Moderná historiografia akosi automaticky berie za svoju skutočnosť, že národné povedomie, resp. vedomie národnej spolupatričnosti stojí vyššie ako konfesionálna súdržnosť.
Je treba zdôrazniť, že v dejinách často platila iná rovnica: konfesia-národ-štát. Dnes môžeme túto skutočnosť celkom jasne vidieť na Balkáne, kde moslimskí Bosniaci necítia nijakú spolupatričnosť ani s kresťanskými slovanskými Srbmi, ba ani s Chorvátmi, s ktorými ich spája spoločný ijekavský typ jazyka, ba to isté spoločenstvo jazyka neprekrýva konfesionálnu odlišnosť pravoslávnych Černohorcov a katolíckych Chorvátov. Konfesionálne rozdelenie Flámov spôsobilo v roku 1830 vznik Belgicka a u Írov rozdelenie Írska (1930). Z celosvetového hľadiska sa tento trend po druhej svetovej vojne prejavil pri rozdelení Indie (moslimský Pakistan a hindustická India), vytvorením štátu Izrael (na princípe náboženstva a rasy), permanentným konfliktom v Severnom Írsku, rozdelením Cypru, vytvorením islamského štátu v Iráne, atď. Z tohto vyplýva, že konfesionalizmus sa vyvíja paralelne nacionalizmom. Niečo podobné charakterizovalo stav v Uhorsku a to nie tak dávno. Slovenskému katolíkovi bol nielen vierou, ale aj mentalitou a spôsobom života bližší maďarský katolík ako slovenský luterán, alebo maďarský kalvín.
Tento stav neskôr vyústil do trendu, ktorý vystihol D. Rapant, ako konfesionálne diferencovanie slavizmu a hungarizmu. Aj na našom národnom tele sme zaznamenali podobný jav. Východní Slováci, vyznávajúci gréckokatolícku vieru, ktorí v 18. storočí kolonizovali Dolnú zem (Bačka, Sriem) stratili pocit príslušnosti k národu a vytvorili národné spoločenstvo Kerestúrskych Rusínov na princípe konfesie. Je teda konfesionalizmus, ktorý v našich podmienkach spôsobila reformácia, niečím negatívnym? Je pravdou, že slovenský konfesionalizmus je mimoriadnym javom, pretože spomedzi Slovanov, neberúc do úvahy Lužických Srbov, sme Slováci jediným národom s pomerne početnou a intelektuálne silnou protestantskou menšinou.
Konfesionálne špecifiká
Konfesionalizmus vo vzťahu k idey národa má tiež rôzne podoby. Od vysoko konštruktívnej až konštitutívnej, keď sa národ vytvára na pôde konfesie, až po krajne deštruktívnu, keď národy zanikajú pod vplyvom konfesionálnej nadradenosti. Hoci D. Rapant hovorí iba odlišných národotvorných úlohách slovenských evanjelikov a katolíkov, v podstate silná kultúrna, jazyková a historicko-politická závislosť (husitizmus, slavizmus) slovenských evanjelikov na českom elemente smerovala z dlhodobého hľadiska a za určitej politickej konštelácie k zániku individuality slovenského národa. To však neznamená, že tento trend treba považovať za úplne negatívny. Integračné úsilia rozdrobených nemeckých a talianskych štátov hodnotíme predsa pozitívne.
