Pirát Misson

Francúzsky korzár Misson uskutočnil koncom 17. storočia jeden z najoriginálnejších pokusov o nastolenie socializmu. V roku 1695 založil na Madagaskare obec slobodných ľudí, ktorú nazval Libertália.

Misson pochádzal z Provence v dnešnom Francúzsku. V detstve dostal od matky dobrú výchovu a vzdelanie. Ako šestnásťročný odišiel do Marseille k vojnovému námorníctvu, kde sa dal najať na vojenskú fregatu La Victoire. Počas kotvenia v Neapole sa stretol so svojím budúcim najlepším priateľom - dominikánskym mníchom Caracciolom. Názory mladého revolucionára v sutane zapôsobili na Missona do takej miery, že ho prepašoval na loď a po čase sa stal rovnocenným členom posádky.

Vznešený pirát

Začiatkom deväťdesiatych rokov 17. storočia odplávala La Victoire na Martinique, kde mala chrániť francúzske obchodné lode proti Angličanom. Pravdepodobne v tomto čase napadla Missonovi i Caracciolimu odvážna myšlienka - živiť sa pirátskym chlebíčkom. Vhodná príležitosť sa naskytla, keď sa francúzska fregata dostala do ťažkého boja s anglickou korzárskou loďou Winchelsea. V dvojhodinovom boji zmietli Angličania polovicu posádky La Victoire vrátane kapitána a všetkých dôstojníkov okrem Missona. V kritickom okamihu zvrátil Misson výsledok bitky tým, že dal povel strieľať do zadnej časti anglického plavidla.

Tam sa väčšinou nachádzal sklad s prachom. Nebolo to inak ani v tomto prípade a nepriateľská loď klesla po výbuchu ku dnu. Po víťaznom boji sa stal Misson kapitánom lode, na ktorej zostalo živých sedemdesiattri členov posádky. Víťazi, na rozdiel od ostatných pirátov, vztýčili na sťažni netradičnú vlajku. Mala bielu farbu s nápisom Za boha a za slobodu. O niekoľko dní narazila La Victoire na anglickú obchodnú loď, ktorú po krátkom boji zahákovala. Piráti si z porazeného plavidla vzali len potraviny a rum. Presne toľko, koľko potrebovali. Podobné scény sa opakovali aj v budúcnosti. Missonovi piráti nemučili a nezabíjali. Brali len tovar a potraviny, ktoré potrebovali na prežitie. Dôstojníci sa k námorníkom správali ako bratia, čo bolo v tých časoch nevídané. Medzi obyčajným námorníkom a veliteľskou elitou bývali priepastné rozdiely. Kruté zaobchádzanie za najmenšie neuposlúchnutie rozkazu či hrdelné tresty boli v tom čase pravidelným koloritom na všetkých plavidlách.

Pri brehoch Afriky

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia sa väčšina karibských pirátov sťahuje z Atlantiku do Indického oceána. Bol to následok dohôd, ktoré medzi sebou uzavreli vtedajšie námorné mocnosti Európy – Anglicko, Francúzsko, Švédsko, Španielsko a nemecké štáty. Zástupcovia týchto krajín sa dohodli na spoločnom postupe proti korzárskym a kaperským lodiam. Pirátske spoločenstvá obrátili na začiatku svoje plachty do Červeného mora, kde osídľovali opustené ostrovy, neskôr sa zdržiavali na Sokotre, Komorách či Seychelských ostrovoch. Postupne mierili čoraz viac na juh až naďabili na Madagaskar.

