+2
6
Keď nám vo vestibule kaštieľa v Malante povedal Ján Medek, že v kaštieli spal aj Fidel Castro, zbystril som pozornosť. Ján Medek bol ekonomický námestník Agrokomplexu a Agrokomplex kaštieľ na jar roku 2016 plánoval predať. Informácia o Fidelovi Castrovi ma poriadne prekvapila. Nebola podaná ako zaručená nevyvrátiteľná pravda. Ako vznikla „spomienka“ na návštevu kubánskeho revolucionára v Nitrianskych Hrnčiarovciach som nepochopil.
Fidel Castro prišiel na Slovensko v júny 1972. Ako povinnú jazdu absolvoval výlet na Slavín v Bratislave, vybozkával akési trojročné dievčatko, pozdravil vybraných Bratislavčanov a povečeral v tom čase asi v najexkluzívnejšom hoteli Devín. Ján Šimko, ktorý počas banketu obsluhoval legendárneho kubánskeho revolucionára spomínal v roku 2008 pre denník Pravda: „Mali sme príkaz odstrániť z viditeľných miest všetky americké reklamy, ba dokonca aj fľaše s whisky, ale prvé čo bolo keď prišiel, že si pýtal whisky.“ V súvislosti s alkoholom a Castrovou návštevou sa tradoval aj vtip. Po prílete na bratislavské letisko, priamo z letištnej plochy pozdravil 50-milionový slovenský ľud. Sprievodca ho jemne upozornil, že Slovákov je len 5 miliónov. Commandante mu odpovedal: „Hádam len viem, koľko sem rumu vyvážame.“ Určite to nie je pravda. My sme predsa mali borovičku a pivo. Z Bratislavy sa presunul do Starého Smokovca.
Castro a polovačka v Smokovci
Tam absolvoval legendárnu poľovačku. Tej neskôr novinári prisúdili bombastický charakter, ako by na Slovensku prebehlo hotové safari s masovou popravou tatranskej fauny. Castro vraj strieľal z vrtuľníka a keď nie z neho, tak minimálne z lanovky. Nie je to pravda. Lesník Pavol Žiška ešte po rokoch spomínal, že šlo o štandardný lov z posedu. Dokonca sa o Fidelových loveckých schopnostiach vyjadril s úctou. Napriek horšiemu počasiu a nie práve dobrej viditeľnosti dvoma ranami skolil dvoch kamzíkov. To bolo všetko. V žiadnom prípade neprekonal loveckú vášeň kniežaťa Hohenlohe, ktorý ako majiteľ revírov v Tatrách, do roku 1926 postrieľal tisíce kusov kamzíkov.
Či skutočne kubánsky vodca kaštieľ navštívil, neviem. Ale aj keby to tak nebolo, kaštieľ je zaujímavý aj bez toho. Pre pamiatkárov je cenný ako doklad architektúry aristokratického vidieckeho honosného sídla z druhej štvrtiny 19. storočia a hmotným dokladom životnej úrovne jeho majiteľov. Bol postavený v období doznievajúcej klasicistickej architektúry a obsiahol vidiecku nenáročnú formu empíru. Za týmto trochu strohým konštatovaním sa skrýva príbeh rodiny Ocskay. Pokiaľ sa vám v pamäti vynoril názov obce Očkov (známej najmä kniežacou hrobkou – mohylou) pri Novom Meste nad Váhom, reč je skutočne o zemepánoch z tejto dedinky.
KotvaIgnác Ocskay dal kaštieľ v Malante postaviť v roku 1839
KotvaIgnác Ocskay, podžupan Nitrianskej župy, mažel Judity de Szerdahelyi, dal kaštieľ postaviť v roku 1839. Stavbu viedol a dokončil o päť rokov neskôr František Částka (tiež Franz Császtka) z Hlohovca. Jednoduchú klasicistickú budovu s prvkami v tom čase módneho empíru (sloh zdôrazňujúci triezvu jednoduchosť a ušľachtilú prostotu) postavili ako blokovú prízemnú budovu so suterénom. Dominantným prvkom celej architektúry sú v centre hlavnej budovy umiestnené hlboké portiky (stĺpová predsieň pred hlavným vchodom) orientované k hlavnej prístupovej ceste, ale aj do parku pri kaštieli. Park je obohatený o samostatne stojaci kostolík so symbolickým cintorínom. Žiaľ, na rozdiel od parku, sem kosačka záhradníka, akosi nezavíta. Ku koncu 19. storočia sa kaštieľ stal predmetom dedičstva a prešiel do vlastníctva rodiny Zamoyszkovcov. Po nich do rúk Wielopolskovcov a poslednými súkromnými vlastníkmi sa Buchananovci.
