Rusíni na Slovensku

Peter Šoltés - 11.8.2007

Pestré národnostné zloženie Slovenskej republiky ponúka veľa možností na mapovanie historických súvislostí vývoja jednotlivých etník. Jednou z možností je aj pohľad na slovenským prostredím ovplyvňované formovanie rusínskej národnej identity.

Jednou z ciest osvetľujúcich zložité otázky rusínskej národnej identity je analýza vzájomného spolužitia s inými národnosťami v minulosti. Národný vývoj Rusínov ovplyvňovali spoločenské, hospodárske, nacionálne i cirkevnopolitické faktory, ako aj zaujímavé momenty plynúce z každodenného spoločného života v zmiešanom slovenskom-rusínskom prostredí. Rusíni a Ukrajinci sa v rámci menšín žijúcich na Slovensku vyznačujú niekoľkými špecifikami, ktoré pri pohľade na ich historický vývoj, súčasné postavenie a vzájomné vzťahy s majoritným obyvateľstvom treba brať do úvahy. Na rozdiel od ostatných etník sa ich pôvodný sídelný priestor obmedzuje len na územie východného Slovenska, presnejšie na jeho severovýchodné okresy.

Z náboženského hľadiska boli Rusíni od Užhorodskej únie roku 1646 v podstate až do roku 1950 etnikom jednej, gréckokatolíckej cirkvi. Modernizácia spoločnosti prinášajúca sekularizáciu a prenikanie pravoslávia po prvej, ale najmä po druhej svetovej vojne narušili jeho homogénnu náboženskú štruktúru. Ďalším historickým špecifikom Rusínov na Slovensku bola deformovanosť ich sociálnej štruktúry, prejavujúca sa v absencii mestského obyvateľstva a s tým spojeným minimálnym zastúpením medzi ekonomickou a politickou elitou. Ani v jednom meste východného Slovenska netvorili Rusíni väčšinu obyvateľstva. Tento stav sa začal meniť až v 30. rokoch 20. storočia, výraznejší zlom však nastal až v období komunizmu. Spomínané tri faktory (geografická ohraničenosť, konfesionálna homogenita a nerozvinutá sociálna štruktúra) spomaľovali modernizáciu rusínskej spoločnosti, na druhej strane však tvorili obranný val chrániaci ju pred asimilačným tlakom slovenského a maďarského prostredia.

Proces etnického zjednocovania v kontaktovom slovensko-rusínskom prostredí uľahčovala skutočnosť, že etnická identita Slovákov sa neviazala na príslušnosť k jednej cirkvi, ako to bolo napríklad u Poliakov pri rímskokatolíckej viere. Slovenské etnikum na východnom Slovensku je dodnes zastúpené vo všetkých cirkevných spoločenstvách.

Reformácia, rekatolizácia a najmä veľká migrácia obyvateľstva v prvej polovici 18. storočia mali za následok, že v Zemplínskej, Užskej, v menšej miere i v Šarišskej, Abovskej a Spišskej stolici sa sformoval celý rad obcí a miest s tromi, štyrmi, niekde dokonca i s viacerými cirkevnými zbormi. Na ostatnom území Slovenska sa slovenská národná identita od reformácie formovala v prostredí konfesionálnej katolícko-evanjelickej bipolarity. Náboženská a etnická viacfarebnosť východného Slovenska a z nej vyplývajúca každodenná konfrontácia ľudí patriacich k rôznym cirkevným a jazykovým spoločenstvám, rôznosť liturgických jazykov, náboženských obradov a cirkevných sviatkov sa odrazili aj vo vytvorení spoločenských vzťahov, pre ktoré bola nevyhnutná vzájomná tolerancia.

Byzantsko-slovanský obrad

rusin2Slovensko-rusínske etnické pomedzie bolo už od svojho sformovania priestorom intenzívnych procesov, ktoré sa odzrkadlili v materiálnej kultúre, v jazyku i v náboženskej sfére. Slovenský živel bol na viacerých miestach prevrstvený rusínskymi osadníkmi, viditeľne sa odlišujúcimi nielen spôsobom hospodárenia, ale aj náboženstvom. Na hraničnom území často dochádzalo ku koexistencii obidvoch etník na jednom panstve a neraz i v jednej obci, kde sa dostávali Slováci do kontaktu s byzantsko-slovanským obradom.

Na východnom Slovensku, na rozdiel od stredného a západného Slovenska, patril k sprievodným znakom valašskej kolonizácie. Zmienky o jeho rozšírení medzi Slovákmi obsahujú už zákony segedínskeho snemu z roku 1459 či súhrn uhorského stredovekého práva - Verbóciho Tripartitum. Jedným z najdôležitejších svedectiev potvrdzujúcich etnickú rozmanitosť Mukačevskej eparchie je list z roku 1604, v ktorom sa biskup Sergij zmieňuje, že pod jeho právomoc, zahrnujúcu veriacich východného obradu v severovýchodnom Uhorsku, patrila rusínski, valašskí, slovenskí a srbskí kňazi a mnísi.

