Otroci a otroctvo u starých Slovanov

Doc. PhDr. Miroslav Daniš, CSc. - 23.12.2012

Vytváranie ranostredovekých štátov v Európe sprevádzali mnohé vojny, z ktorých pre víťazov plynul značný prílev zajatcov-otrokov. Tí sa stávali objektom predaja a kúpy.

Patriarchálne otroctvo sa ako zdroj pracovnej sily stalo významným prvkom v rodiacich sa ranostredovekých štátoch. O otrokoch a otroctve u starých Slovanov sa dozvedáme z písomných prameňov už zo 6. storočia. Primárnym a dominantným zdrojom otro­kov u starých Slovanov, ale i Germánov a ďalších etník, ktoré sa spolupodieľali na vytváraní prvých štátnych útvarov v stredovekej Európe, bola tak ako v antickom svete - vojna, ktorá v prípade úspe­chu poskytovala zajatcov.

IDYLA OTROCTVA?

O obchode s otrokmi - vojenskými zajatcami informuje celý rad historických správ arabskej, perskej, byzantskej i európskej proveniencie. Oboznamujú s cestami kupeckých karaván, kto­ré smerovali z Kyjeva cez Poľsko do Čiech a Nemecka, po riekach Don a Volga do hlav­ného mesta Chazarov Itilu, do krajiny volžských Bulharov, do ďalekého Bagdadu, kam privážali kožušiny, med, vosk. meče. jantár a otrokov. Zaujímavé sú správy Prokopia z Kaisareie z druhej polovice 6. storočia, ktorý informuje, že Slovania - Anti spočiatku zabíjali všetkých oby­vateľov s ktorými prišli do kontaktu, ale teraz akoby sa už prepi/i celého moru krvi, začali nie­ktorých zajatcov hrať do zajatia."

U Prokopia nachádzame tiež dokiad o tom, že v tradičnom občinovom systéme Slovanov boli otroctvo a otrocký stav príslušníkov vlastnej ko­munity neprípustné: Jeden Ant si kúpil otroka menom Childubij, mysliac si, že ide o rímskeho voj­vodcu, no zistil, že ide o Anta. Tak po príchode do rodnej zeme stal sa podľa zákonov slobodným a rovnoprávnym členom spoločnosti - občiny" Správa Pseudo-Mauricia je opisom akejsi „idy­ly" otroctva u Slovanov. Keďže Slovania boli v tom čase spolu s ďalšími kmeňmi veľkým po­strachom pre celú Byzanciu, azda mala u gréc­kych vojakov vyvolávať pocit, že sa bojov so Slo­vanmi nemusia obávať: otroci, nachádzajúci sa u Slovanov v zajatí, na rozdiel od iných kmeňov, ktoré držia otrokov nepretržite v zajatí, ohraničujú dĺžku trvania otroctva a dávajú im na výber.

Ak si želajú, môžu sa za isté výkupné vrátiť domov, ale­bo ostať tam, ako slobodní a priatelia.". Existuje dostatok správ, ktoré potvrdzujú nie­len to, že Slovania mali otrokov-zajatcov, ale aj to, že i Slovania sami sa v dôsledku vojenských ťažení stávali otrokmi. Prokopios o tom podáva správu už v 6. storočí, Ibn Chordadbech v 80--tych rokoch 9. storočia a v polovici 10. storočia Al Masúdi.

SMRŤ SPOLU S PÁNOM

Z prameňov sa dozvedáme aj o postavení ot­rokov v slovanskej staroruskej spoločnosti ako o otrokoch-sluhoch svojho pána. Zaujímavé je, že po smrti pána ich v niektorých prípadoch usmrcovali spolu s nim. Obrad pochovávania otrokov spolu s pánom u Rusov opisuje Ibn Fadlán. Jeho municiózny opis tejto udalosti nás utvrdzuje v tom, že Ibn Fadlán sa uvedého obradu priamo zúčastnil: „Nebožtík so zbraňou a rozličnými cennými vecami sedel vo veľkom člne, kde boli aj kone, býk, kohút, a sliepka a jedna z otrokýň. Zabili ju a potom podpálili veľkú vatru pod člnom. Neprešla ani hodina a čln, drevo, nebožtík i dievča sa premenili na popol. Potom na miesto, kde stál čln, navŕšili ze­minu, do stredu postavili veľké drevo, na ktoré na­písali meno nebožtíka, meno ruského kniežaťa a odišli." Zaujímavý je aj fakt, že s niečím podobným sa stretávame u Skýtov, ktorí v staroveku obývali s Rusou susediace pričiernomorské oblasti. Sprievodné hroby otrokov a otrokýň-konkubín dokladajú aj archeologické vykopávky veľ­kých - kniežacích kurganov z 9. - 10. storo­čia v Černigove, pri Gnezdove a v iných lokali­tách.