Ten sa pre svoju výbornú polohu a prírodné podmienky stáva hlavnou baštou pirátov v Indickom oceáne. Aj pirát Misson sa snažil nájsť vhodnú základňu pre svoje mužstvo. Cestou sa mu do rúk dostalo viacero otrokárskych lodí. Zajatých otrokov prepúšťal na slobodu, alebo nimi dopĺňal svoju posádku. Najskôr to skúsil na ostrove Anjuan, patriacemu do súostrovia Komory, kde ho privítala miestna vladárka. V tom čase očakávala útok sultána zo susedného ostrova Mohéli a na Anjuane boli iba ženy. Väčšinu mužov na mori zajali arabskí kupci a odvliekli ich do otroctva. Misson jej poskytol svoje služby a porazil nepriateľov. Víťazstvo oslávili piráti hromadnou svadbou s ostrovankami, Misson sa oženil so samotnou vládkyňou. Po niekoľkomesačnom pobyte piráti opustili ostrov. Ich cieľom bola pokojnejšia, redšie osídlená oblasť. Rozhodli sa pre Madagaskar. O niekoľko dní narazila La Victoire na anglickú obchodnú loď, ktorú po krátkom boji zahákovala. Piráti si z porazeného plavidla vzali len potraviny a rum. Presne toľko, koľko potrebovali. Podobné scény sa opakovali aj v budúcnosti. Missonovi piráti nemučili a nezabíjali. Brali len tovar a potraviny, ktoré potrebovali na prežitie.

Dôstojníci sa k námorníkom správali ako bratia, čo bolo v tých časoch nevídané. Medzi obyčajným námorníkom a veliteľskou elitou bývali priepastné rozdiely. Kruté zaobchádzanie za najmenšie neuposlúchnutie rozkazu či hrdelné tresty boli v tom čase pravidelným koloritom na všetkých plavidlách. O niekoľko dní narazila La Victoire na anglickú obchodnú loď, ktorú po krátkom boji zahákovala. Piráti si z porazeného plavidla vzali len potraviny a rum. Presne toľko, koľko potrebovali. Podobné scény sa opakovali aj v budúcnosti. Missonovi piráti nemučili a nezabíjali. Brali len tovar a potraviny, ktoré potrebovali na prežitie. Dôstojníci sa k námorníkom správali ako bratia, čo bolo v tých časoch nevídané. Medzi obyčajným námorníkom a veliteľskou elitou bývali priepastné rozdiely. Kruté zaobchádzanie za najmenšie neuposlúchnutie rozkazu či hrdelné tresty boli v tom čase pravidelným koloritom na všetkých plavidlách.

Utopická skutočnosť

Morskí vlci sa pokúsili usadiť v severozápadnej časti ostrova, v zátoke Antongil alebo na priľahlom ostrovčeku Nosy Mangabé. Obidve miesta boli už obsadené konkurenčnými pirátskymi skupinami. Misson sa preto rozhodol pre miesto o niečo severovýchodnejšie, pre záliv Diega Suaréza. V roku 1695 tu založil obec slobodných ľudí, ktorú nazval Libertália. Prvými kolonistami bolo asi sto ľudí z posádky La Victoire. Osada sa rozrastala skôr živelne ako cielene. Postupne sa začali do kolónie začleňovať aj zajatci a otroci z dobytých lodí, takže o krátky čas sa zvýšil počet členov komunity na tisíc. Národnostné a rasové zloženie Libertálčanov bolo veľmi pestré - Európania, Malgaši, černosi. Všetci si boli rovní. Pirát Misson sa snažil osadu rozšíriť o ďalších bojaschopných mužov a pre túto svoju myšlienku získať aj ostatných pirátskych náčelníkov. Po čase sa k nemu pridalo viacero pirátskych vodcov, okrem iných aj slávny americký pirát Thomas Tew.

Nedostatok žien a napätie medzi chlapmi vyriešil Misson raz a navždy tým, že dal priviesť krásavice z Anjuanu. Z osady vznikalo postupne mesto, výborne opevnené najmä od mora. Kolonisti postavili dielne, obchody a lodenice. Pod dohľadom skúsených majstrov čoskoro vyplávali na more dve novučičké lode Avant a Liberté. Misson s Caracciolom zaviedli v meste stálu správu a zákony. Na čele komunity stál staršina, volený každé tri roky. Missona zvolili za hlavu štátu - protektora, Caraccioli sa stal sekretárom a Tew velil loďstvu. Právo voliť mali všetci členovia kolónie. Osadníkov rozdelili do skupín podľa náboženstva a národnosti, vytvorili sa pracovné čaty po dvanásť chlapov. Vedúci každého družstva bol členom zhromaždenia, ktoré rozhodovalo o dôležitých veciach. Od Malgašov kúpili Libertálčania dobytok a pôdu, čím získali potravinovú základňu.

