Kanibalizmus

Pri slove kanibalizmus naskakuje slabším náturám husia koža a čo len zmienka o ňom vyvoláva tie najnegatívnejšie emócie. Už desiatky rokov sa vedú spory o to, či je tento fenomén starý ako ľudstvo samo, alebo šlo o úchylku niektorých spoločenstiev.

Po svete je rozosiatych viacero nálezísk, ktoré potvrdzujú, že kanibalizmus sa praktizoval už pred státisíckami rokov. Na základe dôkazov v lokalite Čou-kchou-tien neďaleko Pekingu je za ľudožrúta považovaný už predchodca človeka - pekinský človek, ktorý žil pred cca 400 000 rokmi. Prekvapení bádatelia tam v jaskyni objavili desiatky ľudských kostier s dômyselne roztrieštenými lebkami a kosťami rúk a nôh. Napriek počiatočným pochybnostiam túto domnienku potvrdili aj ďalšie nálezy z Ázie a Európy.

kanibal1

Súčasť histórie človeka

Moderný človek dvadsiateho storočia vníma kanibalizmus ako niečo skazené, barbarské, ba priam zvieracie. Niet sa čo čudovať. Odporuje morálke všetkých svetových náboženstiev, úcte ľudí k vlastnému životu a životu blížnych. Ale v tieni vekov vyzerá všetko oveľa zložitejšie. S najväčšou pravdepodobnosťou je kanibalizmus neodmysliteľnou súčasťou vývoja ľudstva a kráča s ním ruka v ruke po dlhé tisícky rokov. Ľudskú spoločnosť zasiahol síce z celosvetového hľadiska vždy len okrajovo, vyskytoval sa však v menšej či väčšej miere vždy a je doložený na každom kontinente.

Bol súčasťou krvavých ceremónií Aztékov, starovekej čínskej civilizácie, života európskeho pravekého človeka i afrických a austrálskych kmeňov. Podľa Herodota sa Skýti v čase hladu živili starými ľuďmi, Strabón sa o kanibalizme zasa zmieňuje v súvislosti s obyvateľmi Írska. V rôznych častiach sveta sa však zachoval vo väčšej či menšej miere do novoveku. Zhrození Európania sa s ním naplno stretávali pri zámorských objavoch od konca pätnásteho storočia. S ohromením sledovali čudné zvyky a tradície, ktoré si vo svojej izolovanej kultúre uchovalo množstvo prírodných národov dovtedy v neprebádaných kútoch sveta. Správy o kanibalizme nám prináša aj osobnosť takého mena ako Charles Darwin.

V knihe, ktorá vyšla aj v češtine pod názvom Cesta kolem světa, opisuje svoje pôsobenie na Ohňovej zemi v Južnej Amerike v rokoch 1830 – 1836. Podľa výpovedí tamojších domorodcov, sa za krutých zimných dní odohrávali dramatické scény, keď mladí príslušníci kmeňa, aby prežili, jedli mäso stareniek z vlastnej komunity. Kruté darwinovské - Prežije len silnejší, tu platilo doslova. Samotný vznik výrazu kanibalizmus môžeme hľadať v zárodku zámorských objavov. Španieli sa po objavení Ameriky stretli po prvýkrát s ľudožrútmi v dnešnej oblasti Karibského mora, v tých časoch obývanej bojovnými príslušníkmi kmeňa Karibov. Dodnes zaužívané pomenovanie vzniklo skomolením ich mena. Menej známym výrazom je antropofágia, slovo zložené z gréckych výrazov anthropos – človek a phagein – jesť.

Cookovo svedectvo

Jedným z najznámejších moreplavcov a objaviteľov nových krajín, ktorí priniesli novovekému svetu množstvo údajov o kanibalizme, bol aj legendárny kapitán lode Endeavour - James Cook. Vo svojich Denníkoch zachytáva množstvo cenných postrehov z ciest a vo viacerých sa zmieňuje aj o strašných praktikách novozélandských domorodcov: „Tento zvyk jesť nepriateľov zabitých v boji (lebo som presvedčený o tom, že mäso nikoho iného nejedia) im bol nepochybne sprostredkovaný z najranejších dôb a my vieme, že nie je ľahké prinútiť národ, aby sa vzdal svojich starých zvykov, aj keď sú také neľudské a kruté. Najmä keď ten národ neudržiava žiadne styky ani nepraktizuje žiadny obchod s cudzincami."