ZOTROČOVANIE PRE DANE

Rurik (uprostred), spodobnený na novgorodskom pomníku tisícročia Ruska z roku 1862O otrokoch-zajatcoch z vojenských potýčiek a vojen medzi jednotlivými slovanskými i neslovanskými kmeňmi podávajú informácie ruské le­topisy. K zotročovaniu častí obyvateľstva však podľa známych správ dochádzalo aj v rámci vo­jenského vynucovania daní. Zo správ o platení dani vyplýva, že varjažským Riurikovcom, ktorí vo východoslovan­skom priestore získali dominanciu, postupne platili daň takmer všetky kmene okrem slovan­ských Dregovičov a Poľjanov, na území ktorých sa nachádzalo stoličné mesto Kyjev. Zabezpečiť podriadenosť na princípe platenia povinnej dane a udržať ju. si zo strany centrálnej moci vyžadovalo pevnú organizačnú štruktúru. Isté obdobie ju plnil systém: kniežacia družina, jej vojenské zložky a služobníčke organizácie viazané otrockým vazalským vzťahom. Jeho fun­govaniu napomáhalo tiež budovanie opevne­ných centier.

Tento model riadenia viedol k prirodzenej feudalizácii pomerov - k vytvoreniu vazalskej sché­my v tvare pyramídy na princípe vlastníctva práv alebo vlastníctva či užívania pôdy (t. j. vlastníc­tva práv na človeka, na vyberanie poplatkov v podobe rôznej renty, atď.). Zo staršej obyčajovej tradície pokrvnej prí­buznosti - a z toho vyplývajúceho práva na ma­jetok - sa uvedený model zachoval v pokrvnej dedičnosti na moc. Ten na krátky čas porušili varjažskí Riurikovci uplatnením princípu privilé­gia silnejšieho. Ale po získaní privilégia moci sa aj oni vrátili k tradícii zdôvodňovania moci de­dičnosťou. Sociálna kategória otrokov mohla v takomto systéme získať veľmi rôznorodú povahu a ob­sah. Otrokovi sa na jednej strane otvárala cesta k najvyšším spoločenským postom a na strane druhej, bol jeho právny status na úrovni bez­právnej veci v rukách svojho pána.

OTROK V STARORUSKOM ZÁKONNÍKU

Najrozsiahlejšiu správu o spoločenskom po­stavení otrokov u východných Slovanoch na Ru­si poskytuje zákonník staroruského práva Ruská Pravda v svojej krátkej i rozšírenej redakcii. Zá­konník reflektuje aj terminológiu: otrok - čel'a-din, cholop, rab, róba. Ruská Pravda kodifikuje status otrokov v niekoľkých článkoch. Naprí­klad: ,Ak je zabitá otrokyňa-dojka, alebo d'ad'ka-vychovávateľ, plati vinník 12 hrivien."
ČI. 46 (rozšírená redakcia): „Ak sa ukáže, že cholop kradol, súdi ho knieža. Ak sa ukáže že kradli cholopi kniežací, bojarskí, alebo cirkevní, knieža ich nie pokutou trestá, pretože nie sú slo­bodní, ale nech ich pán platí poškodenému dvoj­násobok škody."
ČI. 89 (rozšírená redakcia): „Za zabitie otro­kyne a cholopa sa pokuta nevymáha, ale ak cho­lop, alebo otrokyňa sú zabití nevinne, platí sa za nich ich pánovi ako náhrada za stratu a kniežaťu 12 hrivien pokuty."
ČI. 98 (rozšírená redakcia): „Otrokyňa, ktorá má deti so slobodným človekom, stáva sa po jeho smrti slobodnou i so svojimi deťmi. "
Otroctvo na Rusi malo mnoho čŕt podobných s antickým otroctvom. Podobne ako antický ot­rok nebol ani otrok na Rusi plnoprávnym obča­nom krajiny, ale vecou v rukách svojho pána: bolo možné kúpiť si ho ako koňa, plátno alebo dobytok a jeho zabitie sa nepovažovalo za hr­delný zločin. Jeho postavenie však mohlo pre­chádzať transformáciou - zo zajatca-cudzinca s možnosťou slúžiť sa mohol stať služobníkom s možnosťou vlastniť, ba i rozhodovať o iných, ale nie o svojej existencii. Ale aj keď sa otrok mohol stať i úradníkom, obchodníkom a vlastniť značný majetok, na jeho právnom statuse to nič nezmenilo - zostával bezprávny.

