„Človeče, čo viac som mal pre teba učiniť a neučinil som?“ Po týchto slovách pred začiatkom druhej krížovej vojny pokľakol nemecký kráľ Konrád III. a prijal kríž na znak boja proti nevercom.
Nás, ale nebude zaujímať ani Konrád, ani druhá krížová výprava. Do centra pozornosti sa dostávajú dvaja muži: Richard Levie srdce a Fridrich II. z rodu Štaufov. Prvý známy z legendy o Robinovi Hoodovi a vraj homosexuál, druhý známy ako bádateľ spájajúci osobnosti biblického kráľa Šalamúna, Isaaca Newtona a doktora Mengeleho. Ešte raz sa vrátim na samý začiatok. K historickému prejavu svätého otca Urbana II. na sneme v Clermonte. Tam parafrázoval Kristove slová, aby pre jeho výzvu bojovníci opustili svoje ženy, rodiny a majetok a vzali svoj kríž. Symbolicky pruhy látky, ktoré si v podobe kríža prišili na ramená svojich kabátov.
Ako zdôvodnil pápež svoju výzvu k násiliu, keď Kristus hovoril miluj blížneho svojho a kto ťa udrie po jednom líci, nastav mu i druhé? Cirkev využila presun v rebríčku autorít a odvolala sa na svätého Augustína z Hippa. Ten svojho času vyslovil myšlienku, že násilie je legitímne ak ide o oprávnenú sebaobranu. Právnici poznajú pojem „výkladová sloboda“ a ako sa zdá sloboda výkladu slov nebola cudzia ani našim prapredkom.
Richard Levie srdce
Píše sa rok 1187 a pápež Gregor VIII. počas svojho dvojmesačného papežovania vydáva encykliku Audita tremendi (Počuli sme strašlivé), ktorou zvoláva odvážnych a bohatých na v poradí tretiu krížovú výpravu. Veľmi úspešne pretože o dva roky neskôr v čele vojska stojí tretí syn kráľa Henricha II. a Eleonóry Akvitánskej, Richard neskôr známy ako Levie srdce. Milostné dobrodružstvá Richardovej matky, by asi stáli za samostatný román. Ako 30 ročná sa po vyhlásení jej prvého manželstva s francúzskym kráľom Ľudovítom VII. za neplatné, vydala za 19 ročného Henricha II. Kronikár Alfréd Richard sa o jej rozhodnutí vyjadril neveľmi lichotivo tvrdiac, že mala dosť „zženštilého pôvabu“ Ľudovíta a „priala si byť ovládaná, vulgárne povedané bola z tých žien, ktorým robí potešenie, keď ich manžel bije.“. Ďalší dvaja kronikári zašli vo svojich pamätiach ešte ďalej a tvrdia, že Elonóru už zviedol, alebo dokonca znásilnil Henrichov otec, Geoffroy Plantagenet. Prvým Richardovým veľkým úspechom na ceste do Svätej zemi bolo dobytie ostrova Cyprus.
Doslovný „blitzkrieg“, ktorým si zabezpečil nie len slávu, ale aj slušnú vojnovú korisť. Dodnes je, ale známejší jeho zvláštny vzťah so saracénskym sultánom Saladinom. Hoci Richard po dobytí mesta Akko nechal popraviť viac ako 27 000 moslimských zajatcov vrátane žien a detí, skôr sa pripomína bitka z 5. augusta 1192. Vtedy pri záchrane posledných obrancov citadely v Jaffe zasiahli nepriateľské šípy koňa kráľa Richarda. Zranenia boli dosť vážne na to, aby kôň zdochol. Saladin, ktorý to spozoroval poslal svojmu protivníkovi dvoch čerstvých koňov, pretože si ho vážil ako dôstojného protivníka. Richardova križiacka výprava neskončila ani víťazstvom, ani prehrou. Najjednoduchšie je napísať, že vlk bol sýty a ovca celá. Dvojstranné dohody zabezpečili, aký taký mier a bezpečie pre pútnikov do Svätej zeme.