Práve týmto spôsobom bola totiž civilizovaná najväčšia časť ľudstva – čo je výhoda, z ktorej sa Novozélanďania vzhľadom na zemepisnú polohu nikdy netešili.

kanibali

Mágia, pomsta, hlad

Kanibali boli aj v Európe. Dokazuje to viacero nálezísk vo Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku či v jaskyni Krapina vo vápencových horách v Chorvátsku. Približne pred stotisíc rokmi tam všade žil neandertálsky človek, ktorý, ako vyplýva z nálezov, neohrdol ani svojimi súkmeňovcami. Čo ho k tomu prinútilo? Hlad, mágia, kult ľudských obetí? Podľa amerického antropológa Dr. Spiera primitívni ľudia stavali ľudí a zvieratá často na jednu úroveň, takže ľudské mäso možno ani nebolo pokladané za podstatne odlišné od iných druhov potravy.

„S najväčšou pravdepodobnosťou neexistoval žiadny inštinktívny odpor k takejto strave. Odpor k nej sa vyvinul pravdepodobne až neskôr, ako dôsledok konvencie súbežne s odporom k požívaniu ďalších druhov jedla. Je to podobné ako odpor semitských národov k prasaťu či psom. Hrôza z takéhoto druhu potravy vyvoláva hlbokú emóciu, ktorá nie je diktovaná biologickou nutnosťou.“

Formy kanibalizmu

Antropológovia rozlišujú viacero základných foriem kanibalizmu. Svoju úlohu zohralo sociálne postavenie, náboženstvo, životné podmienky i zemepisná poloha. Tento strašný zvyk mohol byť v minulosti súčasťou magických a náboženských rituálov praktizovaných úzkym okruhom zasvätených, napríklad Kwakiutlov, Indiánov zo severozápadného pobrežia USA. Keď sa chcel stať mladík tohto kmeňa členom elitnej skupiny Hamatsov, musel podstúpiť zložitý niekoľkomesačný proces, na záver ktorého zjedol časť ľudského tela.

Pôvod tohto počínania treba hľadať vo viere Kwakiutlov, ktorí verili, že týmto spôsobom si bojovník zabezpečí ochranu mocného kmeňového ducha Baxbakualanuxsiwaja, čo v preklade znamená „ten, ktorý ako prvý zje človeka pri ústí rieky“. Je zaujímavé, že hoci počas ceremónie budúcemu Hamatsovi dovolili, aby ľudské mäso zjedol, po skončení obradu sa musel zbaviť všetkého zlého - vypil slanú vodu a vyvrátil kusy, ktoré predtým prehltol.

Kanibalizmus zdôvodňovala väčšina spoločenstiev symbolicky – víťaz získal prostredníctvom nepriateľovho tela jeho silu a zručnosť, rituálne – mohlo ísť aj o akt pomsty. Známe sú praktiky niektorých indických kmeňov, ktoré pojedali významných príslušníkov vlastnej komunity, aby získali ich dobré vlastnosti.

Zjesť časť sokovho tela mohlo znamenať aj vrcholné opovrhnutie a zadosťučinenie. Z ostrova Fidži sa zachoval záznam z roku 1844 od misionára menom Jaggar, podľa ktorého bola zjedená časť tela priamo pred očami žijúcej obete: „Jedna z kráľových služobníčok pred niekoľkými mesiacmi utiekla. Podarilo sa im ju však chytiť a priviesť do kráľovho domu. Tam jej na kráľovninu žiadosť odsekli ruku pod lakťom a uvarili ju pre kráľa, ktorý ju zjedol v jej prítomnosti, a potom prikázal, aby jej telo pálili na viacerých miestach. Toto dievča, teraz už žena, dodnes žije.“ Takýto druh kanibalizmu súvisel s nedostatkom mäsitej stravy a ľudské mäso, nech to znie akokoľvek kruto, sa stalo hlavným zdrojom proteínovej výživy.