V porovnaní s ostatnými etnikami predstavovali Slováci len malý zlomok. Veriaci byzantsko-slovanského obradu sa v tejto eparchii označovali aj názvom Rutheni, po maďarsky Oroszok, v prípade rumunského obyvateľstva Valachi, po maďarsky Olaszok. Masová migrácia obyvateľstva prebiehajúca zhruba od konca 17. do polovice 18. storočia v celom severovýchodnom Uhorsku posilnila rusínske zastúpenie vo východoslovenských stoliciach. Po skončení stavovských povstaní a odchode, resp. úteku veľkej časti poddaných na Dolnú zem ostali mnohé slovenské a maďarské dediny vyľudnené alebo poloprázdne. Do nich sa sťahovali rusínski kolonisti, hospodáriaci v omnoho horších pôdnych a klimatických podmienkach.

V nových podmienkach si zhruba dve až tri generácie uchovali znalosť rusínskeho jazyka. Rýchlosť jazykovej asimilácie v slovenskom prostredí závisela od viacerých faktorov, z ktorých za najdôležitejšie možno považovať početné zastúpenie kolonistov v rámci dedinskej spoločnosti a širšieho územia, vzdialenosť od kompaktného rusínskeho územia, existencia či neexistencia gréckokatolíckej farnosti, konfesionálna štruktúra a iné. Cirkevnoprávne neobmedzované uzatváranie obradovo zmiešaných manželstiev proces etnického zjednocovania Slovákov a Rusínov veľmi urýchlilo.

Slovakizovaní Rusíni

Na konci vlády Márie Terézie sa etnická štruktúra gréckokatolíckej cirkvi rozšírila o slovenský a maďarský element do takej miery, že ich zaznamenávajú aj úradné dokumenty a cirkevné vizitácie. Lexicon locorum Lexikón i uhorských sídel, ako aj kanonická vižitácia Jágerského biskupstva z rokov 1772 - 1773 a Korabinského geograficko-historický lexikón Uhorska z roku 1786 uvádzajú takmer 3 desiatky gréckokatolíckych farností, v ktorých sa rozpráva lingua slavica (slovenským jazykom). Prvý presný údaj o počte gréckokatolíckych Slovákov pochádza až z 30. rokov 19. storočia od slovenského etnografa J. Čaploviča, ktorý napočítal 152 692 slovakizovaných Rusínov a pár tisíc Maďarov.

Aj keď názory na spoľahlivosť týchto údajov sa rôznia, je zrejmé, že už v tomto období museli „po slovensky rozprávajúci Ruténi", teda slovakizovaní Rusíni, tvoriť nezanedbateľnú časť gréckokatolíkov vo vtedajšej Prešovskej i Mukačevskej eparchii. Z prameňov, ktoré máme dnes k dispozícii, sa dá ťažko posúdiť, ako sa identifikovali - či podľa jazyka, alebo v ich myslení naďalej prevládala stará schéma a svoju cirkevnú príslušnosť spájali s etnickou identitou. Napríklad bačvianski Rusnáci vo Vojvodine sú potomkami kolonistov, ktorí v polovici 18. storočia odišli prevažne z okolia Trebišova a osídlili osady Kocúra a Báčsky Kerestúr. Aj keď ich jazyk (kodifikovaný roku 1923) je dodnes takmer identický so stredo-zemplínskym nárečím, ich etnická, rusnácka identita to nereflektuje.

„Panská reč"

rusin1Slovenčina bola pre rusínske obyvateľstvo na východnom Slovensku dôležitá najmä na komunikovanie na trhoch a jarmokoch. Intenzitu slovakizácie umocňovalo aj to, že na východnom Slovensku mal tento jazyk, resp. jeho tamojšia nárečová podoba, postavenie „panskej reči", ktorou rozprávala i miestna šľachta a meštianstvo. Od polovice 19. storočia túto úlohu preberala maďarčina. Medzi faktory podporujúce rusínske asimilačné tendecie do slovenského prostredia patril aj každoročný odchod mnohých Rusínov na sezónne práce do úrodných dedín Východoslovenskej nížiny a tokajskej vinohradníckej oblasti.

