Kristianizácia starých Maďarov

Starí Maďari-Uhri sa vo svojej pravlasti už od 7. storočia občas dostávali do kontaktu s kresťanstvom a kresťanskou misijnou činnosťou.

Podstatnejšie ich to však neovplyvnilo, ako ani skutočnosť, že údajne už v 8. storočí existovalo onogurské misijné biskupstvo zriadené Byzantskou ríšou. Po preniknutí do Karpatskej kotliny a jej po­stupnom zaujatí sa starí Maďari stretávali vo väčšej miere s byzantskou aj so západnou kultúrou, a teda aj s kresťanstvom. V Karpat­skej kotline zaujali územie vyznačujúce sa rozdielnou mierou kristianizácíe (pokresťan­čovania). Takmer úplne kristianizované bolo vtedy Zadunajsko, aspoň jeho centrálna a južná časť, a dnešné (prinajmenšom) juhozápadné Slo­vensko. Starí Maďari nejavili ani napriek star­šiemu oboznámeniu sa s kresťanstvom nija­ké známky ochoty prijať ho. Z toho, čo o ich osudoch a skutkoch vieme, jednoznačne vy­plýva, že na svojich zahraničných výpravách v 10. storočí všade plienili aj cirkevné inšti­túcie, v ktorých očakávali bohatú korisť.

Prerušenie kresťanského kultu

tom, ako sa chovali ku kresťanom a kres­ťanstvu na podmanenom území, nejestvujú priame doklady. Z mnohých kostolov v Zadu­najskú, ktoré sa spomínajú v hodnoverných historických prameňoch, sa dajú na základe patrocínií presnejšie lokalizovať len niekto­ré. Znamená to, že prevažná väčšina z nich navždy zanikla. Pritom ani pri tých kosto­loch, ktoré sa dali podľa patrocínia identifi­kovať, nie je isté, čí neboli obnovené na zá­klade starej, ešte žijúcej tradície, a teda že aj na týchto miestach bol dočasne prerušený živý kresťanský kult.

Postoj domáceho obyvateľstva

sv. Štefan

Ešte menej prehľadná je situácia vo východ­nej častí Veľkej Moravy, na dnešnom Sloven­sku, kde nemožno ani pri jednom kostole jednoznačne dokázať alebo aspoň predpokla­dať, že kontinuitne existoval od 9. do 11. -12. storočia. Len o rotunde v Ducovom sa na základe zistení archeologického výskumu tvrdí, že plnila svoju funkciu až do začiatku druhej polovice 10. storočia, teda ešte pri­bližne 50 rokov po tom, čo starí Maďari pre­nikli na sever od Dunaja. Napriek pokročilému stavu kristíanizácie mohlo nastať vo východnej časti Veľkej Moravy po príchode starých Maďarov u časti obyvateľstva aktivizovanie starých nekresťanských tradícií, ktoré medzi ním nepochybne veľmi dlho prežívali.

Predpokladáme, že jednou z viacerých príčin ich oživenia na pôvodne kristianízovanom území čiastočne bola aj okolnosť, že prv sľubne sa rozvíjajúce používanie slovanského jazyka v liturgii úpl­ne nahradila latinčina. Bolo by však nesprávne vylučovať pretrváva­nie kresťanstva u domáceho obyvateľstva, pričom svoju úlohu mohol zohrať aj komponent vzdoru voči dobyvateľom a snaha odli­šovať sa od nich. Rozhodne sa však ťažko dá hovoriť o pretrvávaní kresťanstva, čo i len latentnom, vo vtedajších centrách, skôr len v odľahlejších oblastiach. Z tohto hľadiska by bolo napríklad sotva možno predpokladať neprerušenú kontinuitu pri Zoborskom kláš­tore, ak skutočne existoval už v 9. storočí, na čo sa však doteraz nepodarilo nájsť arche­ologické opory. V povedomí aspoň časti žijúcich potomkov pôvodného domáceho obyvateľstva musela byť kresťanská tradícia nepochybne živá po níekolko generácií, čo malo veľký vplyv pri znovunastolení kristianizácie.