Rovnakého názoru bol cestovateľ Alfred St. Johnston, ktorý svoj postreh z roku 1883 opísal: „Obyvatelia Fidži majú veľmi radi ľudské mäso pre jeho chuť a zabitého nepriateľa nejedia len z pomsty. K vzniku tohto zvyku viedla pravdepodobne aj skutočnosť, že na ostrove nebolo žiadne väčšie zviera, ktoré by mohli zjesť.“ Tieto slová potvrdzuje ďalšie svedectvo, podľa ktorého sa stalo ľudské mäso priam návykovou drogou.

Americký antropológ A. P. Rice pred Americkou antropologickou spoločnosťou uviedol: „Na ostrovoch Fidži je kanibalizmus jednou zo zavedených inštitúcií, jednou zo základných zložiek sociálnej štruktúry Fidžijčanov a vnímajú ho ako pozitívnu vlastnosť, ktorá by sa mala pestovať, aby sa stal človek mužom. Jedenie ľudského mäsa je súčasťou náboženstva obyvateľov tohto ostrova, títo však majú záľubu v jeho pojedaní aj pre mäso samotné. Existuje záznam, že istý muž, ktorý žil v Ruwai, skutočne zabil manželku, s ktorou spokojne žil a zjedol ju. Pripustil, že tento čin bol výsledkom nesmiernej záľuby v ľudskom mäse.“ Tento názor podporuje skutočnosť, že takzvaný nutričný kanibalizmus - ľudožrútstvo z hladu - sa vyskytoval najmä v oblasti trópov, pričom u pastierskych národov s dostatkom veľkých zvierat bol neznámy.

Veď je to prirodzené!

Kanibalizmom trestali niektoré kmene súkmeňovcov za zradu alebo cudzoložstvo. Povedzme africkí Batakovia. Známych je však aj veľa prípadov úchyliek, keď bolo ľudožrútstvo spojené s masakrovaním, štvrtením či mučením a týraním obetí zo zábavy a pre potešenie.

Dr. Felixovi Maynardovi, ktorý cestoval po Novom Zélande v sedemdesiatych rokoch 18. storočia, zdôvodnil kanibalské pohnútky Maoriov jeden z ich náčelníkov slovami: „Ryby v mori sa navzájom jedia, veľké jedia malé a malé ryby jedia hmyz. Psy jedia ľudí a ľudia jedia psy a psy sa jedia aj navzájom. Navzájom sa lovia aj vtáky a konečne, bohovia jedia druhých bohov. Prečo by sme sa teda nemali jesť aj my, keď sme nepriatelia.“

Tvrdiť, že dejiny kanibalizmu sa skončili pokresťančením prírodných národov, sa s istotou nedá. Nitku kontinuity, i keď akokoľvek tenkú, badať dodnes. Výnimočne, pri narušených jednotlivcoch alebo v malých izolovaných skupinách. Osviežme si pamäť menom Ukrajinca Andreja Čikatila, ktorého v roku 1992 odsúdili na trest smrti za vraždu 55 ľudí. Ten niektorých aj „ochutnal“. Pripomeňme si aj záhadné a vysoko organizované a privilegované Leopardie spoločnosti v Sierra Leone. S najväčšou pravdepodobnosťou sa do nich ešte v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vyberali muži tak, že museli vykonať niečo, čo slabšie povahy odradí.

Súčasťou prijatia bola preto ľudská obeť, ktorá nakoniec skončila v žalúdku iniciátorov. Ťažko objektívne posúdiť, či sa kanibalizmus v „prirodzenej“ podobe vyskytuje aj v súčasnosti. Jedno je však isté. Ani dnes, začiatkom 21. storočia presne nevieme, čo sa odohráva v hlbinách amazonského alebo afrického pralesa alebo v džungli na Západnej Papuy ostrova Nová Guinea.

Práve tieto miesta sú z minulosti známe ako pravlasť kanibalov. Dodnes tam žije v izolácii od okolitého sveta ešte veľa kmeňov, o ktorých koluje množstvo tajomných príbehov.