Mohli sa teda aj u Slovanov, zvlášť u južných a západných vyskytnúť analogické procesy. Východní Slovania boli zjednotení v jednom štátnom útvare – v Rusku. Ak však apriórne uznávame právo na národnú individualitu Slovákov, musíme priznať práve katolíckym Slovákom, že sa zásadovejšie držali národno-vývojovej a aj národno-emancipačnej línie vývoja, pretože napriek jazykovej blízkosti a kultúrnej vyspelosti češtiny, nepochybovali o nutnosti jazykovej a neskôr aj politickej samostatnosti jedného z najmenších slovanských národov - slovenského národa, žijúceho na severnom oblúku Karpát. Je preto nutné v budúcnosti objektívne charakterizovať ideovú náplň, filozofickú a sociologickú typológiu evanjelického a katolíckeho konfesionalizmu. Pretože v korelácii oboch konfesionalizmov nie je ani tak podstatné ich striedanie v národnom vývoji Slovákov, ako ich obsah. Nazdávam sa, že od počiatkov orientácie slovenských evanjelikov na češtinu, ako bohoslužobný a literárny jazyk, sa stretávali dve koncepcie možnej existencie Slovákov. Jedna predpokladala existenciu slovenského národa na báze spoločného jazyka s Čechmi a Moravanmi, druhá samostatnú jazykovú individualitu Slovákov. Na príklade Srbov a Chorvátov vidíme, že prvá koncepcia bola, v konkrétnych politických konšteláciách, v konečnom dôsledku tiež možná. Pri jej uplatnení existovalo však riziko, že sa stratí nielen slovenská jazyková individualita, ale aj národná samostatnosť. Tento moment si viac uvedomovali slovenskí katolíci.
Patrónka slovenského národa
Ideologickou podstatou konfesionálneho napätia medzi Slovákmi sú vieroučné (dogmatické) rozdiely oboch konfesií. Tieto rozdiely by však neboli napätím, keby tu neexistovala tendencia pokladať náboženskú hodnotu svojho svetonázoru za vyššiu než náboženskú hodnotu druhej konfesie. Táto tendencia k nábožensko-ideologickej superiorite spôsobuje v konečnom dôsledku neznášanlivosť. Nazdávam sa, že na Slovensku ide aj o otázku kulturologickú, spôsobenú celkom odlišným vývojom vzťahov uhorských protestantov a katolíkov v porovnaní so stavom, aký bol v Nemecku, alebo v Čechách. Náboženský mier v Augsburgu (1555) a potom aj Vestfálsky mier (1648) bol základom politickej stability, ale zároveň vytvoril pre katolíkov a protestantov v Svätej ríši rímskej nemeckého národa presne definované právne inštitúcie (buď úplne katolícke, alebo úplne protestantské), ktoré na princípe konfesionálneho regionalizmu celkom dobre fungovali až do začiatku 19. storočia.
Sústavne súperenie medzi uhorskými protestantmi a katolíkmi, hoci nakoniec dostalo právnu formu tolerancie v podstate však spôsobilo silné napätie medzi vyznávačmi jednotlivých konfesií, prejavujúce sa v nútenej symbióze protestantov a katolíkov v krajine, v mestách a v dedinách. Zvlášť slovenský vidiek so svojou typickou hlbokou ľudovou zbožnosťou, kde v podstate celá kultúra bola orientovaná nábožensky, pocítil konfesionálne rozdiely ako hlboký antagonizmus. Išlo najmä o formálne vonkajškové rozdielnosti, ako neexistencia omše, uznávanie iba dvoch sviatostí, nevera v pomoc dušiam zomrelých u protestantov a na druhej strane prílišná úcta svätých, nedostatočné poznanie Svätého písma u katolíkov. Najpodstatnejším rozdielom sa však stala úcta k Panne Márii. Uctievanie Bohorodičky, súdiac podľa množstva pútnických miest, bola zrejme veľmi silné aj pred reformáciou a u katolíkov sa premietlo do ľudovej kultúry, umenia, ba vyústilo do takého subtílneho vzťahu, že Sedembolestnú Pannu Máriu začali uctievať ako patrónku slovenského národa (!). Tieto rozdiely boli také veľké, že slovenskí katolíci a evanjelici v priebehu štyroch storočí vytvorili dva odlišné národopisné celky, s odlišným kalendárom, spôsobom slávenia sviatkov a zvykoslovia, ktoré sa premietali z cirkevnej sféry aj do rodinného a širšieho spoločenského života. Väčšina z týchto ostrých vyhrotení sa čiastočne, alebo celkom, otupila v 20. storočí a najmä v dôsledku ekumenického impulzu II. vatikánskeho koncilu stratila opodstatnenie.
