Kráľovná Viktória

Je najdlhšie panujúca žena v histórii. Bola síce rodená britská občianka a vládla dlhé roky tejto krajine, ale jej pôvod bol nemecky. Anglickému jazyku začala rozumieť až ako trojročná.

Viktória  sa narodila 24. mája 1819 v Kensingstonskom paláci v Londýne. Otec bol princ Eduard vojvoda vojvoda z Kentu a Strathearnu. Eduard pochádzal z kráľovskej rodiny Hannoverskej, ktorá mala svoj pôvod v Nemecku. Matka sa volala Mary Louise Victoria, ktorá pochádzala z nemeckého rodu  Saxe-Coburg-Saalfeld. Keď Mary Louise Victoria čakala svoje dieťa, presťahovali sa z Nemecka do Anglicka. Bola to práve nemčina, ktorým maličká Viktória hovorila. Anglickému jazyku začala rozumieť až ako trojročná. Doma sa rozprávala nemecky a nebolo prekvapujúce, že si aj za životného partnera zvolila bratranca princa Alberta pochádzajúceho z Nemecka.

Ranná mladosť  princeznej Viktórie

Viktória si začala ako 13 ročná viesť denník, kde si zapisovala svoje pocity a názory. Vo svojom denníku uviedla, že jej detstvo bolo dosť neradostné. Jej otec zomrel na zápal pľúc v roku 1820. Dobrý vplyv na tvrdohlavú päťročnú Viktóriu mal príchod barónky Lehzenovej, ktorá vedela ako na ňu. O jej výchove rozhodovala jej povýšenecká a prehnane starostlivá matka spolu so sirom Johnom Conrovom. Viktória si užila nejednu tŕpku chvíľu Johnom Conrovom. Bolo to najmä pre vypracovaný tzv. Kensingstonský systém – išlo o súhrn pravidiel, podľa ktorých sa mala princezná správať. Jej matka s tým systémom súhlasila. Princezná musela spať spolu so svojou matkou v jednej miestnosti. Nápoje a potraviny musela ochutnať niektorá z dvorných dám, či jedlo nie je otrávené. Keď išla po schodoch, musela ju za ruku držať jej matka alebo iná dvorná dáma, aby nespadla zo schodov. Nesmela sa kamarátiť s inými deťmi . Bola izolovaná od vonkajšieho sveta. Kensingstonský systém pripomínal skôr tyranie, a nie ochranu pre princeznú. Sir Conrov a jej matka chceli, aby bola na nich závislá. Viktória bola obklopená prevažne ženskou spoločnosťou. V jej blízkosti boli len jej strýko Leopold, sir Conrov.

Ranná mladosť  princeznej Viktórie

Viktória si začala ako 13 ročná viesť denník, kde si zapisovala svoje pocity a názory. Vo svojom denníku uviedla, že jej detstvo bolo dosť neradostné. Jej otec zomrel na zápal pľúc v roku 1820. Dobrý vplyv na tvrdohlavú päťročnú Viktóriu mal príchod barónky Lehzenovej, ktorá vedela ako na ňu. O jej výchove rozhodovala jej povýšenecká a prehnane starostlivá matka spolu so sirom Johnom Conrovom. Viktória si užila nejednu tŕpku chvíľu Johnom Conrovom. Bolo to najmä pre vypracovaný tzv. Kensingstonský systém – išlo o súhrn pravidiel, podľa ktorých sa mala princezná správať. Jej matka s tým systémom súhlasila. Princezná musela spať spolu so svojou matkou v jednej miestnosti. Nápoje a potraviny musela ochutnať niektorá z dvorných dám, či jedlo nie je otrávené. Keď išla po schodoch, musela ju za ruku držať jej matka alebo iná dvorná dáma, aby nespadla zo schodov. Nesmela sa kamarátiť s inými deťmi . Bola izolovaná od vonkajšieho sveta. Kensingstonský systém pripomínal skôr tyranie, a nie ochranu pre princeznú. Sir Conrov a jej matka chceli, aby bola na nich závislá. Viktória bola obklopená prevažne ženskou spoločnosťou. V jej blízkosti boli len jej strýko Leopold, sir Conrov. Viktória mohla chodiť na prechádzky so svojím psom King Charlesom. Venovala sa maľovaniu a denníku. Ako 12 ročná bola uznaná za následníčku anglického trónu. Jej strýkovia /bratia jej otca/, zomreli bez legitímnych potomkov. Mala nastúpiť po smrti svojho starého otca Viliama IV., ktorý vládol v roku 1830.  Viktória si do denníka poznamenal len toľko, len nech bude dobrá kráľovná. Kráľ Viliam mal svoju vnučku rád, ale neznášal jej matku Máriu Lujzu a zároveň ona neznášala jeho. Postavenie Viktórie sa čiastočne zlepšilo, keď jej starý otec kráľ vymeral ročnú rentu 10 000 libier šterlingov ročne, avšak pod podmienkou, že o nakladaní s rentou bude rozhodovať sama. To bol prvý závažný krok k oslobodeniu sa od matky a Conrova. Viktória nemala rada lorda Conrova, jednak pre hrubé obmedzenia v jej detstve a jednak, že sa šírili reči o tom, že je milencom jej matky. V roku 1836 Viktória sa prvý krát zamilovala do svojho bratranca princa Alberta, keď navštívil ju a matku v Londýne. Albert bol v jej veku a bol na hlbšie city ešte nezrelý. Bol od prírody hanblivý a zo začiatku o svoju zamilovanú sesternicu nejavil záujem pri prvej návšteve. Napriek tomuto „sklamaniu“ si Viktória poznamenala do denníka, že je okúzľujúci a milý.

