francúzskej Légie zúčastnili bitky o Artois, kde utrpeli ťažké straty. Boli zreorganizované a o mesiac neskôr znova ťažko porazené pri Givenchy. Nakoniec utrpeli legionárske pluky také ťažké straty, že ich museli v septembri 1914 rozpustiť a preformovať do novej jednotky. Takto bol vytvorený RMLE (Pochodový pluk cudzineckej légie), ktorého úlohou bolo prevýšiť v boji všetky ostatné jednotky. RMLE sa zúčastnil na mnohých bitkách francúzskych bojísk a stratil tisíce vojakov. Zvlášť sa vyznamenal svojím bojovým umením v zákopoch pri Remeši, kde legionári vyčistili štyri kilometre nepriateľských línií iba puškami, bajonetmi a granátmi. Ďalším úspechom bol Verdun, kde légia uspela v misii o znovuzískanie svojich starých pozícií. Nasledovala obrana parížskeho koridoru a Légia uspela opäť, hoci s veľkým stratami.

Francúzi začali svoju ofenzívu v júli 1918 a RMLE bol opäť v prvej vlne - takmer dva týždne si legionári presekávali cestu cez Hindenburgovu líniu. Počas 2. svetovej vojny, v júni 1940, jedenásty REI (Pechotný cudzinecký pluk) takmer vyhladili pri obrane pozícií vo Verdune. Tí, ktorí prežili, sa stali zajatcami. Väčšine sa ale podarilo ujsť a znovu zasiahli do bojov. Pluk však rozpustili. Trinásta DBIE (Podbrigáda Cudzineckej légie) písala dejiny pri Narviku a Bjerviku v Nórsku, ďalší úspech prezentuje slávne víťazstvo pri Bir-Hakaim v Líbii. Légiu znova zjednotili a pokračovala vo víťazných kampaniach v Tunisku, Taliansku, Provence a Nemecku.

V roku 1940 sa Thajsko, spojenec Japonska, pokúsilo anektovať Kambodžu. Légia túto hrozbu odvrátila, ale zbytočne, pretože politickou dohodou Kambodžu odovzdali pod thajskú správu. V oblasti ostala dislokovaná len jedna jednotka - 5. REI. Ďalšími rokovaniami sa podarilo zabrániť vojne na juhu, hoci nie nadlho. Legionárov, umiestnených v garnizóne Ha Giang, čoskoro zmasakrovali a ostávajúce dva batalióny vyrazili na pochod smrti smerom k čínskej hranici. V roku 1945, ešte predtým, ako sa zvyšky 5. REI dostali do Číny, vojna skončila. Nahradila ju však ďalšia, tentoraz vojna s Ho-či Mi-nom a jeho komunistami, ktorá mala trvať ďalších deväť rokov. V nej boli zastúpené všetky pluky Légie a najslávnejšími bojiskami boli Phu Tong Hoa, Koloniálna cesta 4, a slávne Dien Bien Phu.

Dien Bien Phu

Bol to najdlhší a najtvrdší zápas francúzskych expedičných síl na Ďalekom východe. 1. BEP uskutočnil výsadok v údolí Dien Bien Phu, zabezpečil oblasť a postavil základňu. Nasledovalo 169 dní konfrontácie s Viet Minh, po ktorých prišlo 57 dní pekla. Viet Minh zaujal pozície na svahoch, obkolesujúcich pevnostný systém, a začal ostreľovanie ťažkým delostrelectvom. Zásobovanie a prísun posíl bol možný len zo vzduchu. Pristávacia dráha bola zakrátko pod kontrolou nepriateľskej protileteckej paľby.

Na pomoc prišli nielen príslušníci parajednotiek, ale k obrane tejto pozície sa dobrovoľne hlásili aj muži bez parašutistického výcviku, hoci zoskoky sa často uskutočňovali v noci. Paralelne s obliehaním Dien Bien Phu prebiehala konferencia v Ženeve. Francúzske jednotky mali záujem udržať údolie, kým nepriateľ nepožiada o prímerie. Situácia však bola neudržateľná a 8. mája padla posledná pevnosť.

Dien Bien Phu prestalo existovať. Proti 15-tisíc legionárom a príslušníkom koloniálnych plukov stálo približne 100-tisíc nepriateľov, vyzbrojených ťažkou technikou. Dvetisíc obrancov padlo, 1 500 sa stratilo v akcii, 5 800 bolo ranených. Vyše 11-tisíc vojakov sa dostalo do zajatia, z ktorého sa po štyroch mesiacoch vrátilo živých len 3 290 mužov. Bola to politická katastrofa, ktorá znamenala koniec francúzskeho koloniálneho impéria vo východne Ázii. Druhý deň po páde Dien Bien Phu požiadali francúzski vyjednávači na ženevskej konferencii o prímerie. Pre légiu sa tým vojna v Indočíne skončila.

Boj o francúzske Alžírsko

Ešte skôr, ako sa mohli legionári zotaviť z bojov, ocitli sa v Alžírsku. Tentoraz bola ich nepriateľom Armáda národného oslobodenia. Pluky Légie, ktoré mali zabezpečiť pokoj v krajine, kde žilo množstvo Francúzov, sa aktívne zúčastnili v mnohých operáciách proti rebelom a plnili si povinnosť pri ochrane hraníc. Na základe politických rokovaní medzi prezidentom De Gaullom a predstaviteľmi vzbúrencov však Alžírsko v roku 1961 získalo nezávislosť a Légiu povolali do Francúzska. Légia, ktorá vnímala Alžírsko ako svoj domov a toto rozhodnutie ako zradu, sa vzbúrila. Pokus o prevrat však nevyšiel a 1. REP (Cudzinecký parapluk) rozpustili. Od roku 1962 až po súčasnosť sú oddiely bielych anjelov umiestnené na juhu Francúzska a na Korzike, ale aj v zámorí - v Djibouti, na Madagaskare, Tahiti a Francúzskej Guayane.

Légia si získala renomé pri výkone operácií v mnohých vojnou zmietaných oblastiach. V septembri 1990 vyslali tri pluky Cudzineckej légie do oblasti Perzského zálivu. Zmocnili sa letiska Al Salman, kde sa stretli len s malým odporom. Ich ďalšou úlohou bolo zabrániť ústupu Republikánskej gardy na západ. O tejto vojne sa hovorí ako o bleskovej vojne - skončila po sto hodinách boja na zemi, pričom v nej zahynuli len traja legionári. Pod velením Organizácie spojených národov Légia udržiavala poriadok v Mogadiši a zúčastnila sa aj na konflikte v Bosne, kde zvládla viacero tajných operácií.

Pri týchto akciách vedela Francúzska légia s veľkým efektom využiť materinský jazyk svojich vojakov. V oboch oblastiach boli len ľahké straty. Charakteristika Légie za približne stosedemdesiat rokov jej existencie, sa dá vyjadriť slovami literárneho velikána Antoina de Saint Exupéryho: „Vojak nie je mužom násilia. Nosí zbraň a riskuje svoj život za chyby, ktoré nespôsobil. Neoblomne dodržiava svoje slovo až do konca, i keď vie, že bude zabudnutý."