Odrodilci o odrodilcoch
Zvyčajne si evanjelici a katolíci, popri vyzdvihovaní svojich zásluh, najviac vytýkali odrodilectvo. Pokým do roku 1918 túto výčitku adresovali evanjelici katolíkom pre ich uhorské vlastenectvo a ich citový vzťah k „regnum Marianum“ (mariánske kráľovstvo – označenie Uhorska), po vzniku Č-SR opäť katolíci upozorňovali na vážne nebezpečenstvo denacionalizácie Slovákov pod tlakom českého elementu. Evanjelici tvoria menšinu v slovenskom národe, ktorá mala oveľa užšie a hlbšie tradičné vzťahy k českej duchovnosti než katolícka väčšina. Slovenskí evanjelici v obave pred možnou majorizáciou zo strany slovenských katolíkov hľadali ochranu a protiváhu u Čechov, pyšných na svoju protikatolícku kultúrnu a historickú tradíciu.
Minoritné postavenie protestantov spôsobilo, že ich obranné reakcie v 17. storočí boli nadmieru nekritické. Ich vieroučný protikatolícky radikalizmus, ale aj pročeská orientácia bola posilnená príchodom exulantov z Čiech a Moravy po Bielej hore (1620). Uhorskí protestanti hľadali vo svojej núdzi proti zákonnej moci katolíckych panovníkov pomoc nielen v protestantskom Švédsku, ale aj u nepriateľov kresťanstva, akými boli Turci. Aj to prispelo k obojstrannej zatrpknutosti, v ktorej zrejme korení vnútorný rozkol v slovenskom národe.
Politický katolicizmus a luteranizmu
O prvú kulmináciu konfesionálnych napätí na pôde národa sa môže považovať až vystúpenie bernolákovcov, ktoré je začiatkom systematického úsilia o samostatný národný život, Rok 1787 - vydanie Dizertácie Antona Bernoláka, je prelomový. Slovenskí evanjelici nielenže vedome odmietli bernolákovské smerovanie, ale roku 1801 sa zoskupili okolo osobitného spolku, ktorého programovým heslom bolo: Spojmež se s Čechy!. Tento prvý vážny konfesionálne determinovaný konflikt v národe mohol maČechy!. Tento prvý vážny konfesionálne determinovaný konflikt v národe mohol mať osudové následky, pretože slovenskí evanjelici prestali rešpektovať nielen jazykovú, ale aj národnú individualitu Slovákov. Napríklad náboženský spisovateľ Ján Borot (1757-1832) sa už roku 1788 hlásil k „národu Slovákov, Moravanov a Čechov“ a Bohuslav Tablic (1769-1832) horlivo šíril túto ideológiu. Ich iniciatívy boli neúspešné preto, že Slovenské učené tovarišstvo vytvorilo neobyčené tovarišstvo vytvorilo neobyčajne silné a široké zázemie na celom Slovensku (aj jeho východ a západ) ale aj preto, že slovenské evanjelictvo nebolo ešte dostatočne konsolidované pre krátky čas od tolerančného patentu. Keďže katolícky pohyb za jazykovú samostatnosť bol veľmi silný, aj evanjelici pochopili, že je nezvratný a už v dvadsiatych rokoch 19. storočia sa Ján ČaplovičČaplovič priklonil k bernolákovskému pohybu, čo vyústilo do vystúpenia štúrovcov roku 1844.
