Do konca 18. storočia bola v strednej Európe najrozšírenejším jazykom vzdelancov i šľachty latinčina. Neskôr od prvej polovice 19. storočia nemčina a v jeho druhej polovici maďarčina. Jazykom diplomatov však bola francúzština.
Ak teda niektorí Slováci ovládali tieto jazyky a dokonca i ďalšie, mali možnosť urobiť veľkú kariéru. Rodná slovenčina, blízka mnohým slovanským jazykom sa im určite zišla tiež. Keď sa však rozbehli do Európy na posty dôstojníkov, diplomatov, vedátorov, vyrástli z nej tak, ako z detských nohavíc. Niektorí z nich tam totiž občas zažiarili na najvyšších piedestáloch. Jedným z nich bol rodák z Nitry - Andrej Tóth.
Barón Andrej Tóth
Narodil sa 26. marca 1698 v rodine miestneho šľachtica. Jeho otec, Mikuláš sa pridal na stranu Františka Rákociho a bol kapitánom jeho armády. Už ako malý chlapec sa Andrej spolu s otcom zúčastnil stavovského povstania. V rakúsko-tureckej vojne, roku 1716 bojoval po boku rákociovských prívržencov na strane Turecka a keď Turci vojnu prehrali, dostal sa načas do Konštantínopolu, odkiaľ spolu s uhorským husárskym plukom Ladislava Berčéniho vstúpil do služieb francúzskeho kráľa. Vojenskú kariéru, kde čoskoro dosiahol hodnosť kapitána, vystriedala roku 1733 kariéra diplomatická. Francúzsky veľvyslanec ho nečakane vyslal do Konštantínopolu s posolstvom o vstupe tatárskeho chána do rusko-poľskej vojny. Samozrejme na strane s Francúzskom spriateleného Turecka, ktoré malo pomôcť Poľsku. Za vojenské zásluhy bol postupne povýšený až na hodnosť brigadýra a za hlavného veliteľa Berčéniho husarského pluku. Jeho diplomatické schopnosti využíval francúzsky kráľ na dvore tureckého sultána a tatárskeho chána. Za zásluhy ho roku 1746 kráľ Ľudovít XV. povýšil do šľachtického stavu s titulom barón.
Krymský konzul
Oženil sa vo Francúzsku so stolárovou dcérou Marie Erneste Pesselier, s ktorou mal tri deti. Dvoch synov a dcéru. Dcéra sa vydala za grófa Charlesa Vergennesa, ktorého roku 1755 vymenovali za vyslanca do tureckej Porty a tak spolu s dcérou odcestoval do Konštantinopolu i barón Andrej Tóth, aby im pomáhal. Zo sebou vzal dvadsaťdvaročného syna Františka (nar. 17. 8. 1733), aby sa priučil tureckej reči. František mal už vtedy za sebou celý rad vojenských úspechov, keď ho otec ako desaťročného vzal do služby v husárskom pluku. Keď barón Andrej Tóth roku 1757 zomrel, František sa vrátil do Francúzska a tu čakal na svoju veľkú životnú príležitosť. V husárskom pluku čoskoro získal hodnosť kapitána. Francúzska diplomacia využívala jeho schopnosti pri najrôznejších úlohách, ale jeho kariéra sa naplno rozvinula až roku 1767, keď sa na želanie samotného kráľa stal krymským konzulom. Do Francúzska sa vrátil roku 1774, po podpísaní rusko-tureckého mieru. Návrat mu uľahčila i smrť francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. a nástup Ľudovíta XVI., ktorý za ministra zahraničných vecí vymenoval jeho švagra, grófa Vergennesa. Ako francúzsky rezident postupne precestoval celú severnú Afriku, Malú Áziu, Sýriu, Egypt, Arábiu. V roku 1781 mu Ľudovít XVI. udelil vojenskú hodnosť generála a čoraz častejšie sa na neho obracal ako na vojenského poradcu.
Roku 1785 v Paríži vydal knižne svoje memoáre pod názvom Memoires sur les Turcs et les Tartares. Táto štvorzväzková kniha spomienok zožala obrovský čitateľský úspech a ešte v tom istom roku vyšli ďalšie tri vydania, pričom bola preložená do angličtiny a dánštiny. Roku 1786 vyšiel nemecký preklad vo Frankfurte a Lipsku. O dva roky neskôr vo Viedni a v Holandsku. V Pešti vyšli jeho desaťzväzkové zobrané spisy v roku 1836 a v ruštine bola časť memoárov uverejnená roku 1883 v Kyjeve. Toto nesmierne zaujímavé dielo v sebe nesie nielen prvky cestopisu a spomienok, ale i značnú dávku literárno-umeleckej fabliácie. Všetko, čo v memoároch František Tóth opisuje, sám videl a prežil. Barón patril k významným vzdelancom a diplomatom svojej doby, s výbornou pozorovacou schopnosťou a sklonom k filozofujúcim zovšeobecneniam. Bol šikovný a ostrovtipný spoločník, ktorý si vedel získať priazeň i náklonnosť okolia. Už v úvode memoárov vyslovil originálny názor, ku ktorému dospel po dlhých rokoch cestovania: "Mravy a charakter spoločnosti sa vytvárajú a formujú nielen pod vplyvom konkrétneho prírodného prostredia na človeka, ale aj pod vplyvom úplne individuálnych daností, vlastných každému národu. Kmeň, ktorý vyšiel z jedného rodu a časom sa rozdelil na dve časti osídlené na rôznych územiach, si svoje typické črty a charakter zachováva i v nových spoločenských podmienkach".
Návrat do Uhorska
V čase francúzskej revolúcie vďaka svojej pozície generála a veliteľa elitných vojenských jednotiek pomohol kráľovskej rodine pri úteku do Nemecka. Sám si však uvedomoval, že jeho zotrvanie vo Francúzsku nebude možné. Vo Švajčiarsku pripravoval diplomatickú pôdu pre stretnutie európskych panovníkov vo veci podpory francúzskeho kráľovského dvora. Na starobu sa rozhodol vrátiť do Uhorska. Niet sa čomu čudovať, veď aj vo Francúzsku ho s ním spájalo takmer po celý život, podobne ako jeho otca, vojenské pôsobenie v uhorskom husárskom pluku francúzskej armády.
Dňa 7. januára 1793 mu rakúsky cisár František II. udelil amnestiu pod podmienkou, že nebude užívať barónsky titul a zriekne sa i dedičných majetkov v nitrianskej stolici. Ostali mu len šľachtické práva. František Tóth sa odsťahoval na statok Tivadára Bátyanyiho do Vasváru, s ktorým sa zoznámil a spriatelil vo Švajčiarsku. Na jeseň toho istého roku, 22. septembra 1793 František Tóth zomrel.