Nie však pre Richarda Levie srdce. Cestou domov ho zajal rakúsky vojvodca Leopold, ktorý ho odovzdal cisárovi Henrichovi IV. a z tejto šlamastiky anglického kráľa nakoniec pomocou mastného výkupného vytiahla jeho matka. Čo sa jej nepodarilo, bolo zachrániť syna po zranení pri bezvýznamnom francúzskom hrade Chalus v roku 1199. Príliš šikovný strelec zasiahol Richarda Levie srdce šípom medzi krk a rameno. Nešikovnosť ošetrujúceho medikusa sa postarala o to, aby sa rana zapálila a Richard si ľahol do smrteľnej postele. Bertranda Gourdona, strelca, zajali a veľkorysí kráľ mu daroval slobodu. Kráľovské rozhodnutie pozmenil veliteľ žoldnierov a vojaka potajomky uväznil. Len čo kráľ zomrel, nechal úbohého Bertranda stiahnuť za živa z kože. Ešte k dohadom o Richardovej homosexualite. Piers Paul Read v knihe Templári, uvádza, že mýtus o inej sexuálnej orientácii sa objavil až v roku 1948, kronikári Richardovho života sa skôr pozastavovali nad tým, že aj na smrteľnej posteli si nechcel odoprieť telesné radovánky.
Fridrich II.
V poradí štvrtá križiacka výprava vošla do dejín svojou zmenou cieľovej orientácie, dobitím do vtedy nedobitého Istanbulu (Byzantion, tiež Konštantínopol). Nie je známe kto v tom mal viac prsty, či benátsky dóža Enrico Dandolo, alebo nepriamo nemecký kráľ Filip Švábsky. Známe je, že 13. apríla 1204 sa nad mestom otvorilo peklo. Zbožní krížiaci bojujúc proti kresťanom, znásilňovali a mrzačili mníšky, plienili kostoly, spálili knižnicu a na trón patriarchov v chráme Haga Sofia posadili ožratú kurvu. Piata výprava je úzko spätá s menom Fridricha II., ktorého som spomínal už v úvode.
Ako kráľ Šalamún sa zachoval pri vyšetrovaní rituálnej vraždy kresťanského dieťaťa, z ktorého boli obvinení židia. Zabránil pogromom a asi zachránil aj rozumným rozhodnutím horné končatiny Františka z Assisi, ktorý chcel sultánovi al-Adílovi dokázať silu svojej viery tým, že vezme do rúk rozpálené železo. Menej humánny postoj zaujal pri svojich experimentoch s ľuďmi. Nechal zatvoriť napríklad jedného muža do sudu od vína, aby sa presvedčil či uvidí unikať jeho dušu vo chvíli smrti. Dal zabiť dvoch mužov, aby študoval dôsledky spánku a telesných cvičení. Pokusom sa nevyhli ani deti. V snahe dopátrať sa odpovedi, ktorí z jazykov bol prvý, hebrejčina, arabčina, či latinčina, nechal vychovávať deti v absolútnom mlčaní. Bohužiaľ, všetky zomreli. Pohlavný život tohto nemeckého kráľa by sa dnes určite dostal na stránky bulvárnej tlače. Z chrámov vraj spravil nevestince a k naplneniu svojich túžob si vyberal rovnako medzi mladými ženami ako mužmi. Krížová výprava pod jeho vedením skončila dohodou o prímerí uzatvorenou s islamským vodcom al- Kamilom. Obaja si tým vyslúžili skôr preklínanie, ako obdiv.
Ludovít IX
Poslednou významnou osobnosťou, ktorá sa spomína v súvislosti s oslobodzovaním Svätej zeme je Ľudovít IX., vyhlásený 25. augusta 1297 za svoju bezúhonnosť za svätého. O jeho príkladnej viere svedčí aj to, že od latinského cisára Byzancie, Balduina, kúpil Kristovu tŕňovú korunu a osobne ju pešo neobutý preniesol parížskymi ulicami až do kaplnky St. Chapelle na Ile de la Cite. A ako sa krížové výpravy dotkli územia Slovenska? Uhorský kráľ Ondrej II., pod ktorého jurisdikciu spadali aj naši predkovia, v roku 1217 (5. výprava) podnikol niekoľko menších výprav na územie ovládané moslimmi. Bez výraznejších výsledkov.
Napriek tomu získal obrovské množstvo svätých relikvií, medzi ktorými bola hlava sv. Štefana, či jeden z džbánov použitých na svadbe v Káne Galilejskej (Ján 2,1-11). Rôzne boli dobrodružstvá krížových výprav. Na konci 13. storočia túto čas ázijskej pevniny opustili aj Templári, jedni z posledných ochrancov pútnických miest a moslimi v krátkom čase zborili väčšinu miest a spustošili stredomorské pobrežie.
