Hlboké údolie z troch strán zovreté skalnými stenami. V čelnej, najvyššej a najmenej zarastenej stromami je malý, na pohľad nezaujímavý otvor s plechovými dverami. Vchod do jaskyne, ktorej návštevu sa podarí absolvovať raz za rok pár desiatkam štastlivcov.
Býčí skála, moravská legenda, ktorej povesť sa pokojne vyrovná Lascaux vo Francúzsku, či Altamire v Španielsku. Jaskyňa Býčí skála, ležiaca na ceste medzi Adamovem a Křtinami v Moravskom krase, nebola nikdy objavená. Bola totiž vždy známa a prístupná. Napriek tomu svoju svetovú slávu začala písať až v druhej polovici 19. storočia. V lete roku 1869 dvaja študenti Arnošt a Gustav Felklovi si doniesli z Predsiene jaskyne domov nevzhľadnú spečenú hrudu hliny. Keď ju doma rozbili, objavila sa jedenásť centimetrov vysoká a desať centimetrov dlhá bronzová soška býka.
Nádherný kus dokonalej starovekej práce. Hodnotu idolu s posvätným významom vedeckej verejnosti sprostredkoval Jindřich Wankel o tri roky neskôr. A ten sa o nej dozvedel tiež len náhodou. Na lekára a archeológa – amatéra z Blanska ešte len čakal jeho životný objav o ďalšie tri roky neskôr, v roku 1872. Dokonca vôbec nie v tajuplných hlbinách jaskyne, ale priamo pri jej vchode, v miestnosti s názvom Predsieň. Tento objav, napriek tomu, že by to tak mohlo vyzerať nedal jaskyni meno. Ako „Béčí skala“ sa spomína už v roku 1804 v spisoch brnenského pedagóga Christiana K. Andrého.
Po odstránení pieskových naplavenín a vápencového závalu bolo postupne odkrytých 48 ľudských kostier. Zväčša neúplných. S prevahou tých, ktoré patrili mladým dievčatám vo veku12 až 15 rokov. Ozdobené bronzovými a zlatými náramkami, sponami do vlasov, jantárovými a sklenenými náhrdelníkmi. Nechýbal symbolický kamenný oltár pri, ktorom ležala kostra dievčaťa bez rúk a hlavy a kostra muža s rozdrvenou lebkou. Všetkému dominovalo torzo štvorkolesového vozu ozdobeného bronzovými plechmi a na ňom uložené čiastočne spálené ľudské kosti. Nie je jasné kto tu bol pochovaný, kedy ho tu pochovali a prečo s takou pompou. Wankel sa pokúsil o literárnu rekonštrukciu, ktorá je rovnako fascinujúca ako nález sám:
„Dlouhý a slavnostní průvod sa pohyboval osamělým údolím, pomalu táhl neupravenou cestou, až dosáhl jekyně. Byl to pohřební průvod. Na dřevěném voze, okutém bronzovým plechem a železem, taženém dvěma oři, ležela mrtvola. Následovali ozbrojení muži, kteří ve svém středu vedli četné ženy a dívky. Byly krásné, mladé, v drohocenném oděvu, ozdobeny pestrými perlami ze skla a jantaru, se zlatými a bronzovými šperky, bohatý vlas byl vtěsnám do zlatých spon, na rameni se skvěla spona třpytíci se zlatem a paže a nohy byly obepjaty zlatými a bronzovými náramky a kruhy. Truchlivě vykračovaly a následovalo je velké množství lidí se zásobou obilí, s obětními nádobami a se zvířaty určenými k porážce, aby dali plody polní práce a hopodářství milovanému náčelníkovi do hrobu.Před jeskyní se průvod zastavil. V Předíni, magicky osvětlené spoře vnikajícím světlem, byla přichystána hranice polen a vedle ní kamenný oltář, pak byla mrtvola i s vozem položena na hranici, která byla podpálena. Oheň s praskotem vzplanul a osvětlil tmavou jeskyni témeř denním jasem, osvětloval hrůzyplnou a úděsnou scénu, která nyni následovala. Ženy s čeledí byly zavlečeny dovnitř, zbaveny svých ozdob a usmrceny, některým byly useknuty ruce, jiným rozťaty hlavy a vraždilo se neúnavně, dokud nebyly úplně všechny oběti zabity, i koně byli rozsekáni na kusy a jejich údy ropzsety po jeskyni. Nádoby s obětními dary byly navršeny na jednu hromadu a na vše bylo rozestřeno zuhelnatělé obilí...“
Hrob nemal byť nikdy objavený. Pohreb v podobe, ktorý ešte dnes naháňa zimomriavky na tele, sa udial niekedy v dobe hallstatskej. Pravdepodobne medzi rokmi 700 až 400 pred Kristom. Nech je popis pohrebu akokoľvek fascinujúci, mnohí ďalší bádatelia ho spochybnili. Dokonca mnohé z kostier, ktoré sa dnes nachádzajú vo Viedenskom prírodovednom múzeu nezodpovedajú Wankelovmu popisu. Nikto však nepochybuje o tom, že Predsieň Býčí skály ukrývala záhadu, ktorú asi nikto nerozlúšti.