Celkove tu nešlo o viac ako o tri generácie, čiže už vnukovía sa vo svojom zrelom veku mohli opä­tovne hlásiť ku kresťanstvu, ktoré za svojej mladostí slobodne vyznávali ich starí otco­via. Kresťanstvo - aspoň jeho primitívna for­ma, obmedzujúca sa na krst, znalosť základ­ných modlitieb a kresťanské pochovanie - sa azda naďalej nerušene udržalo na miestach, ktoré starí Maďari postupne zaujali až v tretej štvrtine 10. storočia (po rokoch 955 - 960). Mohlo by ísť predovšetkým o vtedy hustej­šie osídlené oblasti stredného Považia a Ponitria, kde neexistujú pochybnosti o konti­nuite pôvodného starého osídlenia. Maďar­ský historik Gyula Moravcsík výslovne kon­štatuje, že pri prijatí kresťanskej viery sta­rými Maďarmi nezohrali svoju úlohu len ich dovtedajšie skúseností s kresťanstvom v ši­rokom zmysle slova, ale aj staré kresťanské tradície v krajine, ktorú zaujali.

Medzi Východom a Západom

Z hľadiska kresťanských kultúr bolo územie ovládané starými Maďarmi geograficky aj vzhľadom na susedov situované medzí Vý­chodom a Západom, reprezentovanými By­zantskou a Východofranskou, vlastne vtedy už Nemeckou (Otovskou) ríšou. Podľa zacho­vaných hodnoverných historických prame­ňov nastali v tomto období prvé intenzívnej­šie kristianizačné kontakty s Byzantskom. Napriek tomu, že manželkou Takšoňovho sy­na, veľkokniežaťa Gejzu z rodu Arpádovcov, a tým aj matkou Vajka (Štefana) bola dcéra sedmohradského kniežaťa Dulu Šarolta (po­dľa vyjadrenia súčasníka, merseburského bis­kupa a kronikára Teotmara, ju v slovanskom jazyku nazývali Beleknegini - pekná kňaž­ná), ktorá bola iste byzantskou kresťankou, nerozhodol sa jej manžel pre oficiálne prija­tie kresťanstva z Byzantská. Iste ho pritom ovplyvnili jeho dovtedajšie životné skúsenos­ti.

Ešte prv než sa stal Gejza veľkokniežaťom a spravoval svoj údel v Biharsku, vzniklo rusko-pečenežsko-bulharsko-madarské spoje­nectvo proti Byzantskej ríši a Gejza vtedy pravdepodobne sám poskytol vojenské od­diely ruskému kniežaťu Sviatoslavovi. Po ví­ťaznom skončení vojny so Sviatoslavom anektoval byzantský cisár Ján Tzimiskes roku 971 Bulharsko a bulharského cára Borisa II. odvliekol ako zajatca do Konštantínopolu. Zrušil aj samostatný bulharský patriarchát, ktorý bol povolený a zriadený len krátko predtým, keď Bulhari oficiálne prijali kresťanstvo z Byzantská, a nie z Ríma, čo bolo ich slobodným rozhodnutím. Po týchto skúsenostiach bolo Gejzovi zrejmé, že cirkev v Byzantskú je nerozlučne spojená so štát­nou mocou a úplne od nej závisí. Veď hlav­né slovo v tamojšej cirkvi nemal konštantínopolský patriarcha, ale cisár, ktorý mohol toto svoje postavenie kedykoľvek použiť ale­bo zneužiť na politické ciele. Pripojenie sa ku gréckej - byzantskej cirkvi nebolo teda pre Gejzu lákavé, ba mohol v ňom vidieť po­litické nebezpečenstvo pre seba aj pre arpádovský rod.

