Hradisko Bázgovič: Tajomstvo meča z Mariánky

Malé Karpaty boli osídlené od nepamäti. Alebo ak nie „od nepamäti“ tak určite v časoch kedy už naši predkovia osídlovali územie dnešnej Európy. Nie sú to len jaskyne a hrady, ktoré dokazujú, že územie bolo atraktívne pre mnohé kultúry a neskôr národy, ktoré už boli známe pod svojím menom. Sú to vo veľkej miere aj zaniknuté hradiská a sídliská so svojimi menej viditeľnými stopami v dejinách.
Keď v 80.-tych rokoch 20. storočia na Baranej lúke, ako sa tiež nazýva časť vrchu Bazgovič, vykonávali archeológovia Archeologického múzea SNM v Bratislave výskum, tento priniesol výsledky, ktoré zapadali do kontextu historických súvislostí. V roku 2012 sa v tzv. Novom kameňolome našli fragmenty meča, ktorý sa vymyká zo známych nálezov. Robert Bača a Juraj Bartík vo svojom článku Bronzové meče zo Záhoria (časopis Záhorie 4/2015) uviedli: "...avšak hradisko velatickej kultúry mladšej doby bronzovej postavili v inej dobe, než z akej pochádza fragment nájdeného meča." A máme záhadu. Nejde o žiadny povestný Excalibur, či meč podobnej nadhodnoty, ale účel jeho použitia a ako sa zdá aj pôvod sú hádankou. Autori v spomenutom článku ďalej napísali: "Analýza zloženia čepele ukázala, že zliatina pozostáva z medi (61%), arzénu (38%), so stopovým zastúpením železa, niklu a vanádu. Na čepeli sa nezistili žiadne otvory na upevnenie nitov, ani iné stopy po kovotepeckých úpravách, čo ju umožňuje definovať ako nehotový produkt – polotovar určený na ďalšie spracovanie. Vylúčiť ale nemožno ani jeho symbolický význam, bez možnosti prisúdenia praktickej funkcie. Datovanie čepele nie e jednoduché, snáď patrí do počiatočného stupňa strednej doby bronzovej. Jeho výrobcami boli metalurgovia z kultúrneho okruhu Maďarovce – Věteřov – Böheimkurchen či z prostredia stredodunajskej mohylovej kultúry, činní v 16. - 15. storočí pred n. l. Je zaujímavé, že na Záhorí sa meče doposiaľ nenašli v hroboch, depotoch alebo na sídliskách. Rovnako nie sú známe ani typy mečov s plne odlievanou rukoväťou."
 
Jozef Paulík, archeológ, ktorý sa zúčastnil výskumu na Baranej lúke ešte v 90.-tych rokoch 20. storočia spomínal aj iný zaujímavý nález: „...naše sondy osvetlili mnohé podorobnosti v súvislosti s veľkým sťahovaním indoeurópskych národov. Z nálezov spomeniem železný nožík, druhý najstarší v strednej Európe – po náleze rukoväte dýky v Gánovciach.“ (časopis Život 46/94).

Velatické hradisko

Velatické hradisko na obcou Marianka bolo vybudované na mieste, ktoré už bolo intenzívne obývané. Obyvatelia tejto lokality už pred 3200 až 3000 rokmi pochovávali svojich mŕtvych v žiarových ale aj v plochých jamových hroboch. Podľa darov v hroboch sa dá usudzovať, že šlo zväčša o poľnohospodárov. Ich spoločenský život sa sústredil okolo centrálnej stavby – pravdepodobne sídla veľmoža, alebo náčelníka. Jej okolie dopĺňali ešte menšie domy obytného a hospodárskeho charakteru.
bazgovic, hradisko bazgovic
Hradisko po svojom dobudovaní malo pravdepodobne oválny pôdorys. S rozmermi asi 32 krát 220 m. Najlepšie ostal zachovaný juhovýchodný úsek a časť valu na východnej strane opevneného areálu. Západná strana bola násilím zničená. Vstup do hradiska bol zabezpečený tzv. kliešťovou bránou. Ochranné valy brány sa na oboch stranách ohýbali smerom dovnútra. Areál vytváral samostatnú opevnenú sídliskovú jednotku. Podľa rozlohy, zachovaných nálezov a predpokladaného množstva obyvateľov je možné usudzovať, že hradisko malo nadregionálny význam. Hradisko, ale nevzniklo v jednom období. Zdokumentované boli dve etapy, ktoré oddeľuje ničivý vpád. Vo vnútornej časti hradieb sa našli zuhoľnatené trámy. Svedkovia udalosti, ktorá spôsobila takmer zánik usadlosti. Intenzívne obývanie aj po tejto nemilej udalosti dokladá nález vymaľovanej dlážky. Z neho možno usudzovať, že na hradisku sídlila aj spoločensky významná osobnosť.

Hradby boli úmyselne zapálené

Na ďalšiu zaujímavosť upozornili už spomínaný Jozef Paulík a jeho kolegyňa Veronika Plachá. Velatické hradiská nachádzajúce sa relatívne blízko seba – na Devíne, v Marianke a v Plaveckom Podhradí zanikli podobným spôsobom. A v rovnakom čase. Hradby boli úmyselne zapálené. V Marianke dokonca zničili zariadenie v domácnostiach aj v hospodárskych budovách. Možno z rituálnych dôvodov, aby ich nebolo možné zneužiť na škodiacu mágiu, možno len z potreby, aby „po nás neostal kameň na kameni“. Všetko ničenie mali na svedomí domáci. Stopy po útoku zvonka neboli zistené.
 
Dnešná podoba hradiska zodpovedá prívlastku „zaniknuté“. Stromy a náletová zeleň dávno pohltili veľkolepé, žiaľ však len drevené opevnenie. Stopy po domoch, dielňach, ohniskách, modlitebniach prekryli vrstvy zeme. Viditeľné sú stopy po valoch. Niekomu môžu pripomínať skôr zbytky po odkryve pri budovaní lomu. Nedajte sa pomýliť. Nový kameňolom síce pohltil časť náleziska, ale nikdy sa nevyšplhal až na vrchol kopca. Na jeho vrch by nikto nevyvážal prebytočnú hlinu pri odkrývaní kamenného podložia. A už vôbec by sa nesnažil zem vysýpať do pravidelných pásov, prípadne vysokých a oblých valov. Tieto terénne nerovnosti sú dôkazom práce našich predkoch. V dobách svojho vzniku im v hornej časti dominovali drevené palísády a valy boli spevnené pevnou skalou. Kopec bol určite odlesnený a už z veľkej diaľky bývalo hradisko dobre viditeľné. Z jeho obranných veží bolo vidieť ďaleko do Borskej nížiny. Možno až k brehom rieky Moravy. Hradisko sa vrchu Bázgovič nikto neobnovuje. Nikto tu ani v zjednodušenej podobe neinštaloval náznaky pôvodných plotov ako to mnohí poznajú napríklad z hradiska v Ducovom, alebo z Havránku na Liptovskej Mare. Dokonca sem nevedú ani turistické chodníky. Je to trochu hluché miesto s atmosférou zabudnutia. Ponúka krásne výhľady smerom na Pajštún, aj na Starý lom v Mariánke. Pekné miesto, ak si viete predstaviť ako a čím žilo pred niekoľkými tisíc rokmi.
 
Výstup na Bázgovič je najjednoduchší po ľavej strane Novému kameňolomu. Až na samý vrch vedie široká lesná cesta. Trochu strmá, ale pohodlná.