Možno by bolo najlepšie, keby sme aspoň najbližších päť rokov na otázku Quo vadis Zimný prístav, mohli odpovedať Status quo. Možno a možno nie. Opäť najmä bratislavské noviny zachytili informáciu o problémoch s vyhlásením pamiatkovej ochrany dvoch objektov v prístave, dielne a lodného výťahu.
Ako obyčajne, diskusia bola viac o vášňach, subjektívnych postojoch, srdcu blízkych a srdcu vzdialených záujmoch. O Zimnom prístave, respektíve o Prístave ako zanikajúcej časti industriálneho Prešporku sa prakticky nikto nič nedozvedel.
Prístav už nie je tým, čo býval a továrenská štvrť Nivy, už nie je továrenskou štvrťou. Toto lakonické tvrdenie platí. Nie však doslovne. Koniec koncov ako všetko, čo bolo doposiaľ napísané. Ani status quo pre rozvoj prístavu by nebol najideálnejším riešením.
Začať musíme pohľadom do minulosti
V poslednej dekáde 19. storočia prešlo bratislavské ľavostranné nábrežie jednou z najväčších zmien. Bol sprevádzkovaný Most Františka Jozefa a začal sa budovať prístav. V dĺžke pár kilometrov od úrovne dnešného Slovenského národnému múzea na Vajanského nábreží po Most Apollo sa vytvoril priestor pre kotvenie asi 250 nákladných lodí. Na tak malé mesto ako bola v tom čase Bratislava (rozumej Prešporok), bol počet lodí úctyhodný. Zaujímavé je, že Uhorsko, ako časť vtedajšej cisárskej monarchie, sa finančne na rozvoji prístavu prakticky nepodielalo. Prevádzka a rozvoj prístavu bol v rukách súkromných paroplavebných spoločností. K výrazným zmenám došlo po vzniku Československej republiky.
Obdobie po Veľkej vojne prinieslo dohodu o využívaní Dunaja ako vodnej cesty v podobe tzv. dunajského štatútu. Na území Československa úlohu niekdajších centrálnych lodeníc a prístavov Viedeň a Budapešť, prebrali mestá Komárno a Bratislava. Rozvoj bratislavského prístavu sa sústredil na skôr vybudované bazény (severný a južný z rokov 1897 – 1907) a rozširovanie železničnej siete, ktorá prekonala aj tok Dunaja vďaka Štefánikovmu mostu (pôvodne Most Františka Jozefa). Bazény, ktoré dnes tvoria jadro Zimného prístavu slúžili len na prezimovanie lodí. Neboli tu žiadne skladištné budovy, žiadne žeriavy, žiadne prekladacie zariadenia. Skladové priestory boli sústredené pri hlavnom toku od budovy dnešnej Filozofickej fakulty Univerzity Komenského po dnešný sklad č. 7. Jeho stavbe predchádzalo doplnenie priestoru obslužnými a manipulačnými strojmi. V priebehu desiatich rokov bolo nainštalovaných 7 portálových a jeden mostový žeriav a pribudlo aj sacie zariadenie na prekládku obilia (exhaustor). Železničné koľajisko dosiahlo celkovú dĺžku 23 kilometrov.