Od prvej polovice 19. storočia, keď sa datuje začiatok vedeckého záujmu o slovensko-rusínsku hraničnú oblasť, mali bádatelia veľké ťažkosti stanoviť hranice medzi oboma etnikami. Tento problém nútil väčšinu autorov k tomu, aby na rozmedzí uvádzali prechodnú oblasť neurčitej etnickej, resp. jazykovej príslušnosti. Tak sa v odbornej literatúre od 20. rokov 19. storočia objavovala etnografická skupina, pre ktorú sa spočiatku používal termín Sotáci, neskôr Slovjaci. Oba pojmy sa používali na označenie obyvateľstva, ktoré je akousi zmesou či medzičlánkom medzi Slovákmi, Rusínmi, prípadne i Poliakmi. Územný rozsah sotáckej oblasti bol u väčšiny autorov v podstate identický, autori sa však líšili v názore na ich začlenenie medzi Rusínov alebo Slovákov.

Etnodiferenciačný proces v gréckokatolíckej cirkvi najviac spomaľovala skutočnosť, že od polovice 19. storočia do rozpadu Rakúsko-Uhorska v nej pôsobili dve národné hnutia -rusínske a maďarské - a až do 30. rokov 20. storočia tu úplne absentovala slovenská inteligencia. Do násilnej likvidácie cirkvi roku 1950 sa medzi hodnostármi Mukačevskej i Prešovskej eparchie nenachádzal ani jeden kňaz hlásiaci sa za Slováka. Tento proces v rámci cirkvi výrazne urýchlila revolúcia 1848 -1849. Metternichova vláda po jej skončení urobila určité ústupky v národnostnej politike a zaviedla používanie menšinových jazykov v školách, na nižších úradoch a pod., čím sa v rebríčku národnoidentifikačných znakov jazyk posúval pred príslušnosť k cirkvi a konkuroval i štátnemu definovaniu identity. V konfesionálne zmiešaných oblastiach sa gréckokatolíci hovoriaci po slovensky, ktorí začali vnímať svoju identitu širšie ako v hraniciach cirkevnej príslušnosti, ocitli pred dilemou, do ktorého jazykovo-literárneho prostredia sa zaradiť.

„Ruský" jazyk (spisovná ruština s prvkami cirkevnej slovančiny a rusínskych nárečí), presadzovaný v prostredí gréckokatolíckej cirkvi, bol pre nich menej zrozumiteľný ako staroslovenčina (kollárovská slovakizovaná čeština), štúrovská slovenčina či bernolákovčina, v tom čase rozšírené u katolíckych a evanjelických Slovákov v ich okolí. Tento dôležitý moment v etnodiferenciačnom procese slovenských gréckokatolíkov sa prejavil tým, že začali dávať najavo svoj nesúhlas s tvrdením „čo gréckokatolík - to Rusín". Medzi prejavy formovania sa ich slovenskej identity patrilo preferovanie slovenskej tlače, kalendárov a kníh, konflikty s duchovnými pre jazyk kázne a pod. Ďalší vývoj v Uhorsku, najmä po vzniku dualizmu, a slabosť slovenského národného hnutia na východnom Slovensku však tento proces zastavili.

Stotožňovanie vierovyznania a národnosti, prežívajúce nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v štatistikách, výrazne spochybnilo až sčítanie obyvateľstva roku 1880. Tým, že sa v ňom po prvýkrát položila otázka materinského jazyka (súčasne s uvedením náboženskej príslušnosti), vyšlo najavo, že je to mylný záver. Vedúci uhorského štatistického úradu K. Keleti to vyjadril aj pri hodnotení výsledkov sčítania: „Nieje to tak dávno, čo sa verilo, že z údajov o náboženskej príslušnosti možno odvodiť národnostné pomery."

Toto sčítanie však potvrdilo pravdivosť tradičnej predstavy, že Rusíni v Uhorsku sa hlásia ku gréckokatolíckej cirkvi (až vyše 96 % z nich). K rusínskemu materinskému jazyku sa v Prešovskej eparchii prihlásila len zhruba polovica gréckokatolíckych veriacich. V absolútnom vyjadrení bolo medzi gréckokatolíkmi v celom Uhorsku 332 028 Rusínov, 98771 Slovákov a 134 951 Maďarov; najväčší podiel tvorili Rumuni, ktorých bolo 850 736. Hranica súvislého rusínskeho územia sa (s minimálnymi odchýlkami) už v 80. rokoch 19. storočia ťahala po tej istej línii, ako ju zaznamenali všetky nasledujúce sčítania obyvateľstva v nasledujúcom polstoročí, až po sčítanie z roku 1930.

Bisidovati alebo hovoriť?

rusinOtázka, akej národnosti sú gréckokatolíci v obciach východného Slovenska, sa stala naliehavou až po roku 1918, keď sa maďarčina v školách, samospráve, úradnom styku a pod. nahradzovala slovenčinou, resp. rusinizovanou ruštinou. Spor o to, ktorý jazyk sa má zaviesť do škôl v gréckokatolíckych školách, spolu s otázkou revízie hraníc medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom najviac zaťažovali slovensko-rusínske vzťahy na politickej úrovni, no bytostne sa dotýkali najmä obyvateľov niekoľkých desiatok východoslovenských obcí. Polemika sa viedla aj o vierohodnosti výsledkov sčítania obyvateľstva.

