Pltníctvo na Slovensku: Príbehy nenávratne stratené v dravej rieke

Michal Kramárik - 13.3.2016

Pltníctvo. Je to archaický a takmer zaniknutý fenomén, no ak si o ňom niečo prečítate, aj dnes vám spôsobí zimomriavky a tým odvážnejším možno aj pocit „škoda, že som tam nebol“. Niečo ako aljašská zlatá horúčka, s tým rozdielom, že o pltníkoch nevznikli tony dobrodružnej literatúry.

Stovky námetov

Námetov by sa bezpochyby našlo neúrekom! Predstavte si partiu ľudí, ktorí sa v záujme vlastnej obživy vydajú stovky kilometrov od domova na vratkých drevených plavidlách poháňaných riečnym prúdom. Silným a nepredvídateľným. Zámerne píšem ľudí – nie vždy to totiž boli driečni a silní junáci. Plte najčastejšie viedli starí, skúsení „morskí vlci“, na plavbách sa nezriedka zúčastňovalo aj nežnejšie pohlavie. Cestovalo sa s vidinou nevysokého zárobku a množstva rizík, ktoré sa na riekach mohli pritrafiť, od nečakaných zbojníckych prepadov po rôzne nebezpečné úseky. Na slovenských riekach ich nebolo práve najmenej. Nastúpiť na plť chcelo odvahu. Najmä keď si uvedomíme, že plávanie v minulosti nepatrilo medzi bežné schopnosti jednoduchého človeka. Nielen stroskotanie plte, ale aj obyčajný pád do vody končili (spravidla bez výnimky) tragicky.

Rieka praje obchodu

O diaľniciach a železniciach ľudský génius ešte nechyroval, cesty boli  neudržiavané – rozbité, rozbahnené, často nepriechodné a prevážať väčšie množstvá surovín na vozoch bolo príliš nákladné. Jednou z možností bolo dopravovať ľudí a tovar po vode. V našich zemepisných podmienkach je riečna sústava dostatočne bohatá, a tak kým ju nepopretínali priehrady a elektrárne, križovali ju plte. Na Slovensku to logicky bola doména severných regiónov. Splavovalo sa z Kysúc, Oravy, Liptova, Spiša, Považia; taký Váh sa dal splavovať celoročne, Orava, Hron či Dunajec sa využívali hlavne v jarných a letných mesiacoch. Prvé písomné zmienky sú už z 11. storočia. Spočiatku pltníci dovážali do nedostatkových oblastí najmä drevo, ktorého bolo na Slovensku hojne a v južných oblastiach často chýbalo. Prevážaným tovarom teda bolo samotné plavidlo, v priebehu storočí sa však aj plte zdokonalili a boli schopné prevážať aj ďalší drevený náklad, šindle, tiež keramiku, plátno, potraviny, výrobky zo slovenských salašov a, samozrejme, ľudí.

Mýta, dane, poplatky

So slovenskými pltníkmi sa spája pozoruhodná skutočnosť – až do 18. storočia bolo pltníctvo pre poddaných slobodným povolaním. Situácia sa výraznejšie zmenila až po legislatívnych zásahoch Márie Terézie, no neznamená to, že dovtedy si pltník robil, čo sa mu zachcelo. Samozrejme, ako to v našich končinách býva, už od prvého výraznejšieho rozmachu v 13. a 14. storočí sa pltníkov snažili obmedziť a ošklbať mocipáni rôznymi nariadeniami a mýtami. V meste Gombáš (dnešná Hubová) zaviedli tzv. brežnô, teda poplatky za zakotvenie plte v meste a okolí. Ctibor, pán z Beckovského hradu, bránil pltníkom v plavbe dlhým pevným lanom, ktoré nechal natiahnuť nad hladinu Váhu. Pokiaľ pltníci nechceli alebo nemohli zaplatiť mýto, ak chceli pokračovať, museli odpracovať 8 dní na stavbe hradu... Neskôr uhorské zákonodarstvo nariaďovalo aj presné označenia pre jednotlivé plte podľa miesta pôvodu či podľa nákladu, určovala sa zodpovednosť za tovar, pltnícky výstroj, spôsob obchádzania mostov, miesta na kotvenie, skrátka, pltníci toho mali ako z Bruselu...