V kolónii neexistovalo súkromné vlastníctvo. Lodenice, dielne, pôda patrili štátu. V kolónii platil prísny režim. Všetci osadníci od sedemnásť do šesťdesiat rokov museli pracovať, nadávky a hazardné hry boli zakázané. Keďže etnické a národnostné zloženie tvorilo pestrú zmes nárečí a rás, Caracciolo pracoval na vytvorení spoločného jazyka. Zo susedmi mala Libertália dobré vzťahy. Čulý obchodný ruch prekvital najmä s domorodými náčelníkmi, ktorí vítali možnosť získať nedostatkový tovar. S ostatnými pirátskymi skupinami z Madagaskaru udržiavalo „mesto slobody“ dlhodobo dobré kontakty. Ich vzájomné priateľstvo a silu utopického spoločenstva preveril útok regulárnej portugalskej flotily, ktorú Libertálčania odrazili aj pomocou dvoch bojových lodí svojich susedov.

Zánik Libertálie

Po čase, keď Libertália zmohutnela na niekoľkotisícovú obec, začal pirát Misson pomýšľať na rozšírenie moci. Pobral sa preto na výpravu pozdĺž pobrežia smerom na juh, aby preskúmal tamojšie okolie. Počas jeho neprítomnosti osada utrpela smrteľnú ranu. Ako sme spomenuli, kolónia bola dobre opevnená najmä zo strany od mora, kde stáli silné delostrelecké batérie. Od pevniny ju chránili len provizórne hradby, pretože Libertálčania so susednými kmeňmi udržiavali dobré spojenecké vzťahy.

Domorodci z vnútrozemia však Libertáliu považovali za zdroj bohatstva. Počas Missonovej výpravy zostali na území kolónie iba ženy, deti a starci, chránení len malým množstvom bojaschopných mužov na čele s Tewom. Počas nočného útoku, ktorý podnikli nepriateľskí Malgaši spoločne s Averyho pirátmi, Libertália padla. Katastrofu prežilo len niekoľko kolonistov na čele s Tewom, ktorým sa spolu s časťou mestskej pokladnice podarilo ujsť na more. Tu ich na spiatočnej ceste stretol Misson. Samotné mesto bolo zničené, v okolitej džungli sa zachránilo len niekoľko ľudí. Kolóniu už nikdy neobnovili. Piráti sa rozhodli obrátiť provy svojich lodí do Ameriky. Táto výprava nemala šťastný koniec. V Mozambickom prielive búrka rozohnala lode. Veliteľská La Victoire sa rozbila o koralové útesy a klesla na dno spoločne so svojimi vodcami Missonom a Caracciolom.

Návrat na more

Ostal iba Thomas Tew so svojou posádkou. Usadil sa na jednom z ostrovov v Indickom oceáne - pravdepodobne na Mauríciu - a v nečinnosti tam prežil niekoľko rokov. Po čase sa vrátil opäť na more. Ako pirát. Dlhší čas brázdil vlny Červeného mora, kde približne medzi rokmi 1710 - 1713 padol v boji proti anglickej bojovej fregate. Po zničení Libertálie roku 1705 nastáva na Madagaskare postupný úpadok pirátskych obcí. Podľa zápiskov istého Wooda Rogersa, ktorý sa tam zastavil v roku 1711, „mnohí piráti sa natrvalo usadili medzi domorodcami v panenskej prírode a prestali s lúpežami.

Pirátske dediny sú málo početné, okolo sedemdesiat ľudí, pričom sú úplne odrezaní od civilizácie“. Hoci zakladateľmi Libertálie boli drsní piráti, jej základná myšlienka bola veľmi ušľachtilá. Caracciolo a pirát Misson nesporne oplývali veľkým organizačným talentom. Udržať a prinútiť ľudí rôznych národností, náboženských vyznaní a pováh rešpektovať humánne zákony, zjednotiť bandu pirátov, bitkárov, rojkov, sedliakov, šľachticov či otrokov, to všetko bolo na konci 17. storočia takmer neuskutočniteľné. Nosná myšlienka Libertálie vošla do histórie ako jeden z najoriginálnejších pokusov o nastolenie socializmu.