Svet skalných rytín

Milan Kováč - 25.12.2006

Skalné rytiny v Európe, to je samostatný svet, skutočný obraz prehistorického duchovna, ktorý tu zostal v gigantických kamenných „galériách“ roztrúsených na rozsiahlych teritóriách nášho kontinentu.

Prehistorickí obyvatelia Európy nepoznali písmo. To však neznamená, že sa nepokúšali zaznamenať skutočnosti, ktoré považovali za obvzlášť dôležité pre svoj život a pre život svojich potomkov. Ryli značky do kostí, znamenia do pálenej hliny, maľovali obrazce na steny hlbokých jaskýň. Určite aj vyrezávali do dreva a maľovali na kožu, ale tieto materiály podľahli dávno zubu času. O tom, že organické materiály nie sú vhodnými „nosičmi informácií“ však vedeli už vtedy veľmi dobre. Preto informácie výnimočného charakteru zverovali najmä kameňu. To boli odkazy určené pre večnosť a niet pochýb, že mali predovšetkým posvätný charakter. Bádatelia dnes pred nimi stoja a sú fascinovaní vysokou mierou abstrakcie, komplikovanosťou symboliky a precíznosťou vyhotovenia. Táto odvrátená stránka našej minulosti sa skrýva pod názvom skalné rytiny, ktoré si ľudia často mylne pletú so skalnými maľbami. Skalné rytiny však nepotrebujú na svoje uchovanie previs alebo jaskyňu, týčia sa na plochých skalách, len tak v tráve, rovno pod holým nebom, a to už tisícky rokov bez zjavného poškodenia. rytiny1O skalných rytinách nielenže málokto uvažuje z hľadiska ich funkcie v prehistorických spoločenstvách, málokto o nich totiž vôbec niečo vie. Rytiny vznikali postupne, od paleolitu až po stredovek, ale najväčší význam mali v dobe bronzovej a železnej. Vtedy ich vznikalo najviac, a miesta, kde sa objavovali boli zjavne spojené s náboženským kultom. Priblížme si tu aspoň najvýznamnejšie európske lokality v spomínaných troch krajinách.

Údolie zázrakov

Najväčší počet a najfascinujúcejšie prostredie je nesporne vo francúzskych Prímorských Alpách Alpes Maritimes. Miestne „gravures rupestres“ sa nachádzajú v oblastiach, kde sneh mizne len na dva mesiace v roku, aj to len s výnimkou zatienených údolí. Priezračný vzduch, vodopády, jazerá, nebojácne kamzíky a svište, spoločne s ďalšou endemickou flórou a faunou dávajú týmto miestam zvláštny kolorit. Skaly sú vďaka pohybu ľadovcov v geologických dobách vyhladené a nízko nad zemou pripomínajú rozľahlé stoly, veľké aj niekoľko desiatok metrov štvorcových. Na povrchu sú béžové až ružovkasté, a práve do tohto povrchu sa ľahko ryje, či už kamenným alebo kovovým rydlom. Táto praktická vlastnosť, umocnená mystikou miesta, ktoré sa takmer dotýka nebies, zjavne motivovala prehistorické spoločenstvá k tomu, aby si ich vybrali za stránky svojich kamenných posvätných kníh. Najväčšia koncentrácia skalných rytín sa tu nachádza pri vrchu Mont Bego a v priľahlom Údolí zázrakov Valée des Merveilles, pričom aj údolia v širokom okolí, zvlášť údolie Fontanalba, sú plné rytých obrazcov. Znie to neuveriteľne, ale nachádzajú sa ich tam desiatky až stovky tisíc. Prevažná väčšina z nich pochádza z doby bronzovej. Jednoznačne dominujúcim vyobrazením je býk alebo býčia hlava, čo len potvrdzuje význam paneurópskeho kultu najvyššieho býčieho božstva v tomto období.