Prvé roky mladej kráľovnej

queenvictoria

20. júna roku 1837 o šiestej hodine ráno prišla zobudiť matka svoju dcéru Viktóriu, že v prijímacej izbe na ňu čakajú canterburský arcibiskup a Lord Conyngham. Viktória si v náhlivosti obliekla župan a ponáhľala sa prijať včasných hostí. Vedela, že je to čosi dôležité. Dvaja hodnostári jej oznámili smutnú správu, že jeho Výsosť kráľ Viliam IV. zomrel v skorých ranných hodinách a zároveň jej oznámili, že ona je teraz nová kráľovná Veľkej Británie. Viktória hneď využila svoje oprávnenia vladárky. Svojej matke vymedzila priestory čím najďalej od svojich komnát a následne prepustila sira Conrova zo svojich služieb. Prepustený Conrov čakal na príležitosť, aby sa jej pomstil. Ako panovnícke meno si v dokumentoch zvolila Viktória, bez prvého mena Alexandrina. Korunovaná za anglickú kráľovnú bola 28. Júna roku 1838. Jej sídlom sa stál Buckinghamský palác. Ako to Viktória poznamenala vo svojom denníku, že konečne je slobodná. Okrem vytúženej slobody na dievčinu, ktorá sotva dospela, musela hneď riešiť náročné a neodkladné štátne záležitosti. Existovalo mnoho mužov, ktorí túžili ovládať neskúsenú panovníčku a Viktória nemala v podstate nikoho vo svojom blízkom okolí, o koho by sa mohla oprieť. Dokonca i jej matka ju túžila ovládať aj so sirom Conrovom. V tomto období bol ministerským predsedom lord Melbourn, ktorý stál na čele liberálov. Panovníčke navrhol svoje služby, že jej bude radiť v štátnických záležitostiach. Viktória začala byť pod vplyvom liberálneho Melbourna. O niekoľko mesiacov ju posmešne nazvali Pani Melbournová. Čas ukázal, že panovníčka a premiér majú dosť odlišný pohľad na veci. Viktória mala sociálne cítenie a Melbourn myslel na podnikateľskú vrstvu. Viktória musela čeliť i zlovestným intrigám urazeného Conrova. Lady Flora Hastingsová /bola dvorná dáma Viktóriinej matky/ trpela poslednými mesiacmi svojho života obrovskými bolesťami, ktoré spôsoboval zhubný nádor na jej bruchu. Keďže sa odmietla podrobiť vyšetreniu lekárovi, začali sa šíriť klebety, že je tehotná. Lady Flora v roku 1839 zomrela na zhubný nádor. Conrov spolu s bratom nebohej lady Flory na verejnosti obvinili kráľovnú, že ona je pôvodkyňou týchto zlomyseľných klebiet. V roku 1839 voľby vyhrali konzervatívci na čele so Sirom Róbertom Peelom. Sir Peel požadoval od kráľovnej, aby prepustila všetky svoje dvorné dámy, ktoré boli manželky liberálov a nahradila ich manželkami konzervatívcov. Viktória odmietla prepustiť svoje dvorné dámy, mnohé z nich boli jej osobnými priateľkami. Viktória osobne dávala prednosť liberálom pred konzervatívcami, ktorých neznášala. Lorda Melbourna potvrdila v jeho poste ministerského predsedu. Tento neúspech pre konzervatívcov sa stál známy s posmešným názvom Bedchamber Crisis – Kríza v kráľovskej spálni.