OTROCI S PRÁVAMI

Zo sociálnej kategórie otrokov sa sformovalo predovšetkým služobníctvo ako spoločenský stav plniaci najrozmanitejšie funkcie a spoločen­skú objednávku elity, teda kniežaťa, rodiacej sa aristokracie a cirkevnej organizácie. Etymológia staroruského (staroslovanského) slova otrok - sluha, je vytvorené z prefíxu ot -ne a slovného základu rek - hovoriť, hovoriaci. Slovo otrok teda významovo znamenalo nehovo­riaceho človeka. (Slovom otrok sa u starých Slovanov pôvodne nazývali zajatci, ktorí neve­deli hovoriť slovanským jazykom.) Otroci ako vlastníctvo privilegovaných mohli - v ich mene - plniť v služobníckej hierarchii a organizácii privilegované funkcie a služby (tiun, starosta, šafár, diakon, kľúčiar), mohli vy­konávať policajné funkcie v súdnictve, vyberať dane, mať administratívne práva v oblasti správy územného celku - volosti, ktoré dostali v kormlenie, čiže do správnej držby. Otrocké obyvateľstvo označované na Rusi pojmami čeľaď a cholop malo významné miesto v systéme obhospodarovania majetku elity (slu­hovia, vychovávatelia, dojky, koniari, správco­via) a v služobníckej organizácii mocenského a administratívno-právneho aparátu, ktorý sa riadil štátnou doktrínou elity.

FEUDALIZÁCIA VZŤAHOV

 Pokrstenie Kyjevskej RusiFeudalizáciou spoločenských vzťahov v zmys­le narastania majetkových nárokov na pôdu roz­rastajúcej sa kniežacej, aristokraticko-bojarskej a cirkevnej elity, sa slobodné a plnoprávne po­stavenie občiny mení. Občina si síce zachováva svoje miesto v spoločenskom systéme, ale stráca niektoré funkcie, alebo presnejšie elita jej diktu­je nové povinnosti, napríklad odvádzanie daní. Do samoregulujúceho systému občiny, do jej vnútorného poriadku a spoluzodpovednosti v právnom poriadku obyčajového práva vstupu­je prvok vazality a nového právneho systému štátu, ktorý si elita vynútila silou. Jeho kontrolu si zabezpečila správcami, vyberačmi dani a ad­ministrátormi, ktori sú - čo do právneho posta­venia vo vzťahu k elite - otrokmi, ale vo vzťahu k občine, či ralosti majú služobne delegované práva.

Feudalizácia spoločnosti bola teda podmiene­ná narastaním súkromného vlastníctva pôdy v rukách kniežacej, aristokraticko-bojarskej a cir­kevnej elity, ktoré priviedlo Rus od začiatku 12. storočia k tzv. feudálnej roztrieštenosti, ako dô­sledku výrazného posilnenia individuálneho sú­kromného vlastníctva. Rozširovaním pôdneho arzenálu museli feu­dáli - vlastníci pôdy nevyhnutne prikročiť k usa­dzovaniu otrockej kategórie cholopov na pôdu. Tým sa však zároveň nutne musela zmeniť i fun­kčnosť ich postavenia. Bezprávny otrok sa mu­sel stať minimálne nevoľníkom, ak sa mala zvýšiť jeho produktivita aby sa pre majiteľa pôdy stal ekonomickým prínosom. Takto sa zo slu­žobníka stal ekonomicky produktívnym člán­kom vo vazalskom reťazci feudálneho systému.