kpia__rytiny1Mysteriózny svet

Talianske „incisioni rupestri“ sa nachádzajú taktiež v alpskej oblasti, ale v protiľahlej, severnej časti, v tzv. Orobských Alpách Alpi Orobie, ktoré tvoria taliansku hranicu so Švajčiarskom a Rakúskom. Na rozdiel od francúzskych rytín sa tu však miestne rytiny netýčia vysoko v horách, kde nejestvujú trvalé ľudské sídla, ale lemujú úpätia Álp a doliny vytvorené riekami, ktoré kypia životom. Najväčšia koncentrácia skalných rytín je tu v údolí rieky Oglio, ktorá sa vlieva do jazera Lago d´Iseo. Celé toto údolie nesie meno Camonica Valle Camonica a je doslova posiate množstvom pravekých obrazcov. Na úpätiach hôr sú tu ľadovcovými morenami vyhladené ploché skaly, nie nepodobné tým francúzskym, ibaže tieto majú celkom šedú farbu. Aj v nich po rytí kovom či kameňom zostávajú biele a striebristé obrazce. Kým vo Francúzsku pravekých ľudí fascinovalo prostredie, kde sa nachádzali, tu predstavovalo mystérium zjavne prostredie, ktoré plošiny s rytinami obklopovalo. Koldokola sa týčia zasnežené vrcholce Álp s fantastickými priesmykmi a končiarmi spoza ktorých presvitá slnko v rôznych uhloch a pozíciách. Astronomický aspekt tu zjavne zohrával svoju úlohu, čo sa napokon už podarilo dokázať aj experimentálne. Prevažná časť rytín vo Valle Camonica pochádza z doby železnej. Vyskytujú sa tu veľmi často ľudské a zvieracie postavy spolu so slnečnými symbolmi. Dominantný je azda jeleň, ktorého rozvetvené parožie pripomínalo slnečné lúče, a často je aj spodobovaný so slnečným kotúčom v blízkosti hlavy.

Škandinávsky kult mŕtvych

Tretie veľké európske nálezisko skalných rytín sa od oboch predchádzajúcich líši. Nielen tým, že sa nachádza v odľahlej Škandinávii, ale aj tým, že sa nenachádza na horách, ani pod horami, ale na rovinatom morskom pobreží. Veľké kamenné plochy tu nevytvára len bridlica, ale celkom netypicky aj žula. Skalné rytiny tu pokrývajú rozsiahlu oblasť mierne zvlneného, machom a lesíkmi porasteného pobrežia Bohuslänu. Genius loci je tu zjavne spojený s morom. Juhozápad Švédska, kde sa táto malebná provincia nachádza bol centrom starej bronzovej kultúry, ktorá tu zanechala početné menhíry, kamenné mohyly, labyrinty a ďalšie vzácne pamiatky. Doba bronzová tu bola oproti ostatnej Európe posunutá a zvlášť oproti Stredomoriu, ktoré malo všeobecne veľký predstih, o pár storočí zaostávala. Napriek tomu tu možno badať najmarkantnejšie súvislosti práve s mediteránnou oblasťou. Akoby dávni obyvatelia Švédska boli poslednou baštou tejto zjemnelej matky európskych civilizácií. Svedčí o tom identická symbolika a mnohé prvky výtvarného prejavu, skalné rytiny nevynímajúc.

A práve skalné rytiny túto oblasť preslávili. Nachádzajú sa ich tu desiatky tisíc a sú významným svedectvom o bohoch, kulte, záhrobných predstavách a mytológii jednej z najmenej známych európskych kultúr. Dominantným motívom rytín je tu loď, avšak nielen preto, že pravekí obyvatelia Bohuslänu boli zdatní námorníci a cez záliv Skagerrak sa dostávali k La Manche a západnému pobrežiu stredomorských krajín. Loď v symbolike starých Škandinávcov totiž zjavne predstavovala dopravný prostriedok do ríše mŕtvych. Na západe sa slnko potápalo do mora, kde začínalo svoju púť podsvetím. Väčšina skál s rytinami je orientovaná k moru a u mnohých z nich možno predpokladať práve súvislosť s kultom mŕtvych. 