Na slovenskom území poklesol počet Rusínov - štatisticky uvádzaných ako Rusov medzi rokmi 1910 a 1919 (keď sa konal predbežný súpis obyvateľstva) z 111280 na 93 411 - teda o 16 %. Pri oficiálnom sčítaní obyvateľstva roku 1921 si ruskú národnosť dalo zapísať 85 628 osôb. Do polemiky, v akom jazyku má prebiehať pastorácia a majú sa vydávať modlitebné knižky i časopisy pre gréckokatolíkov Slovákov, sa zapájali najmä cirkevné kruhy. Užhorodskí baziliáni v svojom časopise Misionár, vydávanom od roku 1936, takto vo vychodoslovenčine vystihli podstatu sporu: „... medzi našim národom v dávnej šarískej a zemplínskej župe jedne majú še za Slovákov, druhé za Rusynov a všicke hutora na jedným dialekce.

Daktorý inteligenty pýtali nas, žeby sme písali vecej po zapadnoslovensky, a inše zas pýtali nas, žeby sme písali po rusky. Ked poslúchame pervšich, krivdu robíme druhým i oni budú kričec, že slovakyzujeme Rusynov; ked poslúchame druhých, pervše budú kričec, že my rusifikujeme Slovákov!" Diskusie i spory medzi oboma tábormi najintenzívnejšie prebiehali v 30. rokoch 20. storočia, keď aj pronárodné organizácie a publicistika prejavovali najväčší záujem o etnické pomery v gréckokatolíckej cirkvi. Okrem náboženskej literatúry v rusínčine, ruštine a maďarčine začali vychádzať náboženské texty a príručky aj po slovensky, napríklad Katechizmus pre slovenské gréckokatolícke deti (1937), modlitebná knižka (1941) či preklad časti liturgie sv. Jána Zlatoústeho (1933). K zmene vládnej politiky v otázke národnostných pomerov v gréckokatolíckej cirkvi došlo po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (SR).

Vo vzťahu k rusínskemu a ukrajinskému obyvateľstvu prevládala zo strany štátu nedôvera, ktorá vyústila do krokov smerujúcich k oslabeniu prorusínskeho smeru v cirkevných úradoch a v školskom systéme. Naopak, slovenskí gréckokatolíci, cítiac podporu štátnych orgánov, národne orientovaných inštitúcií a publicistiky (napríklad Slovenskej ligy, Národných novín a i.), začali organizovať spolkový život (roku 1941 vznikol prvý spolok slovenských gréckokatolíkov - Spolok sv. Cyrila a Metoda), vydavateľskú činnosť, presadili výučbu v slovenčine vo viacerých ruských školách. Preto je pochopiteľné, že obdobie medzivojnovej Československej republiky (ČSR) a vojnovej SR gréckokatolícki Slováci a Rusíni hodnotia odlišne. Do polovice 20. storočia ovplyvňovali proces asimilácie Rusínov na Slovensku dve protichodne pôsobiace sily: silné hospodárske, kultúrne a sociálne väzby v kontaktovej oblasti, umocnené tradične bezkonfliktným spolužitím oboch etník. Na druhej strane tu bol vplyv cirkevného prostredia, v ktorom dominovalo tradičné chápanie gréckokatolíckej cirkvi ako rusínskej (ruskej) a s ňou súvisiace stotožňovanie náboženskej a etnickej príslušnosti. Na niektorých miestach sa k nim pridával aj vplyv cirkevných škôl.

Asimilácia Rusínov bola do 40. rokov 20. storočia prirodzeným procesom, ktorý slovenská spoločnosti cieľavedome nepodporovala. Cirkevné štruktúry gréckokatolíckej cirkvi boli etnicky rusínske, od polovice 19. storočia silno maďarizované, štátna a župná správa bola do roku 1918 v rukách maďarskej šľachty a inteligencie. Neprebiehala v školách, kostoloch či úradoch, ale jej dejiskom boli dedinské chalupy, trhy, jarmoky a krčmy. Podmienky na národnú a náboženskú emancipáciu gréckokatolíckych Slovákov sa vytvorili až v medzivojnovej ČSR. Tento vývoj zastavil februárový prevrat roku 1948 a najmä likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu v apríli 1950...

Foto: http://www.rusin.sk/

- diskusia zo starého webu dobrodruh.sk k tomuto článku je tu - DISKUSIA

Komentáre Disqus