Začiatky oficiálnej kristianizácie

Pravdepodobne už v auguste roku 972 vyhľa­dalo Gejzovo posolstvo rímsko-nemeckého cisára Ota I. v Sankt Gallene a oznámilo mu Gejzov úmysel oficiálne krístíanizovať svoju dŕžavu (len mimochodom, tradícia poklada­júca za prvého misionára starých Maďarov svätého Voifganga, ktorý sa stal už v decem­bri roku 972 regensburgským biskupom, nie je správna). Podľa maďarského historika Gyôrgya Gyórffyho západní misionári používa­li v Gejzovej dŕžave korutánsky slovanský dialekt, ktorý bol vtedy ako hlavný dorozu­mievací jazyk zrozumiteľný aj etnicky staromaďarskému obyvateľstvu, keďže žilo v sym­bióze so Slovanmi. Slovanského pôvodu je aj časť maďarskej cirkevnej terminológie. Koncom prvého a začiatkom nasledujúceho tisícročia sa na kristianizácíí v (už vtedy) Uhorskom kráľovstve zúčastnili aj duchovní zo slovanských krajín, najmä z Čiech a Poľ­ska. Napriek preceňovaniu osobnej účasti pražského biskupa Vojtecha v Uhorsku zohra­li pri nej veľmi dôležitú úlohu členovia jeho sprievodu.

Prvé prekážky

Úspešnosť krístianizácíe závisela nielen od jej oficiálneho schválenia, ale aj od jej prijí­mania obyvateľstvom všetkých sociálnych vrstiev. Prirodzene, o jej priebehu nejestvu­jú konkrétne hodnoverné dobové doklady, len indície. Veľkoknieža Gejza nepochybne presadzoval krístianizáciu tvrdou rukou, pri­čom ju použil, ako to bolo vtedy bežné, aj ako zámienku na rozšírenie svojej moci. V ča­se jeho nástupu na veľkokniežací prestol totiž vrcholil pokles moci veľkokniežaťa a jednotliví územní vládcovia sa pokladali za nezávislých suverénov, z ktorých nie všetci súhlasili s kristianizáciou. Rozdiely v jej pri­jímaní sa neskôr prejavili v zlomových situ­áciách. K prvej takejto konfrontácii došlo po smrti veľkokniežaťa Gejzu a nastúpení jeho syna Štefana na veľkokniežací prestol roku 997. Neuznávanie primogenítúry - nástup­níckeho práva prvorodeného syna Štefana - jeho príbuzným, Kopanom z južného Zadu­najská, malo aj protikresťanský charakter. Sídlom Gejzu aj Štefana bol vtedy Ostrihom. Pred Kopáňom, ktorý mal pravdepodobne aj spojencov, sa (vtedy ešte) veľkoknieža Šte­fan uchýlil podľa starej tradície na územie ležiace na sever od Dunaja, do dnešnei Bíne, aby tu zhromaždil svoje sily.

Údajne vtedy bolo v Bíni vybudované opevnenie obkolesené zemným valom. Z tejto predfázy boja možno jednoznačne usudzovať, že za najviac stabilizované pokladal Štefan územie na se­ver od Dunaja, kde naďalej pretrvávali kres­ťanské tradície, vďaka ktorým sa za Gejzu a Štefana pozitívnejšie stavalo ku kristianizácii. Ďalšia skúška prišla skoro o pol storočia ne­skôr, po vypuknutí tzv. pohanského povsta­nia okolo roku 1046, ktorého cieľom bolo zosadiť kráľa Petra Orseola a nastoliť pohan­ské poriadky. Tomuto povstaniu padli za obeť aj niekoľkí biskupi, ktorí sa chystali na sláv­nostné privítanie novonastupujúceho kráľa Ondreja. Pohanskí sprisahanci pochádzali tentoraz zo strednej časti východného Uhor­ska, kde kresťanstvo nebolo zrejme upevne­né ešte ani v polovici 11. storočia. Celkove teda možno povedať, že starobylosť a pretrvávanie kresťanskej tradície, čo aj v latentnej forme, mali vplyv na úspešnosť kristianizácie starých Maďarov a neskôr Uhorského kráľovstva.

