Slovensko v znamení kríža

Prof. Richard Marsina - 28.2.2007

Prvými kresťanmi na Slovensku boli pravdepodobne príslušníci rímskych légií táboriaci dočasne na našom území v prvých storočiach po Kristovi. Bolo to v časoch tzv. markomanských vojen, v poslednej štvrtine 2. storočia.

V čase, keď sa pri Hrone dočasne zdržiaval aj rímsky cisár Marcus Aurelius. Kontakty s kresťanstvom malo aj germánske obyvateľstvo, ktoré obývalo pred príchodom Slovanov najmä juhozápadné Slovensko. Germáni však boli prívržencami arianizmu, starokresťanskej sekty neuznávajúcej božstvo Kristovo. V starších prácach sa vyskytoval názor, že germánska kráľovná Frigitil, ktorá údajne sídlila v Nitre, sa už koncom 4. storočia snažila o to, aby tu mal sídlo biskup. Preto bola v písomnom styku s vtedajším milánskym biskupom Ambrózom. Je to však len domnienka, pre ktorú nejestvuje hodnoverný historický doklad, ani priamejšie indície.

Pribinov kresťanský kostol

marsina1Naši slovanskí predkovia sídliaci nad stredným Dunajom sa dostávali do styku s misionármi azda už v priebehu 7. - 8. storočia. Prichádzali najmä zo západu cez juhonemeckú oblasť, z priestoru dnešného Benátska a z Byzantskej ríše. Medzi misionármi, prichádzajúcimi zo západu, boli aj mnísi iroškótskeho pôvodu. Oživovali a prehlbovali kresťanstvo hlavne v západnejšie položených románskych a germánskych oblastiach Európy, pričom prenikali aj na východ k Slovanom. Intenzívnejšia christianizácia, rozširovanie kresťanstva u našich predkov, začala až v 90. rokoch 8. storočia. Práve vtedy totiž vyvrátil franský kráľ Karol Veľký Avarskú ríšu, ku ktorej patrili aj južné časti Slovenska. V tom čase už ale prichádzalo k rozdeleniu záujmových sfér kresťanských misionárov. Roku 811 bola hranicou medzi christianizačnými záujmovými sférami Salzburskej cirkevnej provincie a Akvilejského patriarchátu, rieka Dráva.

Územie na sever od nej patrilo do christianizačnej sféry Salzburského arcibiskupstva. Neskôr roku 829 došlo aj k deľbe záujmových misijných sfér v rámci Salzburského arcibiskupstva. Územie na východ od rieky Ráby a Rabice a na sever od Dunaja, teda aj územie, na ktorom bývali naši predkovia, sa stalo misijnou sférou Pasovského biskupstva. Práve z týchto čias sa zachovala prvá konkrétna správa o vysvätení prvého kresťanského kostola na Slovensku. Stalo sa tak na majetku nitrianskeho kniežaťa Pribinu v Nitre, vtedajším salzburským arcibiskupom Adalrámom. Práve okolnosť, že svätiteľom kostola bol salzburský arcibiskup naznačuje, že sa tak muselo stať pred spomínaným rozdelením misijných sfér, teda najneskôr roku 828, pretože od roku 829 patrilo toto územie cirkevno-správne jednoznačne Pasovskému biskupstvu. V súvislosti s Pribinom postaveným kostolom sa vyslovilo mnoho dohadov. Keďže Pribina sám vtedy ešte nebol kresťanom, predpokladalo sa, že kostol bol postavený pre jeho manželku, ktorá bola údajne franského pôvodu. Mohol byť ale určený aj pre franskú kupeckú komunitu v Nitre.

Najpravdepodobnejšie však išlo o hlavný kostol christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve. Murované kostoly na novochristianizovaných územiach vznikali až po dosiahnutí istého stupňa pokresťančovania, keď sa na príslušnom území začala vyvíjať cirkevná organizácia. Preto bol kostol z roku 828 celkom určite sídlom hlavného kňaza archipresbytera, ktorý bol hlavou christianizácie v Pribinovom kniežatstve. Nitriansky hlavný kňaz bol v čase vysviacky kostola priamym podriadeným salzburského arcibiskupa, po roku 829 potom nepochybne pasovského biskupa. Podobný archipresbyteriát jestvoval určite aj v Moravskom kniežatstve. S prihliadnutím na neskorší vývoj je takmer isté, že po podmanení Nitrianskeho kniežatstva Mojmírom I. ostali naďalej obidva archipresbyteriáty a ich archipresbyteri boli podriadení pasovskému biskupovi. V tomto čase sa zrejme v južnom Nemecku začal zaškolovať aj kňazský dorast domáceho pôvodu. Jedným z jeho neskôr konkrétne spomínaných predstaviteľov bol Gorazd a možno aj Slavomír.