Remeslo ako každé iné

Pltnícka societa mala svoju organizáciu a hierarchiu. Na čele stál tzv. faktor, predák, ktorý celú dopravu v danej oblasti organizoval. Určoval pltníkom plavby, mal na starosti financie, uzatváranie zmlúv. Na plti mal hlavné slovo najskúsenejší pltník. Keďže riadil plavidlo z jeho prednej časti, hovorilo sa mu predník. Musel dobre poznať trasu a jej úskalia a nebezpečenstvá. Naproti tomu v zadnej časti operoval väčšinou mladý začiatočník, zadník. Ten mal na starosti prípravu jedla či stráženie plte počas kotvenia. Povolanie sa dedilo z otca na syna, chlapci sa remeslu priúčali už od dvanástich rokov, no ľahšie funkcie na plti často zastávali aj dcéry. Ak chcel zadník postúpiť na prednú časť plte, musel o to požiadať faktora i ostatných predníkov. Tí ho prehli cez klát a naložili mu na zadok toľko, koľko bolo na rieke nebezpečných miest – aby si nový predník zapamätal, kde si má dávať na ceste pozor. Pltnícky fenomén si čoskoro vytvoril vlastnú kultúrnu tradíciu, pltníci mali vlastné zvyky i slovesnú tvorbu, piesne, povesti. Množstvo zvykov, či rovno obradov, sa spájalo s prvým splavom skoro na jar, keď sa v riekach zbieral roztopený sneh. Novým plavidlám požehnávali kňazi, hostilo a pripíjalo sa na šťastnú plavbu. Po hostine za zvyšky vyhádzali do riek vodným bohom... Zvyky sa však mohli líšiť región od regiónu. Napríklad pltníci od Dunajca si zaviedli ozdoby na klobúk – za každý splav cez Vislu až do Batického mora jedna mušlička. Istý „protokol“ sa týkal aj pltníckeho výstroja. Bolo sa treba dobre obliecť – krpce, halienka, kamizol, no najmä košele z ovčieho bieleho súkna, ktoré hriali, aj keď boli mokré. Nechýbal valaský klobúk a široký opasok, v ktorom boli ukryté cenné drobnosti, tabak, kresadlo, nožík, peniaze. Potravu na plti zabezpečovala baranina, bravčová masť, slanina, zemiaky, bryndza a občas nejaký ten rybí úlovok. Nechýbala pálenka pre prípad, že by splav medzi pltníckymi krčmami trval príliš dlho...

Všetci sa raz zídeme na jednej plti

Okrem 17. a 18. storočia, kedy dlhším splavom bránila turecká okupácia, sa zo Slovenska plavilo vo veľkom. Najmä do ostatných regiónov Uhorska až po Čierne more, ale tiež na sever k Baltiku. Náklad sa vyložil, plť sa rozobrala a pltníci sa pobrali domov. Na vozoch, ale najčastejšie pešo. Ak však, pravdaže, mali to šťastie, že sa vôbec dostali do cieľa plavby. Najmä na Váhu bolo nespočetne mnoho nástrah – plytčín, mostov, divokých prúdov, skalných výbežkov. Najnebezpečnejšia bola neslávne slávna Strečnianska úžina. Prúd Váhu v úzkom a zakrútenom toku naberal na sile, do rieky tu navyše vyčnieva mnoho skalnatých brál – okrem iných legendárne bralá Margita a Besná. V 19. storočí ich spopularizoval štúrovský básnik Ján Botto, no dovtedy už tento úsek pripravil o život mnoho odvážlivcov na drevených plavidlách. Doložená je napríklad smrť faktora Mateja Mrvu z Ľubochne, ktorého plť sa roztrieštila na Besnej. Ján Botto ale nie je jediným spojivom medzi slovenskou literatúrou a pltníctvom.

Plníctvo Dunajec

Cestu plťami po Dunajci opísal evanjelický kňaz Daniel Krman vo svojom Itineráriu – cestovateľskom denníku z 18. storočia. Výkvet slovenskej inteligencie (medzi inými Janko Matúška, Ján Francisci či Michal Miloslav Hodža) sa v auguste 1847 doplavil plťami z Liptovského Mikuláša na zhromaždenie spolku Tatrín do Čachtíc. Štefan Marko Daxner sa oneskoril a naskakoval za jazdy na už plaviacu sa plť...

Pltník večne živý

Slovenské pltníctvo si svoje vrcholné obdobie užilo koncom 19. storočia. Novovybudovaným cestám a najmä modernej železničnej sieti už riskantný spôsob dopravy na pltiach nedokázal konkurovať, napriek tomu ešte aj v tridsiatych rokoch 20. storočia niektorí spracovávatelia dreva využívali pltnícke remeslo. Podľa archívov posledný transport dreva prebehol začiatkom leta 1942, na svedomí ho má faktor Gejza Šavrnoch z Lúčok. Náklad plával z Liptovskej Teplej do Serede. Hoci sa zdalo, že pltníctvo definitívne zanikne, plte zo slovenských riek nikdy úplne nevymizli a ďalej fungujú ako turistická atrakcia. Cestovnému ruchu týmto spôsobom pomáha hlavne Dunajec, ale napríklad aj niektoré úseky Váhu.

Komentáre Disqus