Objavy
Nielen vstupné priestory, ale aj južná odbočka jaskyne priniesla objavy, ktoré potešili bádateľov. V priebehu jedného storočia, od konca 19. storočia do roku 1995, tu bolo odkryté sídlisko pravekých ľudí. Okrem ľudských a zvieracích kostí zanechali po sebe veľké množstvo kamenných nástrojov, predmetov z jaspisu a krištáľu. Možno aj zatiaľ jedinú dochovanú nástennú kresbu v jaskyni na území Čiech. V novembri 1995 bola objavená kresba jeleňa, alebo kozorožca načrtnutého uhlíkom. Vek kresby sa pôvodne odhadoval na 12 tisíc rokov. Vzhľadom k jej nevýraznosti a k niektorým vykonaným analýzam sa vek upravoval. Posledné datovanie hovorí „len“ o 3200 až 4400 rokoch. Svoju popularitu si vyslúžili aj „ornamenty“ – popreškrtávané čiaročky – v susedstve jeleňa. Ich vek je údajne 5200 rokov. Sídlisko z doby kamennej je zaujímavé aj polohou. Naši predkovia z čias lovecko – zberateľskej spoločnosti obyčajne obývali len vstupné priestory jaskýň. V Býčí skále si zariadili v jej druhej veľkej a podstatne hlbšie uloženej miestnosti apartmán. Dôvod pravdepodobne spočíval v tom, že táto sála má stálu teplotu 9 st. Celsia. V jej blízkosti bol stály zdroj pitnej vody a vzhľadom k veľkosti bolo možné v nej udržiavať oheň bez toho, že by vznikli problémy s vetraním.
Snaha o preskúmanie celého podzemného systému, najmä prekonanie zatopenej časti, tzv. Šenkového sifónu, znamenala prvenstvo tejto jaskyne v speolopotápačskom prieskume. V roku 1912 si Ing. Nouackh zapožičal v nemeckej spoločnosti Westfalia potápačský skafander. Hoci neúspešne, ale predsa sa pokúsil preniknúť zatopenými priestormi. O niečo neskôr sa podobné pokusy zopakovali na podzemnom toku riečky Punkvě a boli úspešné.
Najhoršie obdobie svojej existencie zažila jaskyňa pravdepodobne počas druhej svetovej vojny. V máji roku 1944 začali Nemci s úpravou jej vstupných častí na výrobnú a montážnu halu. Tak ako mnohé ďalšie jaskyne v okolí, aj Býčí skála mala slúžiť na výrobu lietadiel. Úpravy neboli nikdy dokončené a už vôbec sa sem nedostala letecká výroba. Napriek tomu Předsíň bola z časti vybetónovaná a mnohé časti boli tak upravené, že sa ich pôvodný vzhľad úplne stratil.
Návštevník Býčí skály by mal o jej histórii vedieť čo najviac, skôr ako ju navštívi. Jej krása a pôvab spočíva v záhadách, ktoré sa s ňou spájajú. Nemôže sa pýšiť žiadnou veľkolepou podzemnou výzdobou. Vďaka Jedovnickému potoku pretekajúcemu podzemnými priestormi sa zhruba každých 25 rokov prevalí jaskyňou veľká povodeň. Vody býva tak veľa, že zaplní podzemné priestory a preteká jej vchodmi von. Erózna sila, ktorou sa valí chodbami nedovolila vznik výraznejším kvapľovým útvarom. Úspešne, ale zaoblila ostré hrany skál. Mnohé z nich vyzerajú akoby boli z mäkkého vosku prifarbeného šikovným výtvarníkom.
Priestory Býčí skály sú tak trochu ako z rozprávky. Neohúria krásou, prekvapia svojou veľkosťou a chodbami krútiacimi sa ako labyrint. Ak by ste v nej stretli škriatkov, alebo lovcov mamutov zaodetých v kožušinových šatách, možno by vás ani neprekvapili. Býčí skála je jaskyňa, ktorá má svoju atmosféru. Inú ako jej „vyzdobenejšie“ sestry.