Toto obdobie slovenskej národnej jednoty, matičných iniciatív vyústilo do moysesovsko-kuzmányovskej zhody, ktorá načas preklenula konfesionálne napätia. Konfesionálna žiarlivosť sa však zachovala a zosilnela po vydaní Dejín literatúry slovenskej od Jaroslava Vlčka roku 1890, ktorými sa začka roku 1890, ktorými sa začalo vedomé a systematické zamlčovanie aktivít slovenských katolíkov. To podmienilo potom nenávisť a posudzovanie zo zradcovstva po roku 1918. Smutné míľniky slovenských dejín 20. storočia, kde sa takmer všade latentne, alebo otvorene, prejavoval politiku ovplyvňujúci konfesionalizmus sú toho dôkazom. Je to však už skôr sociálny resp. politický jav. Na rozdiel od nacionálneho konfesionalizmu, ktorý vznikol 1787 a cirkevného konfesionalizmu, ktorý sa v Európe vyvinul po roku 1555, politický konfesionalizmus sa najmä v 20. storočí prejavoval v dvoch formách: ako politický katolicizmus a politický luteranizmus. Pokým politický katolicizmus bol na začiatku storočia v národnoemancipačnom hnutí aktívnejší, po vzniku Č-SR bol zatlačený politickým luteranizmom, z veľkej časti identifikovaným s čechoslovakizmom, ktorého konfesionálne obrysy však už nie sú nato, ktorého konfesionálne obrysy však už nie sú natoľko identické s evanjelíctvom. Vznik prvej Slovenskej republiky, hoci sa to oficiálne nedeklarovalo, sa chápal ako zásluha politického katolicizmu.
Zdecimovaní katolíci
Koniec druhej svetovej vojny priniesol zásadný zvrat v pomere oboch slovenských konfesií. Katolícka väčšina bola nielen mocensky zdecimovaná (emigráciou, perzekúciou), ale aj dekapitovaná (popravou prvého prezidenta Slovenskej republiky). Podiel slovenského luteránstva (občianska opozícia, londýnsky a moskovský exil, národný súd) na týchto protislovenských a z určitého hľadiska aj protikatolíckych aktivitách je značný. Národná tragédia a nastolenie komunistickej diktatúry prehĺbilo traumu konfesionálnych napätí. Po nadobudnutí slobody (1989) sa rivalita oboch konfesií neobnovila, jednak pre všeobecné oslabenie cirkvi, ale aj pre zmenu v ekumenických vzťahoch, čo sa prejavilo veľkou ústretovosťou.
Obavy slovenských protestantov, vyplývajúce z ich minoritného postavenia, sa však dostávajú opäť do určitej politickej roviny. Prejavilo sa to protestom proti svätorečeniu troch košických mučeníkov (1995), odmietavým postojom k zmluve Slovenskej republiky s Vatikánom (1995-1999), a pod. Je potrebné zistiť, zvážiť a vysvetliť, či skutočne existovala nerovnaká historická angažovanosť katolíckych a evanjelických Slovákov. Katolícka cirkev má zásluhu, že celé veky cez latinčinu neutralizovala výbojnosť maďarskej a nemeckej reči na teritóriu obývanom Slovákmi.
Evanjelickej cirkvi vďačí slovenský národ za prebudenie zmyslu pre ľudský a národný individualizmus. Veľký význam malo nemecké luteránske meštianstvo, ktoré okrem toho, že bolo k svojim slovenským súvercom po jazykovej stránke tolerantné, zároveň začalo im priznávať meštianske práva, čím sa dvíhal ich spoločenský status. Na druhej strane katolícka reforma zapríčinila úpadok nemeckého elementu v Karpatoch, lebo spôsobila postupné poslovenčenie pôvodne prevažne protestantských miest. Tým sa nepriamo potvrdzuje, že katolícka reforma (rekatolizácia) bola najskoršou vlnou slovakizácie v našich dejinách. Aj náboženskom konfesionalizme treba vidieť krásu pestrosti a prejav slobody kresťanského rozhodnutia; v konfesionálnej polemike živú vodu hľadania pravdy, proti stojatej vode náboženskej ľahostajnosti.