Kráľovná a manželka

Konečne sa kráľovnej Viktórii princ Albert opätoval svojej city pri svojej tretej návšteve v Anglicku. Toto ju povzbudilo, aby ho ako kráľovná požiadala o jeho ruku. Princ kladne odpovedal mladej kráľovnej na jej žiadosť. On sa vrátil do Nemecka, aby si zariadil svoje veci a Viktória začala robiť prípravy na veľkolepú svadbu. Svoje áno si povedali 10. februára 1840. Po vyprchaní mladomanželského šťastia si Albert začal uvedomovať svoju neradostnú pozíciu po boku manželky. Ako Nemec bol vo svojej novej krajine považovaný za cudzinca. Navyše liberálna vláda mu nepovolila veľké právomoci. Jeho titul bol princ, nie kráľ. Oprávnene začal mať výhrady na ministerského predsedu Melbourna. Súkromný život kráľovských manželov narúšala i barónka Lehzenová. Viktória ju mala rada, ale za to Albert ju neznášal. Barónku obviňoval, že takmer zapríčinila smrť jeho prvorodenej dcéry Viktórie. Našťastie pre dobro manželov voľby v roku 1841 vyhrali konzervatívci a barónka následne musela odísť. Od  roku 1845 vypukol v Írsku hladomor, počas ktorého zomrelo milión ľudí počas štyroch rokov. Mnoho vplyvných ľudí na čele s kráľovským párom venovalo veľké množstvo peňazí na zmiernenie krutých následkov Veľkého hladomoru. Okrem toho, že kráľovná žialila nad ľuďmi, ktorí sa stali obeťou hladu, Írsko bolo jej obľúbenou krajinou. Z vďaky ku kráľovnej dobročinnosti začali Íri spievať hymnu God Save the Queen". Čím viac osobu milujú, tým viac ju aj nenávidia. Inak to nebolo ani pri kráľovnej Viktórii. Od roku 1842 – 50 sa celkovo štyrikrát pokúšali na ňu spáchať atentát, ale neúspešne. Viktória a Albert viedli spolu šťastlivý rodinný život. Počas dvadsaťjeden ročného manželstva Viktória porodila 9 detí, z toho tri zomreli počas jej života.

Život v ústraní

Miesto radostných Vianoc roku 1861 mala kráľovná Viktória najsmutnejšie vo svojom živote. 14. decembra tohto roku jej zomrel milovaný manžel Albert na brušný týfus. Jeho smrť ju zdrvila až tak, že nebola schopná ísť ani na jeho pohreb. Svoj veľký žiaľ jasne napísala vo svojom denníku: Ako to, že ďalej žijem, keď som bola svedkom toho, čo som zažila. Ja, ktorá som pocítila tie požehnané ramená, ktoré ma objímali v posvätných nočných hodinách, keď sme na svete boli akoby sami dvaja a keď nás nič nemohlo rozdeliť. Cítila som sa tak veľmi bezpečná . O fyzickej možnosti takého nešťastia sa mi nikdy ani len nesnívalo. Je to taká hrozná katastrofa pre mňa, pre všetkých, Jej smútok sa ešte zväčšil, keď o rok zomrela jej matka, s ktorou veľmi dobre nevychádzala. Viktória sa po manželovej smrti stiahla z verejného života, utiahla sa na zámok Windsor. Keď ani po troch rokoch nevyšla z Windsoru a  nejavila žiaden záujem o verejné veci, začali sa ozývať hlasy, aby odstúpila z trónu. Dokonca si mnohí želali, aby bola nastolená republika.  Predseda vlády Dizraeli navštívil Vdovu z Windsoru, ako začali nazývať kráľovnú, aby jej oznámil, že monarchia je v ohrození. Toto prebrali kráľovnú z depresie. V parlamente mala energický výstup, kde oznámila, že na krajine jej záleží, a že po zvyšok svojho života zasvätí dobru svojej krajiny. Súkromne však smútila za milovaným manželom i naďalej. Čierne vdovské šaty nosila do svojej smrti. A zakázala čokoľvek meniť v pracovni svojho manžela. Chcela to všetko zachovať na jeho pamiatku.

Pani Brownová!