UVOĽNENIE OTROCTVA

Významné miesto v korekcii právneho posta­venia služobníckej organizácie v štáte a otroc­kého stavu mala kresťanská cirkevná organizácia. V novom právnom systéme, ktorý sčasti pre­berá aj štát, cirkev zmenu vzťahov feudál - otrok do roviny feudál - nevoľník fixuje: zakazuje svoj­voľné zabíjanie otrokov a tých, ktorí tak činia, stavia na jednu úroveň s heretikmi. V cirkevných poučeniach demonštruje náznaky starostlivosti o otrokov. Cirkev tak výrazne ovplyvnila zmenu štáto-právneho systému a vedomia vo vzťahu k otrokom. Z hľadiska funkčnosti jej silnejúceho postave­nia v ekonomickej rovine ako majiteľa rozsiah­lych pozemkov so značnými mocenskými prá­vomocami je potrebné upozorniť, že aj cirkev ako jeden z článkov elity mala svojich otrokov, ktorých prácu využívala tak v služobnickej organizácii ako i v hospodársko-poľnohospodárskej aktivite kláštorov.

Zásluha cirkvi na premene cholopa - otroka na poddaného bola viac-menej nevyhnutnou po­trebou. Vyplynula tak z existenčných potrieb ako aj z vierouky a základných princípov kre­sťanskej morálky a etiky rezonujúcej v cirkev­nom práve: cirkevné majetky sa rozrastali a cir­kev potrebovala na svoju pribúdajúcu pôdu pri­lákať pracovnú silu, preto za vstup do služieb cirkevnej organizácie okrem iného ponúkla aj zmenu bezprávneho postavenia otroka - cholo­pa na poddaného - nevoľníka. Inštalácia kresťanstva a kresťanského práva v európskych ranostredovekých štátoch do polo­hy štátneho náboženstva v mnohom zmenila aj ekonomický model fungovania trhu.

KONIEC OTROCTVA

V 9. - 10. storočí sa obchod s otrokmi z eu­rópskych trhov definitívne stráca. To nútilo ma­jiteľov otrokov prehodnotiť ekonomickú renta­bilnosť takejto pracovnej sily. V služobníckej or­ganizácii totiž nevytváral reálnu ekonomickú hodnotu a problémom sa stala aj jeho reproduk­cia. Na druhej strane pridelenie pôdy otrokovi vytváralo podmienky na samouživenie jeho ro­diny a riešil sa tým aj problém reprodukcie po­tomstva otrokov. Náklady na reprodukciu pra­covnej sily sa tak preniesli z otrokára na otroka, kým majiteľ naďalej dostával dodávky hotového produktu, na ktorý bol zvyknutý už z obdobia zdaňovania násilne obsadzovaných území. Táto voľnejšia forma otroctva (otrok bol pripútaný k pôde) sa fakticky menila na nevoľníctvo.

SÚVISLOSTI

Patriarchálne otroctvo teda poslúžilo vládnu­cej elite k feudalizácií pomerov. Prítomnosť slu­žobne oddaných a bezprávnych otrokov dopo­mohlo rodiacej sa elite upevniť a rozšíriť svoje privilegované postavenie v spoločnosti a zaviesť feudálny systém. Vazalský systém feudálnej zá­vislosti sa budoval od slobodného občinníka k feudálne závislému roľníkovi, usadzovaním bezprávneho otroka na pôdu a jeho transformá­ciou na feudálne závislého roľníka.

Reálnosť takéhoto procesu podporila aj ko­existencia dvoch druhov renty vo vznikajúcich ranostredovekých štátoch: renty - dane, ktorú umožňovala prítomnosť mnohopočetného slo­bodného obyvateľstva, a robotnej renty, ktorej, korene treba hľadať v procese využívania otroc­kej pracovnej sily v procese formovania sa feu­dálnej spoločnosti. Rezíduá patriarchálneho otroctva v jednotli­vých stredovekých štátoch a využívanie otrockej pracovnej sily v služobníckej organizácii najmä kniežacích a šľachtických majetkoch nachádza­me i v neskorších fázach stredoveku.

Komentáre Disqus