Pred vznikom Uhorskej cirkevnej provincie

Arpád

K podobným záverom možno dospieť aj pri sledovaní vzniku uhorskej cirkevnej organi­zácie v časoch kráľa Štefana I. (Svätého). Keď na samom začiatku 11. storočia vznikla Ostri­homská arcidiecéza, Štefan nemal ešte pod svojou bezprostrednou vládou východné a juhovýchodné územia vtedy sa formujúce­ho Uhorského kráľovstva. V staršej historiografii sa vyskytujú údaje, podľa ktorých vraj už koncom 4. storočia exis­tovalo na sever od Dunaja - v dnešnej Nitre - biskupstvo. O existencii Nitrianskeho bis­kupstva už v prvej tretine 9. storočia hovorí aj falzum, ktoré vraj pochádza od pápeža Eugena II. (824 - 827). Obidva tieto údaje nie sú hodnoverné. Prvým hodnoverným dokladom o zriadení biskupstva v Nitre je bula Industrie tue pá­peža Jána VIII. z júna 880. Z nej sa dozvedá­me, že na žiadosť vtedajšieho vládcu Veľkej Moravy Svätopluka ustanovil pápež za nit­rianskeho biskupa benediktína Wichinga pochádzajúceho zo Švábska (Alamanska). Nemalo by sa za priodvážne pokladať konštatovanie, že nitriansky kostol, ku ktoré­mu bol Wíching ustanovený za biskupa a ktorý sa teda stal katedrálnym kostolom, bol asi už aj pred júnom 880 sídlom hlav­ného kňaza - archipresbytera.

Ten bol pô­vodne asi z poverenia salzburského arcibis­kupa, po roku 829 pasovského biskupa a od roku 873 iste aj so súhlasom apoštolského legáta a misijného arcibiskupa Metoda na čele cirkevnej organizačnej zložky pre vý­chodnú časť Veľkej Moravy, ktorou bolo (pô­vodné) Nitrianske kniežatstvo, neskôr nit­riansky vojvodský údel. Spomenuté Nitrian­ske biskupstvo bolo od roku 880 prvým sufragánnym biskupstvom (podriadeným arcibiskupovi) v rámci Moravskej cirkevnej provincie a biskup Wiching bol prvým sufragánom arcibiskupa Metoda. Do novozriadenej Nitrianskej diecézy (880) patrilo okrem juhozápadného Slovenska, te­da územia nad stredným Dunajom na východ od Malých a Bielych Karpát prinajmenšom až po Štiavnické pohorie a Zvolen vrátane Turca, asi aj územie v severovýchodnom Za­dunajskú s Ostrihomom a Vyšehradom (Visegrád).

Podľa historikov Petra Ratkoša a Jána Steinhubela bolo toto územie pričlenené k nitrianskemu údelu roku 861 v súvislosti s územnou expanziou Veľkej Moravy, kon­krétnejšie (asi) po porážke a zabití Pribinu Moravanmi. Východná hranica vtedajšieho územia Nitrianskeho biskupstva sa určite zhodovala s východnou hranicou Veľkej Mo­ravy. Patrili k nemu aj Spiš a Gemer a k roku 880 pravdepodobne aj územie neskorších žúp Šariš a Abov vrátane Zemplína, teda asi celé územie dnešného Slovenska (vo východ­nej polovici na juhu ešte o niečo rozšírené), s výnimkou Záhoria, ktoré bolo súčasťou Me­todovej arcidiecézy. Po smrti arcibiskupa Metoda roku 885 a od­chode biskupa Wichinga z Veľkej Moravy okolo roku 890 nemala Veľká Morava bisku­pa, hoci formálne provincia z právnej strán­ky stále existovala. Až na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Mojmíra II. súhlasil oko­lo roku 899 pápež Ján IX. (898 - 900) s obnovením cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Do Nitry bol asi v tom istom roku ordinovaný iný biskup, ktorého meno nepo­známe. V tom čase však boli pre Veľkú Mo­ravu vysvätení aj ďalší dvaja sufragání, kto­rých sídla možno len predpokladať. Osobit­né biskupstvo mohlo byť zriadené pre úze­mie získané výbojmi na východe Veľkej Moravy so sídlom niekde v oblasti Jágra (Feldebro?), ku ktorému bolo pripojené aj pô­vodné najvýchodnejšie územie Nitrianskeho biskupstva z roku 880. Nové územie Nitrian­skej diecézy z roku 899 teda siahalo len po neskoršie župy Spíš a Gemer (vrátane nich). Táto diecéza prestala jestvovať po niekoľkých rokoch, azda už v prvom desaťročí 10. storo­čia, po zaujatí Nitry starými Maďarmi.