Vzostup christianizácie

Významný obrat v christianizácii našich predkov nastal po príchode solúnskych bratov Konštantína a Metoda. V cirkevnej organizácii nemohlo dôjsť k trvalejšej zásadnej zmene ani po ich príchode z Konštantínopolu. Solúnski bratia nemohli hneď vytvoriť novú cirkevnú organizáciu, lebo ani jeden z nich nebol biskupom. V prvej fáze sa podľa želania kniežaťa Rastislava sústredili na výchovu kňazského dorastu. Vybudovali preň učilište a po preložení základných bohoslužobných kníh zavádzali v svätých omšiach používanie slovanského jazyka. Vysvätením Metoda za biskupa roku 869 pápežom Hadriánom II. a jeho menovanie za misijného arcibiskupa pre územia ovládané Rastislavom, Svätoplukom a Koceľom sa síce formálne cirkevno-správna situácia zmenila, no pápežovo poverenie sa pre internovanie arcibiskupa Metoda predstaviteľmi Salzburskej cirkevnej provincie v južnom Nemecku mohlo začať realizovať až od roku 873.

Medzitým asi v roku 870 došlo k vyhnaniu franských kňazov z Veľkej Moravy a možno aj k faktickému prerušeniu fungovania archipresbyteriátov. Od polovice roku 873 sa arcibiskup Metod stal predstaveným všetkých kostolov, celej kresťanskej cirkvi na Veľkej Morave. Je veľmi pravdepodobné, že jeho podriadenými nižšími zložkami boli aj naďalej spomínané archipresbyteriáty. K ďalšej organizačnej zmene došlo vydaním buly Industria tua, pápežom Jánom VIII. v júni 880. Vznikla Moravská cirkevná provincia skladajúca sa z Moravskej arcidiecézy a Nitrianskej diecézy. Nie je známe ako a či sa tieto dve diecézy organizačne členili, stali sa však nepochybne pokračovateľmi spomínaných archipresbyteriátov. Do Nitrianskej diecézy vtedy patrilo územie niekdajšieho Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sa po jeho podmanení kniežaťom Mojmírom stalo údelným vojvodstvom v rámci Moravskej dynastie a území, ktoré boli k nemu dovtedy pričlenené výbojmi. Roku 880 mohlo ísť približne o územie dnešného Slovenska, bez Záhoria, prípadne aj o časť dnešného severovýchodného Maďarska. Hoci tu po smrti arcibiskupa Metoda a po odchode biskupa Wichinga nebol ani jeden biskup, pôvodné organizačné členenie pravdepodobne pretrvalo.

Ako vyplýva z neskorších udalostí, ani vyhnanie či odchod časti Metodových žiakov z Veľkej Moravy, ba ani odchod biskupa Wichinga neznamenal koniec kresťanstva v tejto lokalite. Okolo roku 899 požiadalo knieža Veľkej Moravy Mojmír II. pápeža Jána IX. o obnovenie cirkevnej hierarchie na svojom území. Pre Veľkú Moravu boli vysvätení jeden arcibiskup a traja biskupi. Jedným z troch vysvätených biskupov bol nepochybne biskup pre Nitriansku diecézu, druhým mohol byť biskup so sídlom v Debrove, dnes Feldebrö, neďaleko Jágru (Eger), tretím možno biskup pre severné Zadunajsko so sídlom vo Vespríme. K vtedajšiemu Nitrianskemu biskupstvu patrili približne dve tretiny územia dnešného Slovenska, vrátane Spiša a Gemera a zvyšné územie Slovenska patrilo novej diecéze s možným sídlom vo Feldebrö. Po príchode starých Maďarov bola táto cirkevná organizácia narušená a prestala oficiálne existovať už okolo roku 910.

Veľkomoravské kostoly

marsina

Na základe doteraz uskutočnených archeologických výskumov možno s istotou hovoriť, že na Slovensku bolo vo veľkomoravských časoch viacero kostolov, z ktorých sa nám podarilo dodnes odkryť len zopár. Na prvom mieste tu treba spomenúť Nitru s jej najstarším kostolom postaveným už v prvej tretine 9. storočia kniežaťom Pribinom. Pôvodne sa nepochybovalo o tom, že tento najstarší kostol bol na dnešnom Nitrianskom hrade. Po výskumoch Jaroslava Böhma a Václava Mencla pred rokom 1933 sa to pokladalo za nepravdepodobné. Výskumy z posledných rokov sa opäť prikláňajú k pôvodnému názoru. Za veľkomoravský sa považuje aj kostol na Martinskom vrchu v Nitre. Ďalší kostol z tých čias bol pravdepodobne pod dnešným piaristickým kostolom. Kostol vo veľkomoravskom období stál aj na Bratislavskom hrade a na Devíne.