.JPG)
Po znárodnení a nastolení diktatúry proletariátu bol vlastníkom štát (a je ním až dodnes). Veľkú zásluhu na obnove kaštieľa, ktorá prebehla na prelome 70.-tych a 80.-tych rokoch 20. storočia mali ministri vlády Slovenskej socialistickej republiky, Ján Janovic a Miroslav Válek. Najmä básnik a politik Válek sa postaral o obohatenie interiéru a exteriéru kaštieľa o diela slovenských výtvarníkov. Sochy a plastiky dodali Kulich, Pribiš a Bártfay. Na stenách interiéru nechýbajú diela Laluhu, Paštéku, Kompánka, Bazovského, Zmetáka, Benku, Medveckej, Žilinčanovej, Vestenického. Napriek tomu, že ide o umelcov, ktorých autorská aktivita bola naviazaná na éru komunizmu, ide o diela skutočne veľmi kvalitné. Žiadna brutálne angažovaná tvorba, ale diela, ktoré majú čistý autorský vklad. Zaujmú. Určite zaujmú aj laikov bez hlbšieho vzťahu k výtvarnému umeniu. Henrieta Ďurovová vo svojom článku Tajomná zbierka (časopis Život 05/2016) osobitne spomína obraz Pekný deň Albína Brunovského. Na obraze sú údajne zachytené podobizne členov rodiny Brunovských, ale aj Oľga Feldeková, Zdenka Kállayová, Táňa Kukurová. autorka článku sa v jeho závere pýta, či tieto diela bude mať možnosť niekedy vidieť verejnosť. Osobne vnímam tú otázku ako tendenčnú. Príliš tiahnúcu na bránku bulvárnej tlače. V prvom rade je otázne či máme kde tieto diela vystavovať (Slovenská národná galéria prechádza rozsiahlou rekonštrukciou).
Či máme trvalú expozíciu autorov tvoriacich v období socialistickej éry (doposiaľ nemáme a môžeme byť hlboko vďačný Alexandre Kusej, že v rámci tematických výstav v SNG prezentovala Socialistický realizmus). Či bude, alebo nebude problém diela zapožičať na tematické výstavy (určite nebude, pretože keď sa robili monotematické výstavy napr. Mednyanszkého, alebo Weinera Kráľa, dokonca súkromní zberatelia zapožičali diela, aby si ich mohla verejnosť pozrieť). Je trochu na škodu veci, že nie všetky kaštiele a nie všetky výtvarné diela, ktoré sú vo vlastníctve štátu nie sú trvale sprístupnené verejnosti. Je to prípad napríklad aj kaštieľa v Rusovciach v Bratislave, alebo kaštieľa vo Veľkých Levároch. Možno raz ... Možno raz sa situácia zmení a aspoň pár týždňov v roku si budeme môcť pozrieť aj túto časť nášho kultúrneho dedičstva. Situácia sa zlepšuje. Je chvályhodné aj to, že vzťah verejnosti k našim pamiatkam sa pomaly mení. Prebúdza.
P.S.: S obľubou sa v tichosti hovorí, že kaštieľ v Malante slúžil komunistickým pohlavárom ako „šmajchlkabinet“ (miesto kam si vodili svoje milenky, aby si užili s nimi intímne chvíle mimo zraku verejnosti). Tak túto funkciu kaštieľa nie je možné vylúčiť, ani potvrdiť. Ale mnohé nasvedčuje tomu, že miska váh sa nakláňa na stranu potvrdiť.