Problém Nitrianskeho biskupstva

Keď asi o 100 rokov neskôr, na samom za­čiatku II. storočia, vznikla cirkevná organi­zácia v Uhorskom kráľovstve, bolo tu nepo­chybne veľmi dobre známe, že v Nitre existovalo biskupstvo už v 9. storočí. Veď krátko predtým to vedeli aj v Pasove (Passau), keď tam vyhotovili spomínané falzum. Tradícia Nitrianskeho biskupstva musela byť vtedy živá aj pri Apoštolskej stolici v Ríme. Je zná­me, že cirkev dodržiava tradície svojej orga­nizácie aj vtedy, keď dôjde k jej prerušeniu na celé stáročia. Aj (svätý) Metod dostal po ustanovení za misijného arcibiskupa pápe­žom Hadriánom II. roku 869 - 870 titulárnu hodnosť niekdajšieho stolca sv. Andronika, teda Sirmijského (Sriemskeho) arcibiskup­stva, ktoré vtedy už niekolko storočí vlastne nejestvovalo. Prečo teda nebolo pri kladení základov cir­kevnej organizácie Uhorského kráľovstva za Štefana I. (Svätého) po roku 1000 obnovené Nitrianske biskupstvo, ktoré tu nepochybne existovalo už v 9. storočí? Dôvodom mohla byť skutočnosť, že Nitra vtedy nebola v moci uhorského kráľa, keďže ležala na území ob­sadenom poľským kráľom Boleslavom Chrab­rým.

Takéto vysvetlenie však nemožno po­važovať za primerané, veď uhorský kráľ iste pokladal tento zabor za dočasný. Hlavnou oporou pri riešení tohto problému je územ­ný rozsah Nitrianskej diecézy, zhodujúci sa s územím, ktoré v novej organizácií dostala Ostrihomská arcidiecéza. V teritoriálnom zmysle bola teda nesporne nástupcom niek­dajšieho Nitrianskeho biskupstva. Ostrihom sa tak okrem hlavného sídla panovníka stal aj sídlom hlavy cirkevnej organizácie v Uhor­skom kráľovstve. Z hľadiska Svätej stolice sa to mohlo chápať ako preloženie sídla (translatio sedjs) v rámci pôvodného územia ke­dysi tej istej diecézy do miesta, ktoré sa v nej stalo hlavným sídlom panovníka. Tým možno vysvetliť aj pomerne rýchle vybudovanie novej cirkevnej provincie a (arci) diecézy, keď­že sa opierala o vtedy nesporne živú tradíciu. Už skoro pred trištvrte storočím český historik Václav Chaloupecký nesprávne pokla­dal Ostrihom za nástupcu Veľkomoravského arcibiskupstva. Reminiscenciou na niekdaj­šiu Moravskú cirkevnú provinciu bola skôr azda celá Uhorská cirkevná provincia. Ostri­homská arcidiecéza sa však nepochybne sta­la územným pokračovateľom niekdajšej Nit­rianskej diecézy, ktorú práve z tohto dôvodu vtedy neobnovili. Skutočnosť, že približne o storočie neskôr bolo na pomerne veľmi malom území obnovené Nitrianske biskup­stvo, mala svoje špecifické príčiny.