.JPG)
Drevené a čiastočne drevené a čiastočne murované prízemné skladištné budovy mali nahradiť tri impozantné budovy typologicky príbuzné skladu č. 7. Žiaľ, svetová hospodárska kríza a neskôr 2. svetová vojna, plány zhatili. Neboli to len moderné stavby skladov, ale aj unikátny tretí lodný bazén, ktorý doplatil na komplikovanú spoločensko - politickú situáciu. V roku 1939 sa malo začať s výstavbou tretieho bazéna, ktorý mal byť lúčovito rozčlenený na niekoľko sektorov. Sektory si mali prenajať krajiny, ktoré po Dunaji prepravovali tovar. Tovar by mali mať možnosť uskladniť v priľahlých skladoch. Projekt sa nerealizoval, Bratislava prišla o unikátne technické dielo. V rokoch 1935 až 1940 v prístave pribudla trojica zariadení, ktoré ho technologicky výrazne pozdvihli. Zakončenie južného bazéna bolo upravené tak, aby sa tu mohol inštalovať lodný výťah. Breh bol zošikmený do podoby naklonenej roviny. Technologicky veľmi moderne poňaté zariadenie, ktoré sa skladá z vozíkov, ktoré sa spúšťajú pod hladinu vody. Loď zakotví tak, aby sa vozíky dostali pod jej spodnú časť. Oceľové laná a elektrické bubnové navijaky môžu vytiahnuť loď na breh, bližšie k dielni. Pôvodne tu býval žeriav pomocou, ktorého bolo možné demontovať ťažšie súčasti lode a umiestniť ich do dielne. V dielni prebehla oprava demontovaných častí. Zariadenie je dodnes plne funkčné. V čase prípravy toho článku bol žeriav využitý na vytiahnutie a opravu národnej kultúrnej pamiatky remorkéra Šturec.
Rozvoj prístavu nezastavila ani 2. svetová vojna
V rokoch 1941 – 1942 bol postavený tzv. starý Dom lodníkov. Architektovi Júliusovi Lehockému sa podarilo nadviazať na odkaz československého funkcionalizmu (architektonický štýl tohto druhu bol po vzniku Slovenského štátu nežiadúci, protežované boli objekty tradicionalistické v historizujúcom štýle), jeho projekt odkazuje na „nautický štýl“. Budova má zaoblené rohy a streche dominuje nadstavba v podobe lodného kapitánskeho mostíka. Našťastie v prípade Skladu č. 7, prečerpávacej stanice, sa ani tohto objektu „dohadovanie“ o (ne)ochrane ako pamiatky už netýkalo. Všetky spomenuté objekty sú pomerne dlho chránené ako národné kultúrne pamiatky. Dovolím si trochu odbočiť. V čase keď sa rozhodovalo o ochrane prečerpávacej stanice (budova v tesnom susedstve Mosta Apollo s charakteristickou tehlovou fasádou) nám obyvatelia domu povedali, že stanica nebola pri stavbe mosta zbúraná len akosi omylom. Sami projektanti a plánovači nadobudli presvedčenie, že budova je pamiatka. V skutočnosti nebola. O jej ochrane sa rozhodlo až po sprevádzkovaní Mosta Apollo. Teraz však už späť k prístavu. Z pôvodného prístavu sú zachované ešte stavby etážového skladu č. 14 a skladu č. 17. Viaceré charakteristické stavebné prvky poukazujú na analógiu so skladom č. 7. Existuje teda predpoklad, že autorom projektu je Stanislav Bechyně a stavbu realizovala spoločnosť pána Skorovského. Ak by sa tieto predpoklady potvrdili, zvýšila by sa tým ešte väčšmi hodnota týchto objektov.
Odpovedať na otázku Quo vadis Zimný prístav? sa dnes vôbec nedá. Rozvojový program bratislavského prístavu predpokladá postupný útlm priemyselných činností v mestskej časti Nivy. Presunúť by sa mali do oblasti Malého Páleniska a Vlčieho hrdla. Hovorí sa o pretvorení bazénov na prístavisko luxusných jácht, rovnako ako naozajstnom lodnom múzeu v časti lodnej dielne a lodného výťahu (na rozdiel od „projektu“ herca a podnikateľa Ľuba Romana s loďou Kriváň). Aktivity smerujúce k dokumentovaniu spoločenských a pamiatkových hodnôt územia zo strany Ústavu stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied a Fakulty architektúry STU dávajú veľkú nádej, že aspoň táto časť Bratislavy bude adaptovaná v duchu modernizácie a nie búrania starého a pekného.