Kráľovná Viktória sa veľa zdržiavala na svojom škótskom sídle Balmoral, ktorý spravoval John Brown . A práve na tom zámku sa začal vzťah medzi Viktóriou a jej správcom Brownom. Odvtedy až po súčasnosť nie je jasné, či tento vzťah bol len na úrovni priateľstva, alebo na úrovni mileneckej alebo dokonca boli obaja zosobašení tajne? Hlavne tá druhá možnosť, že boli milencami sa všeobecne zavrhuje. Je pravda, že Brown jej robil spoločnosť na vychádzkach, viedli spolu dlhé dialógy. Dokonca boli spolu sfotení a aj namaľovaní. Nebolo prekvapujúce, že na verejnosti sa šírili rôzne chýri. Deti kráľovnej Viktórie to zobrali rôzne. Dcéry si z nej dobromyseľne robili žarty, kým jej najstarší syn Eduard matke neraz ostro vyčítal, že tento vzťah nie je vhodný. Viktória si želala, aby jej do rakvy vložili na pravú stranu župan princa Alberta a na druhú stranu prameň vlasov Johna Browna i jeho fotku. V roku 2008 bolo objavené, že na pravej ruke mala svadobný prsteň Brownovej matky. Tento objav ešte viac zamotal jej záhadný vzťah s Brawnom. John Brown zomrel v roku 1883. Po Viktóriinej smrti jej najstarší syn Eduard zničil všetko, čo pripomínalo vzťah Johna Browna a Viktórie. Eduard ešte za života Browna s ním prišiel mnohokrát do konfliktu. Ďalšie priateľstvo nadviazala s indickým sluhom Abdulom Karim, ktorý jej slúžil od roku 1887. Volala ho familiárne Munshi.

Posledné dve dekády Viktóriinho života

Kráľovná Viktória sa už nezaujímala o politiku. Nahradila si to, že prostredníctvom sobášov svojich detí nadviazala výhodné spojenectvá po celej Európe. Toto konanie len umocnilo postavenie Veľkej Británie na medzinárodnom poli. Intenzívne sa venovala charitatívnej práci. V roku 1877 sa z kráľovnej Viktórie stála cisárovnou Indie. V roku 1887 Veľká Británia oslavovala zlaté jubileum kráľovnej pri príležitosti jej 50 ročného panovania. Túto radostnú udalosť, ktorú pripravili poddaní z vďaky pre panovníčku, bola zatienená vražedným pokusom akejsi írskej frakcie. Našťastie všetko bolo odhalené včas a páchatelia zatknutí.  V roku 1897  Británia oslavovala už diamantové jubileum svojej kráľovnej  pri príležitosti jej 60 ročného panovania. Poddaní jej pripravili veľké oslávi.

Smrť a pohreb diamantovej kráľovnej

V júli roku 1900 život uštedril kráľovnej Viktórií poslednú ranu, ktorá narušila už aj tak krehké zdravie 81 ročnej matky. Alfred zomrel zomrel vo veku 55 v Nemecku na rakovinu. Viktória tušila, že sa čoskoro stretne so svojím milovaným manželom a troma deťmi. Vianoce roku 1900 strávila v rodinnom sídle na ostrove Wight. V januári dostala krvácanie do mozgu, lekári boli bezmocní. Zomrela v utorok o pol šiestej večer 22.1.1901. Obliekli ju do bielych šiat a svadobného závoja. 2. Februára  rakvu veľkej kráľovnej zakrytú kráľovskou vlajkou niesli jej synovia. V čase, keď jej telo ukladali po boku milovaného manžela, padal nádherný biely sneh. Na jej želanie miesto smútočnej čiernej farby, boli mestá pokryté zlatou a šarlátovou farbou.

Na záver

Na morálku a mravnosť tejto veľkej kráľovnej mala nepochybne vplyv jej vlastná matka, ktorá veľmi trpela voľnou morálkou svojich švagrov. Vláda kráľovnej Viktórie, ktorá trvala 63 rokov, veľmi priala rodine, morálke a kultúre. Ministerský predseda lord Melbourn lakonicky poznamenal:“ Tá prekliata mravnosť privedie všetko do záhuby," Našťastie slova Melbourna sa nenaplnili. Vláda Viktórie sa nazýva rodinná vláda. Svoje manželské šťastie prenášala i na svojich poddaných. Jej vláda je známa ako Viktoriánska doba. Bola to doba, za ktorú Veľká Británia dosiahla veľký hospodársky a kultúrny rozkvet. Veľká Británia bola krajina, nad ktorou nezapadalo slnko. Kráľovná Viktória je známa ako aj Stará matka Európy, lebo jej deti boli zosobášené po celej Európe.