Zaražajúca podobnosť symbolov: Dokonca aj odborníkovi by sa mohlo zdať, že tieto tri lokality, navzájom tak vzdialené v čase a priestore, nemajú okrem toho, že sa v nich nachádzajú skalné rytiny, nič spoločné. Po detailnejšom skúmaní by však prišiel k inému názoru. Ani by nemusel pár mesiacov tráviť návštevami stoviek miest a miestečiek, kde sa vyskytujú. Stačilo by navštíviť tri špecializované múzeá, kde sú skalné rytiny skoncentrované. kpia__rytiny1_001

Vo Francúzsku nové múzeum v Tende, v Taliansku rozsiahlu expozíciu v Capo di Ponte a vo Švédsku vydarený pokus o moderné poňatie múzejníctva v Tanume. Poľahky je tam možné objaviť veľké množstvo prakticky identických symbolov, napriek tomu, že ich od seba delí častokrát aj tisíc rokov a dvetisíc kilometrov. Spomeňme symboly dvojčiat, stopy nôh, slnečné symboly, symboly posvätného sobáša hieros gamos, symboly býka, symboly dýk a zbraní, lodí, solárnych jeleňov, solárnych koňov, vtákov a iných zvierat, ľudské postavy v identických rituálnych pozíciách a desiatky ďalších „archetypálnych“ gest a znakov. Ako je možné, že odlišné kultúry v odlišnom čase zaznamenávali do kameňa rovnaké symboly a posolstvá?  

Na to nejestvuje jednoduchá odpoveď. Len jednu z mnohých predstavuje predpoklad, že prehistorický svet bol omnoho konzervatívnejší než ten dnešný. Symboly a ich významy sa pokladali za posvätné, tradovali sa pokiaľ možno nezmenené celé stáročia a tisícročia. Ľudia žijúci podobným spôsobom života mali zjavne podobné pramene imaginácie.

Skala ako božstvo

Symboly božstiev, nebeských telies, sveta šamanov a sveta mŕtvych boli natoľko posvätné, že ich bolo potrebné zaznamenať do skál, ktoré mali samé o sebe sakrálny status. Nie nadarmo sa v starých európskych mýtoch považovali skaly za kosti zeme, nie náhodou boli skaly vztyčované k oblohe počas mnohých tisícročí a dokonca ani biblický Jakub nesníval svoj slávny sen tak celkom náhodou so skalou pod hlavou. Mnohí mýtickí hrdinovia a dokonca aj bohovia sa narodili rovno zo skaly tzv. petrogenitrix. Ak uvažujeme nad všetkými tými betelmi, menhirmi, stélami a napokon aj skalnými rytinami, musíme prísť k záveru, že ľudí vždy fascinovala schopnosť kameňa vzdorovať zhubnému vplyvu času a teda i smrti. A práve také atribúty ako nepominuteľnosť a večnosť patrili odjakživa božstvám.

Kamenné stránky obrovských prírodných kníh starých obyvateľov Európy boli svätými už predtým, než do nich vpísali svoje znamenia. Svedčia o tom aj početné umelé jamky na povrchoch brál, tzv „cup marks“, ktoré sa nachádzajú vo všetkých troch zmienených oblastiach aj tam, kde žiadne rytiny nie sú. Slúžili zjavne na libácie a prinášanie obetí skalám. Túto funkciu si zachovali veľmi dlho, od doby bronzovej, až do minulého storočia, keď napríklad poverčiví severania prinášali do nich obetiny pre elfov.

Stredoveký vandalizmus

Kamenné stránky týchto starých posvätných kníh lákali ľudí aj v stredoveku. Rozčúlení mnísi videli v tisíckach rohatých zobrazení býkov pekelné bytosti a prekrývali ich vyobrazeniami archanjela Michaela, posledného súdu, a často aj Ježiša Krista. Šľachtickí synkovia do nich vrývali svoje erby a letpočty. Vďaka tomu dnes vieme, že povedzme istý Dominicus Philippus si vyšiel 26. augusta roku 1526 na Mont Bego a zvečnil tam svoje meno hneď vedľa pehistorických rytín. Podobne ako on konali mnohí iní návštevníci až do 20. storočia, pričom dnes už takémuto počínaniu hovoríme moderne - vandalstvo. Posvätné bralá v Európe tak začali pozvoľna plniť aj funkciu kroník. Bez ohľadu na motiváciu, majú všetky rytiny od najstarších, až po celkom súčasné, jednu spoločnú črtu - túžbu vzdorovať času. A to je, zdá sa, jedna zo základných konštánt ľudských dejín.

Komentáre Disqus