Do tohto obdobia patrí aj kostol sv. Juraja na horskom prechode medzi Považím a Radošinou, ako aj rotunda na zemepanskom dvorci v Ducovom. Niektorí historici predpokladajú, že do 9. storočia možno zaradiť aj kostoly v Kostolanoch pod Tríbečom a v Bíni, ale aj v Chrasti nad Hornádom. Podľa Kroniky Čechov od pražského kanonika Kosmasa, pomohol Svätopluk I. trom pustovníkom postaviť kostol na Zobore. Ani jeden z týchto kostolov neplnil svoju funkciu neprerušene v priebehu celého 10. storočia. Najdlhšie vydržala rotunda v Ducovom.

Po maďarskom vpáde

Kresťanstvo na našom území pretrvalo aj po príchode starých Maďarov, pričom svoju úlohu mohla zohrať nielen výchova a tradícia, ale aj vzdor voči dobyvateľom a snahy odlišovať sa od nich. Nerušené pretrvávanie kresťanstva ťažko možno predpokladať vo vtedajších centrách, skôr len na odľahlejších miestach. Celkovo nemôže byť pochýb o tom, že v povedomí prinajmenej časti žijúcich potomkov pôvodného domáceho obyvateľstva musela byť kresťanská tradícia živá po niekoľko generácií, čo malo iste veľký vplyv pri ďalšej christianizácii v poslednej tretine 10. storočia. Spolu tu nešlo o viac ako o tri generácie, čiže už vnukovia vo svojom zrelom veku sa mohli opätovne hlásiť ku kresťanstvu, ktoré za svojej mladosti mohli slobodne vyznávať ich starí otcovia.

Okrem toho nemožno vylúčiť, že sa kresťanstvo, aspoň jeho počiatočná forma, obmedzujúca sa na krst, znalosť základných modlitieb a tzv. kresťanské pochovanie, mohli nerušene naďalej udržať na miestach, ktoré Maďari postupne zaujali až v tretej štvrtine 10. storočia (po roku 955 - 60). Mohlo by tu ísť prinajmenej o časť stredného Považia a Ponitria, ktoré boli aj v tých časoch pomerne husto osídlené. Sídlom veľkokniežaťa Gejzu a jeho nástupcu Štefana bol vtedy Ostrihom. Po vzbure Kopáňa (997 - 998) sa podľa starej tradície uchýlil vtedy ešte veľkoknieža Štefan na územie severne od Dunaja do dnešnej Bíne, aby zhromaždil svoje sily a nemusel sa predčasne zraziť s Kopáňom. Vtedy bolo údajne v Bíni vybudované opevnenie obkolesené zemným valom. Z tejto predfázy boja s Kopáňom možno jednoznačne usudzovať, že za najstabilizovanejšie a teda aj najvernejšie územie pokladal Štefan krajinu na sever od Dunaja, kde pretrvávali kresťanské tradície a teda jej obyvatelia sa pozitívnejšie stavali ku christianizácii za Gejzu aj Štefana. Nová cirkevná organizácia vznikla na našom území po roku 1000, za prvého uhorského kráľa Štefana I.

Západné dve tretiny Slovenska vrátane Spiša a Gemera, teda územie Nitrianskej diecézy z čias okolo roku 899 sa stalo územím Ostrihomskej arcidiecézy, ktorej na juh od Dunaja patrilo len okolie Ostrihomu. Východné Slovensko patrilo do Jágerskej diecézy. Je nepochybné, že Nitra bola vtedy sídlom kapituly, no nebola sídlom samostatnej diecézy, hoci k nej patrilo aj časť územia Ostrihomskej arcidiecézy. Aj Bratislavská kapitula jestvovala už v 11. storočí ako vyššia cirkevno-správna organizačná zložka v rámci Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá mala v správe presne určené územie. Zákony Štefana I. predpisovali aj vytvorenie farskej organizácie. Pre každých desať dedín mala byť vytvorená fara, ktorá mala byť aj primerane hmotne zabezpečená. Realizácia tohto zákonného nariadenia sa však realizovala veľmi dlho. Zavŕšenie najstarších fáz christianizácie Slovenska sa odohralo za čias uhorského kráľa Štefana I. Svätého.

Komentáre Disqus